Byzantské elementy v predkoncilových pápežských obradoch (Druhá časť)

Lucia Laudoniu
29. júla 2024   Cirkev   Liturgia

predchádzajúca časť:
Byzantské elementy v predkoncilových pápežských obradoch (Prvá časť)

***

Na palete francúzskeho maliara Félixa Fosseya sa farby miešali so slzami. Namaľoval niekoľko pozoruhodných plátien, neskôr upadol do zabudnutia. Alegóriu Pravdy a Krásy zvečnil v sesterskom objatí.

Fosseyova maľba má silný naratívny náboj. Pravda je sporo odetá, nemilosrdne odhaľuje hriechy, pred ktorými zatvárame oči a volá nás k pokániu. Odhaľuje neodhaliteľné, no nestáva sa pritom vulgárnou.

Na obraze ďalej vidíme, že Pravda drží v ruke zrkadlo. Drží ho tak, aby sa do neho nikto nemohol pozrieť. Zvláštne, však? Je v réžii Pravdy, kedy a ako nám nastaví svoje speculum obscurum.

Alegória Pravdy a Krásy je fikciou umelca, ktorý bol dieťaťom 19. storočia, a predsa rúca hranice nastávajúcej belle époque (a robí to bez avantgardnej rebélie). Plátno Félixa Fosseya ukazuje, ako sú Pravda a Krása vzájomne späté. Ako sestry.

Ktorá postava predstavuje Pravdu a ktorá Krásu, však závisí od uhla pohľadu. Môže to byť aj naopak. Krása vo svojej márnivosti miluje zrkadlá, no Pravda, s orientálnym diadémom na hlave, učí svoju ľahkovážnu sestru (ne)hľadať v zrkadle odpovede na všetky otázky.

Nuž, lepšie je raz vidieť, ako stokrát čítať. Dielo si môžete pozrieť tu: https://pixels.com/featured/1-allegory-of-truth-and-beauty-felix-fossey.html

Krása a Pravda sú v predstavách Félixa Fosseya akési rozmaznané princezné. Radšej by som ich zvečnila v podobe dvoch miništrantov, posluhujúcich pri svätej omši. Obaja by šliapali po rozbitých zrkadlách našich modiel.

Ikona v tónoch

Pravda a Krása, dva kľúče od pokladnice dejín liturgie, odomknú druhú časť našich úvah o byzantskom dedičstve v obradoch Rímskej cirkvi. Za čo všetko môžeme vďačiť (nielen) gréckym pápežom?

Liturgický spev je (mal by byť) ikonou v tónoch. Máme ikony vytvorené prostriedkami výtvarného umenia, ale poznáme aj ikony „písané“ v tónoch?

Gregoriánsky chorál vnímame ako špecifické duchovné patrimonium Západu. Niektorí vedci to videli inak. Klasik hudobnej byzantológie Egon Wellesz predstavil svoj výskum v monografii Východné elementy v západnom liturgickom speve (Eastern Elements in Western Chant) z roku 1947. Po prečítaní Welleszovej práce získame dojem, že gregoriánska hudobná tradícia je strom, výdatne zalievaný dažďom z Východu.

Na rovnakej vlnovej dĺžke sa nesie práca francúzskeho muzikológa a hudobného paleografa Marcela Pérèsa, zakladateľa svetoznámej formácie Ensemble Organum. Pérès obliekol do zvukových šiat tzv. starorímsky chorál (v anglických prameňoch Old Roman Chant). Tento typ latinského cirkevného spevu je známy iba z niekoľkých rukopisov spred 13. storočia, zapísaných ťažko dešifrovateľnou neumatickou notáciou.

Pérès vzkriesil cantus Romanus na niekoľkých úspešných albumoch z edície Spevy Rímskej cirkvi (Chants de l’Église de Rome), ktoré vzbudili veľkú pozornosť v pravoslávnom svete. Ruku k dielu totiž priložil jeden z najlepších expertov na tradičný byzantský chorál Lykourgos Angelopoulos, ktorý si v spolupráci s Pérèsom vyskúšal prácu s latinskými prameňmi.

