Memento mori – pamätaj na smrť. Dobrá smrť by mala byť pre katolíka prioritou (II. časť)

Jozef Duháček a Branislav Krasnovský
5. januára 2024   Cirkev

predchádzajúca časť:
Memento mori – pamätaj na smrť. Dobrá smrť by mala byť pre katolíka prioritou (I. časť)

***

Pri príprave na dobrú smrť pomáhajú tri vynikajúce katolícke knihy

Duchovní pisatelia súhlasne vyhlasujú, že najdôležitejšou primeranou prípravou na smrť je spravodlivý život. Nepovažujú umenie dobrej smrti za umenie, súbor cvičení či osvojiteľnú zručnosť, ktorá nemá vzťah a súvis s celým ľudským životom. Taký prístup chápu ako žalostnú chybu a dôsledne pred ním vystríhajú. Bohužiaľ však, skrze dedičným hriechom poškodenú prirodzenosť je takýto prístup medzi kresťanmi mimoriadne obvyklý a prejavuje sa v tom, že dotknutý človek celý život žije ako pohan, o Božie veci a svoju dušu sa nestará a všetko úsilie venuje svetským záležitostiam. Keď udrie jeho hodina a dôjde mu, že majetky, postavenie a svetská sláva, ktoré nadobudol bude musieť opustiť, vytiahne zo zaprášených kútov pamäte spomienku, že po smrti bude Súd, Nebo alebo Peklo, a začne rozmýšľať, ako by na poslednú chvíľu pretlačil svoju svetskými dobrami vypasenú dušu cez úzku bránu Neba.

Obávam sa, že kým sa budú rodiť Adamovi synovia a dcéry poznačení jeho hriechom, nebude to inak. Katolícka náuka o tejto veci je však jednoduchá a aj ten najväčší hlupáčik ju ľahko pochopí. Výstižne je zhustená v troch hlavných pravdách. Ľudská duša je nesmrteľná. Boh je spravodlivý sudca, ktorý dobrých odmeňuje a zlých trestá. Milosť Božia je na spasenie potrebná.

Najistejšia cesta ako sa dostať do Neba, je prežiť život v milosti posväcujúcej a v prípade jej straty, ktorá u biedneho ľudského pokolenia vždy hrozí, je potrebné si tú milosť okamžite obnoviť vykonaním sviatosti pokánia. Preto všetky príručky a návody, ako sa pripraviť na smrť, majú tento bod na prvom mieste.

V rámci spisov, po ktorých možno siahnuť a pripraviť sa tak na „dobrú smrť“, by sme spomenuli tri knihy:

Prvou je kniha ctihodného Louisa z Granady – Hriešnikov sprievodca, ktorú si možno zakúpiť dokonca aj v kníhkupectve Martinus. Ctihodný Louis z Granady OP bol obľúbeným duchovným spisovateľom sv. Jána z Kríža, sv. Františka Saleského, sv. Karola Boromejského, sv. Vincenta de Paul a sv. Ruženy Limskej. Svätá Terézia z Avily pripisovala práve tejto knihe zásluhy na obrátení viac než milióna duší v jej dobe!

„Všetci sme určení pre jedno alebo pre druhé. Buď večne kraľovať s Bohom v Nebi alebo večne horieť s diablami v Pekle,“ hovorí Louis z Granady. Opis zúfalstva duší v Pekle, ktorý v knihe zobrazil, je naozaj hrôzostrašný a je výstrahou aj pre tých najotrlejších hriešnikov. Autor podčiarkuje, že netreba sa spoliehať na obrátenie v neskoršom období svojho života, treba začať bojovať proti hriechu hneď. Kniha takisto rozoberá dôvody, prečo je hriešnikov život kvôli zožierajúcemu svedomiu nešťastným súžením už na zemi. Naopak, kto ostáva v stave posväcujúcej milosti, pozitívne cíti prisľúbenie Neba, nádheru čistého svedomia a ďalšie výhody majúce svoj základ v svätosti.

