Holandský kardinál Eijk nie je príliš nadšený ďalšími reformami v Cirkvi: Neopakujte naše chyby

16. októbra 2024   Krátke správy

Holandský kardinál Willem Jacobus Eijk je známy ako jeden z tých konzervatívnejších, aj keď limitovaných kritikov súčasného smerovania Cirkvi. Dnes poskytol pre portál Communio rozhovor, v ktorom priniesol niekoľko zaujímavých postrehov ohľadom stavu Cirkvi. Ako kardinál pôsobiaci v štáte, ktorý je povestný svojím liberalizmom, sekularizáciou, migrantmi a hysterickou tolerantnosťou ku všetkému, okrem tradičných hodnôt, opisuje stav Holandska v neutešených obrazoch. Zaujímavé je, že začiatok úpadku Cirkvi v Holandsku jednoznačne datoval do roku 1965, roku ukončenia II. vatikánskeho koncilu:

„V roku 2022 prieskum medzi Holanďanmi ukázal, že po prvýkrát sa viac ako 50 percent populácie označilo za ateistov alebo agnostikov. V mojom detstve, koncom 50. a začiatkom 60. rokov, boli veci úplne iné. V našej malej dedinke na okraji Amsterdamu chodil v nedeľu do kostola takmer každý. Boli štyri omše: tri tiché omše a slávnostná omša s organom a zborom. Kostol bol plný detí a mládeže. Vtedy ešte existovali veľké katolícke rodiny. Na našej ulici žila rodina so sedemnástimi deťmi. Ale po roku 1965 sa veci veľmi rýchlo zmenili. V rokoch 1965 až 1975 sa počet katolíkov znížil na polovicu.“

Skutočne veľmi zvláštne „nové Turíce“ a obroda Cirkvi. Výhovorky typu – to by prišlo aj tak, akosi blednú tvárou v tvár presnému datovaniu začiatku úpadku. Ako je možné, že úpadok začal automatiky hneď po ukončení koncilu? Veď všetci jeho otcovia nám sľubovali „novú jar“ Cirkvi. Tak snáď sa mala prejaviť aspoň na pár rokov, alebo nie?

Namiesto toho je holandská cirkev tak zdecimovaná, že už nestojí nepriateľom ani za pozornosť a emócie. Kardinál sa vyjadruje korektne, evidentne nechce príliš dráždiť, a jeho slová v rozhovore na mnohých miestach hľadajú nejaké pozitíva súčasnej situácie, ale za jeho slovami vidíme obraz dokonalej skazy a straty reputácie Cirkvi:

„Keď v roku 1985 navštívil Holandsko pápež Ján Pavol II., došlo k mnohým protestom. To bol vrchol polarizácie u nás. V tom čase premiér Ruud Lubbers kritizoval pápeža vo svojom prejave. Dnes by to bolo úplne iné. Neviem si predstaviť, žeby to takto urobil premiér Rutte alebo nový premiér Schoof. Cirkev v Holandsku je teraz veľmi marginalizovaná, malá menšina. To, čo hovorí alebo čomu verí, už v ľuďoch nevyvoláva toľko emócií. Niekedy si hovorím: V iných krajinách teraz prežívajú to, čo sme tu zanechali pred desiatkami rokov, jednoducho preto, že tu bol vývoj rýchlejší.“

Inými slovami: Cirkev už nestojí v Holandsku nepriateľom kresťanstva ani za námahu. Významná je poznámka o tom, že v iných krajinách teraz prežívajú to, čo Holandsko pred desiatkami rokov. Možno by si ju mali prečítať tí, ktorí nám tu básnia stále o „novej jari“.

Kardinál síce v rozhovore spomína ako príčinu sekularizácie nárast materiálneho bohatstva, avšak ako je možné, že do roku 1965 nemalo toto materiálne bohatstvo taký deštruktívny vplyv? Je predsa jasné, že bolo v Holandsku už skôr, avšak niečo jeho zhubný vplyv do roku 1965 brzdilo, že? Nebola to náhodou katolícka Cirkev? Akonáhle s tým prestala, okamžite sa ukázal výsledok.