Takto znie veľkonočná antifóna Vidi aquam v interpretácii Ensemble Organum s podmanivými mediteránnymi melizmami:

Výsledok hudobného stretnutia Východu a Západu nie je ahistorický konštrukt. Prebiehajúci výskum naznačuje, že hudobná tvár Rímskej cirkvi prvého kresťanského milénia má s tou byzantskou veľa spoločných čŕt. To, čo dnes považujeme za typicky východnú ornamentiku – mikrointervaly, melizmy, vibrato, ison (konštantne držaný oporný tón, odvíjajúci sa na pozadí melódie) – bolo štandardnou súčasťou hudobnej logiky starorímskeho chrámového spevu, ale aj ranej západnej polyfónie (tzv. oblique organum).

Hudobný meč templárov

Marcel Pérès definitívne vyvrátil výčitky z „byzantinizácie“ starorímskeho chorálu, keď verejnosti predstavil svoju rekonštrukciu liturgického spevu templárov. Import gréckych vplyvov je evidentný na prvé počutie.

Rovnako pravdepodobnou je hypotéza, že templári si nepožičiavali nič z byzantskej hudby. Živý kontakt s Východom im jednoducho umožnil zachovať charakteristické črty starorímskeho spevu, zakonzervovať ich akoby „v časovej kapsule“.

Stredoveká mariánska antifóna Salve Regina v podobe, v akej sa objavila na CD z dielne Ensemble Organum Spev templárov (Le chant des templiers). Aj keď názov albumu zaváňa komerciou, jeho muzikologická hodnota je nepopierateľná:

Ktoré ďalšie osobnosti ocenili krásu starorímskeho duchovného spevu? Domenico kardinál Bartolucci bol „druhým Mozartom“. V dvanástich rokoch skomponoval prvú omšu, v dospelosti zasvätil život službe pápežskému dvoru. Na jeho pleciach spočívala hudobná úroveň Sixtínskej kaplnky. Kardinál Bartolucci prevzal štafetu po majstrovi Lorenzovi Perosim a hudobnú obec šokoval tvrdením, že súčasný výklad gregoriánskeho chorálu je príliš… feminínny.

Bartolucci si uvedomoval vnútorný rozpor medzi maskulinitou latinského jazyka a étericky nežnou, takmer feminínnou subtilitou „súčasných“ chorálnych melódií, zavedených do praxe benediktínmi zo Solesmes. Kardinál nemal v úmysle spochybňovať prínos Solesmeskej školy. Zdôraznil, že virilita a živelnosť, typická pre stredoveký spev balkánskych orthodoxných cirkví, by nemala byť cudzia ani latinskej tradícii a treba sa k nej vrátiť.

Nezabúdajme, že chorál Kristovej Cirkvi je akoby „hudobným brnením“. Ako by to vyzeralo, keby toto brnenie nebolo pevné, mocné a stabilné?

Pápežstvo pod byzantským orlom

Rozsiahla štúdia Andrewa J. Ekonomoua Byzantský Rím a grécki pápeži. Východné vplyvy v Ríme a pápežstvo od Gregora Veľkého po Zachariáša, A. D. 590 – 752 (Byzantine Rome and the Greek Popes. Eastern Influences on Rome and the Papacy from Gregory the Great to Zacharias, A. D. 590 – 752) nás zavedie aj na dvor svätého pápeža Vitaliána. Tiaru nosil v 7. storočí a založil scholu cantorum „podľa byzantského vzoru“, pripomína autor. Východorímske vplyvy podľa Ekonomoua úspešne prenikli na Západ a trvalo ovplyvnili charakter pápežských obradov.

