Z ciest za kresťanským a kultúrnym dedičstvom Európy – Taliansko, IV. časť

Karol Gazdík
25. augusta 2023   Spoločnosť   Cestopis

predchádzajúca časť:
Z ciest za kresťanským a kultúrnym dedičstvom Európy – Taliansko, III. časť

***

V rámci Kampánie – región v južnom Taliansku – je návšteva Pompejí dnes u turistov na poprednom mieste, avšak vždy tomu tak nebolo. Tí, ktorí sa sem vydávali v 17. a začiatkom 18. storočia v rámci Veľkej cesty, uprednostňovali vulkanické javy krátera Solfatara na Flegrejských poliach západne od Neapola. Až potom, čo prví archeológovia odkryli zvyšky Paesta a pochovaných miest v okolí Vezuvu, sa prehliadka týchto starovekých rozvalín dostala do popredia záujmu.

Farby, svetlá a atmosféra, ktorými vynikajú ostrovy Capri a Ischia (tentoraz ich návšteva v pláne nebola) a tiež Sorrentský polostrov, začali priťahovať krajinárov v 19. storočí. Južná časť tohto polostrova – Amalfitánske pobrežie – zostala v izolácii až do polovice 60. rokov 20. storočia, kedy polostrov začal priťahovať návštevníkov hľadajúcich alternatívny a odľahlý životný štýl. Paradoxne sa odvtedy táto oblasť – „božské pobrežie“ – stala populárnou prázdninovou destináciou.

Amalfitánske pobrežie

V zámere navštíviť „božské pobrežie“ som nebol, v tomto prípade, odlišným od ostatných turistov ani ja sám, a preto som sa z rozpálených antických Pompejí odobral na druhú vlakovú stanicu tohto rovnomenného mesta. Nasadol som na vlak smerujúci do Salerna, odkiaľ som už autobusom SITA zamieril do tohto raja. Štátna cesta č. 163, zavesená medzi morom, oblohou a zemou, ktorá sa kľukatí po celej dĺžke Amalfitánskeho pobrežia, poskytuje strhujúce predstavenie z každého jej miesta. Keď sem budete smerovať zo Salerna, určite si v autobuse sadnite na ľavú stranu, aby ste si mohli užívať úžasné výhľady. Celkovo sa však uvoľníte až po tom, čo si zvyknete na tie úzke kľukaté cesty, prerušovanú jazdu a neustále trúbenie. Platí tu totiž nepísané pravidlo, že ten, kto zatrúbi prvý, má prednosť.

Costiera amalfitana zahŕňa niekoľko mestečiek. Najznámejšie sú Amalfi, Positano, Ravello (tam som býval), ďalej Praiano, Conca dei Marini, Atrani, Minori, Maiori, Cetara a Vietri sul Mare. Od roku 1997 je pobrežie zapísané na zozname svetového dedičstva UNESCO.

Teraz si dovolím zopár praktických rád okolo cestovania. Ako som už spomenul, doprava na pobreží je zabezpečená spoločnosťou SITA SUD. Počas leta sú tieto autobusy hrozne vyťažené, takže sa vám ľahko môže stať, že sa občas do nejakého spoja skrátka nedostanete a budete musieť čakať na ďalší. Do toho zahrňte aj meškanie spojov, ktoré je tu samozrejmé. A ako je v Taliansku zvykom, na autobusy treba radšej mávať, aby vám zastali a v nich zase treba zvoniť, keď chcete vystúpiť.

Cestovné lístky sa väčšinou nedajú zakúpiť u šoféra v autobuse. Podarilo sa mi to len raz v Salerne. Lístky si môžete zakúpiť u ktoréhokoľvek partnera s logom SITA SUD. To zahŕňa: Tabaccherie (stánky s predajom tabakových produktov), novinové stánky, bary, kaviarne, obchody z pobrežia Amalfi, Sorrento, Salerno. Kdekoľvek je autobusová stanica SITA, hneď za rohom by malo byť miesto na zakúpenie potrebných lístkov. Tieto lístky je potom nutné pri nástupe do autobusu validovať.

