Revolúcia a pravá povaha človeka, II. časť

Antoine Blanc de Saint-Bonnet
25. apríla 2024   Politika

predchádzajúca časť:
Revolúcia a pravá povaha človeka, I. časť

***

Osamotený rozum, zatemnený Pádom, nevedie k ničomu inému, než k čistému teoretizovaniu. Zaiste, je potrebné počúvať rozum, ale len aby sme vyhľadávali jeho aplikácie, naznačované skúsenosťou. Zmienené teoretické utópie totiž strácajú zo zreteľa to, čo je najposvätnejšie v histórii – tradície, mravy, nadobudnuté práva, zákony, aj pôsobenie Božej vôle na nás. Fakty, ktoré trvajú šesťtisíc rokov, ukazujú zaiste dostatočne Stvoriteľovu vôľu.

Tieto fakty, spolu s ich výkladom, predstavujú celé tajomstvo každého génia, spočívajúce v tom, že ich skutočne chápe, a to čím ďalej, tým lepšie. Skrze ne môže mať účasť, na samotných skutkoch Božích. Je nakoniec známe, že skutočná znalosť faktov o človeku vedie k zhovievavosti, ako aj k správnemu riešeniu problémov. Naproti tomu čistá teória vedie k dedukciám fanatika alebo sektára, a od nich potom k sprisahaneckým výstrelkom.

V politike sa teda celý problém, koniec-koncov, týka človeka: Narodil sa ako dobrý, alebo si nesie so sebou podobu prvotného zla? Bude sa môcť zaobísť bez obrany a zákonov, alebo bude donútený hájiť ten politický poriadok, ktorý od počiatku ochraňoval všetky jeho pokroky? Skúmajme všetko dôkladne: nezostáva nám nič iné, len vybrať si medzi faktami a utópiou, medzi tradíciou a Rousseauom. Na jednej strane je tu celá história, zákony, králi, ochrana, národy, ktoré mocnejú a zväčšujú sa dobytými právami – prax šiestich tisícročí! Na strane druhej – revolúcia: dobro odzbrojené, akoby už malo zaručené víťazstvo, hodnoty nechránené, akoby prichádzali automaticky samé od prírody, človek vydaný napospas svojim pudom, akoby všetky boli dobré, skrátka – jedno storočie pohrôm! Na jednej strane Cirkev a skúsenosť sveta, na strane druhej najprv rojkovia, potom zločinci a lotri.

Spoločnosť, najmä za posledných sto rokov, sa nemohla ubrániť Revolúcii, pretože sa zabudla pozrieť tým smerom, odkiaľ Revolúcia priteká a odpojiť ju hneď od jej prameňa. Revolúcia nevyniká genialitou a preto si nedokázala osvojiť ani jednu ideu, aby ňou nebola zároveň oslepená. Najprv si príliš idealizovala myšlienku slobody, a to do tej miery, že si splietla slobodu konať dobro, so slobodou konať zlo a hneď nato, ju môžeme vidieť, ako je oslepená ideou spoločnosti. Hľa, čo hovorí Rousseau:

(Mimochodom, veľmi dôležitá pasáž na pochopenie toho, čo je to moderná demokracia a toho, že súčasné totalitné trendy v globalizovanej spoločnosti nie sú pokrivením demokracie, ale jej legitímnym zavŕšením! Toto je krédo otca Revolúcie a modernej Demokracie. Pozn. red.)

„Kto chce dať národu ústavné zriadenie, musí zmeniť ľudskú prirodzenosť, pretvoriť každého jednotlivca, ktorý je sám osebe dokonalým celkom, na časť väčšieho celku, od ktorého dostáva tento jednotlivec svoj život a svoje bytie. Musí zmeniť povahu človeka, aby bola posilnená. Je potrebné, skrátka, odňať človeku jeho vlastné sily a dať mu také, ktoré by nemohol použiť bez pomoci blížneho. Čím sú jeho prirodzené sily viac umŕtvené, potlačené, tým je ústavné zriadenie pevnejšie a dokonalejšie: takže, až každý občan nebude ničím, nebude nič môcť, vtedy budeme môcť povedať, že zákonodarstvo je na vrchole dokonalosti.“

Tu teda naši doktrinári čerpali svoje pojmy! Despotizmus by sa vskutku nedal lepšie vystihnúť a centralizácia lepšie naznačiť!

