Andrej Hlinka bojujúci za pravdu v Ríme a masaker Slovákov v Černovej v roku 1907

Radomír Tomeček
27. februára 2025   Cirkev História   Slovenské dejiny, Slovenské osobnosti, Slovensko

Andrej Hlinka (1864 – 1938), slovenský rímskokatolícky kňaz a neskorší vodca národného hnutia, sa stal farárom v Ružomberku v roku 1905. Dr. Alexander Párvy (1848 – 1919), spišský biskup, suspendoval 18. júna 1906 A. Hlinku „ab officio et ordine“. Ďalšou ranou pre A. Hlinku bol rozsudok Krajského súdu (sedrie) v Ružomberku, zo dňa 6. decembra 1906. A. Hlinka bol odsúdený na 2 roky štátneho väzenia a na zaplatenie 1500 korún pokuty a 680 korún súdnych trov.

Mimoriadne krutý bol najmä cirkevný trest pre tohto katolíckeho kňaza. Nesmel slúžiť svätú omšu, spovedať, pochovávať, kázať a dokonca ani poberať farské dôchodky. Stal sa človekom zbaveným kňazského povolania a fary, zamestnania, práce a chleba. Vedel, že vyššie zmienené tresty boli nespravodlivé, a preto musí bojovať za pravdu a práva slovenského národa.

Andrej Hlinka a cesta za spravodlivosťou do Ríma

A. Hlinka poveril Dr. Augustína Rátha (1873 – 1942) právnym zastupovaním pri jeho procese v Ríme. Bol povzbudený viedenským pápežským nunciom. Dr. A. Ráth následne preniesol plnú moc na Karola Mariniho, civilného advokáta pri Rímskej kúrii v Ríme. Spišský biskup A. Párvy poveril svojím zastupovaním Antona Lombardiho, prísneho cirkevného právnika, predpojatého voči A. Hlinkovi.

Podľa A. Hlinku bolo nevyhnutné, aby sám prišiel do Ríma a informoval príslušné orgány o svojej pravde. Jeho odchod do Ríma vzbudil veľkú senzáciu v celom Uhorsku. Bol to človek, ktorého odsúdil nielen svetský súd, ale aj biskup. Vtedajšia verejnosť mohla vnímať toto konanie aj ako pozoruhodný prejav veľkej viery a smelosti.

Katolícke noviny boli zásahom cirkevnej a svetskej vrchnosti prinútené od júna 1906 používať názov Ľudové noviny. Tieto noviny povzbudzovali A. Hlinku na jeho ceste do Ríma v jednom z článkov slovami:

„Silný mužu! Ty hovor za nás. Odovzdaj predovšetkým Otcovi Piovi X. náš úprimný hold. My Slováci, ktorých naši biskupi len ako socialistov a luteránov poznajú, padáme k nohám Otca pápeža, kŕčovite objímame jeho kolená a kladieme na schody rímskej katedry veniec úctivosti detinskej. Povedz rímskemu pápežovi, že pastieri naši silou-mocou chcú nás vyhnať z ovčinca Kristovho, ale my sa nedáme. Povedz, že Slováci sú ešte vždy katolíkmi. Ešte sme neodpadli, ešte sme sa nerozpŕchli: viera v spravodlivosť stolice rímskej udržala nás.“

A. Hlinka reagoval na tieto slová priamo z Ríma. Ľudové noviny zverejnili jeho stanovisko v článku, v ktorom písal:

„Ja dnes som vo večnom meste, v Ríme. (…) Prišiel som povedať, že Slováci sú Kristovi a Petrovi najvernejší. Prišiel som sem, vedený silnou vierou a nezvratnou dôverou v pravdu. (…) Tu pri hrobe svätého Pavla obetujem svoje dva roky za slobodu slovenského ľudu. Spoj sa so mnou, bitá Slovač! Povedzme, že biskupi a kňazi bijú viere, Bohu a krížu najvernejší slovenský ľud pre politiku pánov!“

Ľudové noviny, zo14. Júna 1907, následne po návrate A. Hlinku z Ríma poskytli jeho vyjadrenie v článku, v ktorom uviedol:

„Dojem, ktorý som si odniesol z Ríma, vypoviem jedným slovom: zvíťazíme! Naša bitá, žalárovaná, prenasledovaná pravda, zvíťazí, zvíťaziť musí! (…) V sedmobrežnom kruhu Ríma, kde sa Petra chrám vypína, poznajú len jednu politiku, len jednu cestu, len jednu pravdu: Krista. Preto nezúfam, lebo viem, že v Ríme dostanem zadosťučinenie a pravdu.“

Dôvody potrestania Andreja Hlinku

A. Hlinka sa v Ríme konečne dozvedel, prečo bol suspendovaný. Dôvody svojho potrestania vysvetľoval nasledovne:

„Žaloby tie, netýkajú sa natoľko mojej osoby, ako strany a politiky, v ktorej službe stojíme. Udaný som u Svätej stolice: 1. Stojím na čele strany neznabožskej, bludárskej, husitskej, kacírskej. 2. Slovenská ľudová strana počas volieb podpaľovala, búrila, súkromný majetok ničila, že nectí žiadnu vrchnosť svetskú, ani cirkevnú.“

Vyššie zmienené dôvody obžaloby bolo možné vyvrátiť veľmi ľahko. Slovenská ľudová strana (ďalej len SĽS) mala na svojom čele katolíckych kňazov, ktorí hlásali katolícku náuku v slovenskej reči. Súčasne hlásali aj práva Slovákov na národný život. Avšak kňazom podporujúcim Zičiho ľudovú stranu sa veľmi nepáčilo konanie kňazov podporujúcich SĽS a bojujúcich za práva slovenského národa.

Štefan Janovčík (1857 – 1933), slovenský rímskokatolícky kňaz a farár v obci Likavka, a Jozef Höhr (1873 – 1959), slovenský rímskokatolícky kňaz a farár v obci Liptovská Teplá, žalovali na A. Hlinku pred cirkevnými a svetskými orgánmi. Š. Janovčík napísal vyšetrujúcemu sudcovi:

„Menovaný Andrej Hlinka stojí na čele jedného tajného združenia, ktoré naše okolie terorizuje bombami, dynamitom, nožmi, pušným prachom a vskutku je u nás nebezpečné bývať.“

A. Hlinka chápal hlavný dôvod nespravodlivého obviňovania jeho osoby nasledovne:

„Či boli kedy katolíci a kňazi tak kruto prenasledovaní ako dnes? Či bol kedy za času Bánffyho kňaz suspendovaný a väznený, ako ja dnes? Pozbavili ma kňazskej hodnosti, nemôžem slúžiť, kázať, spovedať a vyučovať. Prečo? Lebo tak chcela „kresťanská“ ľudová strana. Jedine preto ma suspendovali, že nechcel som kortešovať za vládneho kandidáta.“

A. Hlinka vnímal prenasledovanie slovenského národa a svojej osoby veľmi zreteľne aj vo vzťahu ku konaniu vtedajšieho spišského biskupa A. Párvyho. Ľudové noviny v článku z 2. augusta 1907 zverejnili kritické stanovisko A. Hlinku o tomto biskupovi:

„On je ďalej nástrojom pohanskej a odnárodňujúcej politiky. On kaplánov prehadzuje ďalej podľa vôle Židov, pisárov, slúžnych a podžupanov. No dnes by sme mu veľmi krivdili, keď by sme ho len so Židmi a slobodomurármi spojili. Dnes má za spoločníkov vo svojej buditeľskej práci aj kňazov. Prehodil zase jeden kŕdeľ kaplánov Slovákov na radu svojho Mártona a Vjechu Pétera, liberálneho prepošta a dekana kubínskeho. Preložil nám Blchu, Tománeka, Dorníka, Hanušku a iných. (…) A keď túto pravdu verejne povieme a do časopisu napíšeme, povie v Ríme, že sme husiti, podpaľači, buriči a kacíri.“

Politická situácia v Uhorsku pre slovenských katolíkov bola nepriaznivá. Sándor Wekerle (1848 – 1921), predseda vlády Uhorského kráľovstva, bol liberál a autor proticirkevných zákonov. Vytvoril koaličnú vládu po voľbách do Uhorského snemu v apríli 1906. Albert Apponyi (1846 – 1933), minister školstva, bol smutne známy svojimi maďarizačnými školskými zákonmi z roku 1907. Učitelia boli povinní vštepovať deťom do srdca, že sú členmi maďarského národa. Zičiho ľudová strana podporovala tieto zákony, a súčasne viedla týmto spôsobom politický boj proti SĽS.

