Choď a už nerieš! Balada až Óda o Krehkom inkvizítorovi

Ján Piško
17. decembra 2025   Spoločnosť

„Choď a už nerieš!“, odprevádzal Krehký inkvizítor mladého zvedavca, ktorý sa mu prišiel zveriť so svojimi pochybnosťami o smerovaní sveta, smerovaní Cirkvi, o vzájomnom spájaní a porozumení medzi nimi. Za posledné roky už týchto pochybujúcich mladíkov odprevadil mnoho, ale tento mu zostal v mysli celý deň. A následne celý týždeň. A dnes je to už celý mesiac, za ktorý ho ešte stále nemohol dostať z hlavy. Tie oči, oči zapálené horlivosťou – avšak bez tej povestnej štipky nezdravého fanatizmu, ktorý planie s pyšnou iskierkou živenou hnevom, akú on pozná dôverne, pretože aj s takýmito ľuďmi sa stretával a vedel ich za tie roky rozoznať – tie oči ho mátali už mesiac.

Pozeral sa do zrkadla a skúmal tie svoje. Snažil sa v nich nájsť niečo, čo ho spájalo s tými mladíkovými, ale pamäť mal zablokovanú, ako to často zažívame, keď máme nejaké slovíčko už-už na jazyku, akurát ten moment vyslovenia hľadaného v pamäti nevie stále prísť… Vedel, že existuje určité prepojenie, určitá spomienka, ktorú však nevedel cez ten blok, cez tú prekážku, ktorú sa tiež snažil neúspešne definovať a nájsť, prekonať, takže dumal mnoho dní, rozjímal spôsobom, akým rozjímal vo svojej mladosti, kedy sa snažil všetku vôľu a čas obetovať hľadaniu čistej pravdy, jej pochopeniu, aby ju mohol šíriť čo najlepším a najefektívnejším spôsobom. Pretože efektivite pridával veľmi veľký význam, až preveľký, ako mu jeho mentor v čase štúdií často pripomínal a vyčítal.

Vtedy – za mladých liet – to býval ešte prísny človek, aj v ponímaní ostatných, aj vo svojom vlastnom seba ponímaní. A na sebapoznanie v tých časoch úzkostlivo dbal, pretože replika „aj všetky vlasy máte spočítané“ premenila v jeho životnom poslaní a stave každú myšlienku na vlas, ktorý treba skúmať a vyčesávať. Oči mával jasné, bez apatických momentov pozerania, a jeho žmurkanie bolo pokojné a pravidelné. Jeho oči v tých starých časoch horeli túžbou po spravodlivosti, hľadali dôvody k prejavom milosrdenstva, jeho oči vtedy odzrkadľovali správneho Kristovho služobníka. Čokoľvek nezriadené, čo sa pred tie oči dostalo, akokoľvek sa to zakrývalo dobrými úmyslami, bolo vyhodnotené ako ponuka k bojovnému postoju – anjela z Neba by bol väznil, ak by hlásal niečo odporujúce učeniu Cirkvi, pokrytca zo Zeme by bol zhúkal, ak by hlásal čistú pravdu, v ktorú by sám neveril.

Ale to všetko postupne vylietalo z okna, ktoré sa otvorilo pred mnohými rokmi na vyčistenie vzduchu, na vylepšenie vzduchu, ktorý bol vo vnútri našich chrámov, na príchod nových myšlienok, aké čakali pred tým oknom a bolo im bránené vymeniť tú zatuchlinu, ako nazývali staré nábytky a závesy dobre viditeľné aj ľuďmi zvonku nepriatelia tradícií, ale po zmene volala aj skupina bývajúca vnútri, pripravená otvoriť a vyvetrať starý dom postavený na skale.

Prísnosť si po otvorení okien zachoval, ale venoval ju pre ešte väčší cieľ (v jeho ponímaní), pre (nový) najvýznamnejší bod vývoja ľudských dejín, pre naplnenie toho pôvodného 2000-ročného, kedy sa konečne naplno prejaví veľkosť človeka a jeho historický vývoj od barbarských bakchanálií až po kľačanie v tichosti. Viera, akú vtedy nanovo prijal (aj keď nikdy nesúhlasil s názorom, že prijal niečo nové, vždy oponoval: iba som prijal vývoj, ktorý sa naplno v tejto dobe prejavuje, je syntézou všetkého dobrého a tomu starému poňatiu chýbala táto syntéza, preto tie zakopnutia a nenávisť nevercov…), sa mu javila ako obrodené zrnko, na ktoré sa novou mocou onej syntézy dajú nalepiť semienka iných vodcov a mysliteľov s odlišnosťami, ktoré to zrnko v novom veku pojme pre väčšie dobro a väčšiu príťažlivosť, pochopiteľnosť a zároveň to nové v sebe premení svojou veľkosťou a láskavosťou, pričom zároveň obohatí svojich verných dobrom jednoty a lepšiemu pochopeniu odlišností, za ktorú už súčasníci v podstate nemôžu.

Tá veľkosť premení nepredstaviteľným (a jemu nepochopiteľným) spôsobom (nevedel, ako sa to stane, iba veril, že sa to musí stať) celé ľudstvo. Tak vtedy veril, tak s veľkým entuziazmom prijal túto myšlienku dovtedy nepredstaviteľného vyvrcholenia, ku ktorému smerovali celé dejiny, pre spojenie všetkých ľudí na tom, na čom sa vedia spojiť, a v tom bude ich sila a náboženstvo, v tom nepomenovanom, v čom sa všetci vedia zhodnúť, v tom bude koniec dejín a nastane mier a spása pre všetkých, lebo rozpory a konflikty už nebudú možné – a to všetko pod patronátom domu na Skale.

Zostane len zopár rebelujúcich jednotlivcov, radikálov, ktorých väčšina udupe a umlčí, ale už nie starým spôsobom, lež humánnym, nikomu sa neskriví ani vlások, všetko sa vyrieši nenásilným nátlakom vyššej humanity, ktorá donúti ku kapitulácii každý za zmienku stojaci odpor. Ľudí apatických odmietol do svojich myšlienok zahrnúť, pretože všadeprítomný kolektivizmus a volanie po ňom mu zatemnili pohľad.

Prvé desaťročie po veľkom vetraní z jeho stále jasných očí postupne odchádzala iskrička spravodlivosti a horlivosti, ktorej žiara sa menila v apatické opakovanie nových poučiek. Avšak ako človek, ktorý si zachovával elementárne zásady spravodlivosti, nemohol sám pred sebou zaprieť, že zrnko nenaberá nové plody, ba naopak, stráca a chradne. Ďalšie desaťročia sa mu vytratil aj pokoj pri žmurkaní, ktorého frekvencia sa enormne zvýšila, pretože pokoj v jeho očiach narušil nepokoj, ktorému chýbalo milosrdenstvo, aspoň tak si to sám priznával, avšak v skutočnosti to bol hnev, ktorému chýbala spravodlivosť.

Jasnosť očí pôsobená horlivosťou sa úplne stratila hneď v prvom roku presťahovania do Bakšilandie, kam bol vyslaný pre problémy so vzrastajúcim hnutím laikov a seminaristov, potomkov tých, ktorí sa v čase metamorfóz nemeniteľných záležitostí stavali pred okná, aby ich privreli, pričom o existencii skupinky, ktorá by v starých časoch okná prudko zavierala s treskotom, sa všeobecne vedelo až nad rámec rozumného poznania pre ich neopatrnosť a nediplomatické správanie, ktoré oni sami vnímali ako hrdosť. Arogancia skupinky ho vlastne priniesla do tejto krajiny, aby ju potlačil alebo zničil.

