Sv. Apolinár, biskup z Ravenny a mučeník

23. júla 2023   Svätec týždňa

Cirkevné dejiny nám neprezrádzajú kde a kedy sa narodil sv. Apolinár, len že po roku 40 po Kristu Peter z Antiochie do Ríma prišiel a viacerých kresťanov, ktorých si pre apoštolské dielo zvolil, so sebou priviedol. A medzi nimi bol aj Apolinár. Niektorí usudzujú, že patril medzi tých 72 učeníkov, ktorých si Spasiteľ okolo seba zhromaždil. Sv. Peter ho v Ríme vysvätil za biskupa a potom poslal do Ravenny v Itálii, aby tam pohanom ohlasoval sv. Evanjelium.

Keď teda okolo roku 46 po Kristu prišiel Apolinár do Ravenny, ubytoval sa u jedného pohanského vojaka menom Hereneus, ktorý mal slepého syna. Že ho vojak pohostinne prijal, zavolal k sebe slepého a takto sa modlil: «Ó Bože, ktorý si na každom mieste prítomný, popraj milostivo, aby toto mesto Tvojho Syna, Pána nášho Ježiša Krista poznalo, keď nie len tieto oči osvietiš, ale aj vnútorné oči pohanov otvoríš, žeby skôr poznali, že Ježiš je Tvoj Syn a Boh a ja žeby som tu úrodnú pôdu pre svoje slová našiel.» A prežehnal znamením sv. kríža slepého mladíka. Tomu sa hneď vrátil zrak, i padol aj so svojimi rodičmi k nohám biskupa, uveril v Ježiša Krista spolu s nimi a sv. Apolinár ich pokrstil v blízkom potoku.

Vojakov dôstojník mal chorú manželku, ktorú žiaden lekár nedokázal uzdraviť. Hereneus vyrozprával svojmu nadriadenému, ako sv. Apolinár vrátil zrak jeho slepému synovi. Dôstojník si dal preto zavolať biskupa a prosil ho, aby uzdravil aj jeho manželku. Svätý riekol: «Ja som slabý a hriešny človek, a nie som v stave niečo také vykonať; ale v mene Ježiša Krista, Syna Božieho, ktorého som sluhom, môžu sa veľké veci stať.» A vzal nemocnú za ruku a povedal: «V mene Pána nášho, Ježiša Krista, vstaň a uver v Neho, že je opravdivý Boh!» Nemocná vstala uzdravená a zvolala: «Verím, že niet iného Boha, ako toho, ktorého Apolinár ohlasuje!»

Týmto zázrakom obrátil sa dôstojník a aj celý jeho dom. Sv. Apolinár býval odvtedy v dome dôstojníka, hlásal slovo Božie, uzdravoval chorých a mnohí pohania prijali sv. krst. Tak sa v Ravenne rozširovala sv. Cirkev a sv. biskup posvätil behom dvanástich rokov po svojom boku učeníkov Adhereta a Calocera za kňazov, bohatého Marciana a ľubomudrca Leokadia za diakonov. Šiesti učeníci prespevovali s ním vo dne v noci chválospevy a žalmy. Pohanskí žreci badali, že chrámy zasvätené ich bohom zostávajú stále viac a viac prázdne, že prichádzajú o živnosť a oznámili preto miestodržiteľovi Saturninovi, do akého nebezpečenstva Apolinár miestne náboženstvo privádza.

Saturnin, ktorý dostal od cisára Nera rozkaz, aby kresťanov prenasledoval, nariadil vojakom, aby biskupa Apolinára pred neho doviedli.

Saturnin sa opýtal: «Kto si?»
Apolinár odpovedal: «Ja som kresťan a služobník Kristov.»
Saturnin sa pýtal ďalej: «A kto je Kristus?»
«Syn Boha živého, skrze ktorého každé stvorenie žije na nebi, na zemi, i v mori,» vysvetľoval horlivý Boží sluha.
Saturnin pokračoval: «Či on poslal teba k nám, aby si vyprázdnil chrámy našich bohov? Či nepoznáš hromovládneho Jupitera, ktorý obýva kapitol nášho mesta a ktorému sa máš klaňať?»
Apolinár nato odvetil: «Neviem, čo je to za obyvateľa a nepoznám ani jeho chrám.»