Cesta na Moravu a pozvanie prednášať

Meno A. Hlinku si získavalo rešpekt a vážnosť a stávalo sa známym aj na susednej Morave. A. Hlinka nechcel po svojom návrate z Ríma vyvolávať zbytočné vášne v Ružomberku. Preto bol veľmi rád, keď mohol prijať pozvanie Aloisa Kolíska (1868 – 1931), moravského rímskokatolíckeho kňaza a profesora na reálnom gymnáziu v moravskom meste Hodonín. V tomto meste sa konala výstava diel výtvarníkov, na ktorej bol A. Hlinka prijatý nadšeným obecenstvom.

A. Hlinka následne pozval A. Kolíska na návštevu k sebe na Slovensko a súčasne na slávnosti v Turčianskom Svätom Martine, ktoré sa konali v auguste 1907. Tieto každoročné slávnosti trvali 3 dni a boli spojené s divadelným predstavením a so slávnostným valným zhromaždením Muzeálnej slovenskej spoločnosti a spolku Živena. Súčasne boli spojené aj so spoločným obedom v Národnom dome.

A. Kolísek v Turčianskom Svätom Martine mal možnosť vidieť a počuť A. Hlinku ako veľmi dobrého rečníka. Rozhodol sa pozvať A. Hlinku na prednáškové turné na Moravu a do Čiech. A. Hlinka prijal toto pozvanie s radosťou, avšak A. Kolísek musel vynaložiť mnoho námahy, aby dostal A. Hlinku von z Ružomberka.

Prvá prednáška A. Hlinku mala byť 13. októbra 1907 v Hodoníne na Morave. A. Hlinka však telegraficky oznámil A. Kolískovi, že nemôže prísť a súčasne vysvetlil v liste, že posviacka kostola v Černovej, ktorý on sám budoval, má byť práve v tento deň. Preto je nevyhnutné, aby tam bol prítomný, keďže aj spišský biskup A. Párvy mal vtedy prísť do Ružomberka.

Prvá prednáška A. Hlinku teda bola 17. októbra 1907, v Uhorskom Hradišti na Morave. Ďalšie prednášky sa konali v Kroměříži, kde A. Hlinka prehovoril aj na verejnom zhromaždení. Po ňom vystúpil aj Vavro Šrobár (1867 – 1950), neskorší významný slovenský politik a lekár, a niekoľkí českí poslanci.

Výstavba kostola v Černovej a príprava jeho posviacky

Černová predstavuje v súčasnosti mestskú časť mesta Ružomberok a je súčasne rodiskom A. Hlinku. Tento slovenský rímskokatolícky kňaz nestratil apoštolskú horlivosť ani po svojom potrestaní zo strany predstaviteľov Cirkvi a štátu.

Vyzýval ľudí na podporu výstavby nového kostola v Černovej a zbieral milodary. Chudobní ľudia prinášali s radosťou svoje ťažko získané peniaze na tento zámer. Kostol stál 80 000 korún. Žiadosť o finančnú podporu bola adresovaná aj spišskému biskupovi A. Párvymu, ale nepriniesla žiadne peniaze.

Národnie noviny, ako oficiálny tlačový orgán Slovenskej národnej strany, v článku z 2. novembra 1907, zverejnili vyjadrenie A. Hlinku k výstavbe kostola v Černovej:

„Dielo stálo hotové, čakala sa, ako koruna, posviacka. Ja som sa tešil dielu a ľud plesal, nádejajúc sa sladkou nádejou, že tento eminentný akt obmäkčí tvrdého biskupa Párvyho. Keď nebolo groša, zmenku vystavoval brat, ktorý má z toho dlhu 30 000 korún, a ja som ho znížil zbierkami na 24 500 korún.“

A. Hlinka na žiadosť veriacich spísal žiadosť adresovanú spišskému biskupovi A. Párvymu o posviacku kostola v Černovej a určil osoby, ktoré mali podpísať túto žiadosť, teda výlučne len staviteľský výbor. Rozhodol, že v záujme zabránenia akýmkoľvek budúcim nedorozumeniam, v tomto dokumente nebudú podpisy slovenských učiteľov, členov jeho rodiny, a teda ani jeho brata.