Fakticky išlo o žiakov tých opatrných otcov, privieračov okien, ktorí sa krčili pri oknách a v nepozorovaných chvíľkach ich privreli, aby sa zase skrčili, aby neboli veľmi na očiach. Privierali ich samostatne, aby neprilákali pozornosť, a opatrne, metodologicky postupovali inak, ako skupinka hrdých, nepodvolených, a hoci by obe skupinky rady spolupracovali, udalosti, alebo Prozreteľnosť to zabezpečili tak, že sa nikdy nespojili. Nesmelý pozorovateľ raz poznamenal, že to musí byť taktika Prozreteľnosti, aby sa čo najväčší počet ľudí zachránil, pretože každá skupinka okolo seba zhromažďovala ľudí iných temperamentov, ktoré by v prípade jednej skupiny tú skupinu časom rozdelili a prišlo by k väčšej škode ako úžitku.

V Bakšilandii dovtedy nepôsobili notorickí popierači nutnosti alebo dovolenosti otvárania, ale moderná doba s jej vymoženosťami priniesla optickou rýchlosťou aj takéto idey. Títo mladí zdiveli aj enormným úpadkom disciplíny, za ktorý však mohol Krehký inkvizítor viniť len seba samého a svojich súputníkov, avšak kus viny dával aj domácim učiteľom týchto mladých, v jeho očiach statických radikálov, síce tichých, ale stále odporcov, ktorých do pohybu dostávali len možnosti vyrývania a (s)krytý úmysel škodiť novotám.

Trochu pravdy, z jeho uhla pohľadu, bolo v oboch nazeraniach, avšak ten hlavný dôvod bol zamotaný v malých nenapadnutých, nenapadnuteľných, nepadnutých, nenápadných zrnkách, ktoré žiaci aj učitelia stále v tichosti preberali a naučili to aj mnohých (nie všetkých). A keďže sa mu ten plamenný jas horlivosti vracal už len pri riešení problémov s týmito výrastkami, horlivosť sa začala pretekať so spravodlivosťou bez toho, žeby vôbec vpustila na štartovaciu čiaru milosrdenstvo, a príjemnosť nečakaného návratu horlivosti mu dovolila vrátiť sa aspoň na chvíľu do šťastných liet mladosti, nechal sa unášať na príjemných reminiscenciách, aké dávajú krídla závislým na rôznych druhoch pôžitkov – dovolených aj tých zakázaných.

Netreba opomenúť, že nebolo by možné túto misiu započať desaťročie dozadu. To ešte stále sídlil Veľký trpiteľ a poctivý následník nedávnych mučeníkov na prastarom mieste, ktoré, ak by Bakšilandiu stále ovládali pohania so svojou úctou a idolatriou k miestam (ktorá presahovala (a nie je to tak správne) zámery Stvoriteľa tých miest), stala by sa nedotknuteľným mystickým miestom, ktoré by pripomínalo úctu a umenie starých Helénov. Teraz však už bol mŕtvy a rešpekt miešaný so strachom nestreliť si do vlastnej nohy opadol, aj keď na prastarom mieste stále nesídli človek, ktorého by Krehký vítal s úprimným úsmevom. V tichosti nasledoval predchodcu a keď bolo treba zdvihnúť hlas, pomohli mu duniace zvony zo susedstva, ktoré zvonili viac, než bolo v iskriacich očiach inkvizítora kresťanské… Alebo aspoň novokresťanské.

Problém sa zdal byť ľahko riešiteľný, išlo len o okrajové skupiny, a na tak malom území, akým je Bakšilandia, sa dali problémy riešiť efektívne z hľadiska rozpoznateľnosti, pretože, ľudovo povedané, každý tu každého pozná, a každý na každého niečo vie, takže nejaké veľké kázania neboli nutné, stačilo zatlačiť, trochu pozdvihnúť obočie do postjezuitského uhla, a manipulanti s oknami sa vrátili späť do svojej ulity, kde si mohli žiť bez vdychovania jablčného pižma (už bolo dostať len v týchto kruhoch! – aspoň v mysli Krehkého) v relatívnej slobode.

Ale problém za posledný rok eskaloval, pretože logické otázky sa začali pýtať aj tí mladí, už nezvyknutí na starú úctu, nebojácni povedať názor a pýtať sa nepríjemné otázky – aj keď, a to treba uznať, sem-tam aj skôr z ducha rebélie a výnimočnosti, avšak tá idea mať pravdu na svojej strane, a zároveň s ňou byť osamotení a trpieť za ňu ich lákala v celej svojej počestnosti, tak ako každú mladú generáciu – akokoľvek zdegenerovanú. Tak ich to naučila doba, tak ich v podstate učil aj Krehký inkvizítor, avšak s tým, že sa to obráti proti jeho novej viere väčšieho dobra, aké ľudstvo kedy poznalo a nadobudlo, s tým nerátal, a práve preto bol rád, že bol poslaný na miesto vzbury, pretože jeho najväčšou vášňou sa stalo vyvolávanie jeho vlastného ducha starej horlivosti, jemu tak príjemnej s nostalgickou príchuťou schúlenia sa do bezpečia svojej matky. Bola mu príjemná, pretože zostávala spojená s krásnymi spomienkami mladosti a viseli na nej ešte prívesky zabudnutej pravdy, tej ozajstnej, a to bola blaženosť, ktorej okraje by bol chlípal aj polomŕtvy, avšak túto pravdu len tušil, nepriznával si ju, blok pracoval presne ako pri spomínanom mladíkovi zo začiatku príbehu…

Je korektné zmieniť, že nerátal s tým, že to budú mladí, sympatickí a otvorení ľudia, ktorí budú robiť v Bakšilandii problémy, pred jeho príchodom mu bolo referované skôr niečo o zatuchnutých starcoch a pofidérnych jedincoch, neschopných uplatniť sa v iných sférach, hľadajúcich svoj trón. Tá skazená zatuchlina vo vzduchu, ktorú chceli pred rokmi vyhnať, už predsa odletela, ten duch tu už nie je, lieta si mimo domu na skale, tak prečo znovu nahlodáva myseľ týchto slabomyseľných? Iní mu hovorili, že ho videli krčiť sa v rohu izby, ako si odriekava svoje a bije si do pŕs, ale sám už nevie, ako sa v obkolesení opačne zmýšľajúcich prejaviť. Ale teraz to vyzeralo, že nastáva akási syntéza tých vyletených na starých metlách, bosorákov minulosti s odriekavačmi z rohu, a ctiteľmi panej, ktorá síce veľmi rozdeľuje, ale patrí jej určitá úcta, takže je stále trpená, než aj ju zapoja do programu spájania, spoločne s Isis, Sapfó a Salome. Pravda, bude ich čakať ešte veľmi veľa roboty pri korigovaní údajných výrokov paní pri údajných prejaveniach jej údajného ducha a asi aj tela (v to verili, Krehký aspoň teda určite) v Portugalsku, Francúzsku a podobne, ale tie si budú pamätať iba tí na okraji, ostatní, poslušní aj im aj Pani, zatiaľ vymrú.

