Bolo Uhorsko posledných sto rokov svojej existencie skutočne konzervatívnou krajinou? Pravda o expanzii liberalizmu v Regnum Marianum

Branislav Michalka
23. októbra 2025   História Politika   Slovenské dejiny

Obraz, ktorý býva v slovenských médiách, krásnej literatúre alebo aj v historicko-populárnej spisbe načrtávaný v súvislosti s Uhorskom konca 19. a začiatkom 20. storočia, by sa dal zhrnúť do obligátnych a značne ošúchaných propagandistických pojmov typu: feudálne prežitky, polofeudálna zaostalosť, katolícke tmárstvo, spiatočníctvo, klerikalizmus a podobne.

Pod vplyvom tohto ľavicového, liberálneho a republikánskeho propagandistického slovníka, ktorý sa udomácnil v slovenskej literatúre po roku 1918, ale predovšetkým po roku 1948, sa u časti konzervatívneho publika (slovenského aj maďarského, resp. českého) podarilo vyvolať dojem, že Uhorsko v posledných sto rokoch svojej existencie bolo akýmsi skanzenom konzervativizmu a zachovalým kresťanským štátom, čomu by sa nikto nečudoval viac, než poslanci uhorského parlamentu pred I. svetovou vojnou. V skutočnosti bolo Uhorsko štátom výsostne liberálnym a ohľadom morálky, náboženstva a rodiny zašiel vo svojich zákonoch podstatne ďalej ako západná časť dualistickej monarchie.

Pri hodnotení Uhorska a Československej republiky stojí každý slovenský konzervatívny katolík, pokiaľ si dá z očí dolu ružové okuliare pred podobnou dilemou ako George Bernanos po roku 1945, keď mu ako katolíckemu monarchistovi dali obrazne povedané na výber medzi demokraciou a fašizmom. Keď sa teda komunisti a republikáni dovolávali jeho sympatii, pod dojmom z jeho knihy Veľké cintoríny vo svite luny o prechmatoch frankistickej armády na Malorke, tak im verejne odpísal, aby si nerobili zbytočné ilúzie a nedovolávali sa jeho sympatií: „To, že som napísal pravdu o križiackej výprave frankistickej armády na Baleárach ešte neznamená, že som behal s komunistami a republikánmi po Madride a vraždil.“

Analogicky ten, kto konštatuje, že po roku 1918 sa stala situácia katolíckej Cirkvi na Slovensku horšou ako bola predtým v Uhorsku, ešte nemusí zároveň tvrdiť, že situácia pred rokom 1918 bola konzervatívnym katolíckym rajom a eldorádom klerikalizmu, ako si to vysnívali komunistickí perohryzovia a škrabáci. O národnostnom „raji“ samozrejme ani nehovorím. Na ten už neveria ani najnaivnejší maďarskí historici, pokiaľ neabsolvovali úspešne lobotómiu.

Stojac takto medzi dvoma mlynskými kameňmi, nezostáva slovenskému konzervatívnemu katolíkovi nič iné, len nestratiť hlavu a nepapagájovať obvyklé klišé, ktorých pôrodnými babami boli buďto ľavicovo-liberálne ideológie alebo sentimentálny nacionalizmus, či už slovenský, maďarský alebo český. Ten posledný v zmysle naratívu o oslobodení Slovenska z područia stredovekého uhorského tmárstva. Väčšina z tvrdení týchto ideológií o feudálnom charaktere Uhorska, či už vnímanom negatívne alebo pozitívne, je len ideologické bľabotanie.

Aké teda bolo Uhorsko najneskôr od roku 1848? Určite liberálne. Z pohľadu dnešných progresívcov, ale aj bežných vyznávačov súčasnej liberálnej demokracie išlo samozrejme o polofašistický režim, v ktorom boli utláčané všetky menšiny – od rodových, cez sexuálne až po náboženské, ale z pohľadu dnešných progresívnych liberálov bolo také všetko, čo sa odohrávalo pred rokom 2000, keď sa už začala nehatene šíriť propaganda LGBT a sakralizácia minorít.