Počas pobytu na pobreží sme objavili android aplikáciu „Unico Campania“, v ktorej sa dajú lístky zakúpiť aj online. Lístok platný na jednu jazdu, jedným autobusom a v jednom smere sa volá Corsa Singola. Lístok Orario je platný počas stanoveného časového obdobia počas dňa. Pravidelne aktualizované spoje SITA autobusov, ktoré zaručene počas návštevy pobrežia využijete, prikladám sem: spoj Amalfi – Maiori – Salerno a späť; spoj Scala – Ravello – Amalfi a späť a spoj Amalfi – Positano – Sorrento a späť. Pozor na pomlčky, ktoré znamenajú, že autobus v danom meste nestojí a musíte teda prestúpiť. Stĺpčeky s priamymi spojmi majú zapísané pri každom meste kontinuálne časy odchodov autobusu. Tento fakt bol vlastne strojcom najväčšej nepríjemnosti, ktorá sa nám na tejto dovolenke stala.

Moji spolucestujúci totiž nechceli čakať trištvrte hodinu na priamy spoj zo Salerna do Amalfi, kde sme mali ešte prestúpiť na spoj do Ravella – miesta nášho ubytovania, a prišli s nápadom vystúpiť v obci Maiori, kde by sme si zavolali (značne drahý) taxík. Vidina pohodlného odvozu v taxíku ma presvedčila o ich nápade a vyrazili sme teda zo Salerna do Maiori. Tam sa však plán odrazu, v duchu akéhosi „hrdinstva“ a snahy ušetriť peniaze za taxík, zmenil a rozhodlo sa proti mojej vôli ísť 25 minút (stálej chôdze) po strmých schodoch až do Ravella. A to aj s batožinou! Asi po vyše sto schodoch sa moji spolucestujúci odo mňa vzdialili a ja som zostal na týchto strmých schodoch sedieť – úplne prepotený, so slzami v očiach, lapajúc po dychu s pocitom na zvracanie – a premýšľal som, či sa mi tento nápad stavaný na akejsi pohodlnosti vyplatil.

Po asi piatich minútach som vstal, odhodlaný v tejto „tortúre“ pokračovať, no v tom som zazrel, že sa moji spolucestujúci vracajú dole so slovami, že sa to nedá zvládnuť. S trasúcimi kolenami sme teda zišli dole. Obďaleč týchto schodov bol taký menší podnik, kde sme doplnili zásoby vody. Ochotný čašník nám tam aj zavolal taxík, ktorý nás okolo ôsmej hodiny večer doviezol na naše ubytovanie v Ravelle. Kľúče od rezervovaného dovolenkového domu (casa vacanza) nás už čakali v schránke. Majiteľka ubytovania bola pravdepodobne veriaca osoba, pretože na kľúčenke bola Pompejská madona a na fasáde domu zas obraz Panny Márie Karmelskej (Škapuliarskej). Výhľad z terasy tohto dovolenkového domu nám okamžite vyrazil dych. Musím skonštatovať, že to bol najkrajší výhľad z ubytovania, aký som kedy mal. Pri pohľade z tejto terasy sme aj zabudli na naše predošlé trápenie. V ravellskom casa vacanza sme strávili dve noci.

RAVELLO je ideálne miesto pre tých, ktorí hľadajú pohodu a pokoj, doplnené krásnym výhľadom na more. Možno vďaka tamojšiemu pokoju sem radi cestujú známe osobnosti a umelci, ktorí hľadajú ničím nerušený pobyt pri mori. V Ravelle napríklad dovolenkovali osobnosti, ako niekdajšia prvá dáma USA Jacqueline Kennedyová či herečka Greta Garbo.

Ravello nie je práve mesto, ktoré by triumfovalo plážami, no zato je značne historické. Medzi tunajšie architektonické klenoty patrí dóm zasvätený sv. Pantaleonovi, Villa Rufolo preslávená stupňovitými záhradami a terasami s výhľadom na more, Villa Cimbrone, dnes malý luxusný hotel, ktorý má však bohaté záhrady prístupné aj pre verejnosť a Kostol Santa Maria delle Grazie, ktorý so svojimi dvoma vežičkami, s borovicou píniovou a morom v pozadí ihneď prezrádza, že ste v Ravelle. Obrázky tohto kostola nájdete takmer všade – fotografie, obrázky z cestoviek, keramické taniere či tabuľky s číslami domov.

