Abel Moreno Gómez a jeho nádherná skladba La Madrugá (Úsvit)

Branislav Krasnovský
11. júla 2025   Kultúra

Zisťujem, že sa vekom stávam čoraz tolerantnejší. Prejavuje sa to napríklad tým, že čiastočne mením svoje postoje v dôležitých veciach – napríklad vo vzťahu k liturgickej hudbe 20. stor. Táto zmena je však, musím priznať, veľmi pozvoľná, opatrná, i naďalej ma totiž bolia zuby a potím sa ako nadránom po náročnej oslave ťažkého kalibru, keď počujem napríklad sentimentálne anglosaské liturgické skladby.

Azurmendi, Moreno Gómez a anglosaská rodina Mooreovcov

Nechcem sa tým samozrejme nijako dotknúť ani interpretov, ktorí takúto hudbu produkujú a ani poslucháčov, ktorým sa takáto hudba páči. Ľudský vkus je, uznávam, rôzny, no s istotou viem, že hudba, akú prezentujú napríklad Dave a Lauren Mooreovci nie je pre mňa a dokážem ich počúvať ešte kratšie ako napríklad hudbu českého skladateľa 20. stor. Františka Gregora Emmerta, o ktorom som na našom portáli písal len nedávno: https://christianitas.sk/frantisek-gregor-emmert-a-jeho-symfonia-c-25-piesen-k-tebe-bol-poslany-anjel/

Aby bolo jasné, o čom hovorím – teda, aký druh katolíckej liturgickej hudby produkujú Dave a Lauren Mooreovci, prikladám link na video (malá rada cukrovkárom – buďte pri počúvaní opatrní a majte po ruke inzulín alebo aspoň cukrík, ja som si zapchal uši, ako Odysseus pri ostrove Sirén 🙂 ).

A čo sa týka mojej rastúcej tolerancie k liturgickej hudbe 20. stor. – už v minulosti som niekoľkokrát spomenul, že som nadšeným obdivovateľom liturgickej hudby španielskeho kňaza a frankistu Cesare Gabaráina Azurmendiho (1936 – 1991), ktorého už stihli investigatívni tajtrlíci 30 rokov po jeho smrti v roku 2021 obviniť zo sexuálneho zneužívania maloletých.

Samozrejme, ide o takú istú lož a snahy o diskreditáciu, ako v prípade austrálskeho arcibiskupa Georgea Pella. Toho potrebovali iní tajtrlíci svojho času upratať kvôli špinavým machináciám vo vatikánskych financiách, ktoré arcibiskup Pell objavil a chystal sa zverejniť. No a Cesare Gabaráin Azurmendi dlhodobo liezol španielskym liberálnym a ľavicovým tajtrlíkom na nervy, pretože sa netajil svojimi sympatiami ku generálovi Francovi a bol hrdým katolíkom. Azurmendiho hudba formovala a formuje aj dnes katolícke povedomie celého španielsky a portugalsky hovoriaceho sveta.

Aby som to skrátil – obvinenia vyfabrikované na Azurmendiho sa samozrejme ani po jeho smrti nedokázali, evidentne si všetko investigatívni tajtrlíci, ako sa hovorí, vycucali z prsta. A to sa už nemohol 30 rokov mŕtvy Azurmendi ani brániť a kreatúram, ktorým vymyslené svedectvá o zneužívaní investigatívni tajtrlíci pripravili, sa ani nemohol pozrieť do očí, aby ich osobne usvedčil zo lži.

Pobavilo ma však, ako správne a rozumne španielski investigatívni tajtrlíci neuvádzajú v mediálnom priestore žiadne negatívne informácie na adresu vládnucich španielskych socialistov alebo bruselských elít (prišli by o financie) a takisto neuvádzajú žiadne negatívne a agresívne informácie na adresu moslimov, pretože sa správne a oprávnene obávajú kultúrneho obohatenia v podobe dekapitácie tupým nožom alebo hrdzavou mačetou.

Prikladám moju azda najobľúbenejšiu liturgickú skladbu Cesare Gabaráina Azurmendiho – „La Muerte es no Final“, ktorá síce u mňa v porovnaní s barokovou španielskou či talianskou liturgickou hudbou nemôže obstáť, medzi liturgickými skladbami 20. stor. ju však zaraďujem k tým najlepším.

Dnes by som však chcel predstaviť ďalšiu nádhernú španielsku liturgickú skladbu 20. stor., ktorej autorom je hudobný skladateľ Abel Moreno Gómez a jej názov je „La Madrugá“ (Úsvit). Podobne ako Azurmendi, tak aj Moreno podľa môjho názoru evidentne patria duchom do obdobia baroka – vrcholného štádia ľudských dejín (samozrejme, len do Parúzie, nech duchovne pookrejú aj roddreheristi a apokalyptici 🙂 ).

Opätovne, aby som to zjednodušil a skrátil – ani u Cesare Gabaráina Azurmendiho, a ani u Abela Morena Gómeza nech poslucháči nečakajú anglosaské gýčovito sentimentálne bakchanálie liturgicky interkonfesionálno-environmentálneho synodálneho konsenzu, toto je rýdzo hispánska baroková hudba, ktorá akoby zázrakom vytryskla v duchovne zmätenom liturgickom hudobnom priestore po IIVK. Pripájam samozrejme link:

Morenova La Madrugá učarovala aj španielskemu režisérovi Augustinovi Diaz Yanesovi, ktorý vytvoril výborný film Kapitán Alatriste o španielskom vojakovi a dôstojníkovi v časoch tridsaťročnej vojny (1618 – 1648). Mimochodom, kapitánom Alatriste sa inšpiroval aj francúzsky spisovateľ Alexandre Dumas pri tvorbe svojich štyroch mušketierov. Potreboval jednoducho vytvoriť francúzsky symbol, ktorý by mohol postaviť proti španielskemu symbolu kapitána Alatristeho.

