Dejiny katolíckej Cirkvi pre najvyššie triedy stredných škôl od profesora Müllera, 7. časť

Branislav Krasnovský
14. januára 2025   Cirkev História   Recenzie

Dnes by sme pokračovali v predstavovaní knihy profesora Müllera o dejinách katolíckej Cirkvi jej 8. časťou, v ktorej profesor zhrnul pôsobenie Apoštola sv. Pavla.

Apoštolské pôsobenie sv. Pavla

Rozprávanie o Apoštolovi sv. Pavlovi začína profesor Müller obrátením Šavla neďaleko Damasku. Kristus obrátil Šavla na Pavla a učinil ho svojím Apoštolom. Na rozdiel od ostatných Apoštolov bol sv. Pavol rímskym občanom a pochádzal z bohatej a vzdelanej rodiny. Náš Pán Ježiš Kristus s ním mal svoj jasný plán – spravil z neho apoštola pohanov.

Sv. Pavol mal viacero vlastností, ktoré ho predurčovali pre apoštolskú prácu medzi pohanmi. Ako už bolo spomenuté, bol veľmi vzdelaný, mal nesmierne pevnú vôľu, bystrý úsudok, ohnivý temperament a neobával sa prekážok. Po vysvätení pôsobil najprv v Antiochii, odkiaľ podnikol tri veľké apoštolské cesty.

Prvá misijná cesta sv. Pavla

Prvá misijná cesta svätého Pavla sa uskutočnila približne v rokoch 47–49 po Kr. a je opísaná v Skutkoch apoštolov (Sk 13,1 – 14,28). Bola to Pavlova prvá plánovaná evanjelizačná výprava mimo Palestínu, zameraná na šírenie Evanjelia medzi pohanmi a Židmi. Začiatok cesty bol v sýrskej Antiochii, jednom z najvýznamnejších kresťanských centier a miesto, kde sa veriaci prvýkrát nazývali „kresťanmi“ (porov. Sk 11,26).

Duch Svätý povolal Pavla a Barnabáša na misiu prostredníctvom prorockého zjavenia (Sk 13,1–2): 1 V antiochijskej cirkvi boli prorokmi a učiteľmi Barnabáš, Simeon, ktorého volali Niger, Lucius z Cyrény, Manaen, ktorý bol vychovaný s tetrarchom Herodesom, a Šavol. 2 Ako slúžili Pánovi a postili sa, povedal Duch Svätý: Oddeľte mi Barnabáša a Šavla na dielo; na ktoré som ich povolal.“

Sv. Pavla sprevádzal Barnabáš a jeho bratranec Ján Marek (ktorý neskôr opustil výpravu). Sv, Pavol, Barnabáš a Ján Marek sa najprv plavili na Cyprus, Barnabášov rodný ostrov. V Salamise kázali v židovských synagógach. V Pafose obrátili na vieru rímskeho prokonzula Sergia Pavla, čím sa misia rozšírila aj medzi pohanov. Tu sa uskutočnil aj zaujímavý konflikt sv. Pavla Apoštola s mágom Elymasom (žid Barzeja) o čom hovoria Skutky (Sk 13,6–12):

6 A keď prešli celým ostrovom až do Pafu stretli istého čarodejníka, falošného proroka, Žida menom Barjezu. 7 Bol u prokonzula Sergia Pavla, ktorý bol rozumný muž. Ten si pozval Barnabáša a Šavla, lebo chcel počuť Božie slovo. 8 Ale Elymas, čarodejník – lebo tak sa prekladá jeho meno – im odporoval a usiloval sa odvrátiť prokonzula od viery. 9 Vtedy Šavol, ktorý sa volá aj Pavol, naplnený Duchom Svätým, pozrel naňho 10 a povedal: „Diablov syn, plný každého podvodu a každého klamstva, nepriateľ akejkoľvek spravodlivosti, neprestaneš prevracať priame cesty Pánove?! 11 A teraz pozri, doľahne na teba Pánova ruka: oslepneš a istý čas nebudeš vidieť slnko.“ Vtom naňho padla mrákota a tma, tápal dookola a hľadal, kto by mu podal ruku. 12 Keď prokonzul videl, čo sa stalo, žasol nad Pánovým učením a uveril.

Dielo Raffaela Sanzia (1483–1520), známeho renesančného maliara a architekta zachytáva sv. Pavla, Barnabáša, Elymasa a rímskeho prokonzula v momente, keď sv. Pavol vyvolal zázrak. Elymas je zachytený v stave zmätku a fyzického oslabenia, symbolizujúceho jeho náhlu slepotu.

