O prozreteľnosti Božej

30. marca 2025   Cirkev

„Veď on stvoril malého i veľkého, rovnako sa stará o všetkých.“
(Múd 6,7)

Rád čítavam. Zvláštne udalosti som si navykol poznačiť a potom ich v mojich kázňach sťa príklad spomeniem.

Veľmi zaujímavý je príbeh života perzského kráľa Kýra. Jeho starému otcovi sa prisnilo, že jeho dcéra, menom Mandana, vyliala na zem toľko vody, celú Áziu zaplavila. Starý kráľ si tak vyložil tento sen, že jeho dcére sa narodí a že tento syn ovládne i jeho dŕžavy. Aby sa teda táto jeho predtucha nesplnila, vydal svoju dcéru do ďalekého kraja za jedného celkom chudobného muža. O rok oznámili tomuto starému kráľovi, že jeho dcéra naozaj porodila syna, a že sa volá Kýros. Kráľ hneď odobral dcére to dieťa, odovzdal ho svojim sluhom, aby ho zaniesli na nejaké neznáme miesto a tam ho zakopali. Sluhom však bolo ľúto zahubiť milého, pekného chlapca, po ceste sa stretli s istým pastierom, a dali mu toho malého Kýra, aby ho u seba ukryl. „Počkajte, priatelia“ – riekol pastier, „túto noc moja manželka doniesla na svet mŕtve dieťa, toto živé nechajte u mňa, a to mŕtve pochovajte namiesto syna tej kráľovskej matky.“ Kráľovský chlapec teda zostal nažive.

Stalo sa, že malý Kýros sa ako chlapec hral so svojimi kamarátmi na vojakov. Kýra si vyvolili za kráľa. A v tej hre naozaj to urobili, že jedného chlapca pre jeho neposlušnosť Kýros nechal nemilosrdne zbiť palicou. Z toho vznikol spor, ktorý sa dostal až pred kráľa. Malý Kýros musel byť predvedený pred kráľa. Ten sa zarazil, keď pohliadol na chlapca, ktorý akoby z oka vypadol jeho dcére. Vypytoval sa a tak vyšlo všetko najavo. Starý kráľ sa po vypočutí odovzdal svojmu osudu, naspäť prijal svoju dcéru, i Kýra prijal za svojho vnuka. Z chlapca sa vskutku stal podmaniteľ sveta, nielen krajiny svojho starého otca, lež celú Áziu si podmanil pod svoju vládu.

Keď túto históriu počuje človek-neverec, povie si: to sa stalo iba náhodou. Veriaci kresťan však uzná: Boh to tak riadil. Samé od seba nič sa nestáva, Pán Boh všetko sám riadi. Všetkým sa nám v živote plní svätá Božia vôľa. Preto drahí moji, uspokojme sa s tým, čo nám Boh naložil. Pretože mnohí sa spoliehajú na svoju učenosť, na svoju silu, na svoju obratnosť, pretože mnohí nepočítajú vo svojom živote s Bohom, a prepočítajú sa – preto je na svete toľko sklamania a zúfania. Naproti tomu, kto dôveruje v Bohu, nikdy sa nesklame, kto plní jeho svätú vôľu, v tom láska nebeského Otca prebýva.

O tejto poklony hodnej Božej prozreteľnosti by som chcel v tejto svätej chvíli prehovoriť. Tajomstvo blaženého pozemského života v tom závisí: kto sa vie ako odovzdať do najsvätejšej Božej vôle.

Veľký Bože, podporuj náš úmysel, aby keď sa schýli večer nášho života, spokojne sme mohli povedať: Buď tebe chvála!

1. Za šesť dní bol hotový svet, do neba usadil anjelov a na zem ľudí, aby tam i tu tvory velebili Boha, svojho Stvoriteľa. Konečne v siedmy deň Pán odpočíval, s rozkošou hľadel na diela svojich rúk, lebo videl, že všetko, čo stvoril, je veľmi dobré (porov. Gn 1,31). Čo Boh takto k jestvovaniu privolal svojou všemohúcou silou, to i udržuje a svojou otcovskou láskavosťou múdro spravuje; bez jeho vedomia, bez jeho vôle, bez jeho nariadenia a dovolenia nič sa nestane na svete. Túto udržujúcu a spravujúcu prácu Pána Boha nazývame Božou prozreteľnosťou.

Svet by ani len jeden okamih nepokračoval ďalej vo svojej existencii, keby ho Pán Boh svojou všemohúcou silou neudržiaval. Ako kameň na zem spadne, keď spod neho vytiahneme svoju dlaň, tak by spadli a na kúsky by sa rozbili Zem, Slnce, hviezdy, keby spod nich vytiahol Stvoriteľ svoju udržujúcu ruku, ako je písané: Boh udržuje všetko svojím mocným slovom (Hebr 1,3). Božia sila nesie celý tento svet, keby Boh túto svoju silu odvolal, celý svet by bez stopy zmizol, ako dym v povetrí, kým vystiera svoje ramená človekovi k ochrane, dovtedy nám svieti život, akonáhle ich stiahne, vyhasne nám ako zhorená fakľa.

Človeče, keď toľko závisíš od Boha, prečo sa opovažuješ urážať ho? Keď on chce, pretrhne sa niť tvojho života, staneš sa synom smrti a ak zomrieš v hriechu, padneš do pekelnej priepasti.

