Gonzalo Fernández de Córdoba (El gran capitán), španielsky veliteľ a katolík (Druhá časť)

Branislav Krasnovský
20. februára 2025   História

predchádzajúca časť:
Gonzalo Fernández de Córdoba (El gran capitán), španielsky veliteľ a katolík (Prvá časť)

***

Pár slov o multipolárnom svete

V predchádzajúcej časti sme opustili El gran capitána po jeho porážke v bitke pri Seminare v roku 1495, za ktorú však nebol priamo zodpovedný, pretože nemal plnú moc pri vedení bojových operácií.

Keď neapolský panovník Fernando II. (syn Ferrante I. Neapolského) vďaka presadzovaniu svojich nekompetentných zásahov do vedenia bojových operácií takmer prišiel o život a jeho neapolská pechota na rozdiel od Španielov utiekla z bojiska, prestal „kafrať“ El gran capitánovi do velenia.

Do roku 1498 sa El gran capitán sústredil na oslabenie sily francúzskeho vojenského kontingentu v Neapolsku a plniť tento plán sa mu úspešne darilo. Francúzi narýchlo ustupovali na sever, situácia sa začala meniť po roku 1498, kedy zomrel francúzsky panovník Karol VIII. a na tróne ho nahradil Ľudovít XII.

Ak neexistuje skutočná veľmoc, resp. bipolárny svet, vzniká tzv. multipolárny svet. Chápať dianie v rámci takéhoto sveta býva ťažšie ako v prípade existencie skutočne silnej veľmoci. Klasickým príkladom multipolárneho sveta je napríklad vývoj v antickom Grécku (až do Peloponézskych vojen) alebo na Apeninskom polostrove.

Charakteristickým znakom multipolárneho sveta teda je, že sa veľmi rýchlo môže meniť rozloženie síl. Pokiaľ sa v roku 1493 zdalo, že nepriateľom je jednoznačne Francúzsko, po smrti Karola VIII. sa situácia začala meniť. Svoje záujmy sa snažili presadiť na úkor súperov takmer všetky významnejšie talianske štáty, vznikali tajné dohody a bolo jasné, že prichádza k preformátovaniu celého konfliktu.

Kvôli porážkam Karola VIII. nadviazal nový panovník Ľudovít XII. tajné rokovania so Španielmi, pretože sa ukázalo, že svoje záujmy v súvislosti s Neapolskom majú aj Nemci (kvôli zatiahnutiu Francúzska do konfliktu v Neapolsku sa snažili tesne si pripútať Milánsko), Benátky (vnímali Španielov v Neapolsku ako nepríjemnú konkurenciu, Pápežský štát (moc mali Borgiovci, vnímali Francúzov ako hrozbu, neželali si silné Neapolsko).

Samotné Neapolsko bolo stále rozdelené medzi anjuovských a aragónskych barónov), Francúzi sa kvôli problémom na severe potrebovali dohodnúť zo Španielmi a Španieli, ktorí ukončili reconquistu, zase boli vyťažení svojím postupom v severnej Afrike, súperením s Portugalčanmi a finančne náročným podporovaním zámorských objavov a hľadaním západnej cesty do Indie.

Aby som to skrátil a zbytočne nezaťažoval čitateľov tým, čo mňa vždy nesmierne bavilo, ale čo súčasne liezlo na nervy už mojim spolužiakom počas štúdia na vysokej škole („čo ťa na tom 16. a 17. storočí môže baviť, veď to bol chaos, kto by tomu rozumel, stále sa tam menili spojenci, všetci intrigovali, Macchiavelli je jedna katastrofa…“), takže len v krátkosti zhrniem, že v roku 1501 bývalí nepriatelia, Francúzi a Španieli, uzavreli tajnú dohodu, ktorou vytreli zrak Benátčanom, Nemcom, Portugalcom i Pápežskému štátu (len tí hlavní aktéri).

