Sv. Veronika Giuliani, panna, opátka a mystička

9. júla 2023   Svätec týždňa

Akoby nádherná voňavá ruža objavuje sa začudovanému ľudskému zraku sv. Veronika Giuliani v Božej záhrade!

Životopisné údaje

Sv. Veronika sa narodila roku 1660 v meste Mercatello, v biskupstve Urbino v (dnešnom) Taliansku. Pri svätom krste dostala meno Uršula. Zbožní a cnostní rodičia nižšieho šľachtického stavu už od jej príchodu na tento márny svet obdivovali podivné znamenia jej budúcej svätosti. Už ako nemluvniatko sa postila – v stredu, piatok a v sobotu ráno a večer nesala mlieko z materinských pŕs, len niekoľko kvapiek vypila. V šiestom mesiaci uvidela obraz najsvätejšej Trojice, opustila ona materské lono, istým krokom náhlila sa k obrazu a zostala pred ním stáť ako očarovaná.

Keď mala jeden a pol roka, vzala ju slúžka ku kupcovi. Kupec zle meral a maličká zvolala: «Meraj poctivo, lebo Boh ťa vidí!» Keď mala asi štyri roky, tak zle ochorela jej matka, že ju museli sv. sviatosťami zomierajúcich zaopatriť. Kňaz vstúpil do izby s Božím Telom. Uršuli zjavil sa akoby žiarou zaliaty; a bežala k nemu s prosbou, či by jej nedovolil Telo Božie prijať. Keď matka prijímala, priskočila Uršula k jej posteli a zvolala: «Ach, aké sladké veci si dostala!» A priblížila sa k jej ústam a povedala: «Oj, aká to sladká vôňa!»

Raz počula o utrpení sv. mučeníkov, bežala potom k ohňu a držala svoje rúčky nad plameňmi a nestiahla ich späť až kým zápach popáleniny rodičov na jej počínanie neupozornil, ktorí ju museli nasilu od ohňa odtrhnúť. Pri stole dieťa odkladalo jedlo pre chudobných. Stalo sa, že pocestný prosil dieťa o almužnu a že práve nič nemala pri ruke, podala mu svoju črievičku. Pocestný riekol, že je mu jedna črievička nepotrebná; dala mu teda aj druhú. V siedmom roku išla k sv. spovedi. Spovedníka prosila, aby jej uložil nejaké umŕtvenie tela ako pokutu. Spovedník to odmietol a Uršula sa potom doma ukryla, šľahala sa prútmi a bodliakmi, pichala si útle telíčko ihlami. Neskôr to ani ona sama neschvaľovala, lebo ju spovedník od umŕtvovania odrádzal.

Po prvom sv. prijímaní Božieho Tela sa doma staršej sestričky pýtala, ako dlho trvá u nej tá pálčivosť v útrobách? Sestra s údivom pozrela na Uršulu, načo sa ona spamätala a nadobudla presvedčenie, že je to zvláštna Božia milosť, a viac už o tom nehovorila. Keď mala dvanásť rokov, pohrúžila sa pri modlitbe tak do rozjímania, že zabudla na celý svet. Toto rozjímanie bolo u nej neskôr spojené s podivnými zjaveniami a vytržením. Keď bola jej matka na smrteľnej posteli, zavolala si svojich päť dietok a každé jedno odporúčala jednej z piatich rán Spasiteľa. Uršulu odporúčala rane v Kristovom boku.

Akonáhle Uršula dosiahla dospelejší vek, túžila vstúpiť do kláštora. Otec sa vzpieral tomuto kroku. Zvolával mládež do domu a usporadúval zábavy, aby jej tú myšlienku z hlavy vyhodil. Čím viac sa však mládež veselila a o svetských radovánkach rozprávala, tým viac sa Uršuli hnusil svet a jeho márny život. Keď to nepomohlo, poslal ju otec k strýkovi, aby ten jej myšlienky na kláštorný život odvrátil. U strýka upadla do nebezpečnej choroby a lekári nevedeli pomôcť. Až ošetrovateľky zbadali, že kedykoľvek sa o mníškach alebo kláštore rozprávali, Uršuli sa vždy polepšilo. Keď to otec počul, súhlasil, aby si kláštor vyvolila. Keď jej to oznámili, vyskočila z lôžka celkom zdravá. Rozhodla sa pre kláštor kapucínok v Città di Castello.