Augustin Diaz Yanes použil časť zo skladby La Madrugá v záverečnej scéne, keď v bitke pri Rocroi v roku 1643 padol za Španielsko výkvet španielskych tercios, tie po tejto bitke stratili vojensky svoj význam. Španieli odmietli kapitulovať a hrdo položili svoje životy proti presile francúzskych kyrysníkov (ťažká jazda), ktorým však vo svojej poslednej bitke (historicky overené) spôsobili veľmi ťažké straty.

Morenova La Madrugá vo filme odznela v prevedení vojenského orchestra Banda de Música del Regimiento Soria nº 9 (nahrávka z roku 1988). Režisérovi Yanesovi sa podarilo časťou Morenovej skladby La Madrugá zdôrazniť hlboký emociálny a kultúrny odkaz španielskej identity, formovanej stáročiami.

Na margo Dumasových snáh vytvoriť adekvátny francúzsky symbol D’Artagnana proti kapitánovi Alatristemu už len moja úsmevná vsuvka. Podobne ako vo futbale, gastronómii, kultúre, teológii a ďalších aspektoch života ľudskej spoločnosti, aj v tejto symbolike však žabožrúti ako obyčajne za Španielmi, Neapolčanmi, Kalábrijčanmi, Sicílčanmi a Portugalcami beznádejne zaostávajú, netreba im však brať ich pocit výnimočnosti – nech sa i naďalej kochajú pohľadom na ropnú vežu a kankánový bordel Moulin Rougue v Paríži, my ostatní vieme svoje. 🙂

Základné informácie o Morenovej skladbe La Madrugá

La Madrugá, zložená v roku 1987 španielskym (andalúzskym) hudobným skladateľom Abelom Morenom Gómezom z Huelvy a v Seville sa spája s Veľkým týždňom a sviatkom Veľkej noci. Túto skladbu hrá množstvo bratstiev (hermandades) počas veľkonočných procesií. Abel Moreno Gómez (1944) je hudobným pedagógom a kapelníkom španielskej vojenskej hudby, angažoval sa a pôsobil najmä v Andalúzii.

La Madrugá je jeho najznámejšie dielo, pozná ho nielen celý hispánsky svet (Latinská Amerika – Brazília, Kolumbia, Salvádor, Kuba, Paraguay), ale i v Portugalsku a v južnom Taliansku. Dokonca existujú už aj rockové úpravy tejto skladby (zuby ma však pri počúvaní takejto úpravy boleli ešte viac ako pri počúvaní Mooreovcov 🙂 ). Abel Moreno Gómez touto skladbou dosiahol medzinárodnú slávu a súčasne sa táto skladba stala neodmysliteľnou súčasťou hispánskej katolíckej tradície Veľkonočného týždňa.

Skladba je veľmi bohatá na symboliku a má štruktúru, ktorá vyjadruje dramatický priebeh a atmosféru sevillskej Veľkej noci. Úvodná časť sa nesie v znamení pomalých a temných tónov, ktoré evokujú ticho a tajomnú atmosféru noci v Getsemanskej záhrade. Hudba vytvára pocit očakávania, katolíckej mystiky a náboženskej úcty.

Niektorí hudobní kritici uviedli, že „La Madrugá“ je viac než len hudobná skladba – je to hudobný príbeh, ktorý živým spôsobom vyjadruje emócie a duchovnú atmosféru najvýznamnejšej noci Semana Santa (Veľkého týždňa) v Seville. Pomaly sa rozvíjajúce, ťaživé melódie a ťažké harmónie pripomínajú bolestné momenty – Judášovu zradu Krista, bičovanie, nesenie kríža, smrť, čas smútku, bolesti, zápas so zlom a utrpenie sveta.

Po dramatických pasážach prichádza hudobný moment pokoja, ticha a modlitby, ktorý vyjadruje vieru bratstiev a ich duchovnú oddanosť. Tieto sekcie sú často jemné, krehké a plné nádeje, akoby svetlo začalo prerážať temnotu. Viera sa tu stáva silou, ktorá drží komunitu pohromade – skrze vieru sa utrpenie mení na zmysel a obetu.

Záver skladby je triumfálny, plný energie a radosti – je to vyjadrenie nádeje vo vzkriesenie a večný život. Je to víťazstvo svetla nad tmou. Hudba tu stúpa k jasným, vznešeným tónom, pripomínajúc svitanie po dlhej noci. Táto nádej dodáva zmysel celému utrpeniu, je to svetlo, ktoré prekonáva temnotu smrti.

Charakteristickým znakom skladby je molová, temná a dramatická melódia, skladba pracuje s nízkymi tónmi a záhadnými harmonickými postupmi. Zaujímavá je aj rytmická dynamika – intenzita sa mení od pomalých pasáží k energickým pochodovým rytmom. Používajú sa dychové nástroje (trumpety, klarinety), bicie (tágo, tympany), sláčiky a niekedy aj klávesové nástroje. Skladateľovi sa podarilo dosiahnuť emotívnu gradáciu vysokej úrovne. Výrazné kontrasty medzi jednotlivými časťami dávajú poslucháčovi pocit dramatickej cesty.

„La Madrugá“ nie je len hudobnou skladbou, ale príbehom noci, počas ktorej sa prelína bolesť, viera a nádej. Skladba odráža náboženský a kultúrny význam veľkonočných procesií v Španielsku, ktoré sú spojené s hlbokou pokorou a vernosťou tradícii.

PDF (formát pre tlač)