No tento posledný mladík, ten spred mesiaca, mal potenciál stať sa tým, čím Krehký inkvizítor najviac opovrhoval, pretože mal v očiach elán, nie zatuchlinu, ale elán korigovaný miernosťou, žiadny fanatik, kvôli ktorým sem prišiel, a ako výborný psychológ na ňom videl už po pár vetách, že ide o vyrovnanú, presvedčenú osobnosť, ktorej idealizmus nie je moderným hurá, ktoré sa zmení po zmene akordov ďalšej piesne, ktorú mladík začuje a ktorej tóny ho budú vábiť na nejakú novú strunu pyšnej výnimočnosti.

Aj tak ním opovrhoval a zároveň sa ho aj bál, ale nevedel určiť, čo je toho pravou príčinou, a to ho znepokojovalo celý mesiac. Zároveň ho mladík určitým spôsobom mámil, nedokázal naňho zabudnúť ako na tie desiatky ďalších, poslaných s pohŕdaním preč, pretože v ňom, v jeho pohľade, nachádzal niečo dávne stratené a zamlčané, zamlčané v sebe samom, niečo, čo s ním bezprostredne súviselo, ale jeho blok odsvätený bielym práškom drviacej sa skaly padajúcej mimo nej samej, avšak stále mu slziaci oči, keď sa pod ňou prechádzal, nedovolil Krehkému inkvizítorovi pokračovať v rozjímaní až do jeho dávnych spomienok utváraných v časoch pred otvorením okien, kam datoval tušenie príčiny počiatku jeho úzkosti. Tú komnatu sa bál otvoriť, ale po vnútorných mukách uznal, že kľúče existujú. Zamykal ju už po prvých rokoch otváraní pre strach z dôsledkov, pretože podvedomie mu v jeho strašných nočných morách ukazovalo (spomeňme na sny Jozefov než odsúdime Carla G. J.), aké dôsledky by spôsobilo takéto domýšľanie.

Mladík sa ho pýtal na viacero vecí, po chvíľke rozhovoru sa dalo rozoznať, odkiaľ jeho duch fúka, teda že je pichľavý štyrmi hrotmi ľalií, Manus delicti. Pôsobil veľmi svedomito a z hľadiska logiky dávali jeho náhľady zmysel, hoci nebol vyštudovaný v odbore. Akonáhle by bol niekým, koho Krehký rešpektoval, utvrdený v oprávnenosti mladíkových obáv, „odišiel by smutný, lebo mal toho veľa, čo treba zmeniť“, avšak po čase by jeho svedomie, jeho stále citlivé svedomie, nevydržalo, a priviedlo by ho rovno k tým, ktorí ctia už cez sto rokov staré proroctvo nepodvolenej panej: „Pokánie, pokánie, pokánie“. Ale Krehký inkvizítor, nemajúc nikoho takého pri svojom boku, mu povedal len „Choď a už nerieš!“ s autoritou, ktorej tón mu zase pripomenul časy zablokované, časy neprekonateľne uzamknuté, kde stále viseli aj volania prorokov skazy odmietnuté ešte pred veľkým vetraním, veľkým resetom.

Hľadel na mladíka prísne v rozpore so svojimi novými zásadami, už len pre tú jeho malú vieru a dôveru v nový smer, ale aj pre svoju neokrôchanosť, ktorú použil ešte bez vedomia toho, ako to bude páliť (aj keď to podvedome tušil už v ten deň stretnutia), pretože nechcel mladíka nechať odísť bez zapamätateľného pokarhania. Uvedomoval si, že obmedzovanie je príčinou mnohého zla, a mladíka by mohlo iba utvrdiť v názore, že obmedzovanie je nutné a vhodné, ale v takýchto prípadoch smernice dovoľujú pridať k sprevádzaniu aj staré spôsoby. Chystal sa aj niečo korenisté pridať, ale tie oči, tie oči mu to nedovolili, a tak zostal mlčať a díval sa za mladíkom, mladíkom podivným, niekoho mu pripomínajúcim, ale ozvena jeho dobrého svedomia nebola ochotná odomknúť zámky srdca a zavolať ho na kus reči…

Už je tomu mesiac od stretnutia a Krehký inkvizítor aj dnes kráča zamyslený prázdnym mestom, kde sa odráža jeho zamĺknutá tvár v špinavých zrkadlách blahobytu, odrážajúcich úpadok doby aj jeho samého. Lebo materiálu na novú krásu, voľných zdrojov, je dosť, až prebytok, ale nové budovy centra sú len sklenené ohavy. Podobne je to s osobnosťami, času je mnoho, zdrojov ešte viac, a technika namiesto uľahčovania práce fotí človeka stále novou bezvýznamnou fotkou. Hlavu má už celý mesiac zvesenú k zemi, kde teraz zbadá rozbité zrkadielko, ktoré odnáša do koša, poctivo do odpadu pre sklo (secundum fidem tuam), a v sekunde pred odhodením si v odraze všimne svoje oči, vyžarujúce nádych dávnej iskry, túžiacej po pravde a spravodlivosti bez ohľadu na to, čo tomu treba obetovať. Mesačné rozjímanie malo nejaký zmysel, ale vôbec mu to v danej chvíli nepridalo na istote. Totiž dané rozjímanie vzišlo z pochybností o sebe samom, a tým pádom, u osobnosti akou je on, rozjímal hlavne o tom, o čom už dlho veril, že je správnou cestou na ceste dosiahnutia lásky, dobra a krásy.

Odhodí zrkadlo na zem – na matku Zem, na ten ťažko skúšaný chodník, kde sa moderné prostitútky bez živnosti, avšak s apetítom a oblečením rovnajúcim sa profesionálkam, predavačky svojho tela bez výčitiek, a bez súdnej pečate apatickej spoločnosti, rozhodujú, v ktorom podniku dnes nájdu najviac rentabilných šuhajov – rozdrví ho mimo miesta na to špeciálne určeného, aktivistami vybojovaného.

Nová _tradícia dostala na frak, intuitívne sa prežehná, pretože cíti, že zaprel svoju vieru (po desaťročiach opäť, aj keď vtedy si to samozrejme nepripúšťal), svoje presvedčenie. Odriekne v rýchlosti formulku miserere nobis, z prazvyku, ako to robil kedysi často a rád v opojení z krásy krásneho jazyka, a kráča popri múre, kde zbadá mršinu starej mačky, s obojkom, na ktorom uvidí iniciály TIP. Prizrie sa lepšie a zbadá celé meno – Teilhard Immanuel Peritus Philosophus. Prišlo mu zle, zle z toho, akí dokážu byť ľudia krutí a bezohľadní. Terajšie zhnusenie sa nedalo porovnávať s rokmi malých záchvevov svedomia pri občasných diskusiách o dietkach odmietnutých pacifistickým NECHCEM, MOJE TELO, kedy sa toľko nepohoršoval a nebedákal, ani po 16 smerniciach z obdobia nursijských privretí okien.

A ovplyvnený súborom myšlienok príbuzných duchu toho istého pacifizmu zaprel svoj prvotný úmysel urobiť si z jazyka bič, ktorým by vykričal len tak v prázdnej ulici, pre načúvajúci múr zašlých lások, pre svet, ktorý načúva ako Gaia každú tóninu, ideu vyhnania podobných násilníkov z chrámu ctiteľov všetkého živého, materiálneho a viditeľného.