Je pravdepodobné, žeby sa takýto nápad snažiaci sa organizovať národ do takejto jednoty, zmieril s ľudskou prirodzenosťou, potom s rozmanitosťou zvykov, miest, talentov, potrieb a nadobudnutých práv? Rozumieme už teraz, odkiaľ pochádza despotizmus? Táto utópia, ktorá splodila len biedu a skazu, je nielen zbavená akéhokoľvek historického základu, ale nemá ani žiadny základ zodpovedajúci rozumu či našej prirodzenosti.

Ľudia v tomto systéme by nemali nič viac než akési rovnaké právo pre všetkých – právo plne sa podrobiť vládnej právomoci a z toho potom vyplývajúce všeobecné, uniformné vedenie, týkajúce sa všetkých odvetví a všetkých záujmov štátu. Parlamentné zriadenie, pod zámienkou, že reprezentuje krajinu, dokončí čo nevidieť administratívnu centralizáciu, zničí regionálnu rôznorodosť a dovedie nás k pustej a nudnej monotónnosti, proti všetkým pravidlám histórie a ľudskej civilizácie. Urovná cestu despotizmu. Pripravuje mu pevné základy, ba je priamo jeho organizátorom…

Centralizácia a parlamentarizmus, unifikujúc všetko na jedno kopyto, vytvárajúc z národa neživú bytosť, priviedli by skutočne zákonodarstvo na ten „vrchol“ možnej dokonalosti, ako si prial Rousseau. (Stalo sa. Pozn. red.)

Akonáhle všetci ľudia nebudú mať iné než jedno a to isté právo, potom bude samozrejme potrebná aj všeobecnú reprezentáciu (zastúpenie). Avšak reprezentovať každého, to znamená v konečnom dôsledku – nereprezentovať nikoho: a to sa nám práve prihodilo! Keď majú všetci v štáte jedno a to isté právo, je potrebná samozrejme aj reprezentatívna vláda. Ale čo vlastne bude reprezentovať, ak nie uvedenú Rousseauovu tézu? Preto tiež už osemdesiat rokov (od Francúzskej revolúcie, pozn. red.) zakúšame na sebe všetky jej následky. Akonáhle sme roztrhli reťazec zvykov a práv, reálne nadobudnutých ľuďmi, musíme sa uchýliť k „ľudským právam“ – k tým právam, ktoré boli vynájdené, aby bol človek zotročený. (Aká jasnozrivosť autora, ktorý dokáže domyslieť našu súčasnosť 150 rokov dopredu! Pozn. red.)

Potom sa už ľahko zamenia potreby a reálne práva, ktoré už ľudia vlastnili, za fiktívnu „zvrchovanosť“, ktorá však v skutočnosti pochádza len od Boha a len Jemu náleží. A tie nadobudnuté reálne práva, ktoré boli vykonávané, sa potom následne opúšťajú, aby sa išlo za ich tieňom.

Len si to dobre všimnite: Revolúcia postuluje teóriu vrodených práv človeka proti vlastneniu práv nadobudnutých a takých, ktoré by patrili konkrétnym ľuďom. Inak povedané: postuluje teóriu fatalizmu namiesto slobody! Následne chce delegovať tieto vrodené práva na reprezentáciu (zastupiteľstvo), ktoré má údajne slúžiť – každému. Videl kedy svet dokonalejšie kaukliarstvo?

Hľadať teoretické, abstraktné práva, práva zbavené zásluhy, útočiť takto na človeka a na vlastníctvo v ich základoch a princípoch, v ich podstate! Nie je to zvláštne, keď sa predtým toľko hovorilo o našej slobode? Ako málo sa tu chápe význam ľudskej prirodzenosti!

(Pokračovanie)

PDF (formát pre tlač)