Prítomní žreci zvolali: «Poď s nami a pozri aký nádherne ozdobený chrám; tam nájdeš aj nepremožiteľného Jupitera!»

Miestodržiteľ rozkázal, aby vojaci a žreci Apolinára do chrámu zaviedli. Keď svätý biskup uzrel modlu zo striebra a zlata, usmial sa: «Tejto modle sa ja klaňať nemôžem; ale dajte mi ju a dobre ju použijem. Ako sa budú tešiť chudobní, keď dostanú takú štedrú almužnu! To by bolo prvé dobrodenie, ktoré by od Jupitera, ktorého vy nazývate bohom, obdržali. Ako tu tak stojí, je vidím len potupu človečenstva, ktoré sa nemej modle klania a tým verejne svoje bláznovstvo dáva na známosť. Vy sami, ktorí sa nazývate jeho kňazmi, neveríte v božstvo tejto modly, ale chcete len, aby sa jej ľud klaňal a vaše príjmy tak rozmnožoval.»

Pohanskí žreci, počujúc tieto slová, zúrili, začali ho päsťami biť do tváre a keď videli, že ho miestodržiteľ na smrť neodsúdil, vzbúrili ľud, vyvliekli ho von z mesta; tam ho kameňovali a nechali napokon na morskom brehu ležať. Jeho učeníci prišli, aby jeho telo pochovali; ale ako sa zaradovali, keď ho našli živého. Vzali teda svojho umučeného sv. biskupa a zaniesli ho ku kresťanskej vdove, ktorá ho starostlivo opatrovala, takže o polroka úplne vyzdravel.

Jeden bohatý pohan, menom Bonifác, onemel, a žiaden lekár mu nevedel pomôcť. Jeho manželka sa dopočula, že služobník Boží, ktorý už mnohých ľudí uzdravil, žije u tej vdovy. Poslala k nemu posla s prosbou, aby prišiel do Ravenny a jej muža uzdravil. Apolinár prišiel k Bonifácovi a tak, ako mu bolo predtým povedané, našiel ho nemého. Modlil sa: «Ó Pane Ježišu Kriste, ktorý si zamkol ústa tohto človeka, aby nemohol viac modly o pomoc volať a prosiť, otvor jeho ústa, žeby nabudúce len Teba vzýval a veril, že si živý Boh naveky.» «Amen,» riekli prítomní kresťania. A Bonifác zrazu prehovoril a vzdával chválu Bohu: «Niet iného Boha, len toho, ktorého sv. Apolinár ohlasuje!»

Toho dňa sa dalo 500 pohanov pokrstiť. Pohanskí žreci opäť zúrili, chytili ho a vyhnali z mesta, pričom kričali: «Hoci nemocných uzdravuješ, neopováž sa opäť do mesta prísť, lebo ťa zabijeme!»

Apolinár hlásal slovo Božie v okolí Ravenny, slúžil svätú omšu pod stánkom, keď medzitým kňaz Calocerus spoločenstvo kresťanov v meste viedol. Neskôr Apolinár odišiel do kraja menom Emilia, a s úspechom tam hlásal slovo Božie. O niekoľko rokov sa vrátil späť do Ravenny. V tom čase bola Ravenna a jej okolie podriadené rímskemu veľmožovi Rufovi. Keď jeho dcéra nebezpečne ochorela, dal si k nej Rufus zavolať sv. Apolinára. Práve vo chvíli, keď sv. biskup vstupoval do konzulovho paláca, zomrela jeho dcéra a celý dom nariekal.

Rufus privítal svätého Apolinára zúfalými výčitkami. Svätý biskup preto slávnostne riekol: «Prisahaj mi, pane, na spásu cisára, že venuješ svoju dcéru Spasiteľovej službe, keď ju k životu privediem.» Rufus odpovedal: «Keď jej život navrátiš, budem zvelebovať Boha a venujem svoju dcéru Jeho službe.»

