Bol zverejnený dokument kardinála Rochea o liturgii: Povolenie tradičnej omše bol len ústupok, smerujeme k liturgickej jednote

14. januára 2026   Cirkev

Známa vatikanistka Diane Montagnaová zverejnila včera plné znenie dokumentu, ktorý pripravil kardinál Roche, prefekt Dikastéria pre Boží kult a disciplínu sviatostí pre minulotýždňové konzistórium kardinálov.

https://dianemontagna.substack.com/p/full-text-cardinal-roche-defends

Celá záležitosť mala zvláštny priebeh. Najprv bolo v decembri investigatívnym novinárom zverejnené, že súčasťou diskusných tém bude aj liturgia. Po otvorení konzistória však bolo oznámené, že liturgia nebude predmetom diskusie, a to z „časových dôvodov“.

Po skončení konzistória sa však ukázalo, že kardinál Roche napriek tvrdeniu vatikánskeho hovorcu Mattea Bruniho predsa len urobil z liturgie tému konzistória a to takým spôsobom (rozdanie hotového dokumentu kardinálom), že o nej neprebehla diskusia. Dodajme len, že samotná forma diskusií, ktorá prebiehala „synodálnym“ spôsobom – tri minúty pre rečníka, čo vlastne znemožňuje nejakú súvislú diskusiu a na čo sa sťažovali aj niektorí kardináli, bola zvláštna.

Diane Montagnaová píše v úvode svojho článku, že na rozdiel od oficiálnych tvrdení liturgia bola témou konzistória:

„Na svetlo sveta vyšiel doteraz nezverejnený text o liturgii, ktorý pripravil kardinál Arthur Roche a distribuoval ho kardinálom na minulotýždňovom mimoriadnom konzistóriu. V ňom prefekt Dikastéria pre Boží kult a disciplínu sviatostí dôrazne obhajuje Traditionis custodes a odhaľuje, že tradičná latinská omša bola priamo na programe stretnutia.“

Ako je zrejmé, tým skutočným neuralgickým bodom pre progresívnych prelátov nie je súčasná liturgia ako taká, vrátane jej excesov a ubúdajúcich účastníkov, ako by nasvedčoval názov témy, ale to, čo ich reálne ideologicky irituje. Preto pod pojmom „téma liturgie“, ako správne rozpoznali mnohí konzervatívci, rozumejú súčasní cirkevní predstavitelia to, čo ich trápi najviac – trvalá atraktívnosť tradičnej liturgie. Na rozdiel od očakávaní konzervatívcov, ktorí sa upínali s nádejou k novému pontifikovi a jeho konzervatívnym doplnkovým dekoráciám, však cirkevná vrchnosť podľa uniknutého dokumentu nič také ako uvoľnenie spod motu proprio Traditionis custodes neplánuje.

Celý dokument kardinála Rochea je vlastne obhajobou pokoncilovej liturgickej reformy, ktorá už ale bola podobnými argumentami obhajovaná tisíckrát a zdá sa, že – neúčinne. Inak by téma tradičnej liturgie predsa nebola opäť na stole, namiesto toho, aby sa preláti zaoberali excesmi v novom obrade.

Prinášame kompletný dokument, ktorý nie je príliš dlhý. Sú to len dve strany v angličtine a taliančine. Kardinál Roche sa otvorene uviedol ako autor. Keďže dokument neprináša v podstate nič nové, len nové sklamanie pre „rozumných“ a „umiernených“, je zbytočné sa jeho argumentami podrobne zaoberať. V kruhoch, ktoré sa touto témou zaoberajú sú argumenty aj protiargumenty dobre známe. Dokument má len hodnotu potvrdenia toho, že žiadne uvoľnenie sa pravdepodobne tak skoro nechystá.

Dovolím si len okomentovať jeden detail: kardinál Roche sa v bode 2 odvoláva na bulu Pia V. Quo primum ako na archetyp, ktorý má potvrdiť snahu o unifikáciu liturgie a následne ho aplikuje aj na nový omšový obrad. Zabudol však pritom pripomenúť, že bula obsahuje aj túto pasáž:

„Ani vysokí hodnostári, administrátori, kanovníci, kapláni a iní kňazi svetskí alebo akéhokoľvek rádu akýmkoľvek menom nazývaní, nemôžu byť viazaní slúžiť omšu inak, než ako je to nami stanovené. A nikdy nemôžu byť kýmkoľvek donútení a dohnaní ku zmene tohoto misálu, ani prítomná listina nemôže byť nikdy odvolaná alebo zmiernená, ale zároveň ustanovujeme a prehlasujeme, aby vo svojej sile bola vždy trvalá a platná.“

https://tridentskaomsa.weebly.com/uploads/5/7/8/8/57880451/o_nemennosti_sv._om%C5%A0e._quo_primum.__sv._pius_v._1570_.pdf