Čokoľvek narúšalo tú pomyslenú jednotu, ktorú rád volal Gaia, sa mu priečilo, ale naučil sa neprotestovať, aby nenarušil práve tú jednotu, ktorá bola možná iba pri zjednotení a zapretí rozdielov. Jediné, proti čomu ešte protestoval a zapieral sám seba, boli horliví mladíci, práve pre ich potenciál rozdúchať oheň revolúcie, ktorá uhasí tú revolúciu, v akú sám veril, a medzi ktorých zaraďoval aj onoho pochybovačného mladíka, ktorý mu pripomínal každým novým dňom rozjímania stále jasnejšie niekoho z jeho mladých liet, niekoho, komu sa musel mnohokrát pozerať do očí, snáď nejakého príbuzného tohto mladíka, niekoho, koho musel vídať často, niekoho, kto mu pripomínal oči jeho otca, ako si práve teraz uvedomil, niekoho, kto mu nečakane narušil pohodlný život v jednote s Gaiou, kto mu počmáral umeleckú symbiózu v tvare kubistickej čmáraniny, kde sa jednotlivé čiary spájali do spolupráce s každým nekonfliktným tvorom, ochotným sa spájať aj na minime toho fyzického neútočenia, niekoho, kto v jeho mysli za ten mesiac dokázal zavraždiť ten symbol jeho novotou obmytej viery – zradnú mačku, teraz ležiacu pred ním mŕtvu pri múre, po temných myšlienkových bleskoch horúceho života vrátivších sa posledný mesiac, bleskoch, akých sa kedysi dávno zbavil a udržiaval sa v pohodlnej vlažnosti.

Milá a otvorená, prítulná ku všetkým, ktorí prídu s úsmevom a s nejakým žvancom, mňaukajúca k celému svetu prítulným tónom a neurážajúcim vlažným pradením, neloviaca už myši pod autom s kocúrom Dafném… Teraz ju tu, pri múre, vidí ležať mŕtvu, ako bezmocnú Mršinu, a šok zvládlo jeho srdce len vďaka mesačnej príprave pochybností a vnútorných bojov, pretože nedokázal jesť, respektíve dokázal, ale nemal z jedla pôžitok a neprahol po ňom. Tento pôst/nepôst dovolil rozkolísanie jeho vlažného srdca do rezkejšieho tempa, zvyšujúceho teplotu. Akurát ten chlad racionálneho nechcenia a odmietania riešiť, tá mraziaca poistka, ho núkala zmiznúť z inkriminovaných zákutí späť do mierneho pásma vlažnej letargie, ale uniknúť už nemohol, staré teplo, z milosti zoslané skrze jeden pulz bolesti z klinca v dlani Muža smútku, mu spôsobilo miernu úľavu v strachu z tušenia budúcej bolesti a problémov. Táto stále sa sprítomňujúca tradícia zaňho obetovaná ktovie kým, ho nútila ostať pri múre a prečítať si krvou posprejované verše, pod ktorými páchla tuchnúca mršina mačky so svetluškou na nose a s troma nozdrami v tvare základnej číslice:

Pamätáš si, čo videl si raz v duši, milý,
v nových letníc más ducha čias,
kde cnosti staré hrdzou mreli, hnili žily
mršiny, mrazili bôľ v nás.

A krásny búšil do tej skaly dodrvenej,
Sťa vzburu ukončiť by chcel
A vnútiť farby dúhy skale rozmanitej
Z katakomb rozhrešených tiel.

A v ruchu múch, keď solideo vzbúri ducha,
Namiesto lárv ten pyšný páv
Sa dá na pochod z vnútra hnijúceho brucha
k vrcholku kde v dol skákal brav.

A báseň pokračovala ďalej, ale pod jej vplyvom sa Krehký inkvizítor zrútil na kolená a zostávajúca časť sa mu odfotila do jeho výborne fungujúcej pamäti, ktorá u najvzdelanejšej časti ľudstva pracuje spôsobmi nepochopiteľnými pre väčšinu vášňami ovládaného ľudstva. Uchováva sa a v prípade nutnosti ju nejaká neznáma sila obnoví a pripomenie. A začal uvažovať, prečo bola báseň napísaná, a kým sa časť svedomia posunula k novým metódam, ktoré jeho schopnosti za tie roky nadobudli, totiž k zisťovaniu, kto tú báseň napísal, neodbytná myšlienka riešiaca otázku, či ide o odpor voči smerovaniu toho, čomu obetoval krásu Lavije, ktorú miloval láskou presahujúcou bežné chápanie, ale akonáhle spoznal niečo ešte vyššie, ako bola táto láska k žene, priľnul k nej s rovnakou horlivosťou ako k Laviji, avšak s ešte väčšou mierou, pretože viera znásobila potvrdenie správnosti a zľahčila obeť opustenia Lavije, pretože vtedy už vkladal svoju dušu nie k ľudskému tvorovi, lež k niečomu vyššiemu, čo presahovalo jeho samého.

Tá myšlienka ho zožierala ako žeravý uhlík položený na hlavu a srdce, obidve centrá, kde sa prechádza naša duša boli žeravé a duša nemohla našľapovať, vymknutá z koľajníc chodu šalela v strede svojho vnútra, ktoré sa, až nastane čas, priľne vľavo alebo vpravo. Tá láska k Niečomu, čo nevedel pochopiť rozumom, k niečomu, kde chýbal finálny schod k priamemu videniu a zjednoteniu, k niečomu, kde ho všetky póry jeho tela vyzývali k vereniu, nie k vedeniu, k niečomu, čo prekonávalo lásku k Laviji, k niečomu, čo prekonávalo vášnivé volania iných žien, k niečomu, čo prekonávalo jeho hnevlivé výbuchy, ktorých dôsledky schovával za výhovorky horlivosti. Tak veril, a tá viera s horlivosťou ho postupom času transformovala do schopnosti vystúpiť na ďalší schod, na posledný schod lásky, kde chcel všetky svoje schopnosti obetovať v jej prospech, iba pre jej česť.

Ale pri stúpaní na ten posledný schodík ho zastavili nové myšlienky, že je možné ten posledný schod dosiahnuť novým, vylepšením spôsobom, podporujúcim viac cnosť dobroprajnosti ako starej opatrnosti a prísnosti, tú ťažkú cnosť, ktorú tak ľahko prijímal, a tak ťažko ju odovzdával, ktorú tak veľmi žiadala doba, a on si bol vedomý, že jej bolo vždy tak málo práve pre tú príkrosť z obáv rafinovaného klamstva, pretože jej pôsobivosť je taká lahodná… Veril, že s tou príťažlivou sladkou chuťou priláka v novej, povojnovej dobe viac ľudí na tú istú cestu k poslednému schodu, na jeho cestu odmietnutia najväčšieho pozemského dobra, Lavije, jeho vlastnú Beatrice, a tým sa dostane na ten posledný schod so zástupom ľudí za ním. Veľmi miloval ľudí, veľmi ich chcel zobrať so sebou, a tá cesta, ktorú razil mnoho desaťročí, pravda, už dávno bez pôvodného entuziazmu, sa mu dnes zjavila ako mršina.