Na základe Granadskej dohody si rozdelili Neapolsko na dve časti. Sever mali kontrolovať Francúzi a juh Španieli. Španieli k tejto dohode pristúpili z pragmatických dôvodov – zásobovanie španielskeho vojenského kontingentu z Barcelony na Sicíliu a do Neapolska bolo finančne náročné, nemali ako presúvať vojenské jednotky cez Francúzsko a sever Talianska, kde boli Francúzi oveľa silnejší.

V roku 1501 teda začala nová spoločná francúzsko-španielska invázia do Neapolska, no ukázalo sa, že tak Francúzi, ako aj Španieli majú, ako sa hovorí „dýku v rukáve“, a kalkulujú s možnosťou zrady svojho partnera. Dohoda sa teda rýchlo (v roku 1502) rozpadla a medzi oboma krajinami opätovne vypukli boje.

Obdobie od roku 1495 do roku 1501 strávil Gonzalo Fernández de Córdoba reformou svojho expedičného zboru, legendárnych tercií, pričom jeho jednotky bojovali aj proti Turkom na ostrovoch v Iónskom mori. Čo sa týka jednotiek tercios – sú to muži španielskej pechoty, ktorí dominovali európskym bojiskám od roku 1492 do približne roku 1643. Členovia tercios (tercio, po španielsky tretí) sa delili na tri časti: na pikanierov, vyzbrojených dlhými pikami, ktorí bránili formáciu pred útokmi jazdy; na arkebúznikov a mušketierov (v počiatočnej fáze aj strelci z kuší), ktorí strieľali do nepriateľa zo strelných zbraní a šermiarov s obávanými rapírmi a mečmi (espada ropera), ktorí bojovali proti nepriateľským šermiarom a chránili pikanierov aj mušketierov. Ich kombinácia pík, mušketierov a disciplinovaného výcviku, ktorú zaviedol El gran capitán, urobila zo španielskej armády najobávanejšiu vojenskú silu svojej doby.

Tercios boli teda vyvinuté v prvej polovici 16. storočia a pri ich zrode stál El gran capitán. Ich definitívna podoba sa však sformovala počas vlády cisára Karola V. Habsburgského, ktorý sa po smrti Izabely I. Kastílskej a Ferdinanda I. Aragónskeho stal panovníkom nielen v Španielsku, ale aj v Nemecku a jeho brat Maximilián sa stal panovníkom v Uhorsku a v Čechách. Ako už bolo povedané, ich koncept vychádzal zo skúseností Gonzala Fernándeza de Córdobu z bojov na Apeninskom polostrove, kde tento geniálny veliteľ dokázal skombinovať piky, šermiarov a strelcov do naozaj veľmi flexibilnej bojovej formácie. Koncept El gran capitána obmedzil jazdu len na prieskum, nájazdy do nepriateľského zázemia alebo na prenasledovanie nepriateľa.

Bojová taktika predstavovala kombináciu defenzívnej formácie pikanierov s palebnou podporou strelcov. Na bojiskách stáli v šachovnicovej formácii, čo im umožnilo efektívne manévrovať a reagovať na dianie nepriateľa. Strelci z arkebúz a mušketieri strieľali v salvách, strelci sa cyklicky menili a dokázali tak nepretržite strieľať. Ani francúzska ťažká jazda, ktorá bola najlepšou v Európe, nedokázala formáciu tercios prekonať.

V krátkej upútavke, ktorú pripájam nižšie, v bitke pri Locroi v roku 1643 španielske tercios hrdo odpochodovali do zabudnutia, pretože sa zmenila bojová taktika, tercie však kraľovali európskym a svetovým bojiskám takmer 150 rokov. Najväčšími úspechmi tercios boli víťazstvá v bitkách pri Pavii 1525, pri Mühlbergu 1547, pri Saint Quentine 1557 a v bitke o ovládnutie mesta Breda v roku 1625.

