Záhrobie (desiata časť): Blaženosť mŕtvych, 1. časť

Branislav Krasnovský
10. októbra 2025   Cirkev

V desiatej časti rozprávania o knihe dominikána otca Emanuela Soukupa OP budeme pokračovať kapitolou, v ktorej otec Emanuel venoval pozornosť blaženosti mŕtvych. Musím sa priznať, že slová otca dominikána ma podnietili k niekoľkým úvahám, takže sa táto kapitola nakoniec rozrástla na dve časti.

V katolíckej Cirkvi existuje dostatok literatúry, v ktorej sa teológovia zaoberajú stavom blažených duší v Raji. Na začiatku však podčiarkujú význam slov Apoštola sv. Pavla, ktoré uviedol vo svojom Prvom liste Korinťanom (1Kor 2,1–16):

1 Ani ja, keď som prišiel k vám, bratia, neprišiel som vám zvestovať Božie tajomstvo vysokou rečou alebo múdrosťou. 2 Rozhodol som sa, že nechcem medzi vami vedieť nič iné, iba Ježiša Krista, a to ukrižovaného. 3 A bol som u vás slabý, bojazlivý a veľmi prestrašený. 4 Moja reč a moje ohlasovanie nespočívali v presvedčivých a múdrych slovách, ale v prejavoch Ducha a moci, 5 aby sa vaša viera nezakladala na ľudskej múdrosti, ale na Božej moci. 6 Medzi dokonalými hovoríme aj múdrosť – no nie múdrosť tohoto veku ani múdrosť kniežat tohoto veku, ktoré spejú k záhube, 7 ale hovoríme tajomnú Božiu múdrosť, ktorá bola skrytá a ktorú Boh pred vekmi určil nám na slávu.

8 Nik z kniežat tohoto veku ju nepoznal. Veď keby ju boli poznali, nikdy by neboli ukrižovali Pána slávy. 9 Ale, ako je napísané: „Ani oko nevidelo, ani ucho nepočulo, ani do ľudského srdca nevystúpilo, čo Boh pripravil tým, ktorí ho milujú.“ 10 Ale nám to Boh zjavil skrze Ducha, lebo Duch skúma všetko, aj Božie hlbiny. 11 Veď kto z ľudí vie, čo je v človeku, ak nie duch človeka, ktorý je v ňom? Tak ani čo je v Bohu, nepozná nik, iba Boží Duch. 12 A my sme nedostali ducha sveta, ale Ducha, ktorý je z Boha, aby sme vedeli, čo nám Boh daroval. 13 A o tom hovoríme nie slovami naučenými od ľudskej múdrosti, ale slovami, ktoré nás naučil Duch; duchovné veci duchovne vysvetľujeme. 14 Živočíšny človek neprijíma veci Božieho Ducha; sú mu bláznovstvom a nemôže ich pochopiť, lebo ich treba duchovne posudzovať. 15 No duchovný posudzuje všetko a jeho nik nemôže posúdiť. 16 Veď kto poznal Pánovo zmýšľanie, aby ho poúčal? My však máme Kristovo zmýšľanie.

Čo sa týka veršov ohľadom blaženosti zomrelých, v uvedenom citáte z Prvého listu Korinťanom sú veľmi dôležité verše o tom, aký charakter má blaženosť zomrelých v Raji: 9 Ale, ako je napísané: „Ani oko nevidelo, ani ucho nepočulo, ani do ľudského srdca nevystúpilo, čo Boh pripravil tým, ktorí ho milujú.“

Pritom sv. Pavol podčiarkuje, že tento fakt zjavil Boh skrze Ducha: 10 Ale nám to Boh zjavil skrze Ducha, lebo Duch skúma všetko, aj Božie hlbiny. A podčiarkuje, že nie každý z ľudí je schopný tento fakt pochopiť: 14 Živočíšny človek neprijíma veci Božieho Ducha; sú mu bláznovstvom a nemôže ich pochopiť, lebo ich treba duchovne posudzovať.

Otec Emmanuel Soukup OP sa teda odvoláva na sv. Pavla a takisto na učenie sv. Tomáša Akvinského, ktoré bolo pretavené aj do katechizmu. Blaženosť čistých duší spočíva v tom, že môžu hľadieť Bohu z tváre do tváre a táto blaženosť je odmenou za všetky dobré skutky, ktoré dotyčný zomrelý vykonal a za ktoré sa dostal do Raja (hneď alebo po Očistci). Táto blaženosť je večná, nie je však jednotvárna, má jednotlivé stupne.