Centrum diania v Ravelle je na námestí Piazza Vescovado, o čom som sa pri večernej prechádzke sám presvedčil. Predstavte si ten pohľad po tom, ako v prítmí stúpate po niekoľkých desiatkach schodov, upachtení a upotení a zrazu vyústite na toto námestie, ktoré je svetielkami vysvietené ako na Vianoce. Takmer každý strom bol obvešaný svetielkami. Do toho vrava ľudí sediacich na terasách a smiech detí. Nočné Ravello ma naozaj milo prekvapilo. Toto námestie som navštívil aj počas dňa, aby som si mohol pozrieť miestnu katedrálu a Villu Rufolo.

Dóm Santa Maria Assunta a San Pantaleone je hlavným miestom katolíckych bohoslužieb v Ravelle, teda sídlom rovnomennej farnosti patriacej do arcidiecézy Amalfi-Cava de’ Tirreni. Dňa 10. júla 1918 povýšil pápež Benedikt XV. túto katedrálu na baziliku minor. Súčasťou interiéru je kaplnka zo 17. storočia, kazateľnica z 12. storočia a mnoho vzácnych objektov, napríklad sarkofág venovaný biskupovi Francescovi Castaldovi a panel zobrazujúci Michala Archanjela. Nachádzajú sa tu aj rôzne relikvie, medzi nimi tiež krv mučeníka sv. Pantaleona di Nicomedia uložená v spomínanej kaplnke. Táto relikvia je v Ravelle už od roku 1112 a každoročne sa v júli (ale aj pri iných príležitostiach) zázračne skvapalňuje, čo možno sledovať cez mriežku, ktorá relikviu chráni. K skvapalneniu dochádza spontánne, bez toho, aby sa s ampulkou hýbalo alebo sa ňou triaslo.

Počiatky úžasného komplexu, nesúceho meno Villa Rufolo, siahajú do 13. storočia, kedy ho nechala postaviť bohatá a mocná obchodnícka rodina Rufolo. O jej význame svedčí fakt, že Landolfo Rufolo bol spolu so svojou vilou zvečnený Giovannim Boccacciom v diele Dekameron. Vila potom prešla dedením na iných vlastníkov, akými boli rody Confalone, Muscettola a d’Afflitto di Scala. V období výstavby bola táto vila považovaná za jednu z najväčších a najdrahších na Amalfitánskom pobreží. Spojením arabskej a byzantskej architektúry, a výzdoby s prvkami prevzatými z miestneho kultúrneho kontextu, našla rodina Rufolo vhodný štýl na vyjadrenie svojej moci.

V polovici 19. storočia bola vila už ruinou a len čiastočne si zachovala svoj pôvodný vzhľad, pričom po úpadku slávnych potomkov prešla mnohými úpravami. Škótsky aristokrat Sir Francis Nevile Reid sa rozhodol budovu kúpiť, aj keď nebola vhodná na bývanie. Tento vysoko sofistikovaný muž nechal vilu zrekonštruovať a premenil jej terasy na záhrady, čím vytvoril majstrovské dielo, ktoré svojím výkrikom ocenil i jeden špeciálny hosť.

V roku 1880 navštívil vilu nemecký operný skladateľ Richard Wagner. Krása miesta ho natoľko uchvátila, že si prostredie rajských záhrad predstavoval ako čarovnú Klingsorovu záhradu v druhom dejstve Parsifala. Na diele pracoval už 23 rokov a ak by sa mu to v Ravelle nepodarilo, s veľkou pravdepodobnosťou by ho nikdy nedokončil, nakoľko v roku 1883 zomrel. Na jeho pamiatku sa v dolnej záhrade vily Rufolo každoročne koná koncert.

