Spoločné poslanie marxistov a katolíkov

Jozef Duháček
15. januára 2024   Cirkev

V priebehu posledných stopäťdesiat rokov desať pápežov rozhodne vylúčilo, žeby katolicizmus na jednej strane a marxizmus a s ním súvisiace doktríny na strane druhej, mohli mať nejaké spoločné poslanie:

„Nevýslovná doktrína komunizmu, ako sa tomu hovorí, je doktrína, ktorá zvrchovane odporuje samotnému prirodzenému zákonu.“ (Pius IX., Qui Pluribus)

„Medzi sociálnou a kresťanskou demokraciou nie je nič spoločné. Líšia sa od seba tak, ako sa líši socialistická sekta od kresťanského vyznania.“ (Lev XIII., Graves de Communi Re)

„Ešte zvláštnejšia, práve tak zarážajúca ako zarmucujúca je opovážlivosť a ľahkomyseľnosť ľudí, ktorí sa nazývajú katolíkmi, ktorí snívajú o premene spoločnosti za takýchto okolností mimo katolícku Cirkev, o zriadení „ríše spravodlivosti a lásky“ s pomocou ľudí prišlých zo všetkých strán bez náboženstva alebo bez viery, len ak zabudnú na to, čo ich delí: náboženské a filozofické presvedčenia a zdôrazňujú to, čo ich spája: veľkodušný idealizmus a mravné sily, ktoré čerpajú tam, „kde môžu“.

Ak uvážime, koľko bolo potrebných síl, múdrosti a nadprirodzených cností na zriadenie kresťanského „mesta“, ak spomenieme na utrpenie miliónov mučeníkov, na osvietenie Cirkevných Otcov a Cirkevných Učiteľov, na oddanosť všetkých hrdinov lásky, na mocnú, z Neba pochádzajúcu hierarchiu, na prúdy božskej milosti – to všetko zriadené, spojené a preniknuté životom a duchom Ježiša Krista, múdrosťou Božou, Slovom, ktoré sa stalo telom – ak pomyslíme na to všetko, žasneme, keď vidíme ako sa noví kňazi pokúšajú zlepšiť všetko to v Sillone na základe hmlistého idealizmu a občianskych cností. Čo dosiahnu…?

Číra verbálna a chimérická konštrukcia, v ktorej uvidíme, žiariace v spleti a zvodnom zmätku, slová sloboda, spravodlivosť, bratstvo, láska, rovnosť a ľudská radosť, to všetko spočíva na nepochopenej ľudskej dôstojnosti… Áno, môžeme skutočne povedať, že Sillon svoje oči uprel na chiméru socializmu.“ (Pius X., Notre Charge Apostolique)

„Naším zámerom tu nie je opakovať argumenty, ktoré jasne odhaľujú chyby socializmu a podobných doktrín. Náš predchodca, Lev. XIII., to urobil oveľa múdrejšie v skutočne nezabudnuteľných encyklikách; a vy, ctihodní bratia, dbajte na to, aby sa na tieto vážne predpisy nikdy nezabudlo.“ (Benedikt XV., Ad Beatissimi Apostolorum)

„Socializmus, ak zostane skutočným socializmom, aj keď sa poddá pravde a spravodlivosti v spomínaných bodoch, nemožno zosúladiť s učením katolíckej Cirkvi, pretože jeho koncept spoločnosti samotnej je úplne cudzí kresťanskej pravde… Náboženský socializmus, kresťanský socializmus sú protichodné pojmy; nikto nemôže byť zároveň dobrým katolíkom a skutočným socialistom.“ (Pius XI., Quadragesimo Anno)

„Komunizmus je vo svojej podstate nesprávny a nikto, kto by chcel zachrániť kresťanskú civilizáciu, s ním nesmie v žiadnom prípade spolupracovať.“ (Pius XI., Divini Redemptoris)

