Istanbulský dohovor – zombie, ktorého môžete rozstrieľať a on vylezie aj z hrobu
Branislav Michalka
20. mája 2021
Spoločnosť
Feminizmus, LGBT
Väčšina kresťanov na Slovensku si minulý rok pravdepodobne myslela, že sa Istanbulského dohovoru, ktorý tu roky strašil, definitívne zbavili. Bol to omyl, ktorý vychádzal z krátkozrakého optimizmu, nedomýšľajúceho vytrvalosť ľavicovo-liberálnych pokrokárov, ktorú títo osvedčili už v toľkých prípadoch. Spomeňme len rozširovanie EÚ, presadzovanie homosexuálnych „sobášov“, potratov a pod.
Aj Slovensko malo minulý týždeň možnosť okúsiť nehynúcu otravnosť ľavicového liberalizmu, s ktorou angažovaní „vylepšovači“ sveta vždy znovu a znovu klopú na naše dvere. Týkala sa práve, už údajne pochovaného, ale teraz z hrobu opäť vyskočivšieho, Istanbulského dohovoru. Dvanásť veľvyslancov a veľvyslankýň (aby sme boli rodovo korektní) z krajín EÚ, pôsobiacich na Slovensku, uverejnilo otvorený list, adresovaný slovenským tmárom, s názvom Prečo by Slovensko malo ratifikovať Istanbulský dohovor.1 To, že ambasády ovplyvňujú vnútornú politiku na Slovensku zaiste nikoho neprekvapí, na to si už naši občania zvykli. Pre mnohých však zostáva záhadou, kde sa berie tá nekonečná energia revolučného obťažovania.
Neúnavné vši revolúcie
Neomarxistickí liberáli majú jednu vlastnosť, ktorá ich spája s ich staršími boľševicko-marxistickými bratmi – sú neuveriteľne otravní. Čitatelia, ktorí poznajú román Borisa Pasternaka Doktor Živago, si zaiste spomenú na zúfalú scénu, v ktorej hlavný hrdina chce od komunistov už len jedno – aby ho neotravovali. Nakoniec im adresuje nadčasovú otázku, ktorá sa dá položiť všetkým revolucionárom: „Prečo musíte neustále otravovať ľudí?“
Nie je to len preto, že chcú presadiť svoju víziu sveta, to chcú všetky ideológie a náboženstvá. Ich neúnavnosť v otravovaní ľudí spočíva predovšetkým v ich stavovskom zaradení. Sú totiž profesionálnymi revolucionármi, ktorí majú otravovanie s revolučnými zmenami v popise práce. Je to ich zamestnanie.
Kým predstavitelia náboženstiev považujú za svoju primárnu úlohu uchovávať, konzervovať a nemeniť (a pokiaľ meniť, tak len so zaťatými zubami), aj keď po pravde, aj v tomto sektore nám dnes už dozreli pozoruhodné ukážky revolučno-náboženskej dialektickej syntézy, profesionálni revolucionári majú v popise práce neustále zavádzať, presadzovať a nanucovať niečo nové. V podstate sú ľavicoví revolucionári logickým pokračovaním liberálnych obchodníkov, tzv. buržoáznych demokratov z marxistických učebníc.
Úlohou moderného liberálneho obchodníka, približne od 18. storočia, bolo otravovať ľudí, neustále im niečo nové vnucovať a niečo nové vyrábať, pretože logicky, tam kde už majú v rustikálnej spoločnosti všetci napr. šesť kolovrátkov, tam si siedmy nekúpia. Museli preto prísť vždy s niečím „revolučným“ a presvedčiť ľudí, že to potrebujú, aj keď to nepotrebujú. Nutne preto museli otravovať a neustále sa vnucovať.
Čím viac sa oslaboval vplyv kresťanskej stredovekej kultúry, tým viac sa tento „dryáčnický“ štýl vnucovania stával štandardom. Spojené štáty, tak ako ich videl so skysnutým úsmevom rezignácie už Alexis de Tocqueville, boli exemplárnym príkladom tejto všadeprítomnej otravnosti, v ktorej právo nosiť zbraň bolo zrejme jedinou možnosťou, ako sa zbaviť určitých dotieravých foriem ľudského hmyzu.
Štýl liberálneho obchodníka zhrnutý do devízy: prinášaj novinky a neustále s nimi otravuj, aby sa obchod neustále otáčal, sa obohatený o splodiny sekularizovaného gnosticizmu ideológií, pretavil neskôr do praxe revolučných hnutí. Tá istá otravnosť, tá istá nekonečnosť zmien, tá istá potreba meniť, len aby bolo „čo robiť“. Veď sme revolucionári a revolúcia je naším povolaním… Tak ako si obchodník nevedel predstaviť, že jedného dňa by už všetky chalupy mali dosť kolovrátkov a on by to „zabalil“, tak si ani profesionálny revolucionár nevie predstaviť, žeby revolúcia mohla niekedy skončiť. A rovnako, ako sa podomový obchodník vrátil oknom, pokiaľ ste ho vyhodili dverami, tak sa aj revolucionár vráti.