Do vily sa vchádza cez bránu v klenutej vstupnej veži a po krátkej uličke dominuje čistinke Torre Maggiore. Tá je orientovaná na zvonicu katedrály v Ravello s výhľadom na terasy (hornú a dolnú), ako aj s výhľadom na pobrežie Amalfi a záliv Salerno s kvetinovými záhradami, ktoré sú väčšinu roka rozkvitnuté. Medzi miestnosťami vily je obzvlášť zaujímavé veľké nádvorie vyvýšené ako kláštor a niektoré miestnosti tvoriace malé múzeum.

Hlavným mestom Amalfitánskeho pobrežia je AMALFI, teda mesto, ktoré celému pobrežiu dáva meno. Leží v ústí hlbokej rokliny, na úpätí Monte Cerreto, obklopené dramatickými útesmi s pobrežnou scenériou. Má za sebou zaujímavú históriu námorného štátu – Vojvodstva Amalfi (Ducatus Amalphitanus). To bolo obchodnou veľmocou v Stredozemnom mori medzi rokmi 839 až 1131. Vojvodstvo obchodovalo s obilím od svojich susedov, soľou zo Sardínie a otrokmi z vnútrozemia. Nepohrdlo ani obchodovaním s drevom, výmenou za zlaté dináre razené v Egypte a Sýrii, s cieľom kúpiť byzantský hodváb, ktorý ďalej predávalo na Západe. Dokonca i v islamských prístavoch mali obchodníci z Amalfi privilegované postavenie.

Vojvodstvo vytvorilo aj tzv. Tavole Amalfitane, tabuľky, ktoré dali základ „námornému kódexu“ používanému kresťanskými prístavnými mestami. Tieto ich „zákony“ boli v Stredomorí uznávané až do roku 1570.

Vojvodstvo Amalfi zaniklo v roku 1131, kedy bolo dobyté Normanmi a bolo pripojené k Sicílskemu kráľovstvu. Ranou pre Amalfi bola aj vlna cunami z roku 1343, ktorá zničila prístav a dolné mesto. V 20. a 30. rokoch 20. storočia bolo Amalfi obľúbenou dovolenkovou destináciou britskej vyššej triedy a aristokracie.

Patrónom tohto malebného mesta je sv. Ondrej, ktorého relikvie sa nachádzajú v miestnej katedrále. Rozprávkové mesto Amalfi má pôvabnú promenádu Lungomare dei Cavalieri, prístav aj malú pláž. Na námestí Piazza Duomo sa nachádza Fontana del Popolo zo 16. storočia a námestie dopĺňa aj monumentálne schodisko so 62 schodmi, ktoré vedie do katedrály. V spleti uličiek zaujme krytá Via dei Mercanti, v stredoveku plná obchodov.

Katedrála svätého Ondreja v Amalfi alebo Dóm v Amalfi je katedrálou arcidiecézy Amalfi-Cava de ‘Tirreni. Katedrálu nechal postaviť vojvoda Mansone I. v roku 987 vedľa chrámu z 9. storočia. Čoskoro sa oba trojľoďové kostoly spojili a vytvorili jediný románsky kostol so šiestimi loďami. V roku 1266 bol po demolácii ľavej lode počet lodí zredukovaný na päť, aby bolo možné postaviť kláštornú rajskú záhradu (Chiostro del Paradiso) v arabsko-normanskom štýle, bohato zdobenú ornamentálnou výzdobou.

Začiatkom novoveku sa dva pôvodné kostoly opäť oddelili a starší sa stal Bazilikou sv. Kríža. Ďalšie stavebné zásahy sa uskutočnili medzi 16. a 18. storočím. Dňa 24. decembra 1861 v dôsledku silného vetra spadla horná časť zle udržiavanej fasády, čo podnietilo radikálnu rekonštrukciu v duchu purizmu. Novú fasádu navrhol architekt Errico Alvino v maurskom slohu s neogotickými vplyvmi. Hlavný katedrálny portál ma osadené bronzové dvere odliate v Konštantínopole v roku 1066. Zvonica v románskom štýle, ktorá sa začala stavať v roku 1180 a bola dokončená o 100 rokov neskôr, je zakončená zhlukom štyroch malých veží okolo jednej väčšej. Toto zakončenie s piatimi vežičkami je zdobené majolikovými dlaždicami jasných farieb, ktoré tvoria prepletené gotické oblúky v arabsko-normanskom štýle. Ide o najozdobnejší príklad typu stredovekej zvonice, ktorý sa nachádza iba v južnom Taliansku.