Druhou knihou, ktorú odporúčame, je kniha Sv. Alfonsa Mariu z Liguori s názvom Príprava na dobrú smrť. Úvahy o večných pravdách ako zbožne žiť a blažene zomrieť. Sv. Alfons Maria z Ligouri sa prihovára v knihe veriacim na tému smrti naozaj naturalisticky, slovami sv. Chryzostoma:

„Choď k otvorenému hrobu človeče a, rozjímaj o prachu, popole, červoch a vzdychaj. Pozeraj sa, ako tá mŕtvola najprv zožltne a potom sčernie. Potom si predstav, ako sa celé telo pokryje bielou, odpornou plesňou; potom vychádza mazľavý, hnilobný sliz, ktorý steká na zem. V tejto hnilobnej hmote sa vytvára veľké množstvo červov, ktoré sa živia mäsom. Na tele hodujú potkany; niektoré ho napadnú zvonka, iné sa dostanú do úst a čriev. Líca, pery a vlasy odpadávajú. Najprv sa obnažia rebrá a potom ruky a nohy. Červy po tom, ako skonzumujú všetko mäso, požierajú jeden druhého a nakoniec z nich zostane len páchnuca kostra, ktorá sa časom rozpadne na kúsky; kosti sa od seba oddelia a hlava sa oddelí od tela. Stali sa ako plevy na letnej mláťačke a odnášal ich vietor. Hľa, čo je človek: je ako prach na humne, ktorý odnáša vietor.“

Smrťou však všetko nekončí, ľudská duša bude žiť aj naďalej na mieste, kam pôjde po Súde na Kristov príkaz. Je potrebné na smrť sa pripravovať, žiť podľa Evanjelia a Božích prikázaní. Prikladáme jednu z modlitieb za dobrú smrť, ktorú sv. Alfons z Liguori odporúča:

„Hľa, môj Bože, na čo sa musí znížiť moje telo, ktorým som ťa tak veľmi urazil, na červy a hnilobu. To ma netrápi, naopak, teším sa, že toto moje telo, ktoré ma pripravilo o Teba, moje zvrchované dobro, jedného dňa zhnije a bude strávené. Čo ma však zarmucuje, je to, že aby som sa mohol oddávať týmto úbohým rozkošiam, spôsobil som Ti takú veľkú nechuť. Ale nezúfam nad Tvojím milosrdenstvom. Čakal si na mňa, aby si mi odpustil. Ty mi odpustíš, ak sa budem kajať. Ó, nekonečná dobrota, celým srdcom ľutujem, že som Tebou pohŕdal. Poviem so svätou Katarínou z Janova: „Môj Ježišu, už žiadne hriechy!“

Už žiadne hriechy! Už viac nebudem zneužívať Tvoju trpezlivosť. Ó, moja ukrižovaná Láska, nebudem čakať, kým mi spovedník v hodine smrti vloží do rúk kríž. Od tejto chvíle ťa objímam, od tejto chvíle ti odporúčam svoju dušu. Do tvojich rúk, Pane, odovzdávam svojho ducha. Moja duša bola toľko rokov na svete a nemilovala ťa. Daj mi svetlo a silu, aby som ťa miloval počas zvyšku svojho života: nebudem čakať, že ťa budem milovať v hodine smrti. Od tejto chvíle Ťa milujem; objímam Ťa a zjednocujem sa s Tebou; a sľubujem, že sa od Teba už nikdy nevzdialim, ó, najsvätejšia Panna! Pripútaj ma k Ježišovi Kristovi a vypros mi milosť, aby som ho už nikdy nestratil.“

Na tomto odkaze si prípadní záujemcovia môžu knihu sv. Alfonsa Mariu z Liguori bezplatne stiahnuť: https://librinostri.catholica.cz/download/SvAlfoMLigRozvOVecP-mkhz-2014.pdf

Treťou knihou je Umenie dobrej smrti od sv. Roberta Bellarmina. Bellarmin vo svojom diele uviedol slová, ktoré sme spomínali už v úvode nášho miniseriálu o tom, ako sa pripraviť na dobrú smrť. Ľudia podľa Bellarmina venujú veľa pozornosti menej významným veciam svojho života. To, v akom stave umrú, však má dosah na ich ďalšiu večnú existenciu – tejto skutočnosti paradoxne na vrchole svojich síl pozornosť nevenujú. Je pritom hlúposťou zanedbávať umenie dobrej smrti. Ľudia sa venujú veľmi pozorne právnym problémom a otázkam, oveľa dôslednejšie by sa však mali venovať svojej smrti, pretože po nej predstúpia pred Najvyššieho sudcu a budú sa zodpovedať za celý svoj život.