Mršina páchnuca a rozkladajúca sa mu vnárala do nozdier čoraz štipľavejšie, otvárala mu v myšlienkach tú časť života, kedy začal hovoriť „Nerieš!“, pretože to čosi vyššie, čomu uveril, mu nedovoľovalo pripustiť, žeby bolo treba riešiť otázky, ktoré mnohých ľudí vyzývalo k podobným otázkam, aké mu dával ten drzý mladík. Pristúpil k mršine, bola vlažná a slizká, akoby vypľutá z úst. Na pravej strane líc mala vyrezaný nápis Tretí Rím, krv ešte čerstvo stekala, na ľavej strane líca sa týčilo už zaschnuté Nehanebnica. A v strede mŕtvej mačky sa týčil suchý nos, bez akýchkoľvek známok krvi, bojovnej smrti či zápasu. Tam položil svoj ukazovák a nepocítil na ňom nič teplé, nič mrazivé, iba vlažnú, nič nehovoriacu mäkkú pohodlnú formu, ktorá neurazí, neosloví, nezapáli, neoddelí sa od ničoho, iba od toho, čo by ju nútilo stať sa inou. Mršina už nemá bytia, ale zostala tu ležať ako memento, je to stav nebytia, ktorý videl ako dôkaz jej odpornosti, ktorý aj napriek nebytiu zostáva, a každý s určitou mocou a dobrou vôľou by chcel, ak by mohol, navrátiť tej mršine bytie, aby sa stala znovu horúcou pre pestrý život chytania myší, prípadne studenou, apatickou a mrchavou, aby sa ju snažil prevychovať k pôvodnému zámeru naplnenia bytia skrze nepekné dôsledky jej lenivosti, ktorých varovanie sa postupne stráca, a mráz dôsledkov sa premení vo vlažnú, apatickú nečinnosť, konzumujúcu všetko, len aby prežila.

Už chápal, už mu dávalo zmysel to mesačné utrpenie, plné beznádejného bodania mrazu, už chápal tú obetu, tú tortúru, ktorú bude musieť podstúpiť. Ani dobré úmysly, ani nové cesty nezachránia, nenavedú na správnu cestu, vždy je treba to najťažšie – to, čo nechceme, to, čoho sa bojíme – to je tá úzka cesta, cesta ovplyvňujúca druhých. Pravda sa nedá oklamať a v tom zrel svoju vinu – chcel zamlčať časti Pravdy, ktorých zapretie by mohli nalákať na správnu cestu nevedomých, ktorí boli na revoltu proti tým ťažko stráviteľným častiam Pravdy zverbovaný Druhou stranou, a tá druhá strana bola taká mocná, že infiltrovala aj tých, ktorí boli pôvodne proti Druhej strane, ale začali skrze školenia Druhej strany pochod inštitúciami, a nakoniec hlásali ešte širšiu cestu, kde nebude treba už dohľad krvavo rubínovej Strany, kde sa všetci zhodnú na jednom Spojovačovi s krásnou hviezdou spojenou troma párnymi číslicami, ako to zrel už Solovjov. A tie čísla mala mŕtva mršina na nose, Krehký sa pozeral jasným zrakom, už so starým známym mladíckym jasom, na zneužitý obraz krásnej Nevesty v podlú mŕtvu mršinu, miesto prirodzenej krásy lákajúcej sebou samou teraz sa líškajúcu všetkoľudstvu až na svoju smrť, kedy na prekvapenie rovnajúce sa tomu pri zakikiríkaní zbadala seba samu ako mršinu, aby pochopila, že opustila svoje poslanie dôverujúc v seba samu, avšak bez svojej vlastnej podstaty – že je nesmrteľná a môže, musí vstať z mŕtvych… Má moc a prisľúbenie nepremožiteľnosti, aj keď je zdanlivo mŕtva…

***

V meste bolo vidno padať prach, ktorý sa dal pekne vidieť v prísne odhaľujúcich lúčoch slnka prechádzajúcich cez staré okná katedrály. Pre bežných ľudí bol viditeľný veľmi ťažko, avšak tie tisícky malých chumáčov sa rozdeľovali aj pri predávaní tovaru z ruky do ruky, a slnko svietiace stále rovnako ako pred dvoma tisíckami rokov odhaľovalo, koľko smietok padá na zem naviac oproti ostatným rokom. Krehký inkvizítor sa sem utiekol po prečítaní krvavých bonmotov na konci ulice, kde stál múr jeho vrások so štyrmi ľaliami na svojich bodajúcich rohoch, prehĺbených za posledný mesiac na polovičnú úroveň hĺbky, ktorú by dosiahla jeho pokožka bez stáleho vetrania okien. Bol ušetrený starnutia a zároveň nebol, uvedomoval si vo svojom vnútri. Teraz už jeho zrak videl jasnejšie tie ryhy, aké by mal obdržať. Ryhy, ktoré zaprel za posledné desaťročia, obdrží tak či tak, a je len na ňom samom, či bude znášať ich bolesť tu a teraz, alebo až na miestach beznádejných alebo nádejných, avšak s podobnými bolesťami miest beznádeje. To nastane až keď jeho srdce odzvoní posledný gong.

Nevydrží dlho vo svojej lavici, nevydrží na svojom poprednom mieste v katedrále a uteká do lesa, do lesa, ktorý nenavštívil už desaťročia, iba okolo neho krúžil vo chvíľach reminiscencií príjemných, a čítal z listov stále padajúcich. Utekal, nekráčal, aj napriek svojmu veku dokázal utekať, a utekal bez pomoci druhých, pretože bežal štýlom, aký mal stále zapamätaný v nohách, ako keď odriekate Otčenáš, nepotknete sa, a ak sa na chvíľu zaseknete, nepadnete a vyhnete sa diere v zemi, a zaužívaný zvyk vám v mikrosekunde prihrá to správne slovo.

Utekal rovno k jazeru, k jazeru, kde sa odrážal mesačný svit a obloha, a takisto aj jeho tvár, tvár starca s nepokojnou mladíckou vráskou pochybností, ktorá mala byť už dávno nahradená vráskou skúseností a bolesti. Nazrel teda, aby zbadal svoj starý známy odraz, keď ešte často chodieval do lesa na skalnatom výbežku, ktorý moderná architektúra nemohla zničiť, takže tu ostal pre všetkých hladných po čerstvom vzduchu, aby ich nasýtil svojou čírosťou, bez prachu a splodín. Nazrel do jazera, rezignovane, už bez strachu, ktorý pocítil po prečítaní nápisov na múre.

Uvidel tam seba, ale o mnoho desaťročí mladšieho. Zabudol už na svoju mladícku podobu, akurát minulý mesiac sa mu pripomenula, pri tom podivnom stretnutí s otravným mladíkom, keď sa ponáhľal podpísať jedno opatrenie, ktoré pripravila sympatická dáma z Ohniskovej vlny – burcujúcej organizácie, kedysi perzekvovanej pre jej nezrelé optimistické záchvaty končiace v potrebe objímania každého človeka s dobrou vôľou bez akéhokoľvek rozhovoru, lebo len pocit je dôležitý –, ktorá si však za posledné desaťročia vystavala novú mestskú časť blízko pri lese, avšak jej panelové domy nedokázali dosiahnuť výšku lesa na hore, najvyššie poschodia dovideli iba na začiatok lesa plného stromov sladkých plodov, ktoré požívali bez poznania koreňov a samého stromu. Teraz konečne uvidel, že ten mladík bol jeho kópiou, jeho dvojníkom, jeho mladosťou. Jeho svedomím, jeho vnímaním, jeho zmýšľaním z čias, kedy ešte riešil.