Ľudia sa čudujú jeho otravnej neúnavnosti. Veď mu už tisíckrát povedali, slušnejšie aj menej slušne, aby už išiel do… Ale, nepomáha to. Vždy sa vráti, aby otravoval ďalej.
Nie je tu však čomu sa čudovať, on totiž nevie nič iné robiť a tento spôsob myslenia, konania, zamestnania a života považuje, podobne ako obchodník v 19. storočí, za najlepší na svete. Tam kde iní končia, on opäť začína. Príde s novinkou (ako predtým obchodník s kolovrátkom na motor) nového pohlavia, napríklad, a neprestane otravovať, kým vám ju nenanúti. Nechcete ju, vyhodíte ho, dohovárate mu, a on je späť. Nakoniec pochopíte prečo nutne museli mať ľudia v USA svoje zbrane. Tam totiž revolučná otravnosť ľudí dosiahla už v 19. storočí takú mieru, že to bolo nevyhnutné.
Kúpte si Istanbulský dohovor! Lebo nebude?
Ambasádori a ambasádorky pôsobiaci a pôsobiace u nás, sú umiesení a umiesené presne z tohto cesta neúnavného podomového predaja revolučnej ideológie. Napriek tomu, že Slováci odmietli Istanbulský dohovor a že sa nakoniec musela aj liberálna hviezda prestížnych ženských magazínov, prezidentka Zuzana Čaputová v marci minulého roka ponížiť a poslať Rade Európy lakonický pozdrav s konštatovaním, že k ratifikácii Istanbulského dohovoru zo strany Slovenska nedôjde, nemá to zrejme na odhodlanie liberálov nanútiť tento rodový dokument všetkým štátom, žiaden dopad. Rovnako ako Slovensku, adresovali rôzni diplomati a diplomatky svoje bratské napomenutie aj ďalším štátom.
PODPORTE PORTÁL CHRISTIANITAS
Váš príspevok je životne dôležitý pre udržanie a ďalší rozvoj portálu.
Prosíme Vás, podporte nás sumou:
Bráňme spolu vieru, rodinu a vlasť!
Zdôraznili dokonca, že agenda, ktorá podporuje rodovú rovnosť sa stáva „prioritou ich zahraničnopolitických aktivít“, čo stavia klasické ponímanie diplomacie na hlavu a robí z nej agenta neomarxistických inovácií vo svete. Iniciatíva teda evidentne ochabovať nebude.
Podľa diplomatov je cieľom ich iniciatívy „rozšírenie debaty o dohovore, ktorá by stála na podstate a hodnotách, ktoré Istanbulský dohovor predstavuje, ako aj na tom, čo môžeme pre podporu bezpečnosti, rešpektu a rovnosti žien a dievčat urobiť spoločne.“ Doterajšiu debatu, ktorá plnila niekoľko rokov média teda zrejme považujú za ničotnú a je to v podstate pochopiteľné. Z danej vety totiž jasne vyplýva, čo si revolučná diplomatická úderka predstavuje pod pojmom „debata“. Jej najdôležitejšou podmienkou pre nich totiž je, aby: „stála na podstate a hodnotách, ktoré Istanbulský dohovor predstavuje,“ čiže, aby v podstate nebola žiadnou debatou v štýle pre a proti, ale neomarxistickým bľabotaním a vŕšením fráz o tom, ako ten a priori dobrý Dohovor čo najlepšie realizovať.
Že do „debaty“ o tomto oživenom „zombíkovi“ nesmú byť podľa pokrokových diplomatov pripustené opozičné živly (tzv. HHH živly – hejteri, hoaxeri a homofóbi), o tom nás ľahko presvedčí vyhlásenie jedného zo signatárov, holandského veľvyslanca Henka Cor van der Kwasta. Podľa neho cieľom iniciatívy tiež bolo: „Postaviť sa falošným správam o dohovore, ktoré sa objavujú na mnohých miestach, najmä na sociálnych médiách, a zamerať sa na to, čo v dohovore skutočne je, teda prevencia a boj proti domácemu násiliu voči ženám a dievčatám.“
Rozhodnutie slovenských občanov a ich zastupiteľských orgánov je teda vnímané ako rozhodnutie ovplyvnené „falošnými správami“ a teda v podstate nemajúce v očiach diplomatov vážnejšiu hodnotu. Občanom treba trpezlivo a neustále dohovárať (otravovať ich) ako malým deťom, dovtedy, kým nepochopia, že sa stali obeťami záškodníkov a nenávistníkov. Nech by to trvalo akokoľvek dlho a nech by si občania mysleli čokoľvek o definitívnosti svojich názorov a rozhodnutí.
