Boli trojjazyčníci heretikmi? Z galérie cyrilometodských omylov (Druhá časť) -

Boli trojjazyčníci heretikmi? Z galérie cyrilometodských omylov (Druhá časť)

Lucia Laudoniu
11. júla 2024
  Cirkev História

predchádzajúca časť:
Boli trojjazyčníci heretikmi? Z galérie cyrilometodských omylov (Prvá časť)

***

„Spoznávanie latinčiny, gréčtiny a hebrejčiny je intelektuálnou púťou,“ konštatuje Andrew M. Greenwell, doktor práv z Texasu a praktizujúci katolík, ktorý je zároveň dušou blogu Lex Christianorum. V článku Tres linguae sacrae, ktorý uzrel svetlo sveta na portáli Catholic.org, prirovnáva štúdium troch posvätných jazykov, salva veritate, k púti do Jeruzalema, ktorá nepozná čas a priestor. „Vydajme sa na púť slov s našimi patrónmi!“ povzbudzuje Greenwell.

Jazykový trojlístok

Patristická teória o troch posvätných jazykoch má mnohých kritikov. Väčšina z nich, ako sa zdá, nepozná základnú zásadu textovej kritiky: lectio difficilior potior. Čím náročnejšie čítanie, tým je autentickejšie, kredibilnejšie, mocnejšie.

Kresťanský básnik 4. storočia Aurelius Prudentius Clemens obdivoval poéziu starého Latia. V diele Apotheosis ospevuje trojjazyčný nápis na Kristovom kríži, pomocou ktorého sa pravda o ukrižovanej Moci zjavuje celej vtedajšej οἰκουμένη:

Pilatus iubet ignorans: tu, scriba, tripictis digere versiculis quae sit suffixa potestas, fronte crucis titulus (sit) triplex. Triplici lingua agnoscat Iudaea gens et Graecia norit et venerata Deum percenseat (aurea) Roma.“

„Prikazuje Pilát, nevediac (v nevedomosti): ty, pisár, troma veršíkmi (riadkami) daj na známosť, aká to sila je pod nimi ukrižovaná! V čele kríža nápis nech je trojitý: troma jazykmi nech rozpoznáva (to) judejský ľud, i Grécko nech (to) spozná a uctievaný (zlatistý) Rím na Boha nech hľadí.“

Prudentius si rád požičiaval slová z gréčtiny a dával prednosť „vysokému“, archaizujúcemu jazyku. Namiesto štandardného videre alebo cernere si vyberá menej frekventované sloveso percensere – dôkladne sa dívať, započítať, vymenovať. Prudentius pôvodne študoval právo a táto formácia sa v jeho diele nezaprie. Rím je podľa neho mysticky povolaný „vymenovať“ Krista za Boha, aby ho spoznali všetky národy. Trojitý nápis na kríži je preto minimalizovaným evanjeliom, hlásaným rovnako Židom aj pohanom.

Svätý Augustín v byzantskom ikonografickom šate.
Zdroj: Michael Hadjimichael / flickr.com

Svätý Augustín – jedna z najväčších duchovných autorít kresťanského Západu – sa v Komentári k Evanjeliu svätého Jána (In Iohannis evangelium tractatus) vyjadruje v súlade s Prudentiom. Biskup z Hippa rozvíja Prudentiovu myšlienkovú líniu takto:

Hae quippe tres linguae ibi prae caeteris eminebant: hebraea, propter Iudaeos in Dei Lege gloriantes; graeca, propter Gentium sapientes; latina, propter Romanos multis ac pene omnibus iam tunc gentibus imperantes.“

„Tieto tri jazyky vynikali nad ostatnými: hebrejský, keďže Židia sa preslávili v Božom Zákone, grécky kvôli múdrosti pohanských mudrcov (a) latinský, pretože Rimania v tom čase vládli mnohým – vlastne takmer všetkým – národom.“

Prudentius, Augustinus, Hilarius z Poitiers či Izidor Sevillský, ktorého slávne Etymológie sme citovali v prvej časti článku – tieto veľké svetlá latinského kresťanstva nemali najmenší problém vyhlásiť, že tres linguae sacrae sú duchovným šperkom na tvári Cirkvi.