Nedokázal to za celý mesiac vidieť, nechcel to pripustiť, vždy, keď už mal odpoveď na vyriešenie mladíkovej identity, keď ho chcel vyhľadať a diskutovať o zásadnej vete: „Choď a už nerieš!“, padal na neho veľký osteň, ktorý mal potenciál jeho súčasnú identitu úplne zmeniť, jeho sny a vízie by drvili malé ostne výčitiek a vyhrážok, a on presne vedel, kam by sa zahryzli, ako prvé by osteň zapadol do hory, ktorej súčasnú podobu by drvil, a na tom je predsa postavené základné presvedčenie Krehkého inkvizítora, hora nemôže byť rozdrvená a čokoľvek sa v nej drví, má ľudský pôvod, nemôže byť drvená takým hrozným spôsobom s ďalekosiahlymi následkami…

Toto poznanie by zmenilo jeho DNA ako tomu mlynárovi z Nemecka, tak dlho zdieľajúceho Krehkého idey… Riešiť alebo neriešiť, stále mu mátala myseľ tá otázka a jeho odpoveď na ňu. A Boh ho odmenil! Pretože nikoho nepokúša nad jeho sily, praspomienka spred 50 rokov sa mu ukázala na krídlach bielej labute plávajúcej po jazere. Ako sa na oblohe zjavujú rôzne podoby, ktoré sú náhodné a pripomínajú nám nejakú vec, tak na krídle labute akoby náhodou, ale nebola to náhoda, pretože bol späť v hore, a v nej sa veci nedejú náhodou, aj každý odlesk labutieho krídla súvisí s históriou hory, ktorej 2000-ročné trvanie v sebe skrývalo mnohé tajomstvá aj riešenia otázok, napríklad aj otázky riešiť riskantný návrat k starým časom, alebo stále budovať po novom, aj napriek zhnitému ovociu, ktoré nové pestovanie prináša.

A na tom krídle, na tom páperí uvidel obraz Mikuláša, ktorý mu pripomenul starú maľbu, o ktorú sa kedysi toľko zaujímal. Svätý Mikuláš, dávajúci vlastnou rukou dar sokovi Áriovi. Rozpamätal sa na naučenia od východných Otcov, stále riešiacich záležitosti u neho už zabudnuté, udržiavajúcich spomienku na dobu Ária, kedy väčšina veriaceho sveta opustila pravú vieru, a pod jej značkou viedla svet vo viere hlásajúcej Krista poloboha, boha stvoreného, nie splodeného, žiadnej podstaty s Otcom, poloboha, ktorý začal existovať v čase.

1700 rokov ubehne od tých dôb, nový Atanázius ešte (alebo už) nežije, a Inkvizítor stojí pred voľbou, v tom veľkom lese stojacom na hore, navrátivší sa, ešte bez priľnutia k nej – avšak hora tu stojí aj pre pochybujúcich, aby presviedčala aj tých nevzdávajúcich pocty jej trónu – tak tu v slobode tichého nazerania stojí v plnom sústredení, potom kľačí plný strachu a neistoty, ešte stále naučený a vyučený v hrdom prezentovaní toho, čo považuje za správne aj za cenu posmechu, neschopný pretvárky až na výnimku zamlčovania pravdy pred sebou samým, ktoré azda možno nazvať pretvárkou, a možno aj niečím horším, v každom prípade ho toto umlčovanie dostalo do pozície, v akej sa nachádza posledných pár desaťročí. A dnes si to prizná, dnes uzná, že nebol úprimný k pravde, pretože sa jej bál, bál sa, že neexistuje tá nová NadPravda, a logika veci ho teraz od nej odlúči.

Preto zahučí do jazera, kde vidí svoj krásny obraz mladíka, slovo, aké mu mal povedať už pri tom prvom stretnutí, keď ho nespoznával: „Choď a už NEHREŠ!“ Na každom slovíčku, na každom postoji vo veciach svätých záleží a je primerané byť v týchto otázkach úzkostlivý, tieto staré zabudnuté naučenia mu bili vnútri hlavy ako zvony. Echo hory rozozvučí mohutnými odrazmi každý strom v lese, ktorý sa priam núka svojimi starými konármi pomôcť človeku, ktorý zaprel prekliatu krehkosť, ktorá ho dostala na bludné cesty z hory, a vydáva sa starými zákutiami lesa v hore, aby si pripomínal zabudnuté cesty a háje, ktoré tu stále stoja, neporušené ako pred rokmi, tak aj dnes, pretože na tomto mieste je všetko nemenné, taká je podstata tohto lesa a jeho listov, taká je hora – keď ste v nej, môžete do nej prenikať hlbšie a tým sa neznalým môže javiť inou, avšak znalý rozpozná jej naoko protirečivé tajomstvá.

Teraz tá veta sedela s vetou vpísanou v listoch, teraz ozvena hory trikrát oznámila prijatie tej vety. Teraz sa v jeho vnútri znovu vzkriesil stav, na ktorý po prvých rokoch nadšenia a očakávaní po vetraní rezignoval, stratil iskru a stále opakoval len to vlažné a pokrytecky oslobodzujúce: Nerieš.

A to neodbytné svedomie sa mu zjavovalo v nočných morách a šepkalo mu: „Počúvaj, ak sa budeš nabádať v riešení, tvoje úzkostlivé svedomie sa dostane do konfliktu so sebou samým a tí, ktorých sa všetci štítia, proroci temnoty, začnú klásť logické otázky, ktoré mu nedovolia zostať v tom mrazivom ošiali nudy posledného kruhu pred Lasciate ogne speranza, a opäť by ti hrozili očistné plamene Pravdy, ktoré si opustil pre vyššiu pravdu.“

Tak jej aspoň vtedy hovorili, pravda Vyššia, pretože mala dosiahnuť vyššie výsledky oslovením vyššieho počtu ľudí – to ho tak priťahovalo, viac ľudí, to jeho svedomie otupovalo, tá predstava, že dokáže viac ako jeho učitelia predtým, viac ako to, prečo sa zriekol ženskej krásy, jeho drahej Laviji. To mu zahmlilo druhú stránku veci spásy, ktorej bytie, ak má byť bytím v celku bytia, musí obsahovať aj nelahodnejšie aspekty dobrej noviny, totiž pamätanie na dedičstvo prarodičov z Edenu, ktoré nesieme a musíme sa ho striasať na ceste, ktorá má viacero smerov a všetky sú úzke, a ak ju niekto z oceánu dezinformácií alebo pralesa mimo civilizácie nie je schopný obsiahnuť, aj tak sa zachráni len skrze tú úzku nepomenovanú cestičku, ktorú mu našepkáva vnútorný zákon jeho svedomia, aj bez znalosti jej mena.