Hviezda cisárstva nad Bosporom síce zhasla, ale jej svetlo sa stalo nesmrteľným. Východná ruka v Ríme však nebola vždy rukou darcu, bola aj rukou uzurpátora. Roky 590 – 752 (vymedzené v monografii Andrewa Ekonomoua) si v dejinách vyslúžili nelichotivú prezývku „byzantské zajatie pápežstva“.

Pápežov potvrdzoval v úrade východorímsky cisár, bez súhlasu ktorého nemohli byť vysvätení. Toto právo si basileus vyhradzoval aj v prípade intronizácie konštantínopolských patriarchov. Hrozilo, že svätopeterský stolec sa stane politickou hračkou v rukách Východu. Boh to však nedopustil. Zásahom byzantských imperátorov do pápežských svätení sa vzoprel napríklad svätý Martin I., pápež a mučeník, ktorý odovzdal dušu Bohu vo vyhnanstve na Chersone.

Keď sa na zoznam pontifikov pozrieme bližšie, zistíme, že až do polovice 8. storočia dominovali rímskemu stolcu Graece loquentes z dnešného územia Grécka, Sýrie, Sicílie… Mnohí budúci rímski veľkňazi začínali kariéru ako vysokí diplomati – apokrisiári (ἀποκρισιάριος – dobový ekvivalent pápežského nuncia) v Konštantínopole, meste na Zlatom rohu.

Východní pápeži priniesli do Ríma umelecko-liturgický roh hojnosti. Východné vplyvy sa prejavili na hmotnej i nehmotnej úrovni. Skvostné mozaiky v Ríme alebo v Ravenne a grécka lexikálna vrstva v latinčine sú dvoma stranami tej istej byzantskej mince.

Sýrsky dar rímskej liturgii

Nie všetko, čo dnes pociťujeme ako západné, západným naozaj je. Dejiny liturgie dosvedčujú, že kultúrno-geografické kategórie „Východ“ a „Západ“ nerozdeľoval nejaký – nazvime to – Berlínsky múr, ale obe pľúca Cirkvi dýchali spoločne.

Abbé Quoëx, o ktorom bola reč v prvej časti nášho článku, obohatil liturgickú vedu o cenné štúdie. Vyniká medzi nimi práca o ranostredovekých formách pápežského ceremoniálu. Jej anglický preklad vyšiel v internetovej revue Liturgical Arts Journal: https://www.liturgicalartsjournal.com/2019/07/abbe-franck-quoex-ritual-and-sacred.html

Otec Quoëx tvrdí, že spev Agnus Dei v skutočnosti pochádza z Východu a do rímskej liturgie ho zaviedol Sýrčan na Petrovom stolci Sergius I. Táto modlitba, ktorú si tradične spájame so západným omšovým ordináriom, sa podľa pátra Quoëxa zrodil na Východe.

Veľká schizma, konvenčne datovaná rokom 1054, kultúrnu výmenu medzi východo- a západorímskou časťou Cirkvi nezastavila, len spomalila. V tejto dvojici článkov sa môžete zoznámiť s málo známou stredovekou praxou slávenia západnej svätej omše v gréckom jazyku (Missa Graeca). Dozviete sa, ktorý byzantský tropár (ἀπολυτίκιον) prenikol do dominikánskej tradície, a prečo sú modlitby požehnania hromničných sviečok v katolíckej a pravoslávnej praxi rovnaké:

https://christianitas.sk/ rimska-svata-omsa-v-grectine-v-stredoveku-ziadny-problem-prva-cast/

https://christianitas.sk/ rimska-svata-omsa-v-grectine-v-stredoveku-ziadny-problem-druha-cast/

Vzťah predkoncilových pápežov k východným obradom

Predstavme si, že konkláve by zvolilo za pápeža kardinála, patriaceho k niektorej z východných cirkví sui iuris. Čo by to znamenalo v praxi? Okrem iného aj fakt, že hierarcha východného obradu by sa de iure stal latinským patriarchom. V dejinách Cirkvi nihil novi, hoci – prihliadnuc na súčasný cirkevnopolitický kurz Vatikánu – je takýto modus operandi viac než snom.