Svetlo predstavuje pravdu Evanjelia, ktoré Pavol prináša, zatiaľ čo slepota Elymasa symbolizuje duchovnú temnotu a odpor voči Bohu. Postavy sú zobrazené s realistickými emóciami a pohybmi, čo zdôrazňuje psychologickú hĺbku scény. Obraz obsahuje renesančné architektonické prvky, ktoré dodávajú scéne historickú a umeleckú autenticitu. Obraz je vynikajúcim príkladom renesančného záujmu o biblické témy, ktoré sú kombinované s humanistickým prístupom a realistickým zobrazením emócií. Dielo ukazuje Pavla ako mocného apoštola schopného konať zázraky, čím sa zdôrazňuje božská autorita, ktorú Pavol zastáva.

Následne odišli do Pamfýlie a Ján Marek opustil sv. Pavla a Barnabáša a vrátil sa do Jeruzalema (Sk 13,13). V Antiochii v Pizídii sv. Pavol predniesol významnú reč v Synagóge (Sk 13,16–41), kde hlásal Krista ako naplnenie židovských proroctiev, čo však židovská komunita odmietla. Pohania však prijali Evanjelium. Židia proti sv. Pavlovi poštvali nábožné ženy z vyšších vrstiev, no oni si striasli prach z nôh a odišli.

Po odchode z Antiochie v Pizídii zašli sv. Pavol a Barnabáš do Lystry, kde uzdravili chromého muža, čo viedlo miestnych obyvateľov k tomu že sv. Pavla a Barnabáša považovali za bohov Hermesa a Dia a chceli im priniesť dary, čo obaja muži veľmi rozhodne odmietli (o tomto sme už písali v predchádzajúcich častiach). Následne navštívili sv. Pavol a Barnabáš Derbu, kde úspešne kázali a získali množstvo učeníkov. Potom sa vrátili do Antiochie v Sýrii a cestou späť navštívili všetky mestá, kde predtým kázali, aby povzbudili nové kresťanské komunity. V Antiochii v Sýrii podali správu o tom, čo všetko Boh cez nich vykonal, vrátane prijatia viery pohanmi (Sk 14,27).

Prvá misijná cesta sv. Pavla znamenala začiatok šírenia kresťanstva mimo židovskej komunity. Sv. Pavol sa čoraz viac sústreďoval na evanjelizáciu pohanov, čo pripravilo cestu pre univerzálne kresťanstvo. Pavol a Barnabáš čelili odporu a násiliu, čo ukázalo, že šírenie Evanjelia nebude bez obetí. Sv. Pavol a Barnabáš položili základy kresťanských komunít, ktoré sa zase stali základom pre ďalšie misie.

Táto cesta vyvolala otázky o vzťahu pohanov k židovským zákonom, čo viedlo k neskoršiemu Jeruzalemskému koncilu (Sk 15). Na tomto sneme sa riešila najmä otázka, či musia byť kresťania z pohanstva obrezaní a či musia dodržiavať všetky židovské predpisy.

Sv. Pavol začínal svoju prácu vždy v synagógach, kde oslovoval Židov a „bohabojných pohanov“. Keď bol Židmi odmietnutý, obracal sa k širšiemu pohanskému publiku, čím zdôraznil univerzálnosť kresťanskej zvesti.

Druhá misijná cesta sv. Pavla

Druhú misijnú cestu sv. Pavol podnikol, aby šíril kresťanstvo v Stredomorí. Táto cesta sa odohrala približne v rokoch 49–52 po Kr. a je podrobne opísaná v Skutkoch apoštolov (Sk 15,36 – 18,22). Keďže ide o značné množstvo textu, uvedieme len najzaujímavejšie citáty, kto si chce prečítať informácie o druhej ceste sv. Apoštola Pavla zo Skutkov apoštolov, nech si prečíta uvedený text doma so svojimi blízkymi, alebo sám.

Dôvod cesty bol jasný. Apoštol sv. Pavol sa rozhodol navštíviť kresťanské komunity, ktoré založil počas svojej prvej misijnej cesty, a zároveň šíriť Evanjelium v nových oblastiach. Na začiatku cesty bol Pavol sprevádzaný Sílasom. Neskôr sa k nemu pridal Timotej z Lystry a neskôr aj Lukáš, ktorý je autorom Skutkov apoštolov.