Robert Bellarmin vo svojej knihe Umenie dobrej smrti zozbieral predpisy zo Svätého písma a z textov Cirkevných Otcov. Pre Roberta Bellarmina je smrť zdrojom duchovného oslobodenia a nie dôvodom strachu. V knihe vysvetľuje 16 základných bodov, ktoré sú potrebné k tomu, aby sa ľudia zbavili strachu zo smrti, oživili duchovný život človeka a priniesli do jeho života potešujúci Kristov pokoj. Kniha obsahuje informácie o tom, prečo je dôležitá sviatosť pokánia, ako odumrieť svetu, aký význam má pôst pre osud ľudskej duše, zdôrazňuje význam modlitby, formy prípravy na dobrú smrť a ako reagovať na Božie volanie, naučiť sa dobre žiť a zomrieť v Božej milosti.

Bližšie informácie je možné stiahnuť, bezplatne v anglickom jazyku, tu: https://www.saintsbooks.net/books/St.%20Robert%20Bellarmine%20-%20The%20Art%20of%20Dying%20Well.html

Boh však, ako ten dobrý pán vinohradu, aj tých čo sa nechali najať len na poslednú hodinku, vyplatí rovnako, ako tých, čo pracovali od rána, lebo on je Pánom Neba a so svojím si môže zaobchádzať tak, ako sa mu páči. Preto prijíma do svojho náručia aj tých, ktorí sa až na poslednú chvíľu obrátili k Nemu a ako nám Kristus ukázal na prípade kajúceho lotra, takí môžu ešte v ten deň byť v Nebeskom kráľovstve.

Preto v katolíckej Cirkvi existuje istý súbor činov, duševných a morálnych postojov a služieb, ktoré sa považujú za bezprostrednú prípravu na príchod posledného okamihu. Bez ohľadu na to, ako starostlivo sa život človeka prispôsoboval zákonu Božiemu a predpisom Cirkvi, žiadny kresťan nechce vstúpiť do večnosti bez toho, aby sa pripravil a vyzbrojil proti hrôzam tohto okamihu.

Kedy treba zavolať kňaza?

V prípade, že posledný okamih pozemského bytia hrozí človekovi, ktorého choroba, úraz, nehoda alebo iná vec nepripravila o vedomie, je nutné okamžite volať kňaza a rímsky rituál predpisuje, aby sa kňaz ponáhľal k lôžku umierajúceho už pri prvom upozornení. Naozaj nie je možné preháňať význam a dôležitosť tohto včasného príchodu kňaza, ktorý prinesie chorému alebo umierajúcemu vhodnú duchovnú pomoc. Dnes sa o takejto situácii kňaz môže prakticky dozvedieť len od príbuzných alebo priateľov chorého, a preto oni majú v tejto veci veľmi jednoznačnú povinnosť.

Príliš často dochádza k mylnému chápaniu milosrdenstva a ohľaduplnosti, hovorí sa, že prítomnosť kňaza zoberie chorému nádej, že ho privedie do stresu, akoby už mal zomrieť a tak sa doslova z hlúpych ohľadov na emócie a pocity boží služobník privolá, ak vôbec, len vtedy, keď je pacient v bezvedomí a smrť je už na prahu. Pre katolíckeho kresťana však nie je ani táto príprava na smrť len pasívnym pretrpením určitých náboženských obradov. Toto nie je mágia, kde sa čarovnými slovami, ktoré čarodejník vyriekne konajú divy. Je to, pokiaľ je to možné, vedomé a cielené aplikovanie modlitby; vytvorenie alebo prehlbovanie zvláštnej nálady duše a prijímanie takej sviatostnej pomoci, ktorá je vhodná pre ľudského ducha, aby sa s určitou dôverou objavil pred svojím Sudcom.