Kľúčové sú body 9 a predovšetkým bod 10. V bode 9 kardinál Roche len cituje pápeža Františka a jeho apel na jednotu v používaní nového omšového obradu. V bode 10 však kardinál Roche naznačuje, že dokument Traditionis custodes bol v podstate tiež prejavom benevolencie s dodatkom, že „ pápež František – aj keď v súlade s Traditionis custodes povolil používanie Rímskeho misálu z roku 1962 – ukázal cestu k jednote v používaní liturgických kníh…“. Čiže, ak to správne interpretujeme: dokument Traditionis custodes je len dočasná a vynútená benevolencia. Cesta smeruje „k jednote používania liturgických kníh“. Ako táto jednota bude nastolená a či bude vôbec nastolená, to sa dozvieme možno v júni na ďalšom konzistóriu.

LITURGIA

Kardinál Arthur Roche

1. V živote Cirkvi liturgia vždy prechádzala reformami. Od Didaché po apoštolskú tradíciu; od používania gréčtiny po latinčinu; od libelli precum po sakramentáre a ordines; od pontifikálov po francúzsko-germánske reformy; od Liturgia secundum usum romanae curiae po tridentskú reformu; od čiastočných posttridentských reforiem po všeobecnú reformu Druhého vatikánskeho koncilu. Dejiny liturgie sú, mohli by sme povedať, dejinami jej neustálej „reformy“ v procese organického vývoja.

2. Svätý Pius V. sa pri reforme liturgických kníh v súlade s mandátom Tridentského koncilu (porov. XXV. zasadnutie, Všeobecný dekrét, kapitola XXI) riadil túžbou zachovať jednotu Cirkvi. Bula Quo primum (14. júla 1570), ktorou bol vyhlásený Rímsky misál, potvrdzuje, že „tak ako v Božej Cirkvi existuje len jeden spôsob recitovania žalmov, tak je vhodné, aby existoval len jeden obrad slávenia omše“ (cum unum in Ecclesia Dei psallendi modum, unum Missae celebrandae ritum esse maxime deceat).

3. Potreba reformy liturgie je úzko spojená s rituálnou zložkou, prostredníctvom ktorej – per ritus et preces (SC 48) – sa zúčastňujeme na veľkonočnom tajomstve: samotný obrad je charakterizovaný kultúrnymi prvkami, ktoré sa menia v čase a na rôznych miestach.

4. Navyše, vzhľadom na to, že „Tradícia nie je odovzdávaním vecí alebo slov, zbierkou mŕtvych vecí“, ale „živou riekou, ktorá nás spája s pôvodom, živou riekou, v ktorej sú zdroje vždy prítomné“ (Benedikt XVI., Generálna audiencia, 26. apríla 2006), môžeme s istotou tvrdiť, že reforma liturgie, ktorú si želá Druhý vatikánsky koncil, je nielen v plnom súlade s pravým významom Tradície, ale predstavuje aj jedinečný spôsob, ako sa dať do služby Tradícii, pretože tá je ako veľká rieka, ktorá nás vedie k bránam večnosti (tamtiež).

5. V tejto dynamickej vízii nemožno „udržiavanie pevnej tradície“ a „otváranie cesty k legitímnemu pokroku“ (SC 23) chápať ako dva oddeliteľné činy: bez „legitímneho pokroku“ by sa tradícia zredukovala na „zbierku mŕtvych vecí“, ktoré nie sú vždy zdravé; bez „zdravej tradície“ riskuje pokrok, že sa stane patologickým hľadaním novôt, ktoré nemôže vytvárať život, podobne ako rieka, ktorej koryto je zablokované a oddeľuje ju od jej prameňov.

6. Pápež František sa vo svojom príhovore k účastníkom plenárneho zasadnutia Dikastéria pre Boží kult a disciplínu sviatostí (8. februára 2024) vyjadril takto:

„Šesťdesiat rokov po vyhlásení Sacrosanctum concilium, slová, ktoré čítame v jeho úvode, ktorými Otcovia vyhlásili cieľ koncilu, naďalej inšpirujú. Sú to ciele, ktoré opisujú presnú túžbu reformovať Cirkev v jej základných rozmeroch: nechať kresťanský život veriacich stále rásť; lepšie prispôsobiť inštitúcie podliehajúce zmenám potrebám našej doby; podporovať všetko, čo môže podporiť jednotu medzi všetkými, ktorí veria v Krista; posilniť to, čo slúži na povolanie všetkých do lona Cirkvi (porov. SC 1). Je to úloha duchovnej, pastoračnej, ekumenickej a misijnej obnovy. A aby ju mohli uskutočniť, Otcovia koncilu vedeli, kde musia začať; vedeli, že existujú obzvlášť naliehavé dôvody na vykonanie reformy liturgie a jej podporenie.“ (tamtiež). Inak povedané: bez liturgickej reformy niet reformy Cirkvi.

