Barokové skladby vhodné pre duchovné formovanie tradičných katolíkov

Branislav Krasnovský
25. júna 2025   Cirkev Kultúra

Dnes by som sa rád, ak dovolíte, venoval barokovej cirkevnej posvätnej hudbe približne z rokov 1600 – 1750, ktorá slúžila na oslavovanie Boha, sprítomňovanie liturgických tajomstiev a podporu zbožnosti veriacich. Ako je všeobecne známe, baroková cirkevná hudba sa vyznačuje emotívnou expresivitou, kontrastami, zaujímavo zdobenou melodikou s veľkým dôrazom na chválu Boha.

Baroková cirkevná hudba je skomponovaná pre liturgické alebo paraliturgické účely, kombinuje teologickú hĺbku s umeleckou nádherou a používa rôzne výrazové prostriedky (polyfónia, basso continuo, kontrast, efekty) na oslavu Boha a posilňovanie katolíckej viery u poslucháča a tiež estetické vyjadrenie duchovných právd.

Pre barokové cirkevné skladby je charakteristické používanie latinského textu, pretože latinčina bola a je úradným jazykom katolíckej Cirkvi. V barokových skladbách tradičné texty omše, žalmov, sekvencií, antifón (Kyrie, Glória, Krédo, Stabat Mater) znejú zásadne v latinčine. Charakteristickým znakom je aj polyfónia pri ktorej sa stávame svedkami kombinácie starej kontrapunktickej techniky s novou zrozumiteľnou melódiou.

Barokové skladby sú plné nádherných efektov, baroková hudba vyjadruje duchovné pocity – bázeň, pokánie, radosť, smútok či túžbu. Pre barokové skladby je charakteristické nádherné spojenie harmónie a basovej línie pomocou organu, čembala, violončela, prípadne iných hudobných nástrojov. Baroková hudba sa nesie v znamení kontrastu, charakteristickým znakom je striedanie chórov, zborov, sólistov a kraľuje často dramatické usporiadanie pri interpretácii skladby. Hudobné nástroje (organ, husle, violy, trúbky, tympany) slúžia liturgii.

Čo sa týka duchovno teologických znakov barokovej hudby, charakteristickým znakom je katolícka mystika, prítomná napríklad v skladbách o Eucharistii, či o Umučení Krista. Liturgická funkcia je takisto zrejmá, skladby sú často komponované „na mieru“ pre konkrétne katolícke sviatky, alebo omše. Veľký dôraz sa kladie na krásu, ktorá je od Boha a privádza k Bohu (pulchritudo ordinata) – cez hudbu sa duša povznáša k Večnosti.

Zmysel a cieľ barokovej cirkevnej hudby možno charakterizovať troma latinskými citátmi. 1. Gloria Dei vivens homo – oslava Boha skrze krásu ľudského výrazu. 2. Lex orandi, lex credendi – hudba ako forma modlitby i katechézy. 3. Ornamentum fidei – ozdoba viery: nie prázdna pompéznosť, ale duchovná slávnosť, ktorej sa zúčastňujú všetci veriaci.

Typickými formami barokových skladieb sú Missa (omša) – plné zhudobnenie ordinária svätej omše. Rekviem – Omša za zosnulých. Stabat Mater – mariánska sekvencia na Veľký piatok. Te Deum – hymnus vďaky, slávnostný a triumfálny charakter skladby. Moteto – kratšia skladba na určený latinský biblický, alebo liturgický text. Oratórium – biblická dráma bez scénického stvárnenia, dôraz je kladený na hudobné stvárnenie, duchovný koncert.

V protestantskom prostredí sa počas baroka presadzovali rôzne kantáty – krátke spevácke formy na nedeľné čítania, známym skladateľom kantát bol napríklad J. S. Bach.

Pre našich čitateľov som si tak dnes dovolil vybrať niekoľko barokových skladieb, ktoré by mali potešiť každého konzervatívneho katolíka práve kvôli svojmu hlbokému duchovnému obsahu, zameranému na úctu k Eucharistii, Panne Márii alebo Kristovmu utrpeniu. Výber skladieb kladie dôraz na tradičnú katolícku liturgiu a zároveň zachytáva majestátnosť a pokoru, tak typickú pre barokovú zbožnosť.