Z pohľadu vtedajšieho katolíckeho sveta však bolo Uhorsko krajinou s takým puncom liberalizmu, aký prisudzujeme aj britskému impériu 19. storočia. Útlak uhorských národnostných menšín na tom nič nemení, rovnako ako brutálny útlak Írov nič nemení na tom, že Británia bola kolískou a oázou liberalizmu. Vypätý nacionalizmus bol totiž práve dieťa liberalizmu tak v Británii, ako aj v Uhorsku a pod liberalizmom sa myslelo to, čo ním skutočne bolo: ideologický odpor voči katolíckej Cirkvi, prípadne akémukoľvek konzervatívnemu kresťanstvu a nárokom kresťanstva na dominantné a smerodajné postavenie v štáte, myslel sa ním tiež ekonomický, finančný a sociálny liberalizmus, čiže kapitalizmus ako aj sekularizácia školstva a administratívnych úkonov. Národ a nacionalizmus hral v tomto procese úlohu vábničky a náhradného pseudonáboženstva, ktoré malo odlákať masy od katolíckeho univerzalizmu, ale len dočasne, aby ich potom opäť vrhlo do nového univerzalizmu, toho pokrokového: globalistického, nadnárodného a kozmopolitného. Ktorého expanziu zažívame dnes.

Uhorsko malo na úlohu liberálneho lídra v regióne všetky predpoklady. V prvom rade na rozdiel od Rakúska, Čiech či Poľska v ňom nikdy neprebehla dôsledná rekatolizácia. A to kvôli neustálej osmanskej hrozbe, ktorá rada využívala maďarských kalvínov v Sedmohradsku ako účinnú zbraň proti katolíckej Viedni a pestovala si tolerantne kresťanských odpadlíkov na okupovanom území. Z toho dôvodu bola Viedeň nútená tolerovať na území neokupovaných zvyškov Uhorského kráľovstva rôzne konfesie, aby si z nich nevyrobila potenciálnych spojencov tureckého sultána.

Výsledok bol zrejmý. Pázmáňova a Oláhova rekatolizácia, ako aj nasadenie jezuitov síce priniesli zásadný obrat a zastavenie protestantskej expanzie, avšak nikdy neboli dotiahnuté do konca. Z Uhorska sa stalo útočisko všetkej herézy, ktorá sa síce nemohla arogantne rozťahovať ako pred rekatolizáciou, avšak požívala relatívnu benevolenciu. Vlny utekajúcich protestantov z Čiech, ktorých lákala jazyková príbuznosť doplnili domáce luteránske voje, kalvínska heréza prekvitala v Sedmohradsku a podporovala svojich v okupovanom aj slobodnom zvyšku krajiny a od 18. storočia aj v Predlitavsku zakázané slobodomurárske lóže našli v Uhorsku svoj pokojný prístav.

Ako všade, aj v Uhorsku sa začal šíriť liberalizmus smerom zhora, od šľachty. Uhorská aristokracia, zažívajúca takmer dvesto rokov chaosu a anarchie počas tureckých vojen, si navykla na vzburu a nezávislosť nielen politickú, ale aj náboženskú. Miešané sobáše, v ktorých sa prezliekali konfesie ako rukavice, dorazili dielo náboženskej ľahostajnosti. Otupený cit vyhranenej konfesionálnej vernosti v 19. storočí nahradil u šľachty postupne exaltovaný maďarský nacionalizmus a šovinizmus.

Z náboženského hľadiska bolo Uhorsko v 18. storočí verným synom osvietenstva a to tak na maďarskej, ako aj na slovenskej národoveckej scéne. V mene národa bolo treba odhodiť náboženské spory a zjednotiť sa. Podobne ako dnes vo všeľudskom bratstve. Liberalizácia náboženská bola prvým krokom k liberalizácii celkovej. To, čo trvalo v Uhorsku po náboženskom uvoľnení 18. storočia do roku 1848, bola v podstate klasická novoveká zlátanina stredovekých pojmov a inštitúcií, vyprázdnená o svoj obsah a navodzujúca dojem stredoveku kvôli používaniu stredovekej terminológie. V skutočnosti ešte aj toľko stredovekom údajne páchnuce nevoľníctvo však bolo v Uhorsku zavedené až v novoveku, po Dóžovom povstaní, 10. októbra 1514.

V roku 1848 sa Uhorsko ocitlo vo víre revolúcie vedenej slobodomurárom Košútom, ktorého cieľom bolo vytvorenie Uhorskej republiky a celková liberalizácia pomerov. Po jej porážke síce došlo k čiastočnému pribrzdeniu expanzie liberalizmu, avšak len veľmi povrchnému, keďže vykonávateľom tejto reakcie bol bývalý liberál Alexander Bach, posmešne konzervatívcami nazývaný „minister barikád“, chameleón, o ktorom Adolf Schwarzenberg napísal: „Jeho mottom muselo byť „improvizovať znamená meniť sa, byť dokonalý znamená často sa meniť“.“