Interiér, prestavaný v mojom obľúbenom barokovom slohu, má dispozíciu baziliky s transeptom a apsidou. Je obložený mramorom, zdobený mozaikami a je tu starobylé stĺporadie, nad ktorým dominuje kazetový strop. Víťazný oblúk podopierajú dva egyptské žulové stĺpy. Na barokovom hlavnom oltári je na veľkom plátne zobrazené ukrižovanie svätého Ondreja apoštola, kópia diela Mattia Pretiho z Baziliky Sant’Andrea della Valle. V ľavej lodi je relikviárová socha patróna chrámu a socha Piety. Napravo od zadných dverí sa nachádza krucifix vyrobený z perlete, ktorý bol privezený zo Svätej zeme.

Pozostatky svätého Ondreja priviezol do Amalfi z Konštantínopolu v roku 1206, po štvrtej križiackej výprave, kardinál Peter z Capuy. V roku 1208 bola dokončená krypta a relikvie odovzdané chrámu. Hovorilo sa, že neskôr zo svätcových kostí vytekala manna. Súčasná krypta je zdobená jemnými freskami, z ktorých najväčšia predstavuje „Príchod tela sv. Ondreja do katedrály Amalfi“. Na oltári je bronzová socha sv. Ondreja od Michelangela Naccherina, mramorová socha sv. Vavrinca od Pietra Berniniho (otec slávneho barokového umelca Giana Lorenza Berniniho) a socha sv. Štefana od miestneho umelca.

Do krypty vedú schody z priľahlej Baziliky sv. Kríža, v ktorej je dnes umiestnené diecézne múzeum plné liturgických a umeleckých skvostov – starobylé paramenty, monštrancie, relikviáre, oltárne tabuľky, predmety osadené drahokamami, insígnia Rádu Zlatého rúna, mohutné plechové a postriebrené antependium, v priľahlých kaplnkách fresky zo 14. storočia či socha Madony s Ježiškom z 15. storočia. Nemilo ma však prekvapil regionálne obľúbený „ochranný talizman pred zlým okom“ z červeného koralu, tzv. cornicello (roh), visiaci na Ježiškovom krku na červenej retiazke. Tento starodávny doplnok, značne rozšírený v Neapole, je súčasťou výzdoby tejto stredovekej sochy. Nazdávam sa, že bol na sochu domaľovaný neskôr.

Obráťme teraz na chvíľu pozornosť aj na prírodné krásy Amalfitánskeho pobrežia. Jedným z úchvatných prírodných klenotov tohto čarovného miesta je Smaragdová jaskyňa (Grotta dello Smeraldo) – chrám vytvorený prírodou. Prirovnanie tejto jaskyne ku chrámu nie je len výplodom mojej fantázie; chrám v nej tak trochu vidia aj iní návštevníci, autori opisných článkov, či dokonca sám náš sprievodca pri jej prezentácii menoval významné katedrály sveta, ukazujúc na jej krasovú výzdobu.

Táto malá krasová jaskyňa, ktorá sa nachádza v dedine Conca dei Marini (pár kilometrov od rušného mesta Amalfi), vznikla vďaka javu, ktorý nazývame bradyseizmus. Útesy sa vďaka pohybu rozlomili a pozdĺž ich puklín sa vytvorila jaskyňa. Ďalším zemským pohybom jaskyňa klesla, vďaka čomu do nej vnikla morská voda, ktorou sa postupne zapĺňala. Keď slnečné svetlo preniká cez tyrkysové vlny Stredozemného mora do jaskyne cez podmorské otvory, lomené svetlo sa sfarbí na magickú smaragdovú farbu, ktorá vrhá šumivé odrazy na steny jaskyne. Tento jav dal jaskyni jej meno. Plocha vody má rozmery zhruba 45 × 32 metrov, strecha jaskyne je asi 24 metrov nad hladinou mora.

