Hebdomada Sancta, I. časť – Úvod do Veľkého týždňa a Tenebræ

Karol Gazdík
5. apríla 2023   Cirkev   Liturgia

Vstúpili sme do „Týždňa týždňov“ – Svätého alebo Veľkého týždňa (Hebdomada Sancta či Hebdomada Maior), ktorý nám otvorila Palmová nedeľa. Je to najvýznamnejší týždeň nielen cirkevného roka, ale aj dejín človeka vôbec. Týždeň, v ktorom bola porazená smrť a dosiahnuté vykupiteľské dielo. O dôležitom význame týchto dní hovorí aj malý latinsko-slovenský misál, ktorý spomína, že tento týždeň už v 4. storočí v Jeruzaleme nazývali „Veľkým týždňom“, vyznačujúcim sa mimoriadne bohatými bohoslužobnými jednotkami, z ktorých nejeden prvok prešiel aj do liturgie západného kresťanstva.

„Liturgiu Veľkého týždňa priamo presakuje myšlienka umučenia a smrti Kristovej, všade vyznieva jeho ponosný hlas, ktorý už vopred možno vycítiť zo spisov starozákonných prorokov a najmä žalmov“, hovorí malý latinsko-slovenský misál. Preto dni Veľkého týždňa, v ktorom prežívame tajomstvo vykúpenia, zaradila Cirkev medzi najvyššie, takzvané privilegované dni liturgického roka. To je aj dôvod, prečo som sa ako dlhoročný miništrant a milovník starej predkoncilovej liturgie rozhodol, že tento mesiac budem písať len o liturgii týchto svätých dní. Dní, z ktorých posledné tri tvoria vrchol a sú najvyšším vystupňovaním liturgickej oslavy umučenia Pána. Štvrtok je úvodom, piatok vrcholom a sobota dozvukom veľkej tragédie umučenia a smrti Ježiša Krista.

Skôr než začnem s opismi jednotlivých dní a obradov, musím podčiarknuť fakt, že budem rozoberať liturgiu Svätého Trojdnia spred reforiem Veľkého týždňa, ktoré sa uskutočnili v roku 1955 pod „taktovkou“ pápeža Pia XII. Ako vidíte, rubrikálne revízie pápeža sv. Jána XXIII., či vydanie nového misála pápežom sv. Pavlom VI. neboli jediné „míľniky“, ktoré ochudobnili liturgickú bohatosť a pestrosť západnej latinskej Cirkvi. Aktérom v tomto procese bol aj Pius XII., čo priznávam ako človek, ktorý zároveň veľmi obdivuje tohto pápeža a jeho pontifikát.

Temné hodinky

Prvý diel môjho liturgického seriálu by som rád venoval starobylému spevu posvätného ofícia (Matutinum a Laudes, slávené v jednom celku), ktoré sa praktizuje len tri dni počas roka – vo štvrtok, piatok a v sobotu Veľkého týždňa. Táto Liturgia hodín sa nazýva Temné hodinky, v latinčine Tenebræ. Anton Cebecauer vo svojej knihe Liturgika čili Vysvetľovanie obradov rímsko-katolíckej Cirkvi pre katolícku školskú mládež z roku 1866 označuje Temné hodinky aj ako Žalospevy.

Anton Cebecauer mládeži vysvetľuje: „V stredu ráno čítajú sa pašie podľa sv. Lukáša a podvečer ozývajú sa v kostoloch smutné hlasy žalospevov Jeremiášových, čo sa i tmavou raňajšou pobožnosťou menuje, lebo by sa to vykonávať malo vo štvrtok ráno pred východom slnka, teda ešte za tmy. Pobožnosť táto menuje sa tmavou i preto, že sa koná bez veľkého osvetlenia, a zapálené sviece pomaly sa vyhasínajú, čo nám predstavuje zármutok Cirkvi, keď si spomína na nočné zajatie Ježišovo v záhrade Getsemanskej, na utrpenie a ukrutnú smrť jeho, nad čím slnko a mesiac sa zatmeli.“

Temné hodinky sa podľa Breviára svätého Pia V., a jeho následných úprav až do 50. rokov 20. storočia, realizujú nasledovne. Na oltári sa zapáli šesť žltých voskových sviec, ako tomu býva aj počas omší za zosnulých (Requiem), čo poukazuje na zármutok Cirkvi. Okrem nich sa pred oltár (na epištolovej strane) umiestni trojhran, respektíve veľký trojuholníkový svietnik, na ktorom je postavených 14 žltých sviec a jedna biela na samom vrchu. Žlté predstavujú svätých apoštolov a nábožné ženy galilejské, biela predstavuje samotného Ježiša Krista.