Preto nezavolanie duchovného včas ani zďaleka nie je prejavom pochopenia pre druhého alebo ohľaduplnosti, ale je najnenapraviteľnejšou krutosťou. Aby sme si boli istí, že nie je vždy potrebné, aby bolo pacientovi povedané, že už nemá nádej; dokonca aj vtedy, keď je smrť celkom rozpoznateľná. Ba aj vtedy, keď mu to už povedať treba, existuje priestor na uplatnenie veľkej miery obozretnosti a taktu. Môže sa stať, že chorý musí dať do poriadku dôležité záležitosti a že naznačenie pravdepodobnosti smrti je jediným primeraným podnetom, ktorý ho prinúti splniť si svoje povinnosti. V takých prípadoch môže byť nielen láskavosťou, ale aj povinnosťou oznámiť mu to priamo, ale jemne. Je zrejmé, že je potrebná zvláštna miera ohľaduplnosti.

Usporiadanie našich pozemských záležitostí

Je nepochybne potrebné, aby sa vyriešili, nakoľko sa dá, aj svetské záležitosti, vyrovnali podlžnosti, splnili záväzky, pretože aj takéto veci majú vplyv na obnovenie stavu milosti u toho, kto má v súčasnosti prejsť bránami smrti do večnosti. Usporiadanie našich pozemských záležitostí je potrebné následne potom zavŕšiť svätou spoveďou, prijatím Eucharistie, posledným pomazaním a požehnaním.

Spoveď

Prvým krokom v procese prípravy na smrť je spoveď, udelenie sviatostného rozhrešenia. Spoveď je riadny prostriedok na zmierenie sa s Bohom, je tým najnevyhnutnejším činiteľom, ktorý pomáha duši pripraviť sa na odchod z tela. Rímsky rituál hovorí, že kňaz má využiť všetku svoju rozvážnosť, obozretnosť a lásku, aby presvedčil chorého k spovedi, aj keď nebezpečenstvo smrti môže byť ešte vzdialené.

Spoveď stačí obyčajná, nemusí byť generálna, pokiaľ samozrejme neexistujú dôvody, ktoré by ju vyžadovali. Je samozrejme užitočná vždy, ak je ju možné, s ohľadom na zostávajúcu silu umierajúceho kajúcnika urobiť, prípadne ak sa dá aspoň v určitom zmysle vykonať všeobecné vyznanie sa zo všetkých hriechov svojho života.

Ak človek nie je schopný sústredeného duševného úsilia bez vážneho poškodenia jeho slabnúcich síl, kňaz zvyčajne prijme aj vyznanie hriechov neúplné, menej presné a konkrétne. Aj keď nie je možné získať nič iné, ako najvšeobecnejšie uznanie hriešneho stavu, je nesporné, že v tejto tiesnivej situácii je to platná náhrada za podrobnejšie vyznanie hriechov.

Viatikum

Po spovedi nasleduje prijatie Najsvätejšej Eucharistie ako viatika (per modum viatici). „Posvätní spisovatelia“ ho podľa Katechizmu Tridentského koncilu „nazývali „viatikum“, a to aj preto, že je to duchovný chlieb, ktorý nás živí na našej smrteľnej púti, a tiež preto, že nám pripravuje prechod k večnej sláve a šťastiu.“ Zhodné učenie teológov, ako aj posolstvo jednotnej cirkevnej disciplíny je, že existuje Boží príkaz, ktorý zaväzuje prijať svätú Eucharistiu v nebezpečenstve smrti.

V tomto čase je komunikant oslobodený od tradičného eucharistického pôstu. Svedčí o tom Kostnický koncil aj Rímsky rituál. Túto výsadu môže umierajúci počas choroby opakovane využívať.

