Existuje paralela medzi španielskou občianskou vojnou a súčasným dianím v Cirkvi?

Branislav Krasnovský
4. januára 2024   Cirkev História

Pred nedávnom mi zišla na um otázka, či existuje paralela medzi španielskou občianskou vojnou (jej prvá fáza) a tým, čo sa momentálne deje v katolíckej Cirkvi. Samozrejme len v teoretickej a duchovno-teologickej oblasti, katolíci inklinujúci k tradičnej latinskej sv. omši verzus modernisti v katolíckej Cirkvi sa medzi sebou vojensky nelikvidujú, na teologickom bojisku to však už dnes ozaj značne iskrí. V článku sa pokúsim túto paralelu objasniť.

Je historický fakt, že v španielskej občianskej vojne, ktorá sa začala 17. júla 1936 a skončila 1. apríla 1939, sa v španielskej spoločnosti vyprofilovali dve proti sebe stojace strany: prevažne ľavicoví republikáni bojujúci na strane oficiálnej vlády Druhej španielskej republiky a pravicoví nacionalisti, (označovaní aj ako frankisti), pomenovaní podľa generála Franca, ktorý sa stal ich hlavným vodcom.

V dnešných dňoch sa v katolíckej Cirkvi takisto jasne vyprofilovali dve proti sebe stojace strany: tradiční katolíci a modernisti. Polarizácia v katolíckej Cirkvi sa medzi tradičnými katolíkmi a modernistami/liberálmi prehlbuje dlhodobo (podľa niektorých teórii od II. vatikánskeho koncilu, podľa iných od začiatku pontifikátu pápeža Františka).

V španielskej občianskej vojne určovali spočiatku dianie v krajine republikáni, ktorí sa snažili Španielsko násilne a voluntaristicky zmeniť podľa svojich predstáv. Podľa mnohých odborníkov, príčiny vnútorného konfliktu v Španielsku možno hľadať v spoločenskej a občianskej kríze, ktorá postihla Španielsko po I. svetovej vojne. Táto kríza viedla k radikalizácii pomerov spoločnosti a rýchlemu rastu nestability. Komunisticko-internacionalisticko-revolučné novoty neboli jednoducho každému Španielovi po chuti.

Podľa mnohých odborníkov príčiny vnútorného konfliktu v Cirkvi možno hľadať v modernizmom a liberalizmom zapríčinenej kríze, ktorá zasiahla katolícku Cirkev výraznejšie po II. vatikánskom koncile. Táto kríza takisto viedla k radikalizácii pomerov v Cirkvi a rýchlemu rastu nestability. Modernisticko-liberálno-synodálne novoty nie sú jednoducho každému katolíkovi po chuti.

Počas počiatočnej fázy španielskej občianskej vojny menili republikáni v Madride voluntaristickým spôsobom španielske zákony a začali tvrdo prenasledovať svojich odporcov (napr. zatknutie de Riveru a ďalších falangistov). Dnes sme svedkami toho, ako modernisti vo Vatikáne voluntaristickým spôsobom menia existujúce zákony Cirkvi a začali tvrdo prenasledovať svojich odporcov (napr. odvolanie biskupa Stricklanda a prenasledovanie ďalších tradičných cirkevných hodnostárov).

V Španielsku sa v počiatočnej fáze občianskej vojny situácia zdramatizovala v júli 1936, kedy otvorene proti vláde v Madride vystúpilo niekoľko odporcov – tradičných španielskych nacionalistov a vysokých dôstojníkov, ku ktorým patrili generáli Llopis, Franco, Mola, de Llano či Sanjurjo. Títo generáli po krátkej dobe čakania otvorene vystúpili voči „revolučnému republikánskemu Madridu“ a aj keď spočiatku bol pomer síl v ich neprospech, situácia sa rýchlo zdramatizovala.

Môže sa teda pokojne stať, že sa situácia bude vyvíjať podobne ako v Španielsku. Tentoraz možno vystúpia proti „revolučnému modernistickému Rímu“ vysokí tradiční cirkevní hodnostári (Viganò, Schneider, Strickland, Müller, Burke…) a aj keď je teraz pomer síl v ich neprospech, situácia sa môže rýchlo zdramatizovať.