Strýko ju priviedol k biskupovi, aby ho poprosil o zvolenie. Ten však odmietol, lebo že Uršula nevie po latinsky. A Uršula, ktorá sa naozaj latinčinu nikdy neučila, vzala s dôverou latinský breviár do ruky a čítala tak plynulo, akoby na to už dávno navykla. Neskôr odriekavala dlhšie pasáže zo Sv. písma tak ľahko a zrozumiteľne latinsky, ako vo svojej materčine. Biskup dovolil teda vstúpiť Uršuli do kláštora, kde dostala meno Veronika. Jej dávna túžba bola napokon vyplnená.

Avšak v kláštore jej nastali trpké časy. Tu v tichosti musela podstúpiť veľký boj sama so sebou. Svet, ktorý ju predtým netešil, kým v ňom žila, nadobúdal u nej skrze diabolské pokúšanie takú obľubu, že sotva dokázala v kláštore vydržať. Na um jej prichádzali myšlienky, že predsa len bola pochabá, že opovrhla ponukou manželského stavu: musí to vraj byť veľká radosť môcť žiť v manželstve. Modlitba, ktorú predtým tak veľmi obľubovala, jej bola teraz trápením. Pobožnosti zdali sa jej zdĺhavé, mníšky nepríležité a celý kláštorný život jej bol veľkou ťarchou. Musela veľmi bojovať proti búrkam vo svojom srdci. Veronika však vytrvala v boji. Keď na ňu prišlo pokušenie, hodila sa k nohám umučeného Spasiteľa a zvolala: «Ja som Tvoja Pane, Ty si môj!»

Keď diabol nič nedokázal ľahkou cestou, skúsil to mimoriadnymi prostriedkami. Vo dne v noci, i v samom kostole, ju obklopovali hnusné strašidlá, a v noci sa jej často zjavovali s takým hrmotom, že jej to mníšky vytýkali a karhali ju, žeby taký hluk nerobila. Ale ani toto pokúšanie svätú pannu neodviedlo zo správnej cesty. Šťastne ona zvíťazila! Pán zmiloval sa nad ňou a zjavoval sa jej sám.

Keď sa raz skrúšene modlila, zjavil sa jej kalich, ktorý vznášal sa na oblaku. A mala vnuknutie, ktoré jej takto vravelo:

«Toto je kalich života. Či si pripravená z neho piť?»
«Pane,» zvolala, «pripravená som na všetko, čo Ty žiadaš!»

O krátky čas zjavil sa jej Spasiteľ s tŕňovou korunou na hlave. Ona zvolala: «Ženích môj, daj mi čiastku tých tŕňov, zaslúžim si ich!» A Pán vzal so svojej hlavy tŕňovú korunu a položil ju na hlavu Veronike. A ona pocítila na hlave mimoriadnu bolesť. A keď tá bolesť neprestávala a ona kláštorné povinnosti konať nemohla, prosila Spasiteľa, žeby jej k tým bolestiam ráčil priložiť aj silu, žeby mohla pracovať a žeby tak znak Jeho milosti nebol prezradený. Veľmi sa snažila ukryť to tajomstvo a predsa napokon vyšlo najavo. Mníšky zbadali na jej hlave stopy po tŕňovej korune. Na jednom jej prste uzreli podivný prsteň, ktorý bol okrášlený drahokamom červeným ako krv a spred očí pozorovateľa zrazu zmizol a potom sa zase zjavil.

Predstavená kláštora žiadala Veroniku, aby tajomstvo zázračného prsteňa vyjavila. Veronika dlho mlčala, ale z poslušnosti konečne prezradila, že je to prsteň, ktorým si ju Nebeský Ženích zasnúbil. Neskôr sa ukázalo na jej tele aj päť Spasiteľových rán. Zarmútená prosila Pána, aby jej ponechal len bolesť tých rán a vonkajšie znaky, aby ráčil ukryť. Bolo jej oznámené, že znaky tie majú byť behom troch rokov videné, aby sa svet presvedčil, že pochádzajú od Boha.

A veruže znaky tých rán nezmizli. Lekári sa usilovali všemožne, aby rany zahojili, ich snaha však bola márna. Po troch rokoch rany náhle zmizli a len na rozkaz predstavenej kláštora sa objavili zase. A tieto krvácajúce rany nosila sv. Veronika tridsať rokov a pri všetkých veľkých bolestiach, ktoré trpela, konala svoje povinnosti rovnako ako aj druhé mníšky.