Najväčším úspechom dočasnej kontrarevolúcie bolo v roku 1855 podpísanie konkordátu so Svätou stolicou, ktorý umožňoval katolíckej Cirkvi širokú pôsobnosť na poli školstva a spoločenského života, vrátane prenechania právomoci v manželských sporoch cirkevným súdom. Malo ísť teoreticky o nápravu stavu, ktorý sa v cisárstve začal rozmáhať už od vlády Márie Terézie a jej nevydareného syna Jozefa II., avšak v praxi realizácia pokrivkávala aj v katolíckejšej časti monarchie, v Predlitavsku a nieto ešte v Uhorsku, ktoré rozhodne nemienilo ponechať školstvo a manželstvá v rukách Cirkvi.

Prvou príležitosťou pre uhorskú politickú elitu, ako zarezať nepríjemný konkordát, bolo rakúsko-uhorské vyrovnanie v roku 1867. Uhorsko si začalo užívať širokú autonómiu s vlastnou ústavou a tak mohlo konkordát, ktorého reálny vplyv trval len približne desať rokov a nemal teda čas sa presadiť, začať ostentatívne ignorovať s výhľadom na prvú príležitosť, ktorá sa naskytne, aby ho definitívne a oficiálne zrušilo.

Tá chvíľa prišla v roku 1870. Zničenie Pápežského štátu, konečné zjednotenie Talianska, obnovenie Francúzskej republiky, frontálny nástup liberalizmu v Európe, to všetko po prehraných vojnách (prusko-rakúska; vojny o Benátsko a Lombardsko) výrazne pošramotilo mocenskú prestíž cisárstva a jeho konzervatívnych reprezentantov. Konkordát bol s cisárovým rezignovaným odobrením zrušený a tak to, čo bolo dovtedy uhorskou šľachtou a liberálno-nacionalistickou politickou elitou ignorované, stalo sa oficiálne zrušeným. Pred uhorskými liberálmi sa črtali krásne časy kapitalizácie, rozpredávania majetkov starej šľachty a meštianstva, časy náboženskej slobody, maďarizácie a industrializácie.

Hneď po zrušení konkordátu sa začali v uhorskom parlamente a v liberálnej tlači ozývať požiadavky na odluku Cirkvi od štátu, čiže aplikácia tézy, ktorú Pius IX. vo svojom Sylabe omylov označil jasne ako herézu. Nebola tým myslená finančná odluka, ako to nesprávne interpretujú dnes tí, ktorí sa pokrytecky tvária, že na Slovensku nie je v súčasnosti vykonaná odluka Cirkvi od štátu. Odluka Cirkvi od štátu znamená: zrieknutie sa štátu akejkoľvek náboženskej a ideovej kontroly zo strany Cirkvi a zánik akéhokoľvek oficiálneho ideového vplyvu katolicizmu na chod štátnych inštitúcií. V uhorskom prípade bolo niekoľko pre liberálov neuralgických bodov, pre ktoré odluku nutne potrebovali, predovšetkým manželstvá a školstvo.

V parlamente sa ako prvý ozval poslanec Daniel Irányi (vlastným menom Daniel Halbschuh) zo Strany nezávislosti a jej predseda, ktorý sa v roku 1886 stal zakladajúcim členom Spoločnosti pre morálnu obrodu. Pod „morálnou obrodou“ mal na mysli samozrejme presadenie liberálnych zákonov a opatrení. Jeho trvalou záľubou bolo zavedenie civilného, teda necirkevného manželstva a úplne zrovnoprávnenie všetkých náboženstiev v Uhorsku. Po svojom návrate z emigrácie v roku 1870 navrhol spolu so svojimi straníkmi zavedenie občianskych manželstiev, štátnych a nie cirkevných matrík a zhabanie cirkevného majetku štátom. Avšak doba ešte nebola zrelá a tak museli uhorskí liberáli počakať, kým sa ešte lepšie vyvinie.

V roku 1893 už bola atmosféra v Uhorsku a jeho parlamente taká, že mohli byť predložené návrhy týchto zákonov:

6. apríla – Zákon o prijímaní židov, v rámci ktorého mohol kresťan prestúpiť na judaizmus. Vec dovtedy v katolíckych krajinách nevídaná.

17. mája – Zákon o slobodnom výkone všetkých náboženských úkonov.

2. decembra – Zákon o povinnom civilnom manželstve a Zákon o náboženskej príslušnosti detí v miešaných manželstvách.