V druhej polovici 17. storočia tercios zastarali kvôli modernizácii armád v Európe, najmä švédskej a francúzskej pechoty, ktoré zaviedli rýchlejšie a mobilnejšie formácie. Vojny v Nizozemsku a tridsaťročná vojna (1618 – 1648) odhalili ich slabiny – menšiu mobilitu a pomalosť v porovnaní s novými armádami. V roku 1704 boli oficiálne rozpustené a nahradené modernejšími regimentmi v štýle francúzskej armády.

Tercios sa stali legendou a dodnes sú symbolom španielskej vojenskej moci v zlatom veku Španielska. Španielska námorná pechota (Infantería de Marina) stále používa názov „tercios“ pre svoje jednotky. Ich vplyv na vojenskú taktiku bol obrovský – inšpirovali nasledovníkov v celej Európe, vrátane Gustáva II. Adolfa zo Švédska a vojvodcu Marlborougha.

Boli jednou z najúspešnejších a najobávanejších vojenských jednotiek v dejinách Európy. Počas viac ako 150 rokov dominovali bojiskám, čím pomohli vytvoriť španielske impérium, ktoré sa stalo svetovou veľmocou. Aj keď nakoniec zastarali, ich taktiky a bojový duch ostali v dejinách vojen ako príklad disciplíny a efektivity.

Bitka pri Cerignole

Gonzalo Fernández de Córdoba počas neapolského ťaženia viedol španielske tercios v známej bitke pri Cerignole (28. apríla 1503). Bola to prvá bitka v dejinách, ktorú rozhodli arkebúzy. Francúzov viedol Louis d’Armagnac, vojvoda z Nemours a španielsku armádu viedol náš hrdina, Gonzalo Fernández de Córdoba. Pred bitkou sa Španieli stiahli k mestu Cerignola v Apúlii, kde sa pripravili na obranu pred početne silnejšími Francúzmi.

Francúzska armáda mala približne 10 000 mužov, Španieli 6 000 mužov. Španieli na príkaz El gran capitána vybudovali obranné postavenia s priekopami a barikádami, strelci z arkebúz sa zhromaždili v strategických pozíciach, pikanieri tvorili obranu a jazda zálohu.

Vojvoda z Nemours viedol prudký čelný útok proti španielskym líniám, útočila francúzska ťažká jazda spolu s pechotou. Španieli svojou paľbou z arkebúz spôsobili vo francúzskych radoch pohromu, jedným z mŕtvych bol aj francúzsky hlavný veliteľ, čo spôsobilo vo francúzskych radoch samozrejme zmätok. Francúzska formácia sa začala rozpadať, po následnom španielskom útoku zdecimovaná francúzska jazda utiekla a veľká časť francúzskych pešiakov sa vzdala. Zahynulo približne 3000 francúzskych vojakov, Španieli mali 500 mŕtvych a ranených.

Táto bitka bola teda bitkou, v ktorej zohrali prím strelné zbrane. Francúzi stratili strategickú iniciatívu a Španieli definitívne získali kontrolu nad Neapolskom, ktoré stratili až po roku 1861. Vojenská taktika tercios sa stala dominantnou v Európe a Gonzalo Fernández de Cordóba sa stal jedným z najvýznamnejších vojenských vojvodcov svojej doby.

Po bitke pri Cerignole teda Španieli definitívne obsadili Neapol, Francúzi utiekli za rieku Garigliano. Francúzi verili, že Španieli nedokážu na konci roku 1503 túto rieku prekročiť, pretože bola dažďami nesmierne rozvodnená. El gran capitán však dal postaviť pontónový most a jeho muži sa po ňom presunuli na druhý breh, kde porazili Lodovica II. zo Saluzza a Francúzov, a v roku 1504 obsadili Gaetu. Bolo jasné, že Francúzi už nemali ako vystavať svoju obranu a Bloisskou zmluvou sa vzdali svojich nárokov na Neapol.