Pavol začal svoju cestu v Antiochii, ktorá bola významným centrom kresťanstva. V diskusii s Barnabášom o tom, kto ich má sprevádzať sa dostali do sporu, ako hovorí Sv. Písmo (Sk 15,36–41):

36 O niekoľko dní povedal Pavol Barnabášovi: „Vráťme sa a ponavštevujme bratov, ako sa majú, po všetkých mestách, kde sme hlásali Pánovo slovo.“ 37 Barnabáš chcel vziať so sebou aj Jána, ktorý sa volá Marek. 38 Ale Pavol usúdil, že netreba brať takého, čo od nich z Pamfýlie odišiel a nešiel s nimi pracovať. 39 I vznikla taká roztržka, že sa rozišli. Barnabáš si vzal Marka a odplavil sa na Cyprus. 40 Pavol si vybral Sílasa. Bratia ho zverili Pánovej milosti a vydal sa na cestu. 41 Chodil po Sýrii a Cilícii a posilňoval cirkvi.

Apoštol sv. Pavol cestoval cez dnešné Turecko. Najprv navštívil mestá Derbe, Lystra a Ikónium, kde povzbudzoval kresťanské komunity. V Lystre prijal mladého Timoteja, ktorého si zobral ako spolupracovníka.

Sv. Apoštol Pavol mal v Troáde zaujímavú víziu Macedónčana, ktorý ho prosil aby sa vybral do Macedónska a tam šíril Evanjelium. Táto vízia sa stala jedným z impulzov pre šírenie Evanjelia v Európe. Následne sa sv. Pavol presunul do Filíp, kde sa stretol s obchodníčkou s purpurom, ktorá sa stala prvou kresťanskou konvertitkou v Európe.

Zažili aj dramatické situácie s otrokyňou, ktorá bola pravdepodobne ovládnutá démonom a prinášala svojim pánom nesmierne zisky. Tohto démona sv. Pavol z otrokyne vyhnal, majitelia otrokyne žiadali ich potrestanie. Kati sv. Pavla a Sílasa zbičovali a uvrhli do väzenia. Vypuklo však zemetrasenie a časť múrov väzenia sa zvalila. Následne sv. Pavol a Sílas pokrstili mnohých obyvateľov a ponavštevovali kresťanov v okolí, ktorých ich návšteva povzbudila a potešila. Kto chce presnejšie informácie, nech si prečíta Skutky (Sk 16,1–40), napríklad tu: https://svatepismo.sk/skutky-apostolov-16 Následne sv. Pavol rečnil aj v židovskej synagóge, mnohí Židia sa stali kresťanmi, no niektorí Židia v meste Berea chceli sv. Pavla a Sílasa zavraždiť.

Sv. Pavol a Sílas viedli polemiku aj s gréckymi filozofmi a kázal tiež v areopágu, kde sa snažil osloviť gréckych filozofov a vysvetľoval im učenie o „neznámom Bohu“ (bližšie informácie tu: https://svatepismo.sk/skutky-apostolov-17 ). Pri tomto koncepte sa na chvíľu zastavím a pokúsim sa ho vysvetliť.

Koncept „neznámeho Boha“ pochádza zo starovekého Grécka a je známy predovšetkým v súvislosti s Apoštolom Pavlom, ktorý tento pojem využil vo svojej reči v areopágu v Aténach. Tento príbeh je zaznamenaný v Skutkoch apoštolov (17,22–31).

Starovekí Gréci mali polyteistické náboženstvo s mnohými bohmi, ktorí mali svoje špecifické funkcie a oblasti vplyvu (napr. Zeus, Aténa, Apolón). Atény boli známe svojimi početnými oltármi a chrámami zasvätenými bohom. Okrem bohov, ktorých poznali, mali Gréci aj oltáre zasvätené tzv. „neznámemu Bohu“ (agnóstos theós). Tieto oltáre boli pravdepodobne postavené z úcty k neznámym alebo zabudnutým božstvám, aby sa predišlo ich urazeniu.

Grécki filozofi, ako Sokrates, Platón či Aristoteles, diskutovali o existencii vyššej, transcendentnej bytosti, ktorá by mohla byť zdrojom všetkého bytia. Niektoré ich koncepty pripomínali predstavu jedného boha, hoci neboli súčasťou tradičného polyteizmu.

Keď Pavol prišiel do Atén, všimol si mnoho oltárov, vrátane oltára „neznámemu Bohu“. Použil tento oltár ako východisko na predstavenie kresťanskej viery (spomenuté v Sk 17,22–31, preto z neho zacitujeme):