Odpor katolíkov proti týmto zákonom mal za následok vznik konzervatívnej Ľudovej strany grófa Zičiho, s plným oficiálnym názvom Katolícka ľudová strana, do ktorej vstúpil aj Andrej Hlinka a ďalší slovenskí reprezentanti a z ktorej sa neskôr oddelila Slovenská ľudová strana.

Zákon o povinnom a teda nielen dobrovoľnom občianskom sobáši, bol na úrovni zákonodarstva Francúzskej republiky a predstavoval rodinné striebro liberálov v boji proti katolíckej Cirkvi. V miešaných manželstvách sa tiež malo zamedziť, aby takéto páry sobášené v katolíckych kostoloch museli pod prísahou vychovávať doma deti v katolíckej viere. Výchova a odovzdávanie konfesie sa preto rozdelili podľa pohlavia: akého vyznania bolo ktoré pohlavie v páre, tak mali byť vychovávané tiež malí príslušníci toho istého pohlavia. Tento zákon však nebol novum, ale len reflektoval starú uhorskú prax, ktorá bola rozšírená minimálne od konca 18. storočia. Jej pozostatky je možné pozorovať ešte aj dnes na manželstvách etnických Slovákov napr. v srbských enklávach, kde sa táto prax vnútrorodinného konfesijného chaosu udržiava dodnes. Samozrejme, za výdatného prispenia náboženskej ľahostajnosti, v rámci ktorej sú náboženské rozdieli v jednej rodine vnímané ako niečo nepodstatné.

Pokiaľ by si však niekto myslel, že ono údajne tak konzervatívne Uhorsko sa vzoprie podobným návrhom a zmetie ich zo stola, ten sa utápa v zbytočných ilúziách. Aj cisár František Jozef I., ktorého niektorí mylne považujú za ultrakonzervatívca nakoniec kapituloval a ako formálna hlava Uhorska 10. decembra 1894 zákon o civilných sobášoch podpísal. Šokovaní cirkevní predstavitelia a Ľudová strana sa začali v reakcii na tento pre nich neprijateľný akt široko aktivizovať.

Uhorskí liberáli však boli odhodlaní akýkoľvek odpor konzervatívcov tvrdo potlačiť a ich vládne moc v údajne „konzervatívnom“ Uhorsku bola značná. O tom svedčí napríklad zákrok liberálneho predsedu vlády Dezidera Bánffyho, ktorý dal v roku 1896 počas predvolebného boja pomocou žandárov vyhodiť v Nitre z volebných miestností dokonca samotného grófa Zičiho napriek tomu, že ten bol nositeľom Rádu zlatého rúna a členom panskej snemovne. Konzervatívny víťaz volieb z Nitry, Imrich Latkóczy, sa v uhorskom parlamente dostal pod taký tlak liberálnej agresivity, že sa nakoniec radšej vzdal mandátu.

Bánffy sa rýchlo vysporiadal aj s námietkami pápežského nuncia Antonia Agliardiho. Vyhlásil, že „nunciove aktivity majú ráz zasahovania do vnútorných záležitosti Uhorska“, od čoho sa síce spoločné, rakúsko-uhorské Ministerstvo zahraničných vecí dištancovalo, avšak bez akýchkoľvek následkov pre Bánffyho zo strany Viedne. Ba naopak, nakoniec musel za trest odstúpiť minister zahraničných vecí Gustáv Kálnoky, ktorý sa od Bánffyho výroku dištancoval, a to na príkaz samotného cisára Františka Jozefa I.

Konzervatívnu Ľudovú stranu nazýval Bánffy bežne „veľkým nebezpečenstvom pre vlasť“, čím sa stáva súpútnikom dnešných liberálnych „vlastencov“, ktorý idú zachraňovať liberálno-demokratickú vlasť pred dezolátmi a proruskými kolaborantmi, čiže pred odporcami bruselských progresivistických dúhovo-zelených zákonov. Liberáli preto rozhodne nečakali so založenými rukami a so zradcami sa patrične vysporiadali. Státisícové náklady brožúr a letákov, v ktorých boli lahôdky typu: „Jedného Zičiho už Košút obesil, môžeme aj druhého“, pričom túto vyhrážku dopĺňala pekná karikatúra Košútových generálov vešajúcich Zičiho predka, ktorý, aby bola paralela so súčasnosťou dokonalá „priviedol do Uhorska v roku 1849 Rusov“, čiže armádu generála Paskeviča, ktorý potlačil uhorskú revolúciu. S dodatkom, že Zičiovci „majú vlastizradu v krvi“.