Marc Antoine Charpentier – Te Deum (H.146)

Ako prvú by som predstavil skladbu Marca Antoine Charpentiera – Te Deum (H.146), jedno z najikonickejších diel francúzskej barokovej cirkevnej hudby, príklad katolíckeho hudobného umenia 17. stor.

Možno mnohí pri čítaní týchto riadkov dospeli k názoru, že som do zoznamu Charpentiera zahrnul preto, aby som nebol obvinený z ibersko/apeninského šovinizmu, namiereného proti žabožrútom, pravda je však taká, že toto hudobné dielo naozaj hodnotím veľmi vysoko. K šťastiu mi pri počúvaní tohto krásneho Te Deum chýba už len skutočnosť, že Charpentier nebol Španiel, Portugalčan alebo Talian. V tomto živote nemôžete mať všetko. 🙂

M. A. Charpentier, Te Deum:

Aby som upresnil, Charpentier bol verný a zbožný katolík, študoval v Ríme u Giacoma Carissimiho a svoje barokové rímsko-katolícke cítenie presadzoval aj na dvore Ľudovíta XIV., francúzsky dvor bol presiaknutý galikanizmom. Množstvo svojich skladieb skomponoval pre jezuitov, ako je však všeobecne známe, tí boli v 17. stor. z úplne iného cesta, ako viacerí známi jezuiti 20. a 21. stor. V 17. stor. nebol medzi jezuitmi žiaden Teilhard de Chardin (Kristus je omega bod evolúcie), Karl Rahner (jeden z hlavných teológov II. vatikánskeho koncilu, jeho teológia ovplyvnená Kantom a Heideggerom), Hans Urs von Balthasar (vystúpil z rádu, takmer sa stal kardinálom, zomrel krátko pred získaním purpuru), Jacques Dupuis (relativizácia cirkevného učenia Extra Ecclesiam nulla salus), Jon Sobrino (marxistická teológia oslobodenia), James Martin SJ (synodálne vanutý jezuita, obhajujúci sodomiu) či Jorge Mario Bergoglio (pápež František) a pod.

Charpentierovo Te Deum je hymnom vďaky a oslavy, výrazná katolícka oslava Boha, ktorá sa v barokovom svete tešila nesmiernej obľube a znel pri všetkých slávnostných omšiach naprieč katolíckou Európou.

Charpentierovo prelúdium sa v súčasnosti používa ako fanfára Európskej vysielacej únie (EBU fanfára). Priznám sa, žeby som bol oveľa radšej, keby eurohujeri Charpentierovo dielo neprznili svojím záujmom a zvolili by si radšej nejakú infantilnú skladbu, ktorá by im bola určite bližšia a bruselskejšia, vhodný by bol napríklad Kačací tanec. 🙂 Aby čitatelia zistili ako prelúdium znie a nemuseli klikať na úvodnú časť Charpentierovho Te Deum, prikladám odkaz priamo naň.

Charpentierovo prelúdium z Te Deum:

Charpentierovo Te Deum nebolo len výbuchom hudobnej slávy, ale skutočná liturgická modlitba, zhodná so slovami breviára a latinskej liturgie svätej omše. Bolo veľmi obľúbené ako hudobná modlitba vďakyvzdania aj pri významných udalostiach (uzavretie mieru, korunovácia, zdravie kráľa…).

Giovanni Battista Pergolesi – Stabat Mater

Ako ďalšie nádherné hudobné barokové dielo by som predstavil meditatívnu a mariánsku Pergolesiho Stabat Mater, ktorá sa snaží poslucháčovi priblížiť bolesť Panny Márie pri kríži, na ktorom zahynul Ježiš Kristus.

Giovanni Battista Pergolesi toto dielo skomponoval krátko pred svojou smrťou, umrel mladý v roku 1736 vo veku 26 rokov na tuberkulózu. Je to jedno z najznámejších a najdojemnejších diel barokovej sakrálnej hudby, ktoré spája v sebe katolícku mariánsku zbožnosť s výrazným hudobným citom a krásou talianskeho hudobného baroka.