2. Zhasne lampa, zastanú hodiny, budova sa pomaly zrúti, ak sa o ne nestará. Že sa teda slnko i teraz tak skvie, ako za dávnych čias, že sa hviezdy nepomiatli, že stromy a iné rastliny rastú, že sa zverina ďalej dochováva: to sa nedeje samo od seba, to Božia ruka musí riadiť. Už šesťtisíc rokov vstáva slnko, aby sme pri jeho svetle pracovali, a zapadá, aby sme pod krídlami noci mohli odpočívať. Z roka na rok prichádza nám jar, aby do zeme zasiate zrno prebudilo k životu; prichádza leto, aby nám dozrela úroda; objaví sa jeseň, aby sme živnosť z polí a sadov pozvážali; príde zima a prikryje zem snehom, aby si pod ním oddýchla. Kto toto všetko riadi? Pán sveta, všemohúci Pán Boh.

Nájdu sa takí nemúdri ľudia, ktorí povedia, že by mal Boh veľmi mnoho práce, keby chcel každý jeden vlas, všetok hmyz, každé jedno zrnko prachu mať spočítané. Takíto pochábeli zabúdajú na to, že „pred Bohom celý obzor zeme je taký, sťa prášok na vážke a sťa kvapka rosy, ktorá pred svitaním na zem dopadá“ (porov. Múd 11,22). Dobrotivosť priviedla Boha k tomu, aby svet stvoril z ničoho, ona ho i vzbudzuje, aby svet udržal a spravoval. Veď keby sa Boh nestaral o svet, podobný by bol zabávajúcemu sa dieťaťu, ktoré fúka bublinky z mydla do povetria, ktoré ihneď spľasnú. Ešte i tie nerozumné zvieratá majú lásku k svojim mláďatám, napríklad sliepka i v ohrození svojho života bráni svoje kuriatka, nuž a Boh by nemiloval ľudí, svojich synov, na svoj obraz stvorených? Zvláštne by to bolo, keby sa Boh staral o svet, ktorý preto stvoril, aby bol príbytkom človeka a nemal by starosť o človeka, ktorého na zem za obyvateľa usadil.

3. Spomeňme si na svoj vlastný život. Koľkokrát nám hrozilo nejaké veľké nebezpečenstvo; mnohokrát len jedno slovíčko chýbalo a už by sme boli mali starosť; len jeden krok ďalej a už by sme boli upadli do nebezpečenstva, lež my sme to slovíčko nevyriekli, ten krok .nespravili, čosi nás zadržiavalo. To bola ochraňujúca Božia ruka; tak je, drahí moji, Boh sám, ktorý oko stvoril, tiež vidí; Boh sám, ktorý ucho stvoril, tiež počuje; Boh sám, ktorý nám rozum dal, tiež ho má. Boh vidí, počuje a všetko vie; bez jeho vedomia nezahynie ani ten vrabček, nespadne nám ani len jedinký vlas; ako je isté, že nás stvoril, tak je isté, že sa o nás stará. Pravda je to, čo je v Knihe múdrosti napísané: „Veď on stvoril malého i veľkého, rovnako sa stará o všetkých.“ (Múd 6,7)

Krátkozrakí ľudia síce hovoria, že ak sa Boh tak veľmi stará o nás, prečo dovolí, aby bolo toľko trápenia na svete. Keď Boh i tých vtákov chová, prečo je toľko hladujúcich ľudí na svete, ktorí sa ani len chlebom nasýtiť nemôžu? Ak Boh i tie kvetiny šatí, ako môže prehliadnuť, že toľko ľudí chodí v handrách? Ty biedny červiačik, čo sa ty rozumieš do Božích úmyslov? Či Boh nemá dosť príčin, žeby ťa vytrápil? Koľkokrát sa stane, že sa ľudský rozum pozastaví nad niektorým Božím nariadením, neskôr však, keď sa vec lepšie objasní, vtedy uznávame, že ako múdre to Boh zariadil.

Apoštolovaním sv. Františka Xaverského sa kresťanská viera pekne šírila po Východnej Indii; toho znakom bol i ten drevený kríž, ktorý tento veľký svätec dal postaviť na ceste. Lenže tento drevený kríž počas jednej prudkej víchrice sa vyvalil práve vtedy, keď šiel povedľa neho jeden tamojší pohan. Kríž pohana privalil a on to uznal za napomínajúci Boží prst, aby sa dal pokrstiť.

Niečo podobné sa niekedy stane i s nami. Sťa pohania zabudneme na Božie prikázania, ponoríme sa do pozemských márností; lež hľa, privalí nás Boží kríž, nejakou pohromou nás navštívi Boh, vtedy sa nám oči otvoria, k Bohu sa obrátime, začneme Bohu slúžiť a pracovať pre večnosť.

Neklesaj teda, akoby Boh bol na teba zabudol. On nezabudne na nikoho, lebo on je nám všetkým starostlivým a láskavým nebeským Otcom. Ak nás zarmúti, on nás i poteší, ak jeho pomoc niekedy i mešká, lež ona príde. Kým na tebou visia mračná a piješ z trpkého kalicha, uspokoj sa s tým, čoho sa ti dostáva, dôveruj v Bohu a uvidíš aj ty, ako i mnohí iní, že kto v Boha dúfa, ten nebude zahanbený naveky. Hovorme teda s Apoštolom: Lebo od neho, skrze neho a pre neho je všetko. Jemu sláva naveky. Amen.“ (Rim 11,36)

***

Text kázne vyšiel pôvodne v knihe Katechizmus v kázňach, I. zväzok – O viere, ktorú napísal Jozef Baráczius, dekan-farár v Szendrö, dnešné Maďarsko, do slovenčiny preložil slovenský kňaz Viktor Milan, farár v obci Krivá na Orave a knižne vydal v Ružomberku 1921; pre uverejnenie na stránke Christianitas.sk bola kázeň ešte mierne upravená redakciou.

PDF (formát pre tlač)