V renesančnom Taliansku bol papabile napríklad kardinál Bessarion – mimoriadne vzdelaný Byzantínec a jeden zo signatárov Ferraro-florentskej únie. Podobná situácia nastala aj v 20. storočí.

Z webových stránok Arménskej katolíckej cirkvi sa dozvedáme, že nechýbalo veľa a na pápežský stolec by zasadol arménsky patriarcha Krikor Bédros XV. Agagianian: https://web.archive.org/web/20110725014407/http://www.armeniancatholic.org/inside.php?lang=en&page_id=23115

Hlava arménskych katolíkov patrila k favoritom konkláve. Patriarcha údajne získal dostatočný počet hlasov, ale menovanie odmietol, čím otvoril cestu Giovannimu Battistovi Montinimu (budúcemu Pavlovi VI.) na pápežský trón.

Akým smerom by sa uberal II. vatikánsky koncil, keby sa cirkevného kormidla ujal Armén? Dal by plánovaným liturgickým zmenám zelenú? Ako by arménsky katolícky pápež ovplyvnil ekumenické hnutie? Odpovede na tieto zaujímavé otázky sa nikdy nedozvieme.

„Univerzálny veľkňaz sa stará o svet a Východ so svojimi obradmi je dôležitou súčasťou tohto sveta,“ skonštatoval melchitský duchovný Allen Maloof v inšpiratívnom článku Pápeži a východné obrady (The Popes and the Eastern Rites): https://www.catholicculture.org/culture/library/view.cfm?id=2741

Článok otca Maloofa je sondou do myslenia pápežov, ktorí venovali zvýšenú pozornosť východným otázkam. Ponorme sa teraz do slov Svätého Otca Pia X.: „Nech oddelení východní veriaci vidia a pochopia, že naše obrady sú vo svojej vnútornej podstate rovnaké.“

Pápež sa v tomto zmysle vyjadril pri príležitosti blížiaceho sa jubilea svätého Jána Zlatoústeho v roku 1907, kedy predsedal slávnostnej byzantskej liturgii. Rímsky pontifex prirodzene nemal na mysli ordo a štruktúru modlitieb, ktorá sa v rôznych tradíciách líši. Hovorí o spoločnom euchologickom duchu, ktorý vanie z tradičných liturgií Ríma a Konštantínopola, o nemeniteľnom princípe lex orandi, lex credendi.

Dolor cordis ako sila liturgie

Pápež Pius XI. sa v encyklike Rerum Orientalium z roku 1928 vyjadruje v tom zmysle, že horlivé a dôstojné štúdium východných kresťanských kultúr má potenciál zapáliť latinským seminaristom srdcia. Spoznávanie Východu im v konečnom dôsledku umožní lepšie porozumieť ich vlastnej tradícii.

Moderný človek má tendenciu redukovať liturgiu na vodopád radosti a pritom zabúda, že vnútornou silou liturgického slávenia je bolesť. Spomienka na Boha (memor Dei) plodí bolesť srdca, učí svätec 5. storočia Marek Askéta. Bolesť srdca je pečaťou každého Božieho daru, dar bohoslužby nevynímajúc.

Skutočná obnova liturgie preto nebude prameniť v povrchnej, gýčovej radosti, ktorá na nás útočí z protestantských rečníckych pultov. Bude to obnova v bolesti, ktorá nie je sebaľútosťou, ani sadizmom.

Dvojčlenka tichej bolesti (a ešte tichšej radosti) zmieri Východ so Západom a Západ s Východom spôsobom, ktorý zatiaľ pozná len Pán. „Ochutnávkou“ tohto Božieho plánu sú východné elementy v západnej liturgii a naopak, západné prvky žijúce v pamäti Východu.

PDF (formát pre tlač)