Hortus linguarum. Latinský jazyk a vzdelanosť v Byzancii (Druhá časť)

Lucia Laudoniu
10. februára 2025   Kultúra

predchádzajúca časť:
Hortus linguarum. Latinský jazyk a vzdelanosť v Byzancii (Prvá časť)

***

Prudentius napísal, že človek je speculum Deitatis. Zrkadlo Božstva. Neutrum speculum zdieľa rovnaký pôvod s deponentným slovesom speculari, ktoré zanechalo stopu aj v slovenčine v podobe slovesa špekulovať. Kým slovenské slovo má skôr pejoratívny význam, to latinské znamená jednoducho objavovať, pátrať, sliediť. Hľadať stratený obraz v zrkadle.

So zrkadlom latinskej vzdelanosti sa dnes opäť vyberieme do zlatého Konštantínovho mesta, nad ktorým drží kamennú stráž Chrám Božej Múdrosti.

Latinčina na byzantských minciach

Osobitnú kapitolu vo výskume percepcie latinského jazyka v kultúre východných Rimanov predstavujú byzantské platidlá. Byzantské mince pri troche fantázie pripomínajú malé slnká a ich svetlo dodnes osvetľuje nejeden tmavý kút poznania.

Encyklopédia Britannica na margo razenia mincí vo Východorímskej ríši (Coinage in the Byzantine Empire) uvádza: „Spočiatku boli nápisy čisto latinské, mená a tituly cisára boli v konvenčnom tvare D(ominus) N(oster) – P(ius) F(elix) Aug(ustus). (…). V 7. storočí sa v legendách (nápisoch na minciach, pozn. naša) latinské písmená čoraz častejšie miešali s gréckymi. Všeobecný posun od latinských koncepcií ku gréčtine sa neskôr prejavil v cisárovom novom titule basileus (ktorý je latinizovanou formou gréckeho βασιλεύς, pozn. naša).“

Pri pohľade na solidus cisára Justiniána II., ale aj na ďalšie byzantské platidlá, nás upúta nápis „dN IhS Rex Regnantium“ („Pán Ježiš Kristus, Kráľ panujúcich“). Rex regnantium znamená „Kráľ tých, čo panujú“ (tvar regnantium predstavuje genitív plurálu od regnans – vládnuci). Spojenie Rex regnantium sa na byzantských minciach objavuje aj v neskoršom období a dokladá veľkú úctu obyvateľov ríše ku Kráľovi s tŕňovou korunou.

Tomuto spojeniu je sémanticky blízka formula Rex regum (Kráľ kráľov) používaná v západnom kresťanstve. Aký je v tom rozdiel? Regnans nemusí byť len pomazaná hlava, lato sensu to môže byť ktokoľvek, kto má v rukách moc. Byzancia potvrdila Kristovo imperium supremum nad každým, kto vykonáva nejakú formu jurisdikcie.

Latinské nápisy na neskorobyzantských platidlách sú z gramatického hľadiska často porušené, stále však zostávajú živou spomienkou na latinskú minulosť chýrneho mesta na Zlatom rohu. Či bola latinská vzdelanosť v Byzancii skutočne vyhasnutou olejovou lampou, na to budeme hľadať odpoveď v nasledujúcich riadkoch.

Byzantskí latinizátori – λατινόφρονες a ich filologické záujmy

Lampu latinskej vzdelanosti v období po schizme zapaľovali na Východe predovšetkým vzdelanci naklonení obnove cirkevnej jednoty medzi patriarchátmi Východu a Západu. Títo latinofrones (gr. λατινόφρονες) – latinizátori, latinsky zmýšľajúci, majúci latinskú, teda rímskokatolícku fronému (gr. φρόνημα – teologicko-filozofický koncept ingerencie kresťanskej dogmy do mysle človeka, spôsob myslenia definovaný synergizmom orthodoxie a orthopraxie) hľadali v dielach Alberta Veľkého či Tomáša Akvinského najsviežejší výhonok múdrosti.