Jozef Fischer (1880 – 1932), maďarský rímskokatolícky kňaz nemeckého pôvodu, kaplán v Ružomberku, bol administrátorom ružomberskej farnosti po suspenzii A. Hlinku. Na žiadosť spišského biskupa A. Párvyho spísal podrobný referát o požadovanej žiadosti. Ľudia boli rozhorčení z toho, že zmienený biskup pri príprave tejto významnej udalosti celkom obchádza A. Hlinku, a vyjednáva s J. Fischerom, ktorý nebol A. Hlinkovi priateľsky naklonený.

Martin Pazúrik (1859 – 1936), slovenský rímskokatolícky kňaz a dekan dištriktu Dolný Liptov od roku 1906, dostal pokyn od spišského biskupa A. Párvyho posvätiť kostol v Černovej. M. Pazúrik napísal list A. Hlinkovi, aby prišiel na posviacku kostola v Černovej, v ktorom uviedol: „Ty si kostol staval, Ty máš, musíš, byť prítomný pri posviacke.“

Keďže A. Hlinka v predchádzajúcom čase už odložil svoje prednáškové turné na Morave kvôli plánovanej posviacke kostola v Černovej, ďalšie odloženie už nebolo možné. Spišský biskup A. Párvy stanovil ďalší termín posviacky kostola na 27. október 1907. A. Hlinka bol v tomto období na Morave.

A. Hlinka počas svojho pobytu na Morave v Olomouci odpovedal promptne dekanovi M. Pazúrikovi na jeho list a vysvetľoval mu, že je vylúčené, aby prišiel na posviacku kostola, a že nekoná z nejakej osobnej ambície a ani v hneve. Súčasne žiadal dekana M. Pazúrika, aby on ako dekan posvätil kostol bez vonkajších slávností a v tichosti.

Národnie noviny, v článku z 2. novembra 1907, poskytli nasledovné stanovisko A. Hlinku vo veci jeho neprítomnosti pri posviacke kostola v Černovej:

„Že ale neprišiel som, hlavná príčina bola tá, že biskup nežiadal si moju prítomnosť. Lebo, ako som sa dozvedel z hodnoverného prameňa, jeho určitou žiadosťou je, aby kostol bol vysvätený, keď ja budem v žalári. Teda bezo mňa.“

Masaker Slovákov v Černovej v roku 1907

Katolíci v Černovej začali vnímať, že ani blížiaca sa posviacka nového kostola nezmenila nepriateľský postoj spišského biskupa A. Párvyho voči A. Hlinkovi, suspendovanému ružomberskému farárovi, ktorý sa najviac zaslúžil o vybudovanie tohto chrámu. Ľud bol veľmi sklamaný, avšak bol ochotný počkať s posviackou kostola až do uvedenia A. Hlinku do svojho úradu. Keďže kostol bol postavený z prostriedkov tohto chudobného ľudu, bolo prirodzené, že ľudia prijímali akékoľvek necitlivé zasahovanie v tejto veci s veľkým rozhorčením.

Spišský biskup A. Párvy presúval termín posviacky kostola v Černovej pôvodne z 13. na 20. a napokon na 27. októbra 1907, zjavne aj pre napätie v obci. Anton Kurimský (1837 – 1920), maďarský rímskokatolícky kňaz slovenského pôvodu, ktorý pôsobil ako farár v Ružomberku v predchádzajúcom období, bol poverený spišským biskupom A. Párvym, aby vykonal posviacku kostola v Černovej. Avšak ľudia z Černovej mu poslali telegram, v ktorom sa vyjadrili, že si neželajú jeho prítomnosť pri takto vykonanej posviacke kostola. A. Kurimský preto radšej do Černovej nešiel.