V Katechizme katolíckej Cirkvi (zatiaľ platnom) sa hovorí:

1716 Blahoslavenstvá sú stredobodom Ježišovho učenia. Ich vyhlásenie preberá prisľúbenia dané vyvolenému národu od čias Abraháma. Privádza ich k dokonalosti tým, že ich už nezameriava iba na vlastnenie určitej krajiny, ale na nebeské kráľovstvo: „Blahoslavení chudobní v duchu, lebo ich je nebeské kráľovstvo. Blahoslavení plačúci, lebo oni budú potešení. Blahoslavení tichí, lebo oni budú dedičmi zeme. Blahoslavení lační a smädní po spravodlivosti, lebo oni budú nasýtení. Blahoslavení milosrdní, lebo oni dosiahnu milosrdenstvo. Blahoslavení čistého srdca, lebo oni uvidia Boha. Blahoslavení tí, čo šíria pokoj, lebo ich budú volať Božími synmi. Blahoslavení prenasledovaní pre spravodlivosť lebo ich je nebeské kráľovstvo. Blahoslavení ste, keď vás budú pre mňa potupovať a prenasledovať a všetko zlé na vás nepravdivo hovoriť; radujte sa a jasajte, lebo máte hojnú odmenu v nebi.“ (Mt 5,3–12)

1717 Blahoslavenstvá vykresľujú tvár Ježiša Krista a opisujú jeho lásku; vyjadrujú povolanie veriacich pridružených k sláve jeho umučenia a zmŕtvychvstania; objasňujú charakteristické skutky a postoje kresťanského života; sú paradoxnými prisľúbeniami, ktoré udržiavajú nádej v utrpeniach; zvestujú požehnania a odmeny, ktoré učeníci už tajomným spôsobom dostávajú; začali sa uskutočňovať v živote Panny Márie a všetkých svätých.

1718 Blahoslavenstvá odpovedajú na vrodenú túžbu po šťastí. Táto túžba má božský pôvod. Boh ju vložil do srdca človeka, aby ho pritiahol k sebe, lebo len on ju môže plne uspokojiť.

1719 Blahoslavenstvá odhaľujú zmysel ľudskej existencie, posledný cieľ ľudských činov: Boh nás volá do svojej blaženosti. Týmto volaním sa obracia na každého osobne, ale aj na celú Cirkev, nový ľud zložený z tých, čo prijali prisľúbenie a žijú z neho vo viere.

1720 Nový zákon používa viaceré výrazy, aby charakterizoval blaženosť, ku ktorej Boh volá človeka: príchod Božieho kráľovstva; videnie Boha – Blahoslavení čistého srdca, lebo oni uvidia Boha“ (Mt 5,8); vstup do radosti Pána; vstup do Božieho pokoja: „Tam budeme odpočívať a vidieť. Budeme vidieť a milovať. Budeme milovať a chváliť. Tak to bude na konci bez konca. Veď aký iný cieľ máme, ak nie prísť do Kráľovstva, ktoré nebude mať konca?“

1721 Veď Boh nás stvoril, aby sme ho poznali, jemu slúžili a jeho milovali, a tak prišli do raja. Blaženosť nám dáva účasť na Božej prirodzenosti a na večnom živote. S ňou človek vchádza do Kristovej slávy a do radosti života Najsvätejšej Trojice.

1722 Takáto blaženosť presahuje rozum a čisto ľudské sily. Je nezaslúženým darom Božej milosti. Preto sa volá nadprirodzená, takisto ako milosť, ktorá človeka disponuje vojsť do Božej radosti.

„Blahoslavení čistého srdca, lebo oni uvidia Boha.“ Ale „nikto nemôže vidieť Boha“ v jeho veľkosti a nevýslovnej sláve „a zostať nažive“, lebo Otec je nepochopiteľný. Ale z lásky a dobroty voči ľuďom a vo svojej všemohúcnosti umožňuje tým, čo ho milujú, vidieť Boha…‚ lebo čo je nemožné ľuďom, je možné Bohu“.“

1723 Prisľúbená blaženosť nás stavia pred rozhodujúce morálne voľby. Vyzýva nás, aby sme si očistili srdce od zlých náklonností a hľadali Božiu lásku nadovšetko. Učí nás, že pravé šťastie nie je ani v bohatstve alebo blahobyte, ani v ľudskej sláve alebo moci, ani v nijakom ľudskom výtvore, nech by bol akokoľvek osožný, ako je veda, technika, umenie, ani v nijakom stvorení, ale jedine v Bohu, prameni každého dobra a každej lásky:

1724 Desatoro, Ježišova reč na vrchu a katechéza (učenie) apoštolov nám ukazujú cesty, ktoré vedú do nebeského kráľovstva. Posilňovaní milosťou Ducha Svätého usilujeme sa po nich kráčať krok za krokom každodennými skutkami. Pôsobením Kristovho slova pomaly prinášame v Cirkvi ovocie na Božiu slávu.