Priznám sa, že ja mám pri počúvaní Pergolesiho Stabat Mater často doslova zimomriavky. Pergolesi zaopatrený všetkými potrebnými sviatosťami, doslova jednou nohou v hrobe už pri komponovaní tohto diela hľadel evidentne svojím vnútorným zrakom mimo náš fyzický svet…

Giovanni Battista Pergolesi, Stabat Mater:

Henrich Ignaz Franz Biber – Missa Salisburgensis (cca 1682)

Mám veľmi rád aj Biberovu Missa Salisburgensis, Biber je jasným dôkazom skutočnosti, že dokonca aj Germáni dokážu tvoriť veľmi peknú barokovú sakrálnu hudbu. 🙂 Odborníci hodnotia toto dielo ako jeden z najgrandióznejších prejavov barokovej katolíckej liturgickej hudby.

Biberovi sa podarilo skomponovať veľkolepú polychorálnu latinskú omšu, ktorú musia dirigovať dvaja dirigenti a do ktorej zakomponoval až 53 hlasov. Svoje hudobné dielo tvoril k 1100. výročiu založenia salzburského arcibiskupstva, založeného v roku 582.

Dielo Missa Salisburgensis odznelo aj krátko po víťazstve katolíckych vojsk pri Viedni v roku 1683, a to Viedni aj v Salzburgu. Toto Biberove hudobné dielo je naozaj veľmi vhodné pre pochopenie a precítenie krásy tridentskej liturgie za pomoci nádhernej hudby. V 19. stor. Biberova Missa Salisburgensis upadla čiastočne do „zabudnutia“, objavili sa dokonca informácie, že ide o Benevoliho hudobné dielo. Rakúsky hudobný odborník Peter Wollny však v roku 1970 definitívne dokázal, že autorom je Henrich Ignaz Franz Biber.

Biber, ako som už naznačil vyššie, nádherne spojil 53 rôznych hlasov s množstvom hudobných nástrojov. Dosiahol vynikajúci priestorový efekt, pretože využil techniku „cori spezzati“ – zoskupenie jednotlivých zborov v rôznych častiach chrámu a v jeho diele sa tak snúbi kombinácia rímskej veľkoleposti a nemeckej hudobnej precíznosti.

Jeho omša je doslova zvukovým sakrálnym chrámom, v ktorej sa manifestuje nebeská liturgia na zemi. Krása je ponímaná ako transcendentálna vlastnosť Boha a hudba ako zrkadlo nebeského poriadku. Využitím „cori spezzati“ sa Biberovi podarilo využiť chrámový priestor v intenciách barokového konceptu sakralizovaného priestoru, kde baroková sakrálna hudba doslova „napĺňa chrám“.

Henrich Ignaz Franz Biber, Missa Salisburgensis:

Samotný Henrich Franz Ignaz bol nielen geniálnym hudobným skladateľom, ale aj vynikajúcim kapelníkom salzburskej arcibiskupskej katedrály, ktorá patrila k najdôležitejším hudobným centrám katolíckej Európy. Okrem toho bol aj virtuóznym huslistom. V Missa Salisburgensis sa mu podarilo dosiahnuť symbiózu kontra-reformačného triumfalizmu s hlbokou eucharistickou úctou (protestanti Bibera z ideovonáboženských dôvodov nemali nikdy veľmi radi, o to ho mám radšej ja 🙂 ).

Francesco Cavalli – Missa pro defunctis

Ako ďalšie moje obľúbené hudobné dielo prikladám výnimočné dielo talianskeho barokového skladateľa Francesca Cavalliho (1602 – 1676) v podobe jeho Missa pro defunctis (rekviem). Toto dielo zložil pravdepodobne pre vlastný pohreb, čo dielu dodáva nielen osobitý duchovný a hudobný charakter, ale aj význam a skladba aj na jeho pohrebe skutočne odznela.