Pokiaľ je to možné, nemalo by sa vynechať nič, čo by mohlo prispieť k tomu, aby sa udelenie viatika vykonalo slávnostne. Je to o to žiadúcejšie, že niekedy správanie tých, ktorí sú pri takýchto príležitostiach prítomní, ba dokonca aj chorého človeka, nie je také, aké by dokladalo živé chápanie a bdelý zmysel pre skutočnú prítomnosť, ktorá prišla posvätiť túto poslednú etapu života. Treba spraviť všetko, čokoľvek, čo môže povzbudiť a podtrhnúť osvietenú horlivosť kňaza alebo starostlivú zbožnosť prítomných, aby sa v prijímajúcom prebudil zvláštny stupeň horlivosti a viac než obyčajne prenikavá viera a vrúcna láska, lebo toto môže byť jeho posledné prijímanie Chleba života.

Posledné pomazanie

Nasleduje sviatosť posledného pomazania. Je to nepresný preklad latinského Extrema unctio. Je to pomazanie – unction – tých, ktorí sú v krajnej núdzi – in extremis.

Tu sa neprestajne opakujú a nedajú vykoreniť predsudky, ktoré napriek opakovaným vysvetleniam majú mimoriadnu vitalitu. Úmysel pomazať chorého, pacienta jeho priatelia často prijímajú ako rozsudok smrti. Je potrebné zdôrazniť, že sviatosť posledného pomazania dáva zdravie nielen duši, ale niekedy aj telu. Základ náuky nájdeme samozrejme v známom výroku svätého Jakuba v jeho liste: „Je niekto z vás chorý? Nech si zavolá starších Cirkvi; a nech sa nad ním modlia a mažú ho olejom v Pánovom mene. Modlitba s vierou uzdraví chorého a Pán mu uľaví; a ak sa dopustil hriechov, odpustia sa mu.“ (Jak 5,14–15)

V staroveku bolo zvykom udeľovať túto sviatosť pred viatikom, dnes sa udeľuje až po ňom. Aj keď nemožno dokázať existenciu príkazu na prijatie tejto sviatosti, aj tak by bolo nevyužiť jej účinnosť a pomoc len z čírej lenivosti všedným hriechom. Počas tej istej choroby sa nemôže podávať viackrát, pokiaľ po nejakom výraznom zlepšení, ku ktorému určite alebo pravdepodobne došlo, nenastane nové nebezpečenstvo. Pri chronických chorobách sa táto sviatosť môže a mala by sa opakovať, pretože sa opakuje, morálne povedané, nové nebezpečenstvo.

Podľa disciplíny, ktorá v latinskej Cirkvi existovala pred koncilom, pomazaniami podstatnými pre platnosť tejto sviatosti sú pomazania orgánov piatich zmyslov – očí, uší, nozdier, úst a rúk. V niektorých krajinách pomazávali okrem týchto aj iné časti tela. Po koncile sa pomazanie obmedzilo iba na ruky.

Miesto, kde chorý leží, je treba pripraviť, ak je to možne upratať, vyčistiť, vyvetrať. Na stole pokrytom bielou látkou by mala byť zapálená požehnaná sviečka, krucifix, pohár vody, lyžica, nádoba so svätenou vodou a uterák.

Posledné pomazanie, podobne ako iné sviatosti, vytvára v duši milosť posväcujúcu. Má však určité vlastné ovocie. Zdá sa, že hlavným je zbavenie sa duchovnej strnulosti a slabosti, ktoré sú zhubným výsledkom skutočného hriechu a ktoré by boli v tejto najvyššej chvíli takým vážnym handikepom. Z pohľadu kresťana je teraz boj s diablom hrozivejší ako kedykoľvek predtým a na konečné víťazstvo duše je potrebné špeciálne obdarenie nebeskou silou.