Na rozdiel od Modrej jaskyne nachádzajúcej sa na Capri, nemá Smaragdová jaskyňa nad čiarou ponoru žiadne prirodzené vyústenie. Jediný otvor do vonkajšieho sveta je tesne pod vodnou hladinou, ktorou preniká spomínané svetlo. Absencia prirodzeného otvoru nad čiarou ponoru znamenala, že existencia jaskyne zostala dlhé roky neznáma. Dávne legendy síce hovorili o jaskyni ukrytej uprostred útesov tejto oblasti, no nikomu sa nepodarilo zistiť jej presnú polohu. Až nadišiel rok 1932, kedy jaskyňu úplnou náhodou objavil rybár menom Luigi Buoncore, ktorého objav okamžite preslávil.

Ak k jaskyni prídete SITA autobusom (miesto má svoju zastávku), zostúpite po schodoch k pristavanému domčeku nad jaskyňou a zaplatíte vstupné 10 eur. Ak chcete platiť kartou, zaplatíte až pri druhom stanovišti, pred jaskyňou. Dolu k jaskyni vás zvezie výťah. Pri vstupe do jaskyne sa nalodíte do člna pre viac osôb a „kapitán“ sprievodca vás veslujúc prevedie po jaskyni a porozpráva miestne fakty, zaujímavosti, legendy a upriami vašu pozornosť na najkrajšie krasové výzdoby. Stalagmity, stalaktity a stalagnáty tu tvoria také nádherné stĺpy, úkazy a sochy, ktoré len podčiarkujú všetku tú majestátnosť prírody. Náš sprievodca aj veslom viackrát rozvíril vodnú hladinu, ktorej bublinky sa okamžite začali ligotať a odrážať prenikajúce podmorské svetlo.

Veľkým prekvapením bol podmorský keramický Betlehem, ktorý ste po ustálení hladiny mohli cez vodu zreteľne pozorovať. Ten v jaskyni umiestnili v 50. rokoch minulého storočia. Ak zbystríte zrak, uvidíte aj strapce kvetov, ktoré potápači každý rok na Vianoce tradične prinášajú Ježiškovi.

Druhou, z veľkej časti prírodnou krásou je tzv. Fiordo Di Furore. Je jednou z tých krásnych instagramových miest Amalfitánskeho pobrežia, ktoré pred pár rokmi takmer vôbec nebolo známe. Možno to tak aj mohlo ostať, pretože egoistické výdobytky turizmu tomuto krásnemu miestu škodia. Krásna naturálna pláž je napríklad „okupovaná“ viacerými motorovými člnmi, ktoré sa pod oblúkom mosta otáčajú. Taktiež aj tých pár cigaretových ohorkov medzi kameňmi, ktoré som zazrel, alebo občasné zaoblené úlomky skla medzi kamienkami pláže. To skrátka tomuto miestu nepridáva.

Najlepšie sa sem dostanete autobusom, ktorý stojí na moste blízko schodov, ktoré vedú na pláž. Tú spravuje prívetivý chlapík vyzerajúci ako pirát či morský vlk, hnedý od slnka a ošľahaný morským vetrom. Všimli sme si, že býva neďaleko autobusovej zastávky, takže to má „do práce“ na skok. Prenajíma ležadlá za 10 eur, ponúka aj nejaké občerstvenie a na konci dňa zbiera smeti. Slnko na pláži zažijete od 11-tej do 15-tej hodiny, no mne jeho absencia až tak neprekážala. Nie som ten typ turistu, ktorý sa rád griluje na slnku, aby nadobudol opálenie, ktoré je síce v dnešnom modernom svete in, no v skutočnosti nie veľmi zdravá obranná reakcia kože. Voda bola úžasná, na prvý pocit chladná, no nakoniec osviežujúca. Tento chvíľkový oddych som už potreboval.