7. Liturgická reforma bola vyvinutá na základe „presného teologického, historického a pastoračného výskumu“ (SC 23). Jej cieľom bolo urobiť účasť na slávení Veľkonočného tajomstva úplnejšou pre obnovu Cirkvi, Božieho ľudu, Mystického tela Kristovho (porov. LG kapitoly I–II), zdokonaľovaním veriacich v jednote s Bohom a medzi sebou navzájom (porov. SC 48). Iba zo spásnej skúsenosti slávenia Veľkej noci Cirkev znovu objavuje a obnovuje misionárske poslanie zmŕtvychvstalého Pána (porov. Mt 28,19–20) a stáva sa vo svete rozorvanom svármi kvasom jednoty.

8. Musíme si tiež uvedomiť, že uplatňovanie reformy trpelo a naďalej trpí nedostatkom prípravy a naliehavou potrebou riešiť túto problematiku, počnúc seminármi, aby sa „vdýchol život takému typu formácie veriacich a službe pastierov, ktoré majú svoj vrchol a zdroj v liturgii“ (Inštrukcia Inter oecumenici, 26. septembra 1964, 5).

9. Primárne dobro jednoty Cirkvi sa nedosiahne zmrazením rozdelenia, ale stretnutím sa a zdieľaním toho, čo sa nedá nezdieľať, ako povedal pápež František v Desiderio desideravi 61:

„Sme neustále povolaní znovuobjavovať bohatstvo všeobecných zásad uvedených v úvodných odsekoch Sacrosanctum concilium, chápuc úzke prepojenie medzi touto prvou koncilovou konštitúciou a všetkými ostatnými. Z tohto dôvodu sa nemôžeme vrátiť k tej rituálnej forme, ktorú konciloví otcovia s Petrom a pod Petrovým vedením cítili nútení reformovať, schvaľujúc pod vedením Ducha Svätého a nasledujúc svoje pastoračné svedomie zásady, z ktorých reforma vzišla. Svätí pápeži svätý Pavol VI. a svätý Ján Pavol II. schválením reformovaných liturgických kníh dekrétom Sacrosancti oecumenici concilii Vaticani II zaručili vernosť koncilovej reforme. Z tohto dôvodu som napísal Traditionis custodes, aby Cirkev mohla v rozmanitosti toľkých jazykov prednášať jednu a tú istú modlitbu schopnú vyjadriť jej jednotu. [Porov. Pavol VI., Apoštolská konštitúcia Missale Romanum (3. apríla 1969) v AAS 61 (1969)] 222]. Ako som už napísal, chcem, aby táto jednota bola obnovená v celej Cirkvi rímskeho obradu.“

10. Používanie starých liturgických kníh, ktoré sa koncil snažil reformovať, bolo od svätého Jána Pavla II. až po Františka ústupkom, ktorý v žiadnom prípade nepredstavoval ich podporu. Pápež František – aj keď v súlade s Traditionis custodes povolil používanie Rímskeho misálu z roku 1962 – ukázal cestu k jednote v používaní liturgických kníh, ktoré promulgovali svätí pápeži Pavol VI. a Ján Pavol II. v súlade s dekrétmi Druhého vatikánskeho koncilu, čo je jediný výraz lex orandi rímskeho obradu.

11. Pápež František zhrnul tému takto (Desiderio desideravi 31):

„[…] Ak je liturgia „vrcholom, ku ktorému smeruje činnosť Cirkvi, a zároveň zdrojom, z ktorého prúdi všetka jej sila“ (Sacrosanctum concilium, č. 10), potom môžeme pochopiť, o čo v liturgickej otázke ide. Bolo by triviálne interpretovať napätie, ktoré je, žiaľ, prítomné a ktoré obklopuje slávenie, ako jednoduchý rozpor medzi rôznymi vkusmi, pokiaľ ide o konkrétnu rituálnu formu. Problém je predovšetkým ekleziologický. Neviem, ako je možné povedať, že niekto uznáva platnosť koncilu – hoci ma udivuje, že katolík by mohol predpokladať, že ju neuznáva – a zároveň neakceptovať liturgickú reformu, ktorá sa zrodila zo Sacrosanctum concilium, dokumentu, ktorý vyjadruje realitu liturgie dôverne spojenú s víziou Cirkvi, ktorá je tak obdivuhodne opísaná v Lumen gentium. […]“

Rím, 08.01.2026

Branislav Michalka

Zdroj: Substack – Diane Montagna, InfoCatólica, The Catholic Herald, titulný obrázok, zdroj – snímka obrazovky, youtube.com

PDF (formát pre tlač)