Keď sv. Veronika cítila, že sa rozlúči s týmto svetom, vyzradila, že po jej smrti nájdu na jej srdci štyriadvadsať znakov. Spovedník je prikázal, aby ich opísala. Boli to znaky nástrojov použitých pri umučení Spasiteľa a sedem mečov Márie, ktorými bolo jej srdce ranené. Keď umrela, našli sa tie isté znaky na jej srdci. Ba ani nezomrela prv, kým jej to spovedný otec nedovolil. Aj jej smrť mala byť dielom jej poslušnosti voči predstaveným na zemi. Čo aké veľké boli jej bolesti, čo ako veľmi boli vyčerpané jej životné sily, predsa nedokázala zomrieť, kým jej spovedník nepovedal: «Poteš svoje srdce, Veronika; to, po čom si tak veľmi túžila, je blízko. Dávam ti požadované dovolenie.» Keď tieto slová duchovný otec vyslovil, sklonila hlavu a zomrela. To stalo sa roku Pána 1727, dňa 9. júla.

Pri jej hrobe a na jej príhovor sa diali mnohé zázraky. Pápež Pius VII. ju vyhlásil za jej hrdinské cnosti a preukázané divy za blahoslavenú; a Svätý Otec Gregor XVI. ju slávnostne v deň najsvätejšej Trojice roku 1839 zaradil do zoznamu svätých panien.

Sv. Veronika sa vyobrazuje v mníšskom rúchu, ako kľačí s rozprestretými rukami, na oblaku vznáša sa kalich, z ktorého padajú lúče na jej päť rán, ktorými ju Spasiteľ ozdobil.

Poučenie

Sv. apoštol Pavol píše Korintským kresťanom (2Kor 11, 2): «Veď horlím za vás Božou horlivosťou. Zasnúbil som vás jednému mužovi; aby som vás odovzdal Kristovi ako čistú pannu.» Chcel tým povedať, milujem vás úprimne a srdečne pre Boha, aby som vás Jemu ako čistú obetu odovzdal. Svätá Cirkev nás všetkých kresťanov skrze sv. krst Ježišovi zasnúbila a predstavila ako čistú nevestu, aby sme sa ako nevinná a čistá obeta Jemu s telom a dušou v celom svojom živote venovali.

Svätá Veronika nám dala príklad svojím životom, ako máme podľa poukázania sv. Pavla svoj život viesť. V útlom veku prejavovala zbožnú myseľ; keď dorástla, dosvedčila, že patrí jedine Ženíchovi svojej duše a žiadne trápenie nebolo vstave ju od Neho odlúčiť.

Kresťan, ak chceš tento krásny príklad nasledovať, musíš sa celkom Božej službe venovať a všetko, čo činíš a trpíš, Jemu ku cti konať a znášať. Sv. Veronika sa neprotivila otcovmu zákazu, keď jej bránil vstúpiť do kláštora; modlila sa však tak vrúcne k Nebeskému Otcovi a prosila s takou dôverou o Jeho osvietenie, že jej otec svoje rozhodnutie napokon zmenil a dovolil jej vstúpiť do kláštora vstúpiť. A keď bola v kláštore, prebudil sa v jej srdci boj ľudských návykov a pocitov, túžba po svete ju naplnila bôľom a dlho váhala, či má svoj sľub zrušiť.

Kresťan, aj ty si vystavený mnohému pokúšaniu. Tvoja duša býva trápená túžbou po vzdialenom cieli, ktorá ti mnohé radosti a blaženosti vykresľuje. Dobrotivý Boh ukončil tento boj pri sv. Veronike, keď nepoklesla, ale len k Nemu sa utiekala, Jemu sa obetovala. A vtisol jej na hlavu tŕňovú korunu.

Kresťan, spomeň si, že aj u teba skončili sa zápasy pochybnosti a márnej túžby po hmlistom cieli domnelého vzdialeného šťastia, keď ťa Boh navštívil tŕňovou korunou nešťastia alebo trápenia. Bôľ, ktorý ti zostal, starosti a trápenia, do ktorých ťa uvádza, dávajú ti silu, aby si svoje slabé náklonnosti premohol a iba po opravdivom blahoslavenstve túžil. A toto blahoslavenstvo nenájdeme na tomto svete, len keď sa Bohu s celou dušou obetujeme a tak svojej duši večné spasenie zabezpečíme.

Modlitba

Ó Bože, ktorý si sv. Veronike, Svojej panne, kalich utrpenia okúsiť a rany Svojho božského Syna u nej zjaviť ráčil, popraj na jej príhovor aj nám sily, žeby sme trpkosti tohto života s oddanosťou do Tvojej vôle znášali, aby sme niekedy Tvojich radostí účastnými stať sa mohli. Skrze Ježiša Krista, Syna Tvojho, Pána nášho. Amen

-mip-

PDF (formát pre tlač)