Málokto z ľudí však vie, že táto pláž je súčasťou dediny Furore, ktorá sa tiahne od pláže pozdĺž výšin pohoria Lattari s domami prilepenými na skale a zdobenými nástennými maľbami. Je to jedna z najkrajších a najmenej známych dedín v Kampánii a Taliansku. Názov Furore je odvodený od Terra Furoris, ako toto miesto nazývali starí ľudia, zasiahnutí burácajúcim hukotom mora, ktoré počas búrok láme svoje vlny o fjord. V minulosti to bola malá pevnosť s veľmi malým počtom obyvateľov pod vplyvom Amalfi, v každom prípade nedobytná kvôli svojej geografickej polohe.

Návštevu Amalfitánskeho pobrežia som zakončil legendárnym POSITANOM. Pri pohľade z mora je Positano zasadené do pôsobivej vertikálnej panorámy farieb: zelená farba pohoria Lattari; biela, ružová a žltá farba stredomorských domov; striebristo šedá farba jeho kamienkových pláží; a modré more.

Už starovekým Rimanom sa toto miesto pozdávalo a postavili tu množstvo honosných víl, ktorých ruiny možno vidieť v blízkosti Kostola Santa Maria Assunta, momentálne zastrešených v múzeu MAR Positano – Museo Archeologico Romano. Podzemný komplex je rozdelený na dve krypty a miestnosť rímskej vily. Steny miestnosti s freskami z cisárskej éry sú jediným príkladom nástennej maľby v rímskych vilách na pobreží Amalfi. Ich zvláštnosťou sú obzvlášť svetlé farby.

Predpokladá sa, že samotné mesto bolo založené v 9. storočí okolo benediktínskeho opátstva. Mesto sa následne rozrástlo po príchode obyvateľov z Paestumu, ktorí utekali pred nájazdmi Saracénov. Po tom, čo ho v roku 1268 vyplienili dobyvatelia z Pisy, Positano zvýšilo svoju obranu a stalo sa podobné svojmu mocnému susedovi Amalfi – so strmými úzkymi cestami, mohutnými opevnenými múrmi a sériou dôležitých strážnych veží. Takže, pokiaľ sa budete počas prechádzky Positanom zamýšľať, prečo má také úzke uličky, odpoveď je jednoduchá – pôvodne na obranu. Dnes sú tieto uličky plné malých obchodíkov s tovarom miestnych výrobcov, ako napríklad tradičný likér Limoncello (prítomný aj v Cinque Terre) alebo najrôznejšie výrobky z citrónov – od sladkostí, cez vonné dekorácie a sviečky, až po samotné citróny nadmerných veľkostí.

Positano sa postupne stalo bohatým trhovým prístavom a jeho popularita v priebehu času len rástla. V stredoveku bolo pochopiteľne prístavom Vojvodstva Amalfi, v 16. a 17. storočí naďalej prosperovalo. Potrápilo ho len legendárne cunami, ktoré poškodilo i Amalfi a potom v 15. storočí niekoľko útokov osmanských pirátov. Po zjednotení Talianska a otvorení množstva nových obchodných ciest začal význam mesta upadať. Len za pár desaťročí sa zmenilo na niečo viac, ako skromnú rybársku dedinu, čo motivovalo mnohých obyvateľov radšej emigrovať do USA. Positanu pomohol až cestovný ruch.

Aj napriek malej rozlohe mesta je možné v Positane navštíviť celkom 8 kostolov. Najvýznamnejší z nich je Kolegiálny kostol Santa Maria Assunta, ktorého majolikový obklad kupoly je viditeľný z každého kúta mesta. Vo vnútri kostola je zachovaná byzantská ikona Čiernej Madony (Panna Mária Positanská) z 13. storočia. Podľa legendy raz uviazla osmanská loď (alebo ju zastihla hrozná búrka) pri brehoch toho, čo sa odvtedy preslávilo ako Positano. Na palube lode bola aj ikona Panny Márie, ktorú ukoristili v Byzancii. Námorníci sa pokúšali loď uvoľniť a rozhýbať vyhodením časti nákladu do mora, ale každý pokus bol márny. Legenda ďalej hovorí, že kapitán odrazu začul obraz Panny Márie šepkať „posa, posa“, v preklade „posaď ma, polož ma“. Neváhal ani chvíľu a obraz hodil do mora. Odrazu sa ich loď uvoľnila a mohli odplávať preč.