Z hájika pri jazere sa ozval hlas spievajúci latinské Te Deum. Bol to hlas jeho predchodcu, ale nie v tónine, akú poznal. Vyšiel za oným hlasom a v okamžiku stretnutia pohľadov s tieňom svojho predchodcu – rodáka, ktorého jazvy z červenej bane teraz vyžarovali nádherný smaragdový jas – sa tie konáre, pod ktorými sa nakláňal jas predchodcu, rútili na už nie krehkého, a ešte stále nie starého dobrého Inkvizítora. Hora vydala ozvenu hromového zvuku padajúceho konára, desivým spôsobom, ale desiacim odlišným spôsobom ako desivá hudba dneška, rozpaľujúca naše slabé človečenstvo k posúvaniu súhlasu s tou ktorou vášňou.

Táto hudba rozpaľovala iné súčiastky nášho tela k pokore a láske, a ľudia pyšní, ktorí by ju počuli, by počuli len tú partitúru, ktorú vydávalo lámajúce sa drevo konára plného listov, listov, ktorých aj najmenšia žilka ukazovala, a stále ukazuje! správny smer ku stredu Srdca hory. Ale on už bol schopný počúvať, pretože počúvať chcel, a rozhodol sa vzdať svojich omylov, bol ochotný preskočiť tú blokádu svojho srdca, aby prijal zadarmo, čo má zadarmo neskôr odovzdať:

Ach, preťažko je uhasiť, čo desný
a vlažný ples priniesol z okien vtedy,
keď lesík zrúbať chceli, nech sa tiesni

v lístočkoch, ktoré vylúštiť aj vredy
záboru hory s Unitatis zmôžu.
Tú hrôzu dymu spájania skrz (je)(vé)dy

bratania zahas, brat, a podpáľ lóžu,
z pazúrov trhliny sa strať, chceš azda
aj Plojhara k Sapfó zvať? Nepremôžu

les brány múk s (S)Jamesmi, lež sa to tak zdá!

Inkvizítor už vidí jasnejšie, bez vlastných zahmlievaní, bez rozptyľovania falošných vidín mostov. Pomaly vstáva zo zeme, kam ho zrazila mohutná sila prednesených veršov pravdy v kráse zdesenia, ktoré otvára oči, avšak nedokáže pre slobodu nám danú čestne otvárať aj ústa. A jeho ústa boli akoby zašité ihlou hanby, ale nie ihlou strachu (ten mal len sám pred sebou), lež malými ornamentami pýchy (ktorej účinky na seba uznával, veď preto sa dostal do lesa!), a prekonal ich vplyvy už vstupom do hory, ktorú nepremôžu ani obrovské pancierové brány síl orientu, ani ružové široké brány panstiev okcidentu.

Tá hanba vyvierala z poznania seba samého, no nehanbil sa za svoj omyl, vyplývajúci z pocitu, že hora sa priveľmi podobá pancierovým bránam a preto ju treba odomknúť ružovými kľúčmi, ten stále opakujúci sa omyl, keď človek nekoná poctivo a dá sa zlákať iným, na pohľad menším zlom pre zničenie toho na pohľad väčšieho, avšak ono zlo je vo svojom pôsobení a dôsledkoch rovnaké, akurát jeden jeho odtieň tieni rozumu prvého človeka lepšie ako tomu druhému, ktorému zas tmavší odtieň citu zatemňuje rozum efektívnejšie ako ten prvý tieň, a preto sa striedajú a nevedia sa zjednotiť, závidiac protivníkovmu áno, áno, nie, nie, a ten protivník je obom spoločný a večný…

A tá hanba priznania si chyby, to ponižujúce kľaknutie v hore pokory, kedy by musel vytiahnuť na svetlo sveta zrúcaný most, ktorý staval desaťročia a vyšiel mu z neho iba múr, ten okamih, kedy by musel verejne priznať faktický stav, zjavený mu v podobe vidiny mršiny, ktorej falošná bojovná pravá labka bola iba predĺžením pokrivenej slávy Východu a tá ľavá zmäkčilá bola samovražednou primadonou západnej seba zrady. Mačka dopadne vždy ako mršina, vždy, aj keď sa snaží napodobňovať kráľa mačkovitých, leva. Iba lev dostal moc, lev spájajúci milosrdenstvo a spravodlivosť, len lev môže postaviť most, len cez leva vedie most, v levovi začína aj končí. A ten lev rozbúra aj múr falošných nádejí. A jeho rev, stále počuteľný aj pri múroch sklamania, nie mňaukanie mačky prejavujúce sa v podvedomí Krehkého, nie mraučanie so zdvihnutou La(v)bou, priviedol starého Inkvizítora naspäť do lesa na hore, kde sa popísané listy z morseovského ďobania holubice spájajú s celým lesom a tvoria horu, veľkú skalu – bez seba nebudú správne fungovať, tak boli stvorené a tak boli zamýšľané –, pretože „Tak to bolo dobre“.

Keď mačka skapínala, zmohla sa už iba na mravčiace apatické odvrknutie, premietnuté do ľudskej reči v slovíčku nerieš, ktoré na chvíľu uspalo bolesť jej rany. Chcela znamenať viac ako lev, túžila spojiť leva s Beliálom, ale ani jej krehkosť to nedokázala, tak ako to nedokázala ani tvrdosť srdca starého kocúra, zmierajúceho snáď na druhom konci múra, aby ho našiel niekto iný, iniciatívny Inkvizítor rádu najnafúkanejšieho, snažiaceho sa tú krehkú myšlienku mačacej konkubíny presadiť silou naježeného kocúra, ktorého Nerieš! je presadzované hrozbami, nie prosbami.

Starý inkvizítor svojimi staronovo jasnými očami pozeral dopredu a uvidel tŕnistú cestu, ktorá sa pred ním otvárala na zídenie z hory späť do mesta prachu a skla, betónu a obtiahnutých pokušení vonku, ale aj vnútri chrámov. Spomenul si aj na pôvodcu svojho zblúdenia, ktorý ho viedol vratkou skratkou na neisté cesty vedúce popri hore. Ten nástupca úradu, ktorého predchodcu videl planúceho ohňom v lese, s optimistickým entuziazmom (neskôr však mierneným, a stále slabo zabetónovaným XVI. smernicami s vyprchávajúcim účinkom) mu dodal istotu správneho konania v čase pochybností. Jeho sila, sila a sláva toho, čo predstavoval, sa bila s tým, čo videl dnes v hore. Kľúče nemôžu klamať, v to veril, ale teraz už chápal, že ak sa nevložia do správnych dvier, môžu manipuláciou otvoriť aj dvere cudzie. Namiesto dvier obmytých v potokoch hory prídu renesančné výpočty Descartovho myslím, teda osvecujem Kantom, aby som to prerozdelil Marxom, a za Nietzscheovho sebaľutovania nakoniec otvorím nadčlovekovi vlastniacemu tlačiareň na peniaze – a nastane noc (aj moc) peňazí.

Nevedel, či zvládne cestu tŕňov urážok, biča posmeškov a krvi úzkostí, dnes si ešte neveril, ale neveril si z dobrých príčin – zo sebapoznania, ktorého dôležitosť nevypudilo ani vetranie, z poznania svojich chýb, necností, vedy pestovanej aj mimo hory – obrátil sa teda ešte raz za predchodcom predchodcu a vypýtal si lacný recept na túto krízu, túto krízu posledných desaťročí. Ten mu sucho zašepkal iba toto: „Kríza je odkedy jedenásti zutekali a ten dvanásty – zradca – nemal ani toľko pokory, aby mu Najvyšší nezastavil slabosť zradným vláknom lana. A koľkí sa vrátili aspoň pod kríž (bol to Ján, jeden, jediný)?