Feministická zahraničná politika
Švédska veľvyslankyňa Mikaela Kumlin Granitová dokonca hovorí o „feministickej diplomacii“: „Feministická zahraničná politika je efektívna v celej našej zahraničnej službe a je tak základným kameňom všetkých našich aktivít.“
O tom, čo to vlastne je „feministická zahraničná politika“, sa rozrozprávala ešte v roku 2019 nemecká feministická odborníčka Kristina Lunzová, spoluzakladateľka Centra pre feministickú zahraničnú politiku, na portáli Euractiv.cz2
Jej vysvetľovanie, čo to je „feministická zahraničná politika“, zosiela záplavu svetla na skutočné ciele tejto najnovšej ambasádorskej iniciatívy na Slovensku, o ktorej holandský veľvyslanec tvrdí, že je reakciou na „falošné správy“. Súčasťou týchto falošných správ by mali podľa neho byť aj zavádzajúce správy rôznych hejterov, že Istanbulský dohovor otvára dvere LGBT, potratovej a gendrovej agende. To veľvyslanec striktne popiera: „Nemá to nič spoločné s tradičnými rodinnými hodnotami alebo s tým, ako sa pozeráte na úlohu žien. Je to jednoducho porušenie základného ľudského práva, ktoré nemôžeme a nesmieme akceptovať.“
Kristina Lunzová, odborníčka, to však vidí s feministickou zahraničnou politikou trochu inak:
„Feministická zahraničná politika považuje za svoj centrálny bod všetky ľudské práva, vrátane práv žien a politických menšín, pričom ženy sú zo všetkých politických menšín tou najväčšou skupinou. Prvým krokom feministickej zahraničnej politiky je uznanie, že nerovnosti existujú všade vo svete. Tým druhým je hľadanie spôsobov a nástrojov zahraničnej politiky, ktorými možno tieto nerovnosti zmierniť. Výskum naznačuje, že práve miera rovnosti má najzásadnejší vplyv na to, či je krajina mierumilovná ako na svojej domácej pôde, tak aj voči ďalším krajinám. Bez feminizmu teda nikdy mier nedosiahneme.“
Odhliadnuc od faktu, že Lunzovej padajú z úst perly, ktoré upomínajú na zlatý fond komunistickej frazeológie: „Bez feminizmu teda nikdy mier nedosiahneme,“ tak je zrejmé, že cieľom tejto politiky nie je len potláčanie domáceho násilia, ale presadzovanie „všetkých ľudských práv“. A tých, ako vieme, je dnes skutočne mnoho, a obsahujú aj rôzne nadštandardné práva LGBTQ ľudí. V čom teda vlastne spočívala „falošnosť“ tzv. hejterských správ o cieľoch presadzovateľov Istanbulského dohovoru? Nechajme však ďalej hovoriť Lunzovú:
„Feminizmus vznikol so zameraním sa na práva žien, pretože ženy boli historicky najväčšou skupinou v spoločnosti, ktorá bola buď utláčaná, alebo jej bol odmietaný prístup k dôležitému rozhodovaniu a verejnému priestoru. Ale feministické hnutie má potenciál ísť dopredu a vyvíjať sa. Snažíme sa pracovať na feminizme naprieč mnohými oblasťami. To znamená, skutočne sa pozerať na prieniky rôznych foriem utláčania a diskriminácie, ako napríklad to, že čierna žena má inú životnú skúsenosť ako biela žena, alebo to, že sexuálne menšiny majú iné životné skúsenosti ako heterosexuáli.
Takže nie je chybné povedať, že sa feminizmus zameriava na práva žien, no ja by som skôr dodala, že ide ešte ďalej. Feminizmus je o premene spoločnosti ako celku a skutočne premýšľa o veľkých otázkach ako: Funguje kapitalizmus pre všetkých? Kde dochádza k štrukturálnemu rasizmu v našej spoločnosti? Ako môžeme bojovať s ekologickou deštrukciou? Čo je klimatická spravodlivosť?Feminizmus sa skutočne snaží vniesť do diskusie všetky tieto dôležité témy.“
Pochybuje snáď niekto súdny, po tomto všetkom, čo bolo už povedané (verejne a nielen tu), aké sú ciele týchto revolucionárov? Ide im o „celkovú premenu spoločnosti“ a nie o nejaké modriny žien, krčiacich sa pred svojím opitým „miláčikom“.
To však zrejme väčšina kresťanov na Slovensku už vedela, inak by neprotestovali proti Istanbulskému dohovoru. Čo však zrejme nevytušili, to bola otravná neúnavnosť týchto šíriteľov pokroku. Teraz je už jasné, že len tak ľahko sa nevzdajú. S postupným strácaním reálnej štátnej suverenity, bude sláviť táto nová zahraničná politika svoj triumf a premení sa postupne na politiku domácu.
1 https://komentare.sme.sk/c/amp/22654683/preco-by-slovensko-malo-ratifikovat-istanbulsky-dohovor.html
2 https://euractiv.sk/section/rodova-rovnost/interview/nemecka-expertka-bez-feminizmu-nikdy-nedosiahneme-mier/
PODPORTE PORTÁL CHRISTIANITAS
Váš príspevok je životne dôležitý pre udržanie a ďalší rozvoj portálu.
Prosíme Vás, podporte nás sumou:
Bráňme spolu vieru, rodinu a vlasť!