V modlitbe Matutina sa spievajú žalmy, ktorými javíme ľútosť nad našimi hriechmi, čítajú proroctvá zo Svätého písma a Cirkevných Otcov, pričom je to všetko popretkávané krásnymi responzóriami hovoriacimi o umučení Krista. Žalmy sa spievajú bez organu a bez chválospevu „Sláva Otcu i Synu“, čím vyjadrujeme svoj zármutok. Na žalmy nadväzujú čítania a žalospevy Jeremiášove, ktoré spieval na ruinách Jeruzalema a nad jeho skazeným obyvateľstvom, dodávajúc, že bezbožnosť ľudu bola príčinou tohto spustošenia. Ku každému žalospevu pridáva napomenutie Židov, aby sa obrátili k svojmu Bohu, keď vraví: „Jeruzalem, Jeruzalem, obráť sa k Pánu Bohu svojmu.“ Tieto žalospevy smerujú aj na našu adresu, nakoľko Boha svojimi hriechmi často urážame, čo si zasluhuje trest, pokiaľ sa nevydáme na cestu pokánia. Na konci sa k modlitbe Matutina pridávajú ešte žalmy ranných chvál so spevom Benedictus.

Po každom odspievanom žalme, ktorých je 14, zhasne sa na trojhrane jedna svieca. Počas spevu Benedictus sa zhasnú i sviece na oltári, čo znázorňuje, že apoštoli opustili Krista. Ďalším symbolom zhasínania oltárnych sviec sú i starozákonní proroci, ktorí vydali svedectvo o budúcom Mesiášovi, no boli nevďačnými Židmi zavrhnutí, prenasledovaní a mnohí i zbavení svojho života.

Biela svieca sa nezahasí, ale zanesie sa na chvíľu za oltár, čo symbolizuje, že Kristus síce podľa svojho človečenstva zomrel a bol pochovaný, no na tretí deň vstal z mŕtvych a celý svet osvietil svojím svetlom. V momente, kedy je sviečka za oltárom a chrám naplnený temnotou, môže v prípade prítomnosti kvalitného zboru preraziť túto tmu prenádherný spev Miserere od Gregoria Allegriho, čo je slávna acappellová chrámová skladba pre zmiešaný zbor na text 51. žalmu. To je tá chvíľa, ktorá pokiaľ vás nedojme k reálnym slzám, chladných vás rozhodne nenechá. Skladateľ Franz Wittenbrink o tomto diele kedysi vyhlásil: „Ak existuje nejaké nebo, potom musí ležať v týchto tónoch.“ Viac o Allegriho Miserere prezradím nižšie.

Nakoniec sa prednesie posledná modlitba, po ktorej sa dupaním alebo buchotaním knižiek o zem či chórové lavice „napodobní“ zemetrasenie a praskanie skál v čase smrti Spasiteľa. Ide o tzv. strepitus – hluk, burácanie v temnote. Týmto strepitom priam prosíme Krista, aby vstal z hrobu a nenechával nás samých napospas temnote. Zatiaľ čo strepitus stále pokračuje, Kristova sviečka – Svetlo, ktoré temnota nemôže prekonať – je vynesená späť a vrátená na svoje miesto. Tým obrad končí a všetci sa v tichosti rozídu.

Tenebræ je explicitným dôkazom toho, že sa v Cirkvi nemusia robiť bláznivé veci, aby sa podporila predstavivosť veriacich. Žiadne búchanie kameňmi, trasenie plátmi kovu či nebodaj blikanie stroboskopických svetiel, nič z toho pre strepitus nie je potrebné. V skutočnosti je cirkevná tradícia viac než dostačujúca na to, aby uchvátila srdce a myseľ veriaceho ľudu v laviciach.

Zhudobnenie a Allegriho Miserere

Spevy Tenebræ patria k najkrajším z celého cirkevného roka. Dokonca aj tóny nárekov proroka Jeremiáša sú neoceniteľným pokladom. Preto niet divu, že Temné hodinky boli často hudobne spracovávané. Mnoho významných skladateľov napísalo celé liturgické celky na text „lamentácií“. Rovnako bohatá je aj ponuka zhudobnenia responzórií pre túto príležitosť. Spevy žalmov môžu byť napríklad umocnené polyfónnymi prevedeniami od španielskeho renesančného skladateľa Tomása Luisa de Victoria, z ktorých najobľúbenejšie je napríklad O vos omnes.