Po tomto víťazstve a získaní Neapolska získal El gran capitán titul vojvodu z Terranovy a stal sa prvým neapolským miestokráľom. V roku 1504 však zomrela Izabela I. Kastílska, ktorej El gran capitán verne slúžil od svojej mladosti, pričom vzťahy medzi ním a kráľovským manželom, Ferdinandom I. Aragónskym neboli práve najlepšie. Panovník sa obával popularity El gran capitána medzi španielskymi dôstojníkmi, vojakmi i bežnými ľuďmi a nedôveroval mu. Odvolal ho z Neapolska pod prísľubom, že z neho spraví veľmajstra rádu Santiago, svoj sľub však nedodržal.

Záver života a smrť

Traduje sa, že keď Ferdinand I. Aragónsky arogantne po úspechu v Neapolsku požadoval, aby El gran capitán vyčíslil výdavky na vojnu, ten mu napísal zoznam s nadpisom: „Za každý real (názov španielskych peňazí) som vylial potoky krvi“. V zozname potom nasledovali položky: kopanie opevnení 100 000 realov krvi, žold za Cerignolu 200 000 realov krvi a pod. Touto odpoveďou zdôraznil význam svojich vojakov, bez ktorých by jeho vojenské úspechy neboli možné.

Na margo jeho vojenských úspechov sa tiež traduje, že je autorom nasledovných výrokov: Víťazstvo vo vojne závisí od troch vecí – disciplíny, disciplíny a disciplíny; Vojna sa nevyhráva číslami, ale stratégiou; Najväčšou zbraňou vojaka je jeho rozum a jeho najslávnejší výrok znie: Nepriateľ nikdy nevidel môj chrbát, len môj meč.

Od roku 1507, keď sa dostal do nemilosti, žil El gran capitán v Španielsku. V posledných rokoch života trpel následkami malárie, ktorou sa nakazil v južnom Španielsku. Zomrel 2. decembra 1515 na svojom sídle pri Granade vo veku 62 rokov. Bol dvakrát ženatý, najprv so svojou sesternicou Maria De Sotomayor, ktorá zomrela v roku 1475 pri pôrode mŕtvo narodeného syna a v roku 1489 sa oženil s Máriou Manrique de Lara y Figueroa, členkou najvyššej španielskej šľachty. S ňou mal dcéru, ktorá zdedila všetky jeho majetky a tituly.

Gonzalo Fernández de Córdoba bol nielen brilantný vojvodca, ale aj skvelý stratég a mysliteľ, ktorého výroky a taktiky ovplyvnili celé generácie vojenských veliteľov, bol však tiež hlboko veriacim katolíkom, pričom jeho katolícka viera zohrávala dôležitú úlohu v celom jeho živote a vojenských kampaniach.

Pred každou bitkou sa modlil, zúčastnil sa slávenia svätej omše a prosil Boha o pomoc. V jeho vojsku bolo množstvo kňazov, ktorí boli k dispozícii jeho vojakom; po víťazstve vždy nasledovala spoločná svätá omša. Podporoval Cirkev, financoval stavbu nových kostolov, prispieval na mníšske rády, podieľal sa na šírení katolicizmu v Neapole.

Posledné dni svojho života strávil v modlitbách a v prítomnosti kňaza. Krátko pred smrťou prijal sviatosti a zomrel tak ako žil, ako verný a zbožný katolík. Jeho viera mu poskytovala silu a odhodlanie, ktoré uplatňoval na bojisku aj v živote.

El gran capitán bol priekopníkom modernej vojny svojej doby. Pochovali ho v kláštore San Jeronimo v Granade, kde sa nachádzali pri jeho hrobe aj všetky jeho vojnové trofeje. V rokoch 1810 – 1811 znesvätili hrobku napoleonskí degeneráti pod vedením korzického generála Sebastiana, kedy Španieli povstali proti napoleonskej okupácii. Ostatky El gran capitána uvedení francúzski degeneráti exhumovali, zmrzačili a spálili spolu s jeho vojenskými zástavami (trofejami).

PDF (formát pre tlač)