A sv. biskup sa modlil s dôverou k Spasiteľovi nad zomrelou: «Pane Ježišu Kriste, ktorý si môjmu učiteľovi, apoštolovi Petrovi, milosť poprial a všetko mu vyplnil, o čo Teba prosil: priveď k životu túto dievčinu, pretože si Stvoriteľom všetkých vecí a okrem Teba žiadneho Boha niet.» A k zomrelej prehovoril: «Čože tu ešte ležíš? Vstaň a vyznaj svojho Stvoriteľa!» A ona vstala a zvolala: «Veľký je Boh, ktorého Jeho sluha Apolinár ohlasuje a niet iného Boha!»

A celý konzulov dom sa dal pokrstiť. Pohania oznámili cisárovi Nerovi, čo stalo sa v Rufovom dome a ako sa vzmáha kresťanská viera v meste a ako sú pohanské chrámy opovrhované. Nero poslal svojho námestníka Messalina do Ravenny, aby pôvodcu tohto nebezpečenstva poslal do vyhnanstva alebo potrestal smrťou.

Messalinus si dal povolať sv. Apolinára a takto sa ho spýtal: «Ako sa voláš a skadiaľ si?»
Svätý mu odpovedal: «Volám sa Apolinár a prišiel som z Ríma.»
«Čím sa zaoberáš?» «Som kresťan a učeník apoštolov.»
«Kto je Kristus?»
«Syn večného a všemohúceho Boha.»
«Či hovoríš o tom Kristovi, ktorý sa vydával sa za Boha a ktorého Židia pred tridsiatimi rokmi ukrižovali? Keby bol býval Bohom, nebol by sa dal zneuctiť a usmrtiť. Ako ho môžeš teda k bohom pripočítať?»

Sv. Apolinár nato odpovedal pohanovi: «Kristus, o ktorom hovorím, bol Boh a je naveky. On chcel ľudí od zlých duchov oslobodiť; preto sa zjavil, vzal na seba ľudské telo a narodil sa z Márie Panny.»

Messalinus mu skočil do reči: «To som počul už v Ríme, ale ťažko mi tomu uveriť.»

Sv. Apolinár teda pokračoval: «Počúvaj sudca, čo ti poviem! Ako Boh zdržoval sa Kristus v ľudskom tele, robil veľké a mnohé zázraky a Židia ho ako človeka prenasledovali a ukrižovali. On trpel ako človek, lebo nemohol trpieť ako Boh, ktorý nemá telo a je večný. Ako taký vstal tretieho dňa z mŕtvych, zjavil sa mnohým a vystúpil na Nebesia. On dáva tým, ktorí v Neho veria, takú moc, že v Jeho mene zlých duchov z ľudí vyháňajú a mŕtvych kriesia naspäť k životu.»

Messalinus odvetil: «Mňa nepresvedčíš, aby som v cudzieho Boha veril, ktorého miestne zákony neuznávajú. Ale dosť už o tom; choď a obetuj Jupiterovi zápalnú obetu; lebo prisahám ti na česť cisára, že ťa dám zbičovať a vyhnať z krajiny.»

Neohrozený sluha Boží odpovedal hrdým hlasom: «Nedbám, daj ma zaviesť k modle; ale nemysli si, že jej budem obetovať. Som pripravený svojmu Bohu obetu života priniesť!»

Pohanskí žreci kričali: «Či počuješ, vladár, ako sa opovažuje kňazom nazývať? Vyžeň mu tú opovážlivosť z hlavy!» Messalinus rozkázal sv. biskupa bičovať. Sv. Apolinár na to riekol: «Ja som kresťan; čiň, čo sa ti páči.»

A keď ani po bičovaní nechcel modle obetovať, dal ho pohan natiahnuť na škripec. Neohrozený sluha Boží pomedzi mučenie volal: «Vyznávam, že Ježiš Kristus, náš Pán, je pravý živý Boh a žiaden iný!» Keď to Messalinus počul, pýtal sa svätého: «Povedz mi, akú odmenu očakávaš za toto trápenie?» A sv. biskup mu odpovedal: «Písané stojí, že ten kto vytrvá až do konca, bude spasený, a kto v Kristovi zomrie, bude žiť naveky. To je odmena kresťanov.»