Plavba v myšlienkovom oceáne scholastikov bola pre Byzantíncov aj filologickou výzvou. Preklady Akvinského spisov do gréčtiny, ktoré sa zrodili v pracovni byzantského filozofa a teológa Demetria Kydonésa, by neniesli toľko svetla, keby Kydonés nebol aj výborným latinistom.

Jeho horlivosť pre latinský jazyk našla pochopenie aj na cisárskom dvore. Cisár Ján VI. Kantakuzénos sám prejavoval záujem o tomistické spisy a v Kydonésovom očarení latinčinou nevidel hrozbu pre pravoslávie.

Aj keď sa tomuto cisárovi pripisuje preklad Tomášovej Sumy proti pohanom (Summa contra gentiles), viezol sa – obrazne povedané – v hésychastickom vlaku a nikdy z neho nevystúpil. Kantakuzénos dožil ako mních na pravoslávnom Athose.

Na Athose našiel útočisko aj Demetriov brat Prochoros. Naučil sa po latinsky takmer tak dobre, ako jeho brat, no pridal sa na stranu antipalamistickej frakcie a stratil tak ochranu cisára. Podľa vzoru západného Anjelského doktora sa pokúšal o vlastnú literárnu tvorbu v latinčine. Prochorov traktát De essentia et operatione Dei (O Božej podstate a činnosti) je dodnes nedoceneným pomníkom byzantského tomizmu.

S Gregorom Palamom, ktorý bol v byzantskej cirkvi neskôr povýšený na oltár, nesympatizoval ani už spomínaný Demetrios Kydonés, presvedčený tomista. Demetrios tak zatúžil po „latinskom vzduchu“, že sa odsťahoval do Itálie a v roku 1365 zložil rímskokatolícke vyznanie viery.

Prochoros prejavoval záujem aj o spisy kniežaťa neskoroantických kresťanských filozofov Boethia (Boethius, tvoriaci ešte pred rozkolom, sa teší lokálnemu kultu v Pavii, tento kult bol potvrdený pápežom Levom XIII.). Prochoros Kydonés si ako prvý z byzantských teologizujúcich filozofov všimol myšlienkovú proximitu medzi Boethiom, utiekajúcim sa do tieňa Filozofie Utešiteľky a Tomášom Akvinským, christianizátorom Aristotela.

S rovnakou horlivosťou sa Prochoros pustil aj do štúdia svätého Augustína, ktorý bol na Východe stále považovaný za exponenta nerozdelenej Cirkvi. Časť byzantských cirkevných kruhov podozrievala Augustína z nesprávnych triadologických postojov, to však bolo primárne spôsobené nedokonalými prekladmi Augustínovho diela do gréčtiny. Prochoros sa usiloval zaplniť túto translatologickú medzeru.

„Bratia Kydonésovci“ dali Akvinskému patristickú pečať. Na Konštantínopolskej synode v roku 1368 však „latinsky zmýšľajúcim“ zazvonil umieráčik. Kydonésovci a ďalší λατινόφρονες boli z pravoslávia exkomunikovaní. Treba podčiarknuť, že oficiálnym dôvodom nebol ich záujem o latinský jazyk ako taký, ale ich nedôvera voči Palamovej mystike. „Latinský kvas“ na Východe sa udusiť nepodarilo, táto anatéma však vrhla zlé svetlo na (akékoľvek) latinské štúdiá v srdci gréckeho pravoslávia.

Svetlá a tiene renesančných palácov

Niet pochýb, že kvety talianskej kultúry výdatne zalieval dážď byzantského helenizmu, ibaže exodus byzantských Grékov na Západ bol pre mladú humanistickú a renesančnú kultúru danajským darom.

Bol grécky vklad do talianskej kultúry cestou do záhrady Hesperidiek alebo vstupenkou do Hádu? Novoplatonik Georgios Plethon privádzal talianskych grékofilov do vytrženia, no sníval o vzkriesení starého Olympu. Pil z kalicha zoroastrizmu a na renesančný kmeň naštepil helenistické pohanstvo.

Nie všetci Byzantínci, ktorí si na talianskej pôde obliekali talár filozofov, bozkávali Kristove ikony. Nechceme tým povedať, že grécke štúdiá v Itálii nepriniesli nič ad usum mentis. Z objektívneho hľadiska však treba zvážiť, ktorí z renesančných Byzantíncov boli horiacimi fakľami kresťanskej orthodoxie a ktorí horeli radšej pre Dia a Héru.