Francesco Cavalli bol taliansky skladateľ, organista, jedna z najvýznamnejších postáv raného benátskeho hudobného baroka. Bol žiakom Claudia Monteverdiho, ktorého našim čitateľom zaiste netreba osobitne predstavovať a bol aj jeho nástupcom v Bazilike sv. Marka v Benátkach. Cavalli je známy aj ako operný skladateľ. Keďže mňa špeciálne zaujíma sakrálna baroková hudobná tvorba, jeho opery poznám naozaj len veľmi zbežne.

Cavalliho sakrálny štýl v sebe spája emocionálnu expresívnosť s formálnou veľkoleposťou benátskej sakrálnej hudobnej školy. V rekviem sa však Cavallimu podarilo spojiť zbor a orchester do jednoliateho celku, v skladbe absentuje pompéznosť a pokorný a introvertný hudobný štýl je tichou kontempláciou smrti. Skladba obsahuje všetky tradičné časti omše rekviem (Kyrie, Dies irae, Sanktus, Agnus Dei, atď.) a má prísne liturgický charakter. Pritom nejde o triumfálnu oslavnú omšu, ale o intímne lúčenie sa so svetom a vkladanie sa do Božích rúk.

Francesco Cavalli, Missa pro defunctis (rekviem)

Cavalli vo svojom rekviem nevyužíva efektné barokové postupy, ale zdržanlivo hľadí smrti do očí a hľadá pokoj. V diele cítiť jeho hlbokú úctu voči Bohu a Večnosti a takisto jeho osobnú katolícku vieru vo Vzkriesenie. Cavalliho rekviem sa tak stalo hudobným testamentom katolíckeho skladateľa, ktorý v tomto diele spojil katolícke sakrálne umenie, svoju katolícku vieru a ľudskú krehkosť.

Antonio Caldara – Crucifixus a 16 voci

No a keďže v posledných dňoch som nejako benátsky ladený (ale na dovolenku v júli ideme k mafiánom do Palerma :-), tak na záver prikladám Antonia Caldera a jeho hudobné dielo Crucifixus a 16 voci.

Crucifixus a 16 voci je jedno z najvýraznejších diel barokovej polyfónie, ktoré zachytáva drámu ukrižovania Krista prostredníctvom hlboko kontemplatívneho, mnohovrstevného hudobného výrazu. Ide o pomerne krátku, ale výnimočne silnú pašiovú skladbu; Caldera sa hudobne aj duchovne snažil priblížiť poslucháčom mystiku utrpenia Krista.

Ide o jedno z vrcholných diel barokovej hudby, hudobný štýl je nesmierne dramatický a kontemplatívny. Polyfónna kombinácia 16 hlasov vo viacnásobnom chóre sa striedavo preplieta a súzvučne zlieva do nádherného toku. Skladbe kraľuje tmavý a ponurý nádych, zodpovedajúci slovám o Kristovom utrpení. Harmónia vyjadruje bolesť a pokoru.

Antonio Caldara bol súčasníkom Allesandra Scarlattiho a J. S. Bacha, dlhodobo pôsobil vo Viedni na cisárskom dvore Karola VI. Má na svojom konte aj niekoľko opier, mňa však, ako som už na seba prezradil, zaujíma špeciálne len jeho sakrálna hudba. Caldara ovplyvnil aj ďalších hudobných skladateľov, vrátane mojich obľúbencov Zelenku a Pergolesiho.

Antonio Caldara, Crucifixus a 16 voci:

Duchovný význam Caldarovho Crucifixus a 16 voci je zrejmý. Vychádza z textu Kréda, vyznáva vieru v ukrižovaného Krista. V barokovej spiritualite je táto pasáž pomerne často jadrom meditácie o vykúpení. Caldarova skladba je adoráciou, nielen estetickou kontempláciou a snaží sa dosiahnuť u poslucháča zbožnú účasť na utrpení Krista.

Jeho hudobné spracovanie slov Kréda „Crucifixus etiam pro nobis sub Pontio Pilato, passus et sepultus est“ (Trpel za vlády Pontia Piláta, bol za nás ukrižovaný, umrel a bol pochovaný) je symbolickým zosobnením bolestného mystéria, ktoré zarezonuje hlboko v duši každého vnímavého katolíckeho poslucháča.

PDF (formát pre tlač)