Je všeobecne známe, že na začiatku španielskej občianskej vojny republikáni prevyšovali nacionalistov v pomere približne 10:1, postupne však prevaha republikánov začala znižovať – aj kvôli často neadekvátnemu prístupu republikánov k obyčajným Španielom, ktorí s republikánmi nesúhlasili (nielen nacionalisti, ale aj bežní Španieli odmietali republikánske reformy namierené proti Cirkvi, ľavicové trendy v riadení štátu, zákazy politických strán a zoskupení…).

Je zrejmé, že aj v katolíckej v Cirkvi dnes modernisti plus tzv. mainstreamoví katolíci prevyšovať počet tradične zameraných katolíkov v oveľa väčšom pomere ako 10:1. Podobne ako v Španielsku však vidíme, že aj v katolíckej Cirkvi začína postupne počet tradičných katolíkov stúpať – kvôli často neadekvátnemu prístupu modernistov voči tzv. mainstreamovým katolíkom, ktorí sa duchovne a teologicky prebudili a odmietajú synodálne čudné reformy, liberálne trendy, zákaz prijímania do úst a pokľačiačky…). Dúfajme, že tento trend bude pokračovať a počet tradične orientovaných katolíkov (na ktorých sa postupne menia prebudení mainstreamoví katolíci), sa bude aj v Cirkvi ďalej zvyšovať.

V nasledujúcich mesiacoch sa občianska vojna v Španielsku rozhorela s nezmieriteľnou krutosťou. Bolestivo zasiahla nielen desaťtisíce obyčajných španielskych obyvateľov, ale predovšetkým katolícku Cirkev v Španielsku, ktorá sa stala terčom útokov ľavicových republikánov a anarchistov. V rámci tzv. „reformného republikánskeho úsilia“ boli zničené stovky kostolov, kláštorov, kaplniek. Teroru padli za obeť tiež stovky rehoľníkov a tisíce veriacich katolíkov. Generál Franco a jeho dôstojníci si vyslúžili obdiv a vďaku u veľkej časti Španielov práve tým, že chránili tradičné katolícke hodnoty a otvorene odmietali ľavicovo-republikánsko-marxistické novoty. Aj keď v porovnaní s II. svetovou vojnou išlo v Španielsku o vnútorný konflikt podstatne nižšej intenzity, trvalo dlho, kým sa všetky rany zahojili.

Ak sa existujúci konflikt v katolíckej Cirkvi medzi tradične orientovanými katolíkmi a modernistami/liberálmi prehĺbi, pravdepodobne to bolestne zasiahne celú katolícku Cirkev a množstvo katolíckych veriacich. Tradične zameraní cirkevní hierarchovia budú u časti katolíkov získavať popularitu práve tým, že budú dôsledne chrániť tradičné katolícke hodnoty a otvorene odmietať rôzne pachamamisticko-medzinábožensko-synodálne novoty. Aj keď v porovnaní s protestantskou reformáciou pôjde pravdepodobne v katolíckej Cirkvi o konflikt nižšej intenzity, bude však trvať pomerne dlho, kým sa podarí všetky rany zahojiť.

V španielskej občianskej vojne sa na bojovom poli používali všetky druhy zbraní, rozsievajúcich smrť: pechotné zbrane rôznych kalibrov, delostrelectvo, letectvo, tanky, do bojov zasahovalo aj vojnové námorníctvo. Zbrane používali tak nacionalisti (španielske, nemecké, talianske zbrane), ako aj republikáni (sovietske, francúzske, anglické zbrane). Smrť, zranenia, skaza a krajina premenená na trosky – takto sa zmenilo kedysi prekvitajúce Španielsko.

Aj v dnešnom duchovnom zápase v Cirkvi sa používajú rôzne zbrane. Na jednej strane tradične orientovaní katolíci používajú ako svoje duchovné zbrane pravdy a dogmy katolíckej Cirkvi, ktoré sú v platnosti už takmer 2000 rokov, ktoré hlásali aj za cenu straty svojich životov tisíce katolíckych svätcov a mučeníkov. Na druhej strane sú liberáli a modernisti, ktorí používajú vlastné, tolerantno-inkluzívno-synodálno-modernistické zbrane, o ktorých ešte bude reč nižšie.