Vklad grécky hovoriacich východných Rimanov do renesančnej pokladnice býva tradične hodnotený pozitívne. Byzantínci prispeli k rozvoju gréckych štúdií na katolíckej pôde. Medzinárodný vedecký projekt Latinčina v Byzancii (Latin in Byzantium), prvý svojho druhu, sa na túto kapitolu dejín pozerá novou optikou.

Translácia gréckeho ducha (so všetkými pozitívami aj negatívami tohto procesu) na renesančný Západ je známym faktom. Autori (zatiaľ trojzväzkového) zborníka Latinčina v Byzancii sa rozhodli posvietiť si na prínos Grékov do latinského sveta. Projekt, ktorý dostal domov na pôde belgického edičného domu Brepols, sa primárne nezameriava na otázky religiozity, akcentuje najmä problémy klasickej filológie a historiografie. Jeho interdisciplinárna povaha nám však umožňuje zasadiť myšlienkové semiačka niektorých autorov aj do teologickej pôdy.

Zapálili Byzantínci, ktorí boli vítanými hosťami na talianskych katolíckych dvoroch, latinskú iskru aj doma, v krajine Homéra? Odpoveď špecialistov z projektu Latin in Byzantium znie áno. Aby sme lepšie porozumeli ich záverom, pristavme sa pri dvoch termínoch kľúčových pre východorímsku identitu – axis Romanus a ρωμιοσύνη.

Axis Romanus a pápežský primát

Obyvateľom Nitry netreba predstavovať známeho kamenného siláka – Corgoňa. Čo má Corgoň spoločné s byzantskou štátotvornou filozofiou? Byzantský historik Michael Psellos prirovnáva cisára k mytologickej postave Atlanta (nom. Atlas), ktorý podľa starogréckej tradície podopieral nebeskú klenbu – firmamentum coeli. V architektúre sa táto postava uplatňuje ako nosný prvok portálov a balkónov.

Mytologický silák vstúpil do frazeológie ako synonymum muža obdareného nadľudskou silou. Stal sa tiež personifikáciou ťarchy úradu. V týchto intenciách uvažuje aj Psellos. Cisár, podobný Atlantovi, obrazne nesie bremeno osi rímskej (byzantskej) ekumény – axis Romanus.

Rakúsky byzantológ Johannes Koder, ktorého sme si predstavili v prvej časti článku, analyzuje termín axis Romanus z rôznych hľadísk. Byzantská politická doktrína bola výrazne ovplyvnená teologickým myslením, čo sa prejavilo v interpretácii pojmu axis Romanus ako súčasti božského usporiadania sveta – divinus cosmos.

Keby východný Rím zostal verný pápežskej tiare a latinsky hovoriacemu Rímu, niektorý z byzantských mysliteľov by pravdepodobne vyvinul teóriu, že kresťanským Atlantom, ktorý z Božej vôle drží os a súkolia sveta, nie je cisár, ale rímsky pápež. Pokiaľ byzantskú teóriu o nositeľovi axis Romanus aplikujeme na pápežstvo, získame jedinečnú interpretáciu pápežského primátu poplatnú starogréckemu mytologickému mysleniu.

Jazyk ako spiratio animi – od Justiniána po Laskarisa

Súčasťou rímskej osi bolo prirodzene i jazykové vedomie a pocit kontinuity s jazykom otcov. V prípade východných Rimanov bola týmto jazykom gréčtina – aspoň tak to pociťoval filozofujúci imperátor v Nicejskom exile Theodoros II. Laskaris.

Tento cisár 13. storočia sa v liste priateľovi Hagiotheodoritovi vyznáva z lásky ku klasickej gréčtine, ktorú neváha prirovnať k fyziologickej potrebe dýchania: „Budem sa s tebou rozprávať v helénskom (id est v starogréckom, pozn. naša) jazyku, ktorý som sa naučil milovať viac ako dýchanie.“ (Th. Laskaris: Epistulae, 216).