Spoliehanie sa na to, že Cirkev získa nejakých mladých ľudí novými reformami označil kardinál Eijk za chybu:

„Od Cirkvi v Holandsku sa môžete naučiť, že je to chyba. Tí, ktorí spôsobujú zmätok, odcudzujú ľudí Cirkvi. Takto nikoho nevrátite späť. Chcem povedať biskupom iných krajín: nerobte túto chybu, nerobte našu chybu. Vo farnostiach, kde sa správne hlása viera a dôstojne sa slávi liturgia, sú plné kostoly.“

Kardinál vidí podobnosť medzi nemeckou Synodálnou cestou a Pastoračnou radou holandskej cirkevnej provincie v rokoch 1966 – 1970:

„Áno, podobnosti sú zrejmé. Pastoračná rada začala s veľkým nadšením, ale nakoniec sa diskusie vytratili a účastníci boli unavení. V tom čase panovali aj prehnané očakávania, napríklad ohľadom zrušenia celibátu.“

Stav holandskej spoločnosti je dnes podľa kardinála nasledovný:

„Príkladom toho je legalizácia a rozšírené používanie potratov. Zdá sa, že život sa stal menej ceneným. Počet prípadov eutanázie rýchlo rastie, z 1 500 v roku 1991 na možno 10 000 v tomto roku. Takmer 40 percent manželstiev (katolíckych?; pozn. red.) sa končí rozvodom, čo často predstavuje veľkú emocionálnu záťaž pre zúčastnených a ich deti. Existujú aj pokusy rozšíriť výskum embryí a zmeniť legislatívu tak, aby umožnila deťom vo veku 16 rokov, aby si sami určili svoje pohlavie vo svojich pasoch. Tieto zmeny sú často poháňané silným medzinárodným tlakom, napríklad zo strany OSN a Svetovej zdravotníckej organizácie. Napríklad programy o sexuálnej výchove a rodových rolách sa zavádzajú na základnej škole.“

V závere sa kardinál utešuje aspoň tým, že teraz ľudia chodia do kostola skutočne z presvedčenia, kedysi to bolo aj kvôli rodine, obci a spoločnosti:

„Keď dnes ľudia prichádzajú do kostola, robia to z vedomého rozhodnutia. Aj tí, čo sa dnes sobášia v kostole, to väčšinou robia z presvedčenia. Je to o vlastnom rozhodnutí. Nie je to ako pred štyridsiatimi rokmi, keď dedo alebo babka povedali: Musíte sa vziať v kostole. Nie, robia to z vlastnej vôle a v súlade s vlastným presvedčením.“

To je však rovnaká logika, ako sa utešovať, že počet vrážd síce kolosálne stúpol, ale tí čo nevraždia to robia skutočne z presvedčenia a nie preto, lebo je v spoločnosti tlak, ktorý ich núti dodržiavať zákony.

Avšak tak ako je cieľom spoločenského tlaku v oblasti zločinnosti, aby počet zločinov klesol, tak je aj cieľom Cirkvi, aby počet spasených duší stúpal. Na to je potrebné vytvoriť adekvátne prostredie a nie spoliehať sa na individualizmus a náhle tajomné osvietenie. O tom hovorí katolícke sociálne učenie, ktoré sa netýka len robotníckej otázky, ale štátu ako takého a o tom hovoria encykliky Pia IX., Leva XIII., Pia X. a Pia XI., ktoré jednoznačne odmietajú liberálny sekulárny štát a hovoria o tom, že štát je povinný prijať vládu Krista Kráľa aj vo svetských inštitúciách.

V takomto štáte síce môže hoci aj 60 % obyvateľov chodiť do kostola zo zvyku, ale dôležité je, že v čase úmrtia, choroby či utrpenia sa ľahšie tento zvyk transformuje do skutočného pokánia a chápania sviatostí. Ponechaní na samostatné hľadanie spásy končia zväčša v chaose a skaze. Sú ochotní prevziať za to cirkevní predstavitelia zodpovednosť?

BM

Zdroj: Communio, titulný ilustračný obrázok, zdroj – youtube.com

PDF (formát pre tlač)