Mnohým mučením svätec úplne oslabol. Prítomní kresťania sa tešili nad jeho stálosťou. Keď trochu k sebe prišiel, pýtal sa Messaliria: «Ty bezbožník, či ozaj neveríš v Ježiša Krista? Neujdeš večnému zatrateniu!» Messalinus rozkázal, aby ho vojaci bili po ústach. A dal ho potom hodiť do tmavého žalára, aby tam hladom zhynul. Žreci vzbúrili pohanov, a tí okolo dvesto kresťanov v meste pobili. Boh však neopustil svojho služobníka v žalári, ale poslal svojho anjela, aby ho kŕmil. Na štvrtý deň počul Messalinus, že sv. Apolinár ešte stále žije. Preto prikázal dať mu tajne okovy, na loď vyložiť a do vyhnanstva odplaviť, aby na niektorom z pustých miest zahynul.

Loď pochytila na mori veľká búrka a zahnala ju ďaleko od miesta, na ktorom mali vojaci sv. Apolinára aj s jeho dvoma kňazmi vysadiť. Až napokon narazila na skaly a rozbila sa. Pri živote ostali len: sv. Apolinár, jeho dvaja kňazi a dvaja pohanskí vojaci, ktorých morské vlny na breh vyhodili.

Vojaci riekli sv. biskupovi: «Ó pane a otče, kam sa teraz podejeme, čo budeme robiť?» Sv. biskup im odvetil: «Dajte sa pokrstiť a budete žiť.» A pohania boli poučení vo svätej viere a pokrstení. Sv. Apolinár cestoval potom po Mýsii (územie v dnešnom Turecku v Malej Ázii), kam bol morskými vlnami zahnaný a ohlasoval slovo spasenia. Raz prišiel k jednému boháčovi, ktorý trpel chorobou malomocenstva a spýtal sa ho:

«Či chceš byť uzdravený?» Nemocný odpovedal: «Z celého srdca chcem!» A sv. biskup sa ďalej pýtal: «Či veríš v Boha? Ver v Ježiša Krista, Syna Jeho!» A chorý odpovedal: «Ten nech je mojím Bohom, ktorý ma uzdraví.»

Sv. Apolinár vzýval meno Ježiša Krista, dotkol sa chorého a ten hneď vyzdravel, a prijal sv. krst. Mnohí pohania nasledovali potom jeho príklad. Z Mýsie išiel sv. Apolinár do Trácie, kde mali pohania modlu, ktorá im predpovedala budúcnosť. Keď sv. biskup mnohých pohanov obrátil, neodpovedali žreci dlho prostredníctvom modly na otázky, ktoré jej pohanský ľud predkladal. Až sa konečne dal počuť hlas modly: «Či neviete, že sem prišiel učeník apoštola Petra? Kým tu toho budete trpieť, nedám vám odpovede.» A poverčivý pohanský ľud zbičoval sv. Apolinára a jeho druhov, vysadil ich na loď, aby boli zavezení tam, odkiaľ prišli. A oni sa šťastne dostali späť do Ravenny.

Kresťania v Ravenne sa tešili veľmi, keď po troch rokoch uzreli svojho najvyššieho pastiera. A sv. Apolinár požíval teraz dlhší čas pokoj. Sv. Cirkev prekvitala, pohania boli pokojní. Ale zrazu začali znova zúriť.

Keď jedného dňa sv. biskup v dome istého vznešeného mešťana slúžil sv. omšu, votreli sa pohania medzi kresťanov a odvliekli svätého od oltára do chrámu modly Apolóna, aby ho prinútili modle obetovať. Zbehlo sa tam veľké množstvo ľudu. Svätý sa pomodlil k pravému Bohu, vstal a riekol k modle Apolónovi: «Buď prekliaty a zničený, aby na tvojom mieste pravý Boh ctený bol!» A modla sa nato zrútila a rozbila sa na márne kusy.

Kresťania plesali od radosti, pohania škrípali zubami a zavliekli sv. Apolinára k miestodržiteľovi Taurovi, aby ho odsúdil na smrť a pri tom kričali: «Zabi tohto starého zlostníka, ktorý všetko, čo je naše, hubí!»