To, čo postupne začalo vznikať za inšpirácie Ducha Svätého v Svätom Písme sa za 2000 rokov existencie katolíckej viery pretavilo do vyššie uvedeného textu v KKC, vznikalo postupne a za prispenia teologických diel mnohých cirkevných Otcov a Učiteľov Cirkvi.

Otec Emmanuel Soukup OP, ako skúsený dominikánsky teológ a kňaz sa odvoláva samozrejme v prvom rade na Sv. Tomáša Akvinského a jeho dielo Summa theologicae. Podľa jeho slov myšlienkový postup sv. Tomáša je tak jasný, že len na základe elementárnej logiky môže človek uznať katolícke učenie o Nebi a jeho blaženosti, rovnako ako je nespochybniteľná skutočnosť, že len na základe logických postupov sv. Tomáša je možné dospieť k poznaniu, že pravda katolíckej viery je jediná možná.

Ale na druhej strane otec Emanuel Soukup OP chápe, že človek prvotným hriechom stratil svoju dokonalosť a že mnohí ľudia nie sú schopní túto skutočnosť prijať a pochopiť – ako to už v citáte v úvode vyjadril sv. Pavol Apoštol (citát z 1Kor 2,14): 14 Živočíšny človek neprijíma veci Božieho Ducha; sú mu bláznovstvom a nemôže ich pochopiť, lebo ich treba duchovne posudzovať.

Pre sv. Tomáša Akvinského je Boh bytosť nielen najvyššia, ale aj najdokonalejšia, v ktorej nemožno nielenže objaviť žiadnu nedokonalosť, ale ktorej dokonalosť ani nie je schopný ľudský rozum prijať a pochopiť. Sv. Tomáš hovorí, že všetko má nejaký posledný cieľ života, za ktorým už nie je viac pohybu za lepším. Len človek tu má svoje osobité miesto, pretože u neho snaha po dokonalejšom nikdy neutícha a aj nad hrobom človek túži po dokonalejšom, krásnejšom a lepšom šťastí, ktoré však nikdy nedosiahne na zemi.

Ľudská túžba po šťastí je pre sv. Tomáša možná až po smrti, samozrejme za predpokladu, že si človek sám nezahradil cestu do Raja (s medzistupňom v podobe Očistca, pretože len mizivé percento duší sa dostane na základe svojho života hneď do Neba).

Sv. Tomáš Akvinský vo svojom diele okrem iného tvrdí, že ľudské zmysly, orientované na hmotu pomáhajú človeku žiť život na zemi, nie sú však dôležité pri hľadaní pojmu a charakteru blaženosti. Sú dôležité pre život „pred záhrobím“, „v záhrobí už nemajú žiaden význam“. Ostávajú teda už len duchovné zmysly, postavené na pilieroch vôle a rozumu. Vôľa v tomto prípade nemá pre sv. Tomáša takisto žiaden väčší význam, pretože sama o sebe je slepá a je tu len kvôli tomu, aby plnila príkazy rozumu. Katolíci zaopatrení sviatosťami sa okrem toho môžu spoľahnúť aj na inšpiráciu zo strany Ducha Svätého, ktorý sa im prihovára aj cez hlas svedomia.

Sv. Tomáš Akvinský hovorí vo svojom teologickom diele aj o tom, aké štyri základné znaky budú mať ľudské telá po II. Kristovom príchode – parúzii, kedy Boh vzkriesi všetky ľudské telá. Hovorí o tom, že oslávené telá budú dokonalé (nebudú trpieť chorobami a bolesťami, budú môcť prechádzať cez matériu rovnako ako Kristus, ktorý prešiel cez stenu, keď navštívil Apoštolov a budú sa vedieť premiestňovať z miesta na miesto okamžite.

Pripomeňme si, ako to vyzerá s človekom, ktorý práve umrel.