Jazyk ako (re)spiratio animi – dych ducha – to je odvážne a poeticky veľmi účinné prirovnanie. Nič nám nebráni predpokladať, že v prvých storočiach existencie Konštantínovho mesta bola týmto „dychom ducha“ latinčina.

Justinián I., tradične považovaný za posledného východorímskeho cisára s latinským materinským jazykom, vyzdvihuje sermo Romanus vo svojich Novellae, nazývajúc ho jazykom zdedeným od otcov – hereditas patrum.

Ako je možné, že v neskorších dobách rozkvetu ríše „zvíťazila“ nad jazykom Ovídiovým gréčtina? V skutočnosti nešlo o žiadne víťazstvo, ale o rezultát demografických a sociologických procesov. Grécky hovoriace obyvateľstvo postupne získalo prevahu nad obyvateľmi, ktorí rozprávali latinskými dialektmi. Nemalú úlohu zohrávala aj skutočnosť, že klasická latinčina už v Byzancii netvorila povinnú súčasť akademickej formácie (bibliofilský patriarcha Fotius už latinčinu neovládal!) a obyvateľstvo zo Západu, hlásiace sa k rímskej forme katolicizmu, či k tradíciám latinskej vzdelanosti, nebolo v „post-schizmatickej“ Byzancii vítané.

Ρωμιοσύνη kontra Rím

Pod zástavou východorímskeho cisára nastal unikátny status quo: Latinitas (teda gramaticky a štylisticky lucídna latinčina, duch klasickej latinskej literatúry a vzdelanosti) bola oddelená od Romanitas (rímska politická a kultúrna identita). Latinitas a Romanitas v byzantskom chápaní neboli synonymá. Byť Rimanmi (Ῥωμαῖοι) znamenalo koriť sa pred trónom byzantského cisára a vyznávať orthodoxnú kresťanskú vieru. Nec plus, nec minus.

Živým svedkom týchto kultúrno-jazykových procesov je grécke slovo ρωμιοσύνη, ktoré je, zjednodušene povedané, jazykovou korunou gréckeho „sakrálneho nacionalizmu“. Ρωμιοσύνη je esenciou helénskeho národného ducha. Termín sa príležitostne objavuje v osmanskej administratíve ako grécke pravoslávne etnonymum, v zásade je hodnotený ako neologizmus.

Nesmrteľnosť mu zabezpečili verše Jannisa Ritsosa (Ρωμιοσύνη) z roku 1945, ktoré oslavujú duchovnú silu gréckeho národa počas občianskej vojny. Je tak trochu iróniou dejín, že slovo, ktoré etymologicky odkazuje na Rím (Ρώμη), sa stalo synonymom novovekého helenizmu…

Čo vlastne spôsobilo úpadok latinských jazykových kompetencií v byzantskom prostredí? Spolu s jezuitským historikom, teológom a latinistom 17. storočia Melchiorom Inchoferom odpovedáme, že kľúčovú úlohu v týchto procesoch zohrala okrem iných faktorov aj cirkevná schizma. Rozkol mal popri duchovných malformáciách aj kultúrny dosah, dôsledky ktorého cítime dodnes.

Inchofer vydal v roku 1635 v Messine rozsiahly spis Dejiny posvätnej latinčiny (Historiae sacrae Latinitatis), v ktorom vytvára syntézu dejín latinskej edukácie s jedinečnými mystickými a mytologickými prvkami. Znamenitý jezuita sa odvážil napísať, že všetci svätí v Nebi budú nakoniec hovoriť po latinsky: „caelites (nebešťania, pozn. naša) Latine loquuturos (ortograficky vhodnejšie locuturos) esse.“ Byzantskí helenizátori by sa pod tento Inchoferov výrok nepodpísali. Keď sa pred nami jedného dňa otvoria brány onoho sveta, nechajme sa prekvapiť, či je Inchoferov osobný teologický názor (θεολογούμενον) o latinčine ako o jazyku nebeského dvora pravdivý.

Titulný ilustračný obrázok: grécka liturgická kniha (Pentikostarion) vytlačená v Benátkach, zdroj: Tilemahos Efthimiadis / commons.wikimedia.org

PDF (formát pre tlač)