„Cirkev odsúdila rôzne formy marxistického socializmu; a dnes ich opäť odsudzuje, pretože je jej trvalým právom a povinnosťou chrániť ľudí pred klamnými argumentmi a podvratným vplyvom, ktoré ohrozujú ich večnú spásu.“ (Pius XII., Evangelii Praecones)

„Pápež Pius XI. ďalej zdôraznil zásadný protiklad medzi komunizmom a kresťanstvom a dal jasne najavo, že žiadny katolík sa nemôže prihlásiť ani k umiernenému socializmu.“ (Ján XXIII., Mater et Magistra)

„Kresťania priťahovaní socializmom majú príliš často tendenciu idealizovať si ho výrazmi, ktoré sú okrem iného veľmi všeobecné: vôľa po spravodlivosti, solidarite a rovnosti. Odmietajú uznať obmedzenia historických socialistických hnutí, ktoré zostávajú podmienené ideológiami, z ktorých vzišli.“ (Pavol VI., Octogesima Adveniens)

„Základný omyl „socializmu“ má antropologický charakter. Socializmus totiž pokladá jednotlivca len za obyčajný prvok a molekulu sociálneho organizmu tak, že dobro jednotlivca je celkom podriadené fungovaniu sociálneho a ekonomického mechanizmu. Z druhej strany tvrdí, že to isté dobro sa môže realizovať aj bez samotného rozhodovania a bez jedinečnej a výlučnej zodpovednosti za dobro alebo zlo. Človek sa tak redukuje na akúsi sieť sociálnych vzťahov a vytráca sa pojem osoby ako samostatného subjektu mravného rozhodovania, ktorý nimi buduje spoločenský poriadok… Úprimná snaha stáť na strane utláčaných a neocitnúť sa mimo behu dejín viedla v nedávnej minulosti mnohých kresťanov k tomu, aby hľadali rôzne spôsoby nemožného kompromisu medzi marxizmom a kresťanstvom…“ (Ján Pavol II., Centesimus Annus)

„Od 19. storočia bola proti charitatívnej činnosti Cirkvi vznášaná námietka, ktorú potom aktuálne rozvinulo marxistické učenie. Chudobní, hovorí, nepotrebujú natoľko charitatívne diela, ako skôr spravodlivosť… Marxizmus videl svetovú revolúciu a jej prípravné kroky ako všeliek na sociálny problém… Kresťanská charitatívna činnosť musí byť nezávislá od strán a ideológií. Nie je prostriedkom na ideologickú zmenu sveta a nie je v službách svetských úskokov. … Charita je odmietaná a napádaná ako spôsob zachovávania status quo. V skutočnosti je takáto filozofia neľudská. Človek žijúci v prítomnosti je obetovaný molochovi budúcnosti – budúcnosti, ktorú dosiahnuť zostáva prinajmenej neisté.“ (Benedikt XVI., Deus Caritas Est)

Tisíce katolíkov, verných skutočnosti nezmieriteľnosti marxizmu a katolicizmu bolo ochotných za katolícku víziu sveta položiť aj život a nejeden z nich bol za to aj svätorečený.

Lenže, ako latinské príslovie hovorí, tempora mutantur a pápeži sa menia s časmi. Čo bolo ešte včera ako oheň a voda sa dnes náramne dobre znáša…

František nás nedávno vyzval: „Kresťania, rovnako ako socialisti, marxisti a komunisti, by mali vybudovať lepšiu, bratskú budúcnosť vo svete rozdelenom vojnami a polarizáciou.“ (!!!)

Kresťania, ako aj socialisti, marxisti a komunisti majú spoločné poslanie, uviedol pápež František.

František povzbudil marxisticko-kresťanskú skupinu Dialop, aby spolupracovala v prospech znevýhodnených a proti korupcii a zneužívaniu moci. Povedal, že je dôležité prekonať rigidné, rozdeľujúce prístupy, viesť spory s otvoreným srdcom a navzájom sa počúvať bez toho, aby sme niekoho vylúčili z politických, sociálnych alebo náboženských dôvodov.