Maďarónske kruhy spolu so spriaznenými kňazmi a so súhlasom spišského biskupa A. Párvyho sa rozhodli vykonať posviacku kostola v Černovej aj napriek vyhrotenej situácii. Pokoj neprinieslo ani vyslanie 16 žandárov do Černovej už v sobotu večer pred nedeľnou posviackou kostola so zámerom zachovať poriadok. Peter Pavol Andaházy, hlavný slúžny v Ružomberku, poslal týchto žandárov na podnet J. Fischera, administrátora ružomberskej farnosti.

František Hanzélyi (1881 – 1943), Izidor Kalocsay (1876 – 1953), a vyššie zmienení M. Pazúrik a J. Fischer, boli štyria kňazi, ktorí prišli v nedeľu 27. októbra 1907 na koči v sprievode žandárov do Černovej. Zoltán Pereszlényi, ružomberský podslúžny, sedel v ďalšom koči.

Pri pokuse dvoch kočov vniknúť do Černovej aj napriek odporu obyvateľov došlo ku konfliktu s dedinčanmi. Prítomní žandári spustili streľbu do ľudí. Priamo na mieste bolo zabitých 9 ľudí, nasledujúci deň zomreli na následky zranení ďalší 4 ľudia a 2 osoby zomreli neskôr. Streľba si vyžiadala 15 ľudských životov. Nemožno zabúdať ani na ťažko zranených obyvateľov Černovej, ktorí prežili tento masaker. Napríklad jedno dievča vo veku 16 rokov skončilo s prestrelenou rukou.

A. Hlinka sa po vykonaní ďalších prednášok na Morave zdržiaval 27. októbra 1907 v meste Napajedla. A. Kolísek v Hodoníne dostal v tento deň popoludní telegram pre A. Hlinku so strašným obsahom: „V Černovej postrieľali ľudí pri posviacke.“ Následne prišiel ďalší telegram: „V Černovej 50 výstrelov, 12 mŕtvych, 12 ťažko ranených.“ Priatelia prehovorili zdeseného A. Hlinku, aby neodchádzal hneď na Slovensko do Ružomberka.

Stanovisko Andreja Hlinku k tragédii v Černovej

Národnie noviny, v článku z 2. novembra 1907, zverejnili stanovisko A. Hlinku týkajúce sa príčin, ktoré vyvolali tragédiu v Černovej. A. Hlinka konštatoval:

„Pre toto som nešiel, chcejúc predísť dnešným veciam, za ktoré zodpovednosť padá výlučne na môjho biskupa Alexandra Párvyho. Keby on bol chcel, mohol predísť krviprelievaniu, záviselo to on neho, stálo by ho to len jedno slovo: chcem. Pretože ale upadol do moci nepriateľov Cirkvi a Slovákov, zapríčinil túto hroznú masakru. (…) Biskup mal ma súdiť a vyniesť výrok akýkoľvek, a ja by som ho bol zniesol. On ale to neučinil, odkladal a odkladá. Prečo? Lebo musel by povedať: „Ja na ňom žiadnej viny nenachádzam“ a upadol by tým v nemilosť koalície a kalvínskeho kossuthizmu.“

A. Hlinka vysvetľuje aj príčiny rozhorčenia obyvateľov Černovej, a so zreteľom na konanie spišského biskupa A. Párvyho, pokračuje:

„Toto počínanie pobúrilo jemný cit ľudu, ktorý videl, že ja za jeho dobro a práva nebojím sa nijakej obeti, neštítim sa nijakej práce. Tento ľud videl, že ja pracujem ako kňaz, človek a politik bezúhonne a biskup že stal si medzi nepriateľov mojich, nasledovne aj jeho, zanevrel a nedá si z hlavy vybiť nikomu, ani olovu, puške a bodáku, že by som ja bol hriešnikom v jeho očiach alebo buričom. Toto je prvá príčina masakry.“

Kritike A. Hlinku neunikol ani J. Fischer, administrátor ružomberskej farnosti:

„Druhá je bezohľadnosť Fischerova, ktorý videl, že si ho ľud nežiadal, predsa v sprievode bodákov šiel svätiť kostol. Kostol neposvätil, krv ľudská ale tiekla potokom. Nech zodpovie sa pred Bohom a ľudom. Za týmito len potom príde celý rad polročných dejateľov: slúžny, žandár, bodáky a politika.“