Posledné požehnanie

Po pomazaní zvyčajne nasleduje udelenie apoštolského požehnania alebo „posledného požehnania“, ako sa to bežne nazýva. K tomuto požehnaniu sa pripájajú úplné odpustky. Posledné požehnanie sa však získa až v hodine smrti, tzn. udeľuje sa nunc pro tunc. Udeľuje sa na základe osobitnej právomoci udelenej biskupom, ktorú biskupi delegujú celkom všeobecne na svojich kňazov. Podmienkou ich získania je vzývanie svätého mena Ježiš aspoň duchovne, skutky odovzdania sa, ktorými umierajúci vyznáva ochotu prijať všetky svoje utrpenia ako náhradu za svoje hriechy a úplne sa podriaďuje Božej vôli.

Ako sa blíži smrť

Kardinálnou dispozíciou duše pri blížiacej sa smrti sú: časté vzbudzovanie skutkov viery, nádeje, lásky a skrúšenosti; snaha o stále dokonalejší súlad s Božou vôľou a neustále udržiavanie kajúceho ducha. Slová sv. Augustína sú v pointe: „Akokoľvek nevinný bol jeho život, žiaden kresťan by sa nemal odvážiť zomrieť v inom stave ako v stave kajúcnika.“

Keď sa blíži hodina agónie, starý Rímsky rituál duchovnému prikazoval recitovať žalostne krásne „Odporúčanie odchádzajúcej duše“. Tam, kde z nejakého dôvodu nemôže byť prítomný kňaz, sa tieto modlitby nemajú vynechať; sú dnes ľahko dostupné v ľudovej reči a mali by ich recitovať tí, ktorí stoja pri smrteľnej posteli. Umierajúceho treba vyzvať, aby sa pripojil k týmto prosbám, ak vládze.

Keď sa blíži posledné vydýchnutie, rituál nariaďoval prítomným, aby sa modlili vážnejšie ako kedykoľvek predtým; treba vzývať sväté meno Ježiš a do ucha umierajúceho šepkať vzdychy, ako napríklad: „Do tvojich rúk, Pane, porúčam svojho ducha“; „Ó, Pane, Ježišu Kriste, prijmi môjho ducha“; „Svätá Mária, oroduj za mňa“; „Mária, Matka milosti, Matka milosrdenstva, ochraňuj ma pred nepriateľom a prijmi ma v hodine mojej smrti.“

Prípady extrémnej núdze

Keď hrozí smrť náhle, po nejakom záchvate, nehode, pokuse o samovraždu a podobne a osoba je v bez vedomia, udelí sa podmienečné rozhrešenie, viatikum, samozrejme, sa vynecháva, posledné pomazanie a apoštolské požehnanie sa udeľujú ako obvykle. V takejto krajnosti, keď osoba nie je schopná vyspovedať sa, zostáva posledné pomazanie ako najúčinnejší a potrebný prostriedok na zmiernenie.

Nie vždy je možné poznať presný okamih smrti, a preto sa môže podmienečné rozhrešenie a posledné podmienečné pomazanie udeliť aj istý čas po tom, ako sa osoba javí ako mŕtva. Istým znakom smrti je rozklad.

Samozrejme, pri tom, čo sme tu spomínali sa predpokladalo, že ide o pokrstenú osobu. Ak to tak nie je, alebo ak je pochybnosť o skutočnosti alebo platnosti krstu, potom sa samozrejme musí najprv udeliť krst, buď absolútne alebo podmienečne, ako si to prípad vyžaduje po nejakom poučení o základných pravdách náboženstva. Krst môže byť udelený podmienečne tým, ktorí sú v bezvedomí, pokiaľ možno predpokladať, že majú túžbu prijať ho.

Treba dodať, že keď sa hovorí o umierajúcich, Cirkev chce, aby jej kňazi využili akúkoľvek možnosť, nech je akokoľvek malá, aby mohli dať rozhrešenie, aspoň podmienečne. Tu sa s veľkou razanciou aplikuje princíp – Sacramenta propter homines. Prakticky jediným prípadom, keď kňaz za týchto okolností nemôže dať rozhrešenie, je, keď osoba výslovne odmietne sviatosti alebo sa u nej zjavne zistí, že má zvrátenú dušu.

(Pokračovanie)

PDF (formát pre tlač)