Solúnski bratia nespochybňovali dôležitosť a legitimitu gréčtiny, latinčiny a hebrejčiny. Eidos – vlastne podstata – celej trojjazyčníckej dišputy spočíva v tom, či je oprávnené k týmto jazykom pridať štvrtý. Ak áno, aká má byť duchovná „kvalita“ liturgického jazyka, aby bol milý Bohu?

Bola cirkevná slovančina ľudovým jazykom?

Toto tvrdenie valenter volenter vyvracia historik Radomír Malý v brilantnom článku Liberální a ekumenické mýty o slovanských věrozvěstech, ktorý sa objavil na stránkach Apologie.info: https://apologie.info/20240704_rm_liberalni_myty_o_verozvestech/ Dajme teraz slovo doktorovi Malému:

„Liturgickým jazykem, který k nám svatí věrozvěstové přinesli, byla církevní slovanština, nepřesně nazývaná staroslověnština. Konstantin Cyril, opravdový polyhistor a jeden z největších géniů své doby, ji vytvořil z už mrtvého dialektu slovanských kmenů na Balkáně.“

Notate bene: jazykový substrát, ktorý obaja svätí lingvisti použili, bol extinkčný, ergo zaniknutý jazyk balkánskych Slovanov. Ako potom niekto môže tvrdiť, že byzantskí vierozvestcovia boli priekopníkmi liturgizovania v „jazyku ulice“ ich doby?

Veľkomoravské knieža Rastislav víta solúnskych bratov.
Zdroj: garystockbridge617.getarchive.net

Keď títo vzdelaní východní Rimania obhajovali myšlienku slovanskej liturgie, poukazovali na precedensy v orientálnych dochalcedónskych cirkvách. Všetky tieto cirkvi však vo svojich bohoslužbách používajú knižné, básnické jazyky (klasickú arménčinu, klasickú koptčinu, etc).

„Zmíněný dialekt zanikl ještě předtím, než tamní slovanské obyvatelstvo přijalo křest, proto se v něm křesťanská náboženská terminologie nevyskytovala, Konstantin ji proto musel jaksi „doplnit“, pripomína doktor Malý.

Kresťanská lexika, ako uvidíme ďalej, bola do cirkevnej slovančiny doplnená prostredníctvom grécko-latinského pojmoslovného aparátu, vďaka čomu slovančina dostala klasický punc.

Známy katolícky historik dodáva, že „kdyby svatí bratři prosili papeže o uznání živého jazyka jako liturgického, tak by jim Hadrián II. nejenže žádnou bulu Gloria in Excelsis r. 869, kteroužto jejichž žádosti vyhověl, nevydal, nýbrž naopak by je hnal z Říma jako nejhorší kacíře.“

Vplyv klasických jazykov na liturgickú slovančinu

Vplyv gréčtiny na morfologicko-syntaktickú a lexikálnu stránku posvätného slovanského jazyka sa dá predpokladať vzhľadom na byzantský pôvod slovanských „prvoučiteľov“, no existuje aj nejaký vzťah medzi literárnou, resp. aj profánnou slovančinou a latinčinou?

Štúdií, ktoré sa zaoberajú možnými paralelami medzi oboma jazykmi, nie je veľa. Jednu z nich, nazvanú Spôsoby prenikania latinizmov do staroslovanského jazyka (Способы проникновения латинизмов в старославянский язык) publikoval v roku 2014 Salvatore Del Gaudio v zborníku Paleobulgarica.

Del Gaudio hľadá východisko pre pochopenie možného vplyvu latinčiny na praslovanské dialekty. Stretnutie latinčiny a slovančiny má podľa neho širšie tektogramatické súvislosti a nemožno ho obmedzovať iba na indoeurópske sémantémy. Všíma si predovšetkým lexikálne paralely. Na výsledky Del Gaudia reagoval Raffaele Caldarelli v štúdii O latinsko-protoslovanských jazykových kontaktoch (On Latin-Protoslavic Language Contacts).

Obaja vedci, Del Gaudio i Caldarelli, predpokladajú nejakú formu kontaktu medzi oboma jazykovými systémami ešte pred cyrilometodskou filologickou prácou, čo je veľmi pozoruhodné, najmä ak vezmeme do úvahy Del Gaudiovo konštatovanie, že „latinské prvky sa primárne skúmajú v cirkevnoslovanských textových prameňoch“.