Iné argumenty mali jasne protiklerikálny charakter: „Ľudová strana je veľkým nebezpečenstvom pre vlasť, lebo v nej rozhodujú kazateľnice.“ Otvorené prihlásenie sa k liberalizmu v provládnom denníku Pesti Hirlap ukazuje, aká bol štátna uhorská idea koncom 19. a začiatkom 20. storočia:

„Viedeň aj Ľudová strana sa usilujú zlomiť liberálnu štátnu myšlienku. Idú to robiť s takou šikovnosťou a nadšením, na aké sme u nich neboli zvyknutí. Otvorene môžeme povedať, že nepriatelia liberalizmu v Uhorsku aj v Rakúsku v nás musia vzbudiť vážne obavy. … Ľudová strana využila celú cirkevnú hierarchiu, oprela sa o ňu a vybudovala si v krátkom čase taký organizačný aparát, aký nemá ani jedna strana, a ktorej úderná sila je nad všetko, čo tu máme. … Musíme konštatovať, že radikálne spiatočníctvo v politike podkopalo štát a táto podzemná práca sa konala pred zrakom úradov tak, že sme ju ani nezbadali. … Treba, aby táto vojna vyrušila z pokoja parlamentné strany, najmä slobodomyseľnú, aby sa prebudila zo svojich pokojných ilúzií. Musíme sa organizovať aj tam, kde ešte Ľudová strana nie je, keďže nevieme čo všetko kde je a kde sa títo radikálni opozičníci liberalizmu organizujú tajne. … A tam, kde kňazi prekročia zákon, treba voči nim so všetkou prísnosťou zakročiť.“

Takže také bolo „konzervatívne“ Uhorskou na prelome 19. a 20. storočia. Nechýbala ani apológia štátneho uhorského liberalizmu zo strany liberálnych kresťanov, ktorí vydávali časopis s príslovečným názvom Skutočný kresťan. Ten píše svoje liberálne vyznanie viery:

„Liberalizmus panuje v Uhorsku 30 rokov a jeho zásluhou sa radikálne zmenili pomery v prospech všetkých obyvateľov. Pred vládou liberalizmu sme boli nahí ako Adam a Eva v Raji, dnes stojíme pyšne po boku ostatných európskych národov (Čo nám to len pripomína?; pozn. aut.) Liberalizmus zlomil náboženské nadpráva, zrovnoprávnil občanov, preto je aj ľud liberálneho zmýšľania.“

Atmosféra náboženského, štátneho, ekonomického a morálneho liberalizmu už z Uhorska nikdy neodišla a zotrvala v ňom až do roku 1918. Dojem z vojnových rokov, keď panovali opatrenia a nariadenia súvisiace s vojnovým stavom mohli zanechať spomienky, ktoré túto liberalistickú atmosféru neskôr zatieňovali, avšak tí, čo mali dobrú pamäť na to nezabúdali. Preto aj mohlo dôjsť k známej odpovedi Andreja Hlinku ostrihomskému arcibiskupovi Jánovi Černochovi, ktorý ho vyzýval, aby mu pomohol zachrániť Regnum Marianum, čiže Uhorsko pred rozpadom. Černoch mal na mysli Uhorsko katolícke a tradičné, ktoré však už vtedy neexistovalo, pretože ho, ako uviedol Hlinka na adresu uhorskej katolíckej elity, prehajdákali s liberálmi a židmi.

Skutočnosť, že po páde Uhorska nastali na Slovensku z hľadiska cirkevného časy ešte horšie – násilné rušenie cirkevných škôl, šírenie ľavicového liberalizmu a sekularizmu, ako aj bojovného antiklerikalizmu, na fakte uhorského liberalizmu nič nemení. Revolučný vývoj v samotnom Maďarsku, ktorý zasiahol v podobe Slovenskej republiky rád aj naše územie a ktorý bol potlačený len vďaka intervencii okolitých štátov, dáva tušiť aké nálady by sa v Uhorsku, ktoré bolo liberalizované už pred vojnou presadili, aj keby sa nerozpadlo. Paradoxne bolo Maďarsko od zradikalizovaného ľavičiarstva a liberalizmu ochránené práve tými mocnosťami, ktoré ho roztrhali a len vďaka nim sa v ňom potom mohla inštalovať konzervatívna regentská vláda. Tá nakoniec v praxi prijímala zákony, ktoré boli v rozpore s predvojnovou atmosférou Uhorska, čím len potvrdila realitu, že Regnum Marianum už minimálne v rokoch 1848 – 1918, avšak určite už oveľa skôr, reálne neexistovalo.

PDF (formát pre tlač)