Tak bude aj v tejto kríze. Voľbu máš vo svojich rukách, lebo svedomie ti ukázalo cestu – a to ťa zaväzuje, to je tá milosť, vieš, že máš trpieť. A z tradície vieš, aké je ovocie krvi a potu mučeníkov. To je tá najväčšia milosť hodná nástupcu dvanástich, ktorí neskôr vykonali všetci podobne všetko tak, ako mali vykonať! Teraz žijeme medzi časmi „rozpamätania na Jeho slová!“, časmi kohúta a časom ležania v hrobe pred odvalením kameňa. Tak vyriešiš krízu spôsobom, akým žiada On! Skratky v našej hore nie sú, a širšie cesty vedú iba von z hory. Centrum hory je úzke a tŕnisté, a odvaliť kameň, tlačiť naň, je znamením doby!“

Krehkosť sľubovala inkvizítorovi veľa duší, ale ukázala sa iba ako ďalšia zvodná široká cesta, omnoho pokojnejšia, pretože zamlčať a naďalej sa zabávať v príjemnom spolčovaní je príjemnejšie ako vybičovať konflikt. Ten bič je však v našich časoch schválne, pri každej možnej príležitosti spájaný s blčiacim ohňom sv. Dominika…, ale mozog mu teraz už pracoval iným spôsobom, už nerozmýšľal ako zahovoriť, ale ako vysvetľovať a nevedel si vysvetliť, ako mu červenajúce (líca aj metódy) zahováranie mohlo pripadať efektívnejšie a správnejšie, ako racionálne uvádzanie faktov. To tá krehkosť, nový nástroj nepriateľa. Privriem okná, tak sa to urovná, uvažoval už nie krehký, privriem ich aspoň pre seba, aby tá krehkosť nevnikala ďalej. Ale ako ju vyhnať, kam sa postaviť, čo si môcť dovoliť, aké budú následky? Veď to je proces, je to revolúcia, trvá už dlho, sme infiltrovaní, ja sám som (bol) infiltrovaný, a to, že to už viem, neničí ešte automaticky dôsledky infiltrácie vo mne. To boli otázky, ktoré začal riešiť ako každý, komu sa dostane milosť a záväzky precitnutia.

Trápila sa myseľ kňazova, a hľadala odpovede na otázky, ktoré po prechádzke horou vyvstávali. Prechádzka, zdanlivo trvajúca pár chvíľok trvala v skutočnosti mesiace. Prečo sa stále zúčastňujeme Kalvárie? Prečo sme stále tu, napriek jasnému ovládnutiu sveta nám nepriateľskými silami? Prečo nie sme zakázaní, perzekvovaní, prečo môžeme kráčať bez okov, keď si to porovnáme s prenasledovaniami minulých storočí? Načo sme tu, keď napriek dnešnému svetu nie sme zakázaní? Prečo iba pár ľudí, tak ako pod krížom, čaká v dôstojnosti Spasiteľa? Prečo iba Ján a zopár žien, čistí vo vôli, kľačia v najkrajšej chvíli pozemského človeka? Prečo iba hŕstka ochotných znáša bičovanie obvinení, ponižovanie menejcennosti, križovanie podstaty? Je to preto, že zapreli samých seba v každom ohľade, celým svojím srdcom, celou svojou mysľou, celou svojou dušou? Možno.

Ako to dokázali? Pre milosť, jednoznačne pre milosť, mrmle si… Čím si ju zaslúžili? To chcem vedieť, na tom chcem pracovať!, mrmle si… Porovnáva známe tváre v útrobách hory, pevne vytesané v skale, a vidí rozdielnosť ich pováh a životných ciest. Dali áno Bohu v každom ohľade, sú ochotní ľutovať svoju zlobu v každom zákutí, ktoré spoznajú. To ich spája. Teraz ich spovedá. Vidí do nich. Toto ich spája. Prvé prikázanie. Niektorí stále smilnia, iní žerú miesto jedenia, tamtie sa zas veľmi boja, nádej im chýba… Málokto však túži po bohatstve a svetskej sláve. Prvé prikázanie ich odrádza od týchto túžob. Jeden lístok mu spadol do rúk v hore pri hrmení predchodcu, a bolo na ňom vyďobané – LK 18, 24–30.

Aj preto tyrani pokúšajú hlavne prvé prikázanie a snažia sa doňho implementovať. Tyran však očakáva okrem tuposti ešte niečo naviac. Očakáva ťa na cestách zarastených lesných cestičiek apatie, hnevu a priemernosti, aby dokázal zvrchovanosť svojho panstva oficiálne (v panstve apatie a priemeru), prípadne hnevu a roztopaše (v obydliach priamych šípov) trochu umiernene. Duša hnaná tradíciou doprava, zmravňovaná ľavými cestičkami sa stále sužuje, a po hlbšom rozjímaní je stále užšou a užšou, nakoniec končí pred krížom. Krížom, zobrazujúcim sa pri obete stále reálnejším. Ani jedna cesta z tých dvoch, ktorú núkal svet, sa neukázala byť tou správnou. Inkvizítor, zvyknutý pridať sa na tú ktorú správnu stranu, zrazu zostal osamotený. Bol zvyknutý byť osamotený, ale skôr z príčiny samoty intelektuála. Teraz nemal kde hlavu skloniť…

***

Kľakol si k oltáru a šepkal modlitbu. Tušil boj, ktorý ho čakal na sklonku jeho života. Deň za dňom si v ňom veril viac, a keď zapochyboval, otočil sa k oltáru. To ho nikdy nesklamalo, stačilo sa otočiť k oltáru, budovať statočnosť od vrchu, od prvého prikázania, ktoré Mojžiš priniesol na púšti. Ten boj mohol viesť dvoma spôsobmi – schovať sa, byť ticho a prehrať, alebo bojovať a vyhrať za každých okolností, pretože prehrať v tomto boji, ak sa začne bojovať, sa nedá. A on chce bojovať, potrebuje iba trochu času, aby oprášil staré návyky a pripravil si zbroj. Dal si iba jedno predsavzatie – nebude lietať v oblakoch, nebude chcieť dokázať viac, než na čo mu sily budú stačiť. Práve túto záležitosť definoval ako príčinu pádu pred desaťročiami. Méta väčšieho dobra, heroizmus postavený na sebe, nie na skale.

A začal správne, pretože najprv treba zmeniť seba, až potom ísť meniť svet. A pozná aj tú starú poučku o tom, že pre jednu ovečku sa dobrý pastier vráti. Aj keby všetko ťažké mal vykonať len pre jedného človeka, vykoná to. Tak ako to vykonal pre toho mladíka, ktorého spoznal v hore ako svoje svedomie, ktoré prehučalo všetky roky nádejí prekonania dvadsiatich storočí. Sú Vianoce, päťdesiate od jeho vysvätenia, a on sa už nemodlí ako vtedy, ako ten namotivovaný mladík, modlí sa, ako keď bol dieťa, s dôverou. Prosí o milosť…

PDF (formát pre tlač)