Katolícka teológia učí, že hneď po smrti, v momente oddelenia duše od tela prichádza k súkromnému súdu človeka (iudicium particulare). Duša je okamžite súdená Bohom podľa svojej viery a skutkov. Podľa výsledku tohto súdu môže duša ísť: do Neba (paradisus, gloria beatifica) – ak je úplne očistená od hriechu a posvätená milosťou. Do Očistca (purgatorium) – ak zomrela v Božej milosti, ale potrebuje očistenie od časných trestov alebo nezrelej lásky. Do Pekla (infernum) – ak zomrela v stave ťažkého hriechu bez ľútosti a bez Božej milosti. Teda hneď po smrti sa duša nachádza v jednom z týchto troch stavov – bez tela.

V čase od smrti človeka do parúzie – druhého príchodu Krista a všeobecného zmŕtvychvstania (resurrectio mortuorum), telo človeka zostáva v hrobe, rozpadáva sa a čaká na znovuzjednotenie s dušou. Sv. Tomáš Akvinský hovorí (STh Suppl., q. 75, a. 1), že: „Telo zostáva bez účasti na odmenách alebo trestoch, kým nebude znovu zjednotené s dušou pri všeobecnom vzkriesení.“ Duša však už vníma Božiu prítomnosť alebo muky odlúčenia od nej – v duchovnom stave, teda bez zmyslov, ale s plným vedomím.

Po druhom príchode Krista (parúzia) Boh vzkriesi všetky telá (porov. 1Kor 15,52–53). Vtedy sa duša znovu zjednotí so svojím telom, ktoré bude mať: pre spravodlivých – oslávené, duchovné, neporušiteľné telo (corpus gloriosum), pre zatratených – telo znovu oživené, ale podliehajúce večnému utrpeniu (corpus poenale).

Pri Lucovi Signorellim by som teraz trošku odbočil. Viem, že táto časť je venovaná blaženosti duší po smrti, ale blaženosť duší po smrti viac vynikne aj vďaka protikladom – preto som predstavil obraz Lucu Signorelliho, ktorého osobne považujem za „proroka renesančných predstáv o Pekle“. Jeho fresky v Capella di San Brizio v dóme v Orviete (1499 – 1504) sú akousi predohrou k Michelangelovmu Poslednému súdu v Sixtínskej kaplnke, a patria medzi najdramatickejšie vizuálne meditácie o hriechu, spravodlivosti a zatratení v dejinách kresťanského umenia.

Luca Signorelli (okolo 1450 – 1523), maliar z Cortony, bol jeden z posledných „gotických humanistov“ a predchodca vrcholnej renesancie. V cykle Posledné veci človeka namaľoval štyri nádherné fresky: 1. Kázanie Antikrista, 2. Posledný súd, 3. Raj, 4. Peklo. Cyklus vytvára eschatologickú drámu: od falošného proroka po večné dôsledky (Už si píšem poznámku, že musím napísať aj samostatný článok venovaný Lucovi Signorellimu 🙂 ).

Freska pokrýva celé steny kaplnky a ukazuje, ako sú duše zatratených vlečené démonmi do večného ohňa. Signorelli tu dosahuje to, čo Michelangelo neskôr zdokonalí: nahé telá ako teologické symboly – deformované nielen telesne, ale i morálne.

Hlavné prvky Signorelliho odkazu sú zrejmé na prvý pohľad. Démoni a ľudské telá sú prepletené – akoby sa človek a hriech stali nerozlučiteľní. Telá zatratených nie sú len mučené: sú znetvorené vlastným hriechom. Tvoria groteskné prepletence, symbolizujúce duchovnú skazu. U Signorelliho nie sú žiadne klasické plamene – miesto toho dusná žltá žiara, ktorá vychádza akoby z tiel samotných. U Signorelliho Peklo nie je len miestom, kam sa človek dostane, ale predovšetkým stavom, ktorý sa zrodí v ňom samom.

Démoni ako zrkadlá hriechu: sú antropomorfní, ale s detailmi zverov (krídla netopierov, pazúry, hadie chvosty), no zároveň sú akoby tieňmi samotných ľudí – morálni dvojníci, nie cudzie bytosti. Tvár diabla má črty samotného Antikrista (z predošlej fresky) – ide o logickú kontinuitu: kto sa nechal zviesť, končí v tom, čo hlásal.