Podľa katolíckeho učenia boli ľudia stvorení k tomu, aby poznali, chválili a milovali Boha, aby mu slúžili na tejto Zemi, plnili Božie a cirkevné prikázania, aby sa potom mohli tešiť večne v Nebi v Božej blízkosti. Ľudia musia pre záchranu svojej duše bojovať so svojimi hriechmi, zlými sklonmi, pokušeniami a neresťami. Plán tohto boja je na papieri ľahký – dodržiavať v prvom rade Desať Božích a Päť cirkevných prikázaní. Ale to, čo sa zdá byť na papieri ľahké, v praxi sa môže ukázať ako náročné. Kvôli prehľadu pripájam Desať Božích a Päť cirkevných prikázaní.

Desať Božích prikázaní (1. Ja som Pán, tvoj Boh! Nebudeš mať okrem mňa iných bohov, ktorým by si sa klaňal. 2. Nevezmeš Božie meno nadarmo. 3. Pamätaj, že máš svätiť sviatočné dni. 4. Cti svojho otca a svoju matku. 5. Nezabiješ. 6. Nezosmilníš. 7. Nepokradneš. 8. Nebudeš krivo svedčiť proti svojmu blížnemu. 9. Nebudeš žiadostivo túžiť po manželke svojho blížneho. 10. Nebudeš túžiť po majetku svojho blížneho.)

a Päť cirkevných prikázaní (1. V nedeľu a v prikázaný sviatok zúčastniť sa na celej svätej omši. Omša je totiž najsilnejšia a najväčšia modlitba Cirkvi, ktorej sa žiadna iná modlitba nevyrovná. 2. Dodržiavať skutky kajúcnosti každý piatok a Popolcovú stredu. Každý piatok, na ktorý nepripadá liturgická slávnosť zdržiavať sa mäsitého pokrmu, alebo vykonať iný skutok kajúcnosti: modlitba, sebazápor, pomoc starým a chorým. 3. Aspoň raz v roku sa vyspovedať a vo Veľkonočnom období prijať Sviatosť oltárnu 4. Uzatvárať manželstvo pred tvárou Cirkvi. Týmto prikázaním Cirkev káže svojim veriacim uzatvárať manželstvo pred tvárou Cirkvi, teda cirkevným obradom za účasti kňaza a dvoch svedkov. Ide o zabránenie toho, aby katolík uzatváral manželstvo „občianskym“ spôsobom (na úrade), prípadne v iných nekatolíckych denomináciách, pretože takéto manželstvo je pre katolíka neplatné. 5. Podporovať cirkevné ustanovizne. Podporovať cirkevné ustanovizne možno duchovne i fyzicky. Duchovne najmä modlitbou, sebazáporom, obetou, ale tiež fyzicky (upratovanie kostola, výzdoba kostola, finančná podpora…).

Na druhej strane sú tu tolerantno-inkluzívno-synodálno-modernistické zbrane politicky korektného náboženstva, vytvárané niektorými modernistami a liberálmi, ktoré úspešne narkotizujú mnohých veriacich tým, že ich odvádzajú od boja za večnú spásu vlastných duší.

Ide o hrozné zbrane, ktoré ničia a kaličia ľudské duše napríklad tvrdeniami, že Boh nakoniec odpustí každému a všetky jeho hriechy, že Peklo neexistuje a ak áno, tak je to len miesto akejsi duchovnej očisty. Boh je totiž tolerantný, vytvoril aj iné nekresťanské náboženstvá, ktorých duchovný odkaz obsahuje množstvo duchovnej pravdy a ktoré možno nielen študovať, ale aj synkretizovať do katolíckeho učenia (napríklad Pachamamu, alebo múdra z medzináboženského dialógu v Abú Zabí).

Desať Božích prikázaní a Päť cirkevných prikázaní treba samozrejme (v ponímaní mnohých modernistov a liberálov) vnímať v širšom a voľnejšom kontexte. V minulosti boli ľudia menej vzdelaní a boli k sebe oveľa prísnejší ako dnes. Dnes sú našťastie ľudia rozumnejší, slobodnejší a civilizovanejší, preto sú aj tolerantnejší – netrvajú na dogmatickom a rozdeľujúcom – hľadajú to, čo spája. Ak sa dvaja sodomiti skutočne milujú, nemožno ich zatracovať a možno ich požehnávať. Rovnako majú právo na kúsok ľudského šťastia aj cudzoložníci žijúci v nových partnerských vzťahoch.