22 Pavol si stal doprostred areopágu a hovoril: „Aténčania, podľa všetkého vidím, že ste neobyčajne nábožní. 23 Lebo keď som sa prechádzal a prezeral si vaše svätyne, našiel som aj oltár s nápisom: „Neznámemu bohu“. Čo teda uctievate, hoci to nepoznáte, to vám ja zvestujem. 24 Boh, ktorý stvoril svet a všetko, čo je v ňom, pretože je Pánom neba i zeme, nebýva v chrámoch zhotovených rukou, 25 ani sa mu neslúži ľudskými rukami, akoby niečo potreboval, veď on dáva všetkým život, dych a všetko 26 a z jedného urobil celé ľudské pokolenie, aby obývalo celý povrch zeme; určil im vymedzený čas a hranice ich bývania, 27 aby hľadali Boha, ak by ho dajako nahmatali a našli hoci od nikoho z nás nie je ďaleko. 28 Lebo v ňom žijeme, hýbeme sa a sme, ako to aj niektorí z vašich básnikov povedali: „Veď aj jeho pokolenie sme.“

29 Keď sme teda Božím pokolením, nemáme si myslieť, že božstvo sa podobá zlatu, striebru alebo kameňu, výtvoru ľudského umenia a dômyslu. 30 Ale Boh prehliadol časy nevedomosti a teraz zvestuje ľuďom, aby všetci a všade robili pokánie, 31 lebo určil deň, keď bude spravodlivo súdiť zemekruh skrze muža, ktorého na to ustanovil a všetkým osvedčil tým, že ho vzkriesil z mŕtvych.“ 32 Ako počuli o vzkriesení z mŕtvych, niektorí sa posmievali, iní hovorili: „Vypočujeme ťa o tom inokedy.“ 33 Tak Pavol spomedzi nich odišiel. 34 No niektorí muži sa pripojili k nemu a uverili. Medzi nimi aj Dionýz Areopagita, žena menom Damaris a iní s nimi.

Zaujímavé sú teologické argumenty sv. Pavla, ktorý predstavil Boha ako Stvoriteľa neba a zeme, ktorý prebýva nad chrámami a nie je závislý od ľudskej služby (Sk 17,24–25). Sv. Pavol zdôraznil, že Boh stvoril všetkých ľudí, ktorí majú spoločný pôvod, a že všetci by mali hľadať Boha, ktorý nie je ďaleko od nikoho z nás (Sk 17,26–27). Týmto spojením demonštroval, že aj grécki myslitelia mali istú predstavu o božskej realite a vyzval Aténčanov, aby opustili modlárstvo a obrátili sa k pravému Bohu, ktorý určil deň súdu skrze Ježiša Krista, ktorého vzkriesenie je dôkazom jeho autority (Sk 17,30–31).

Sv. Pavol využil Grékom známy koncept na predstavenie kresťanského monoteizmu. V jeho ponímaní oltár „neznámemu Bohu“ symbolizoval, že aj pohania mali pocit, že ich poznanie božstva je neúplné. Pavol tento nedostatok doplnil zvestovaním Evanjelia. Pavlov odkaz na neznámeho Boha ukazuje, že kresťanstvo sa nebojí vstupovať do dialógu s filozofiou a hľadať spoločnú pôdu na vysvetlenie duchovných právd. Téma „neznámeho Boha“ zostáva aj dnes dôležitou súčasťou dialógu medzi náboženstvami, filozofiou a teológiou.

Po Aténach navštívil sv. Pavol Korint, kde pobudol 18 mesiacov (Sk 18,1–17) a pracoval ako výrobca stanov spolu s Priscillou a Akvilom. V Korinte založil silnú kresťanskú komunitu a čelil viacerým konfliktom s miestnymi Židmi. Po krátkej návšteve Efezu, kde kázal v synagóge, sa Pavol vrátil do Sýrie cez Cézareu a ukončil svoju cestu v Antiochii.

Druhá cesta Pavla je historicky dôležitá, pretože znamená začiatok šírenia kresťanstva na európskom kontinente. Sv. Pavol založil alebo posilnil komunity vo Filipách, Solúne, Bereji, Aténach a Korinte.

Tretia cesta sv. Pavla bola podľa mnohých teológov tou najdôležitejšou misijnou cestou. O nej si však viac povieme v nasledujúcej časti.

***

predchádzajúce časti:
Dejiny katolíckej Cirkvi pre najvyššie triedy stredných škôl od profesora Müllera, 1. časť
Dejiny katolíckej Cirkvi pre najvyššie triedy stredných škôl od profesora Müllera, 2. časť
Dejiny katolíckej Cirkvi pre najvyššie triedy stredných škôl od profesora Müllera, 3. časť
Dejiny katolíckej Cirkvi pre najvyššie triedy stredných škôl od profesora Müllera, 4. časť
Dejiny katolíckej Cirkvi pre najvyššie triedy stredných škôl od profesora Müllera, 5. časť
Dejiny katolíckej Cirkvi pre najvyššie triedy stredných škôl od profesora Müllera, 6. časť

PDF (formát pre tlač)