Ľudové noviny, z 1. novembra 1907, písali o priebehu tragickej posviacky kostola v Černovej a uviedli, že približne 1000 ľudí čakalo na slávnosť, pričom žandári tvorili špalier po oboch stranách cesty. Títo ľudia boli rozhorčení aj tým, že v kočoch videli kňazov, ktorí im sľúbili, že sa nezúčastnia tejto slávnosti pred návratom A. Hlinku. Ľudia volali na kňazov, aby sa radšej vrátili späť. Koče však napriek tomu vrazili medzi ľudí. Z. Pereszlényi, sediaci v prvom koči, dal pokyn, aby kone pokračovali vpred, a pri snahe ľudí obrátiť kone opačným smerom, rozkázal žandárom strieľať.

Zahraničné osobnosti podporujú zápas slovenského národa

A. Hlinka sa zdržiaval na Morave počas dvoch mesiacov a získal si značný rešpekt, vážnosť a uznanie. Jeho poslucháči z Moravy a Čiech naklonili svoje srdcia bližšie k slovenskému národu.

Napríklad Svatopluk Čech (1846 – 1908), český básnik a novinár, nemohol prísť na prednášku A. Hlinku v Prahe, a preto mu poslal dlhý list. Ľudové noviny, z 15. novembra 1907, zverejnili tento list, v ktorom S. Čech písal:

„Obdivujem Vaše hrdinstvo v nerovnom, strašnom zápase, som uchvátený Vaším horúcim, činorodým nadšením a čerpám zo sily Vášho presvedčenia nezvratnú vieru, že ľud s takými bojovníkmi nemôže podľahnúť, a že nakoniec predsa zvíťazí, všetkému navzdory.“

Feliks Karol Koneczny (1862 – 1949), poľský historik, v súvislosti s tragédiou v Černovej v roku 1907 v časopise Świat Słowiański napísal:

„Slováci majú veru pred sebou budúcnosť politickú. Dualizmus rakúsko-uhorský nedá sa udržať; trvá, kým Berlín panuje nad Európou. Slováci, nechcejúc byť Čechmi, zaujímajú také etnografické postavenie, že musí nám (Poliakom) veľmi záležať na ich sympatiách. (…) Sme tak z celého srdca na ich strane.“

Robert William Seton-Watson (1879 – 1951), známy ako Scotus Viator, britský historik a publicista, bol veľmi pobúrený surovým zaobchádzaním s obyvateľmi Černovej, a v súvislosti s A. Hlinkom konštatoval:

„Skoro som sa naučil Hlinku ceniť, ako jedného z hlavných aktív slovenskej veci, ako muža, ktorému bola národnosť iste sotva menej drahá, ako náboženstvo, a ktorého ohnivá výrečnosť a odvaha bola poslednou hrádzou proti prúdu maďarizácie, v ktorom tiež rada plávala katolícka hierarchia vtedajšej doby.“

Spišský biskup zrušuje trest suspenzie Andreja Hlinku

Spišský biskup A. Párvy vzniesol voči A. Hlinkovi v Ríme strašné obvinenia. Ľudové noviny, z 18. decembra 1908, zverejnili, že predmetná obžaloba v bode 59 obsahovala zhrnutie týchto obvinení. Možno poukázať najmä na kacírstvo, rebelantstvo, vyzývanie ku krviprelievaniu, svätokupectvo pri získaní svojej fary a neúctu k vlastnému biskupovi. A tento biskup nezabudol pripomenúť aj trest väzenia pre A. Hlinku v rozsahu 2 rokov. V závere tohto zoznamu, formulovaného v urážlivom duchu, je uvedené:

„Z toho vidieť, že kňaz tento nemá žiadneho cirkevného ducha a žiadnej schopnosti pásť stádo Kristovo. Preto je nepochybné, že Vaša Eminencia podľa spravodlivosti, ktorou sa riadi, vyhlási výrok zbavenia fary v tomto prípade.“

Proti vyššie zmieneným neslýchaným obvineniam A. Hlinku bolo nevyhnutné sa brániť. Ľudové noviny, zo 4. septembra 1908, pripomenuli čitateľom, že pápež svätý Pius X. bude čoskoro sláviť 50. výročie kňazstva. Pri tejto príležitosti boli vyhotovené podpisové hárky s nasledovným textom:

„My, nižšie podpísaní pri nohách Tvojej Svätosti najponíženejšie prosíme, ráč z príležitosti Tvojho 50-ročného kňazského jubilea rozviazať Andreja Hlinku spod suspenzie ab ordine a v deň výročia tejto pamiatky k oltáru ho pripustiť.“

Slovenský ľud nezabudol na A. Hlinku a poslúchol výzvu Ľudových novín, ktorým do redakcie zaslal 30 000 podpisov. Slováci začali chápať, že cirkevná vrchnosť v prípade A. Hlinku a ďalších slovenských vlastencov konala pod vplyvom maďarskej politickej moci.

Je potrebné pripomenúť, že Klaudius František Vaszary (1832 – 1915), uhorský prímas a kardinál, ostrihomský arcibiskup, v mene celého biskupského zboru, dal Ľudové noviny v okružnom liste, v novembri 1907, na Index zakázaných titulov. To znamenalo, že katolíci nesmeli čítať tieto noviny a ani do nich prispievať.

Kongregácia koncilu v Ríme a jej kardináli 12. decembra 1908 najprv odložila žalobu spišského biskupa A. Párvyho proti A. Hlinkovi. Títo kardináli následne rozhodnutím, z 27. februára 1909, nepotvrdili suspenziu A. Hlinku. Pápež svätý Pius X. 14. marca 1909 tento výrok Kongregácie koncilu potvrdil.

Spišský biskup A. Párvy vo svojom liste pre Kongregáciu koncilu uviedol, že suspendoval A. Hlinku na žiadosť ministra školstva a ministra vnútra maďarskej vlády. Žiadal Rím, aby zmenil svoj rozsudok, keďže takýto rozsudok môže byť zneužitý v slovenskej tlači, a môže prispieť k vytvoreniu obrazu A. Hlinku ako martýra. Rím však prehovoril a vec bola skončená.

A. Hlinka 30. novembra 1907 nastúpil do väzenia v Segedíne. Spišský biskup A. Párvy doručil mu do tohto väzenia dekrét, z 8. apríla 1909, ktorým zrušil trest suspenzie. A. Hlinka mohol pristúpiť konečne k oltáru a slúžiť svätú omšu. Musel čakať 3 dlhé roky.

Napriek nespravodlivému prístupu štátnej moci a cirkevnej moci voči nemu sa nenechal zlomiť. Svoju vernosť Cirkvi a slovenskému národu dokázal nielen slovami, ale najmä skutkami. Martin Kollár (1853 – 1919), slovenský rímskokatolícky kňaz a správca Spolku svätého Vojtecha v Trnave, vyhovel žiadosti A. Hlinku na prekladanie Svätého písma do slovenského jazyka. A. Hlinka spolupracoval pri tejto činnosti počas svojho pobytu vo väzení s niektorými slovenskými kňazmi a nežiadal zato žiaden honorár. Preložil 19 kníh Starého zákona a táto práca bola hotová v januári 1910.

Ľudové noviny, v článku zo 6. augusta 1909, priniesli reakciu A. Hlinku, týkajúcu sa maďarskej vládnej tlače, spochybňujúcej účasť slovenských katolíkov na katolíckom zjazde v Segedíne. A. Hlinka napísal:

„My chceme ctiť vzory cnosti a dokonalosti apoštolskej, chceme poslúchať nástupcov apoštolských, ale žiadame od nich zmužilosť, otvorenosť a obranu našich prirodzených a zákonom zabezpečených práv. Nech sa ozvú a povedia slovo mužné. Majú pred sebou hrdinské vzory mučenícke.“

Súčasní Slováci zmietaní na vlnách globalizácie a pohanstva strácajú povedomie o význame národnej suverenity a vlastnej štátnosti. Jedným z dôvodov tejto národnej deštrukcie je aj nedostatok takých predstaviteľov modernej Cirkvi, ktorí by z lásky k Bohu a k vlastnému národu dokázali bojovať za svoje ovce proti dravým vlkom. A. Hlinka bol práve takým katolíckym kňazom. Bol kňazom tradičnej Cirkvi, teda Cirkvi bojujúcej.

PDF (formát pre tlač)