Miestni obyvatelia postavili na mieste, kde bol obraz vyplavený na breh kostol, pričom si túto udalosť vysvetlili ako znamenie, že Panna Mária si vybrala ich mesto ako miesto odpočinku. V skutočnosti bola ikona dovezená do Positana v 13. storočí benediktínskymi mníchmi. Pri kostole je, vďaka prispeniu anonymného kapucína z roku 1707, postavená zvonica. Nad jej vstupom je stredoveký basreliéf zobrazujúci Pistrix (legendárna morská príšera s hadím chvostom), líšku a rybu a nad basreliéfom je pamätná tabuľa z roku 1902, ktorá pripomína Flavia Gioiu.

Salerno

Prestupovým mestom medzi Amalfitánou, Neapolom a Pompejami bolo Salerno. Cez toto mesto som prechádzal dvakrát, pričom raz som si našiel trochu času na to, aby som si prezrel aspoň nejaké tie jeho uličky, rajský dvor Katedrály sv. Matúša (patróna Salerna, ktorého relikvie sa nachádzajú v krypte katedrály) či stredoveký akvadukt z 9. storočia. Mesto je rozdelené do troch odlišných častí alebo sektorov: stredoveký sektor, sektor z 19. storočia a hustejšie osídlená povojnová oblasť s niekoľkými obytnými blokmi.

Salerno je po Neapole druhým najdôležitejším obchodným a priemyselným centrom Kampánie. V ranom stredoveku to bolo nezávislé lombardské kniežatstvo – Principatus Salerni (Kniežatstvo Salerno), ktoré okolo 11. storočia ovládalo väčšinu južného Talianska. V tomto období bola založená Schola medica salernitana, prvá lekárska škola v latinskom prostredí stredoveku, považovaná za historicky prvú školu univerzitného charakteru. Z tejto školy sa šírilo poznanie arabských a židovských lekárskych diel, diel Hippokrata a Galena do školy v Chartres.

Normani v roku 1077 urobili zo Salerna hlavné mesto svojej vlády v celom južnom Taliansku. V 16. storočí, pod vplyvom rodu Sanseverino (patriaci medzi najmocnejších feudálov v južnom Taliansku), sa mesto stalo veľkým centrom vzdelanosti, kultúry a umenia. Neskôr, v roku 1694, mesto postihlo niekoľko katastrofálnych zemetrasení a morových rán. Počas obdobia španielskej nadvlády mesto zažívalo krízu, ktorá trvala až do 18. storočia. Za Napoleona sa Salerno stalo súčasťou Partenopeanskej republiky. 8. septembra 1943 sa tu v priebehu druhej svetovej vojny vylodili Spojenci. Salerno bolo počas vojnových bojov veľmi poškodené.

Nad mestom sa týči hrad Arechis, ležiaci na 300 m vysokom vrchu. Na jeho návštevu som však už čas nemal. Z kostolov sú považované za najvýznamnejšie románsky S. Crocifisso z 10. až 11. storočia s antickými stĺpmi a freskami v podzemnej krypte, S. Gregorio z 11. až 12. storočia, S. Annunziata zo 14. storočia. Pri stanici som si pozrel Kostol Najsvätejšieho Srdca Ježišovho, postavený v neorománskom (píše sa aj o eklektickom) slohu zo začiatku 20. storočia a potom spomínanú Katedrálu sv. Matúša.

Stavbu katedrály zahájil v roku 1076 vtedajší vojvoda Apúlie a Kalábria, normanský dobyvateľ Robert Guiscard a potom ju v roku 1084 vysvätil pápež Gregor VII., ktorý záver svojho života prežil vo vyhnanstve v Salerne a je v tunajšej katedrále aj pochovaný. Po zemetrasení v roku 1688 bolo najmä vnútro katedrály prestavané v slohu neskorého neapolského baroka, pričom neskoršie prestavby sa snažili tento „barokový zásah“ oslabiť. V septembri 1943, keď sa v Salerne vylodili Spojenci, bola katedrála taktiež do značnej miery poškodená. Vojna si vždy vyberá svoju daň.

Pokračovanie v ďalšej časti…

PDF (formát pre tlač)