Bezkonkurenčne najkrajšia skladba v Tenebræ je už spomenuté Allegriho Miserere na text 51. žalmu, respektíve č. 50 v Knihe žalmov podľa číslovania Vulgáty. Gregorio Allegri skladbu napísal zrejme v 30. rokoch 17. storočia, počas pontifikátu pápeža Urbana VIII., kedy slúžil ako chrámový spevák v Ríme. Miserere sa spievalo v Sixtínskej kaplnke do roku 1870 pri Temných hodinkách ako prvý žalm Laudes. Kopírovanie a vynášanie partitúry z Vatikánu, či jej uvádzanie v iné dni, teda mimo stanovených troch dní Veľkého týždňa, malo byť nakoniec zakázané pod hrozbou exkomunikácie. To malo zahaliť Allegriho Miserere rúškom tajomstva, ktoré vyprodukovalo aj mnoho úspešných mýtov. V snahe nájsť pravdu sa postupne tieto nánosy legiend začínajú spochybňovať. Mnohé mýty vyvracia napríklad Dr. Ben Byram-Wigfield, výskumník starej hudby, vydavateľ, špecialista na tlačovú produkciu a príležitostný tenorista.

Podľa legiend sa malo Allegriho dielo, vo Vatikáne nespísané, len prakticky dediť z umelca na umelca. Nie celkom pravdivo sa tvrdí, že autorizované kópie partitúry boli pred rokom 1770 len tri a to mimo Vatikánu: jednu mal mať cisár Leopold I. Habsburský, druhú portugalský kráľ a tretiu Giovanni Battista Martini. Žiadnej z nich sa však nemalo dariť reprodukovať krásu Miserere, ako sa spievalo v Sixtínskej kaplnke. Uvedené tri osoby partitúry síce vlastnili, no ďalšie kópie tohto diela boli k dispozícii aj v Ríme a Miserere sa často spievalo aj inde, napríklad v takom Londýne, kde sú zdokumentované predstavenia datované už okolo roku 1735.

Z rovnakého puncu tajomnosti pramení ďalšia populárna historka, podložená listom, ktorý Leopold Mozart napísal svojej žene 14. apríla 1770. Jeho obsahom bolo, že štrnásťročný Wolfgang Amadeus Mozart si počas návštevy Ríma vypočul Allegriho Miserere 11. apríla 1770 počas liturgie Tenebræ. Na Zelený štvrtok ho prepísal úplne spamäti a nasledujúci piatok 13. apríla sa vrátil do Sixtínskej kaplnky, aby urobil drobné opravy. Mozart tak fyzicky partitúru nevyniesol a nedotkla sa ho ani hroziaca exkomunikácia, ktorá sa na pamäť nevzťahovala.

Väčšinu tohto príbehu však spochybňuje skutočnosť, že Miserere bolo známe aj v Londýne, ktorý Mozart navštívil v rokoch 1764 až 1765, alebo aj fakt, že Mozart stretol Martiniho na ceste do Ríma. To všetko môže naznačovať, že mal veľa príležitostí sa s Allegriho Miserere oboznámiť. Pritom, jediným zdrojom tejto historky o Mozartovi je len list jeho otca, ktorý obsahuje plno mätúcich a zdanlivo protichodných tvrdení. Faktom však je, že mladý Mozart bol o tri mesiace od jeho údajného spísania napočúvaného Miserere (ktorého partitúru mal venovať pápežovi) povolaný späť do Ríma pápežom Klementom XIV., ktorý ho pochválil za jeho činy hudobného génia a 4. júla 1770 mu udelil pápežský Rad zlatej ostrohy.

Poslednou skutočnosťou k tomuto nadčasovému dielu je, že momentálne existujú dve jeho verzie. Vinou omylu pri prepise z roku 1951 bola jedna časť skladby notovaná o kvartu vyššie, čím sa najvyšší sopránový hlas dostal až do polohy trojčiarkovaného c (c3). Táto výška sa nevyskytuje v originálnych vatikánskych rukopisoch, ani v žiadnom notovom vydaní pred vydaním Sira Ivora Atkinsa z roku 1951. Dnes najčastejšie spievaná verzia skladby sa tak od originálu značne líši, no na jej kráse a podstate to nič neuberá.

(Pokračovanie)

Titulný obrázok – Tenebræ, zdroj: ICRSS

PDF (formát pre tlač)