Ani cirkevnoslovanská literatúra, pochopiteľne, nezostala bez vplyvu grécko-latinských kultizmov. Blízkosť medzi cirkevnou slovančinou, gréčtinou a latinčinou dokladá napríklad substantívum ahnec (агнѧ), teda baránok. Starogrécky ekvivalent má podobu ἀμνός, po latinsky je to agnus.

Agnus Dei, mozaika v rímskej bazilike svätej Praxedy.
Zdroj: picryl.com

Grécko-latinské stratum v slovanských liturgických knihách v konečnom dôsledku podporuje teóriu o umelom pôvode cyrilometodskej sakrálnej slovančiny (knižný aposteriórny jazyk, vytvorený na balkánsko-slovanskom základe).

Pre porovnanie, „otec talianskej literatúry“ Dante sa v diele O ľudovom jazyku (doslova O ľudovej výrečnosti, De vulgari eloquentia) analogicky vyjadril o latinčine, ktorá bola, ako sám píše, „vytvorená umelo na základe dohody mnohých národov…“

Predchodcovia „koncilovej jari“?

Liberálni chameleóni, ktorí sa hrajú na katolíkov, s obľubou konštatujú, že činnosť svätých Cyrila a Metoda je kompasom namiereným na II. vatikánsky koncil, pretože ten povýšil na oltár vernakulárne jazyky. Je to však nezmysel, ktorý odporuje logike hneď z dvoch dôvodov.

Po prvé, solúnski bratia nemali v úmysle zaviesť do liturgie „surovú“ linguam inferiorem. Ako sme zdôraznili vyššie, ich jemná literárna slovančina nebola (a vlastne ani nesmela byť) jazykom pouličných šarvátok, krčiem, bordelov a trhovísk. Kto chcel rozumieť nuansám liturgického jazyka, musel ho najprv študovať. Už sama práca s posvätnými textami bola a je modlitbou.

Pokiaľ ide o II. vatikánsky koncil, ten nikde explicitne nepovolil slávenie celej bohoslužby v tzv. ľudovom jazyku, iba rozšíril možnosti jeho uplatnenia v niektorých častiach omše, „zvlášť v čítaniach a príhovoroch, v niektorých modlitbách a spevoch“ (cf. Sacrosanctum Concilium, článok 36, § 1 a § 2).

Konciloví otcovia si priali zachovať prednostné postavenie latinského jazyka v obradoch západnej cirkvi. De lege lata to definuje už citovaný článok 36, § 1. Konštitúcie o posvätnej liturgii: „Používanie latinského jazyka nech sa zachová v latinských obradoch, a to bez narušenia partikulárneho práva.“

Ako je tento výrok zapísaný v latinskom origináli? Linguae latinae usus, salvo particulari iure, in ritibus latinis servetur.“ Nie je vecou náhody, že oficiálne znenie citovaného paragrafu obsahuje konjunktív prézenta pasíva servetur, ktorý v tomto kontexte vyjadruje príkaz. Je to autoritatívny príkaz, nie odporúčanie.

Do galérie významových odtieňov slovesa servare treba zahrnúť aj tieto: udržiavať, chrániť, strážiť, viď. napríklad Olivettiho latinský slovník online: https://www.dizionario-latino.com/dizionario-latino-italiano.php?lemma=SERVO100

Považovať byzantských vierozvestcov za priamych predchodcov zmien v latinskom obrade po II. vatikánskom koncile je preto anachronizmus, ktorý nerešpektuje časopriestorové súradnice. Netreba zabúdať, že obaja misionári patrili k východnému obradu a zostali mu verní, hoci vo veľkomoravskom priestore sa bližšie zoznámili aj so západnou tradíciou.

Bronzová plastika apoštolov Slovanov.
Zdroj: Marina Polonska / commons.wikimedia.org

Tajná misia kráľovnej Fritigil

Je rozšíreným omylom myslieť si, že svätí byzantskí bratia boli prvými mužmi viery, ktorí priniesli na územie dnešného Slovenska zvesť o Kristovom kríži. Toto územie nebolo tabula rasa. Kresťanská viera tu už bola.

Zásluhu na tom majú najmä latinskí misionári, ktorí tu zasievali semeno Evanjelia ešte pred príchodom solúnskych bratov. Viac o tejto problematike sa dočítate v pútavom článku kolegu Branislava Michalku: https://christianitas.sk/muzi-prinasajuci-krista-nasim-predkom-pred-prichodom-svatych-cyrila-a-metoda-2/

Nemenej zaujímavý materiál ad rem prináša Jan Klobušický, autor príspevku Christianizace Slovanů před cyrilometodějskou misií: http://www.moraviamagna.cz/zajimavosti/abc-modlitba.pdf

Klobušický sa zmieňuje o tajomnej kráľovnej Fritigil. Vládla germánskym Markomanom – výbojnému kmeňu, ktorý zanechal stopy aj na území dnešnej južnej Moravy a západného Slovenska.