Taurus sa spýtal svätého: «Akou čarovnou mocou si zničil nášho boha? Či azda nejaký boh prebýva v tebe?»
Sv. Apolinár mu odvetil: «Vo mne neprebýva božstvo; ale Ježiš Kristus, pravý Boh pôsobí skrze mňa to, čo vy obdivujete.»
Taurus riekol: «Mám slepého syna, keď mu prinavrátiš mocou svojho Boha zrak, budem aj ja v Neho veriť.»

A doviedli sluhovia jeho slepého syna. Sv. Apolinár sa modlil najprv potichu, potom zvolal: «V mene Pána Ježiša Krista otvor oči a viď!» A slepý sa pozrel okolo seba. Prítomní pohania skríkli: «Opravdivý je to Boh, ktorý také veci činí!» a veľmi mnohí dali sa pokrstiť. A aby pokrstený Taurus sv. biskupa pred zlostnými pohanskými žrecmi zachránil, odviedol ho v noci na svoj statok neďaleko Ravenny, kde sa od toho času Božie služby konali.

Pohanskí žreci žalovali sv. Apolinára u cisára Vespasiana, ktorý vtedy panoval po Nerovi, že zviedol skoro celý ľud. Cisár prísne uložil novému miestodržiteľovi, aby poslal sv. biskupa do vyhnanstva. Taurus chcel dať tajne odviesť svätého do pokojného kraja, no pohania sa to dozvedeli, prepadli sprievod na ceste, umučili sv. biskupa a nechali ho polomŕtveho ležať na mieste. S nárekom odniesli zbožní kresťania umučeného do neďalekého domu a tam ho starostlivo ošetrovali. Svätý mučeník sa trochu prebral, napomínal veriacich k vytrvalosti a zbožnému životu a po siedmich dňoch, dňa 23. júla roku 75 po Kristu, usnul v Pánu. Takmer 29 rokov viedol ako biskup Cirkev v Ravenne.

Telo sv. Apolinára pochovali zbožní kresťania do mramorového hrobu pri starom morskom prístave; neskôr bolo telo prenesené do hlavného chrámu v Ravenne.

Sv. Apolinár sa vyobrazuje v biskupskom rúchu, s rozbitou modlou a kyjakom pri jeho nohách.

Poučenie

Sv. Apolinár vo všetkom nasledoval svojho majstra, sv. Petra, a svojho nebeského Spasiteľa. Kristus mu bol, ako vyvolenému sluhovi, živým príkladom pokory a lásky. V pokore znášal všetko utrpenie pre Krista a Jeho sv. Cirkev. Lásku k blížnym dokazoval neohrozeným hlásaním Božieho slova a karhaním neveriacich, útechou zarmútených a trpezlivosťou voči každému. Na neho sa vzťahuje to, čo píše Tertullianus: «Aká podobnosť je medzi filozofom a kresťanom, odchovancom Grécka a učeníkom neba, medzi človekom, ktorý zháňa sa po skutku úcty a medzi človekom, ktorý hľadá svoje spasenie, medzi tým, ktorý len slovami je cnostným a tým, ktorý cnosť skutkom dokazuje?»

Kresťan, takýmto Božím vyvoleným máš aj ty byť, aj ty máš skutkami preukazovať svoju cnosť. Napomínaj tých, ktorí sú ti podriadení a neporiadni v rečiach alebo v mravoch. Sv. Augustín hovorí: «Napomínaj sebe rovných, starších pros, mladších karhaj trestom. Teš zarmútených so súcitom a poskytuj im potrebné prostriedky. Každý deň máš k tomu mnoho príležitostí. Buď trpezlivý s každým človekom a položením. Každý človek ti dáva príležitosť, aby si bol trpezlivý, niektorý svojou zlosťou, iný dobrým úmyslom. Na tomto svete je mnoho nepríjemného a trpezlivosť je prostriedkom proti tomu. Keď nebudeš takto žiť, nebudeš Kristovým vyvoleným!»

Modlitba

Ó Bože, veriacich duší odplatiteľ, ktorý si tento deň pamiatke mučeníckej smrti sv. biskupa Apolinára posvätil: popraj nám, služobníkom svojim, ktorí slávnu pamiatku jeho ctíme, aby sme na jeho orodovanie odpustenie hriechov dosiahli. Skrze Ježiša Krista, Syna Tvojho, Pána nášho. Amen

-mip-

PDF (formát pre tlač)