Hovorí sa, že Signorelli vychádzal z augustiniánsko-tomistickej eschatológie, ale pretlmočil ju cez humanistickú psychológiu:

1. Peklo ako vnútorný stav Nie je to len miesto trestu, ale duševný stav oddelenia od Boha. Svetlo neprichádza zvonku (ako v Nebi), ale hore z hriechu – sírová žiara sebazničenia.

2. Peklo ako zrkadlo hriechu Každá postava je trestaná „podľa svojho spôsobu hriechu“ – telesné vášne sa menia na telesné muky (luxúria, superbia, ira). Signorelli sa opiera o predstavu konkrétnej spravodlivosti – každá vina má vlastnú podobu ohňa.

3. Peklo ako strata formy Kým nebeské telá sú dokonalé, symetrické, harmonické, pekelné sú zlámané, prekrútené, v pohybe, ktorý nikam nevedie. To je výtvarné vyjadrenie teologickej pravdy: hriech deformuje dušu, zbavuje ju imago Dei.

Signorelli maľoval tieto fresky po smrti svojho syna. Tento fakt (zaznamenaný Vasarinim) vysvetľuje ich osobný tón: pohľad na Peklo nie je len moralizujúci, ale aj tragický, introspektívny. U Signorelliho nejde o to, že Boh trestá, tragédia je v tom, že človek kvôli sebe stráca Boha. To je rozdiel medzi scholastickým a renesančným pohľadom na zatratenie. V niektorých zatratených dušiach sa dá vyčítať smútok, nie vzdor – akoby si uvedomovali pravdu, no už nemohli milovať.

Symbolické čítanie vrstiev na Signorelliho obraze je takisto zaujímavé. Démoni ťahajú duše – deformácia lásky na sebectvo a ako hovorí sv. Augustín: Zvrátená láska sa pretaví do múk. Zhluky tiel symbolizujú stratu individuality v hriechu, pretože hriech ničí osobnosť. Žlté sírne svetlo je opakom Božieho svetla. Peklo je vnímané ako svet bez Božieho slnka milosti. Chaotický pohyb na obraze, určovaný nenávisťou démonov je prejavom duchovného zatratenia.

Signorellim sa inšpiroval nielen Michelangelo vo svojom Poslednom súde v Sixtínskej kaplnke, ale siahli po ňom ako po vzore aj El Greco (duchovné napätie a expresívna deformácie tiel) a Goya vo svojich sugestívnych obrazoch a temných víziách o hriechu a treste. Signorelliho možno vnímať ako prepojenie medzi renesančným moralizmom a modernou psychológiou vnímania zla.

Luca Signorelli namaľoval nie Peklo po smrti, ale Peklo, ktoré začína v srdci, keď prestane milovať. Jeho démoni nie sú cudzie bytosti – sú to negatívne tiene človeka, ktorý sa uzavrel do seba. V jeho Inferne oheň nepochádza zhora, ale z vnútra – z rozžeraveného ja, ktoré už nemá Boha, a preto sa páli samo sebou.

Hrôzostrašné Signorelliho obrazy prevrstvím nádhernými tvrdeniami barokových teológov (Suarez, Lapide, Bellarmín), ktorí často hovorili, že duše v Nebi, Očistci či Pekle „predzaujímajú“ svoj budúci stav tela – teda ich duchovná skúsenosť je taká úplná, že im nechýba zmyslové telo. Ale pri vzkriesení sa radosť alebo utrpenie ešte znásobí, pretože duša a telo sa opäť spoja a človek je znovu celý. Sv. Bellarmín to krásne napísal: „Duša vníma Boha celou svojou duchovnou podstatou, ale až keď sa zjednotí s telom, jej radosť sa stane úplnou, pretože človek bol stvorený ako duša i telo spolu.“

(Pokračovanie)

***

predchádzajúce časti:
Záhrobie
Záhrobie (druhá časť): Sťahovanie duší
Záhrobie (tretia časť): Mlčanie mŕtvych
Záhrobie (štvrtá časť): Život mŕtvych
Záhrobie (piata časť): Miesta prebývania mŕtvych
Záhrobie (šiesta časť): Očisťovanie zosnulých
Záhrobie (siedma časť): Vedomie mŕtvych
Záhrobie (ôsma časť): Pomoc od mŕtvych, 1/2
Záhrobie (ôsma časť): Pomoc od mŕtvych, 2/2
Záhrobie (deviata časť): Pomoc mŕtvym (v Očistci) od nás živých

PDF (formát pre tlač)