Fritigil sa hlásila k ariánskej heréze, ale v jej srdci klíčil aj záujem o orthodoxiu. Obrátila sa preto na milánskeho biskupa Ambróza, ktorý jej žiadosti vyhovel a zostavil pre ňu list de fide recta na spôsob katechizmu. Vladárka sa vybrala do Milána, ale svätého biskupa tam už nenašla. Pán Ježiš si ho povolal do večnosti.

Tieto udalosti, zvečnené v hagiografickom spise diakona Paulina Vita sancti Ambrosii, zostávajú v tieni každoročných cyrilometodských osláv. Nik samozrejme nemá záujem znižovať alebo negovať epochálne dielo slovanských vierozvestcov. Čo nám ale bráni započítať medzi prvých apoštolov našich území aj svätého Ambróza Milánskeho, ktorý vytrhol kráľovnú Fritigil z pazúrov arianizmu?

Verbifer – „slovonosec“

V latinskom vokabulári existuje svetlonos (lucifer), ale máme aj „slovonosca“? Tvar verbifer (nositeľ slova) skutočne existuje, i keď v literatúre sa vyskytuje pomerne zriedka. Benediktín Reginald z Canterbury v básni Tetrastichon Malchi vzťahuje tento epiteton na osobu svätého Pavla (caelestis verbifer – nebeský „slovonosec“), viď. https://logeion.uchicago.edu/verbifer

Prívlastok verbifer si zaslúži aj svätý Hieronymus – nekorunovaný kráľ kresťanských filológov a lingvistov. Medzi chorvátskymi glagolášmi kolovala teória, podľa ktorej bol otec Vulgáty autorom prvého slovanského písma a Konštantínovi s Metodom vlastne vyrovnával chodníky.

Jazykový génius svätý Hieronymus.
Zdroj: creazilla.com

Aj keď táto teória viedla do slepej uličky a Hieronymova práca na poli slovanskej filológie sa neskôr ukázala ako nepravdepodobná, zo životaschopnosti hlaholskej kultúry v rímskom obrade to neubralo: https://christianitas.sk/hlaholika-a-slovanska-svata-omsa-neznama-perla-krestanskeho-zapadu/

Akými nositeľmi slova vlastne boli Frankovia? Hovorí sa, že evanjelizovali výlučne v latinčine. Koncil v Tours však v roku 813 nariadil, že kňazi môžu kázať „in rusticam romanam linguam“ („v ľudovom rímskom jazyku“). Aj Frankovia hlásali vieroučné pravdy v jazyku ľudu, ktorému slúžili, no rozlišovali medzi celebráciou Nekrvavej Obety, pre ktorú bola vyhradená cirkevná latinčina, a katechézou.

Svätí Cyril a Metod boli v pravom zmysle slova verbiferi. Filozofi jazyka zo Solúna obliekli Božie slovo do ornátu slovanskej liturgie, čo sa nikomu predtým nepodarilo. Iné ornáty – hebrejský, grécky a latinský – však neroztrhali.


PODPORTE PORTÁL CHRISTIANITAS

Váš príspevok je životne dôležitý pre udržanie a ďalší rozvoj portálu.
Prosíme Vás, podporte nás sumou:

5 € 10 € 20 € 50 €

Bráňme spolu vieru, rodinu a vlasť!

PDF (formát pre tlač)

Najnovšie články

Zomrel Anton Hykisch – zatiaľ posledný veľký slovenský katolícky spisovateľ

Hnutie Emauzy potvrdilo o zakladateľovi, že Abbé Pierre, idol liberálneho katolicizmu bol sexuálnym násilníkom. Dodajme: aj obhajcom LGBT a heretikom

Poľsko: Šikanovanie Cirkvi liberálmi narastá – Dvom progresívcom vadilo zvonenie z kostola a sudca ho zakázal

Firma John Deere upúšťa od podpory agendy LGBT, rodovej rovnosti a gender. Konzervatívni zákazníci ju začali bojkotovať