Veď Pán Boh tým, že dopustil demokraciu ukázal, že si samozrejme váži demokraticky zakotvené občianske práva, ku ktorým patrí aj právo na rozvod, potrat a život vo zväzku pre osoby rovnakého pohlavia (kto potrebuje bližšie informácie o demokratickom prístupe k sodomitom, nech sa obráti so žiadosťou na amerického jezuitu P. Jamesa Martina SJ a ohľadom demokratického prístupu k potratom na washingtonského arcibiskupa Wiltona Daniela Gregoryho).

Význam spovede samozrejme takisto netreba zbytočne preceňovať, ako to správne dokázali múdri bratia z iných kresťanských denominácií (luteráni, anglikáni, kalvíni…). Boh predsa pozná všetky naše hriechy, ak ich skutočne ľutujeme, nepotrebuje, aby sme mu to dokazovali v spovednici tým, že budeme svoje hriechy drmoliť nejakému ospalému kňazovi.

Moderný a tolerantný Boh nepotrebuje duchovne zúbožených sluhov, dáva prednosť rozhľadeným a sebavedomým kresťanom, ktorí vedia, že konsekrovaná hostia je len milým symbolom z kresťanského staroveku a ktorí tiež vedia, že len náboženský extrémista trvá na tom, že bude prijímať Eucharistiu na kolenách a do úst.

Takisto si treba dávať pozor, či prílišnou modlitbou k Panne Márii neurážame iné kresťanské denominácie, ktoré majú k Panne Márii moderný a zodpovedný postoj a nie katolícko-tmársko-tridentský prístup. Modlitba svätého ruženca je fajn, fajn sú však aj rôzne liturgické tance, prinášajúce duchovnú radosť – najmä, keď sa tancujú ekumenicky spoločne s bratmi a sestrami z iných odlúčených kresťanských denominácií. Alebo, keď ich tancujú rádové sestričky s dúhovými dáždnikmi – viď priložené video nižšie. 🙂

Vo vymenovávaní podprahovo i úplne otvorene podsúvaných modernistických tvrdení by bolo možné pokračovať donekonečna. Mnoho duší, ktoré nezískali a nemajú správnu katolícku formáciu, sa tak môže ocitnúť vo veľkom nebezpečenstve – že sa na vlastnú škodu vzdialia od skutočnej katolíckej viery, čo môže pre ne znamenať duchovnú smrť.

Na záver je potrebné znova podčiarknuť, že ľudia pre záchranu svojej duše musia bojovať proti zlu, hriechu zlým sklonom, pokušeniam a nerestiam. V boji proti zlu sú nesmiernou pomocou a silnou zbraňou modlitba, svätá spoveď a Eucharistia.

A ako povedal sv. apoštol Pavol v Liste Efezanom, je potrebné aby sme sa všetci upevňovali v Pánovi a v sile jeho moci, aby sme si obliekli Božiu výzbroj a mohli tak úspešne čeliť úkladom diabla: 10 Napokon upevňujte sa v Pánovi a v sile jeho moci. 11 Oblečte si Božiu výzbroj, aby ste mohli čeliť úkladom diabla. 12 Lebo nás nečaká zápas s krvou a telom, ale s kniežatstvami a mocnosťami, s vládcami tohoto temného sveta, so zloduchmi v nebeských sférach. 13 Preto si vezmite Božiu výzbroj, aby ste mohli v deň zla odolať, všetko prekonať a obstáť! 14 Stojte teda: bedrá si prepášte pravdou, oblečte si pancier spravodlivosti 15 a obujte si pohotovosť pre evanjelium pokoja! 16 Pri všetkom si vezmite štít viery, ktorým môžete uhasiť všetky ohnivé šípy zloducha! 17 A zoberte si aj prilbu spásy a meč Ducha, ktorým je Božie slovo! 18 Vo všetkých modlitbách a prosbách sa modlite v každom čase v Duchu! A v ňom vytrvalo bdejte a proste za všetkých svätých! (Ef 6,10–18)

PDF (formát pre tlač)