„Nedovoľte, aby financie a trh diktovali zákony,“ vyzval pápež svojich hostí. Neprestávajte „snívať o lepšom svete“, v ktorom sa presadzujú ideály ako sloboda, rovnosť, dôstojnosť a bratstvo; tieto ideály sú pre ľudstvo „zrkadlom Božieho sna“.

Pápež si želal „odvahu vystúpiť zo zabehaných koľají“, ako aj otvorenosť v dialógu pre „nové cesty“. Plná pozornosť sa musí venovať slabým: chudobným, nezamestnaným, bezdomovcom, migrantom, vykorisťovaným a všetkým, ktorí sú marginalizovaní. Zaobchádzanie s nimi je mierou civilizácie. Veľké diktatúry, ako je národný socializmus, zlikvidovali a dokonca zabili práve tieto skupiny, pripomenul pápež František.

Len pár poznámok

Je neľahké si predstaviť, aká spoločná vízia budúcnosti a sveta je možná medzi kresťanmi, pre ktorých je každý človek unikátna osoba, substancia s rozumovou prirodzenosťou, vybavená telom a nesmrteľnou dušou a marxistami, pre ktorých je človek len kus mäsa, pochádzajúci z opice (či zo spoločného predka s opicou, čo vyjde narovnako) sériou náhodných mutácií a ktorý má dôstojnosť a cenu, len ak ho môžu marxisti použiť ako palivo pre svoju revolúciu. Duša jedného človeka má väčšiu cenu ako celá planéta. Pre marxistov však nemajú žiadnu cenu ani desiatky miliónov ľudí, čo najrôznejšie marxisticky organizované štáty prakticky dokázali. František zjavne nejaký prienik medzi materialistickým kolektivizmom a personalistickým kresťanstvom vidí.

Je tiež namieste, jedným dychom s národným socializmom, ktorý je tiež kolektivistickým a darwinistickým produktom spomínať aj internacionálny socializmus, pretože to sú dve hnilé jablká z toho istého stromu. (!)

A na poslednom mieste, v tých neustále dookola prežúvaných prejavoch o menšinách a marginalizovaných, o rovnosti, slobode a bratstve a o snívaní a lepšom svete tak nejako chýba zmienka, že tu v prvom rade ide o spásu duší! Že je dosť možné, že lepší svet sa na zemi nepodarí vybudovať, ani keby sme sa ako snažili, že férová rovnosť je nakoniec možná iba pred Bohom, skutočné bratstvo je len skrze Krista a že nie je treba hľadať žiadne iné nové cesty, ako Tú, ktorá je zároveň aj pravda a život.

***

Portál Christianitas.sk svojim čitateľom odporúča:

Kniha Plinia Corrêu de Oliveiru Revolúcia a Kontrarevolúcia bola po prvýkrát publikovaná ešte v apríli 1959, a po vyše šesťdesiatich rokoch a mnohých prekladoch do svetových jazykov ju má napokon k dispozícii aj slovenský čitateľ. Uvedená práca vychádza z pevného historického a filozofického predpokladu: z nevyhnutnosti dodržiavať Kristov zákon nielen jednotlivcami, ale aj štátmi a všetkými spoločenskými vrstvami.

V roku 1960 Plinio Corrêa de Oliveira založil Sociedade Brasileira de Defesa de Tradição, Familia e Propriedade (Brazílska spoločnosť pre ochranu tradície, rodiny a vlastníctva) – organizáciu, ktorá sa neskôr rozšírila do mnohých krajín celého sveta pod názvom TFP (Tradition, Family, Property – Tradícia, rodina, vlastníctvo) a inšpirovala v mnohom aj katolíckych aktivistov na Slovensku, ktorí už od roku 2016 obhajujú kresťanské hodnoty.

Uvedenú knihu si môžete objednať na adrese:

https://www.christianashop.sk/revolucia-a-kontrarevolucia/

V našom e-shope si však môžete objednať vo výraznej zľave aj ďalšie zaujímavé tituly – viac informácií na našej stránke christianashop.sk/.

PDF (formát pre tlač)