Celibát, I. časť – Zmysel celibátu

vdp. Jozef Nádaský
30. marca 2023   Cirkev

Úvod

Na jednej strane sú názory o jeho božskom vzniku, na druhej tie, ktoré ho považujú za rýdzo cirkevné nariadenie disciplíny týkajúcej sa predovšetkým západného obradu. Časté je tiež tvrdenie, že tento záväzok je možné datovať len od 4. storočia; iní hovoria, že bol zavedený od II. lateránskeho koncilu v roku 1139, a ďalší ho datujú ako záväzné nariadenie len od Kódexu kánonického práva z roku 1917 resp. nového Kódexu kánonického práva z roku 1983.

Tieto názory, tak navzájom rozdielne, len svedčia o značnej nevedomosti / neznalosti faktov a cirkevných nariadení.

1. Zmyslom celibátu je zdržanlivosť

Rozšírenou argumentáciou dnešnej doby je odvolávanie sa na skutočnosť, že v prvých storočiach boli biskupi a kňazi ženatí. Tým sa chce vymáhať právo manželstva a dokonca aj jeho užívania pre dnešný klérus. Tým sa však dokazuje veľká nevedomosť skutočnosti, že v prvých storočiach celibát nespočíval v tom, žeby vysviacku mohli prijať iba tí, ktorí predtým neuzavreli manželstvo, ale v zdržanlivom živote klerikov po prijatí vysviacky, ak boli predtým ženatí. Uguccio z Pisy, ktorý je jedným z najväčších komentátorov Graciánovho dekrétu[1] začína rozpravu o celibáte týmito slovami:

„V tejto sekcii začína (Gracián) rozprávať zvlášť o zdržanlivosti klerikov, ktorú majú zachovávať tým, že neuzatvárajú manželstvo, a ak je uzatvorené, že ho neužívajú.“

V tomto jasnom a precíznom komentári nachádzame dvojaký záväzok: neoženiť sa a neužívať už predtým uzavreté manželstvo. Aj zo samotného Svätého písma vyplýva, že vysviacka ženatých mužov bola zo začiatku obvyklou záležitosťou, nakoľko aj sv. Pavol nariaďuje svojim učeníkom Títovi a Timotejovi, aby kandidát bol „muž jednej ženy“.[2] O sv. Petrovi vieme s istotou, že bol ženatý. Ale už vo Svätom písme nachádzame prvýkrát záväzok vtedajšieho celibátu – v zmysle úplnej zdržanlivosti v užívaní manželstva. Sv. Peter hovorí Ježišovi: „Pozri, my sme opustili, čo sme mali, a išli sme za tebou.“ On im povedal: „Veru, hovorím vám: Niet nikoho, kto pre Božie kráľovstvo opustí dom alebo ženu alebo bratov alebo rodičov alebo deti, aby nedostal oveľa viac v tomto čase a v budúcom veku večný život.“ (Lk 18,28–30)

V tomto záväzku spočíva skutočný zmysel celibátu, na ktorý sa dnes často zabúda, ale ktorý bol v prvom tisícročí Cirkvi (aj neskôr) všetkým všeobecne známy – dokonalá zdržanlivosť od plodenia detí.

V skutočnosti, všetky prvé písané zákony o celibáte hovoria o tomto zákaze, ako to bude ďalej jasne prezentované. Zákaz oženiť sa (pred vysviackou) bol na začiatku považovaný za druhoradý a objavil sa jasnejšie v čase, keď Cirkev postupne dávala prednosť a neskôr nariadila neženatých mužov, z ktorých boli prijímaní budúci kandidáti.

Na tomto mieste je potrebné upresniť, že termíny celibát a zdržanlivosť nie sú synonymá. Celibát je stav človeka, ktorý nie je ženatý alebo ktorý sa rozhodol neoženiť sa. Zdržanlivosť je dočasné alebo trvalé zdržanie sa užívania legitímne uzavretého manželstva.

Osoba, ktorá sa rozhodla pre celibát, by mala nutne žiť aj v zdržanlivosti (v zmysle dokonalej čistoty). Na začiatku bolo nutné pripustiť k vysviacke aj ženatých kandidátov. Ale záväzok zdržanlivosti bol už od apoštolských čias prípravou na dokonalý celibát pre Božie kráľovstvo.

Preto sa termíny celibát a zdržanlivosť v istom zmysle prekrývajú a chcú naznačiť tú istú skutočnosť: požiadavku evanjelia zasvätiť úplne svoj život Kristovi v dokonalej čistote.

Ženatí kandidáti mohli prijať posvätnú rehoľu a zriecť sa užívania manželstva len so súhlasom manželky.

2. Ústne podanie práva

Dokumenty týkajúce sa celibátu sa objavili zvyčajne tam, kde kvôli odporu, pochybnostiam alebo iným motívom bolo nutné písomne stanoviť doposiaľ ústnu tradíciu. Je chybné identifikovať právo (ius) a zákon (lex). Právo (ius) je každá záväzná právna norma, či už bola daná ústne, odovzdávaná zvykom alebo bola formulovaná písomne. Zákon (lex) je každé nariadenie dané písomne a promulgované legitímnou formou.

Pôvod každého právneho zriadenia spočíva v ústnych tradíciách, ktoré len pomaly dostávajú ustálenú písomnú formu. Nikto sa neodváži tvrdiť, žeby z tohto dôvodu nebol daný ius záväzný a jeho zachovávanie by bolo ponechané na slobodnú vôľu jednotlivca.

Ako každé právne zriadenie rôznych inštitúcií, tak aj právne zriadenie mladej Cirkvi spočívalo z veľkej časti v nariadeniach a povinnostiach odovzdávaných len ústne. A to aj z dôvodu prenasledovania počas prvých troch storočí, kedy bolo náročné ich ustáliť písomnou formou.

V tomto svetle je nutné chápať vznik celibátu. Bolo by metodologickým anachronizmom chcieť dokázať existenciu pravého a skutočného zákona celibátu len v závislosti od písaného zákona (v technickom zmysle slova). Nemožno poprieť ústnu tradíciu, ktorá má taktiež záväzný charakter. Tak ako aj v iných prípadoch, aj v tomto prípade je potrebné prijať budúce nariadenia ako odraz predošlej praxe, najmä ak nie je očividná odlišná prax alebo inovácia.

3. Celibát vo svetle Nového zákona

Ďalším príkladom chápania celibátu v zmysle zdržanlivosti sa nachádza v liste sv. Pavla Timotejovi (1Tim 3,2–12) a Títovi (Tít 1,6), aby bol biskup „muž jednej ženy“ – „unius uxoris vir“. Je evidentné, že výklad výlučne v zmysle zákazu polygamie možno vylúčiť.

Zmysel daných slov je: „ženatý len raz“. Dôležitú interpretáciu tohto nariadenia dal najmä pápež Sirícius, ktorý vysvetľuje, že je dané vzhľadom na budúcu zdržanlivosť, pretože potreba druhého manželstva nie je zárukou zdržanlivého života.

Toto nariadenie platilo aj pre stav vdovy: „unius viri uxor“ – „manželka jedného muža“ (1Tim 5,9), takže nemohol byť vysvätený ani ten, ktorý uzavrel manželstvo so ženou, ktorá už bola predtým vydatá. Bolo veľmi prísne aplikované a len veľmi ťažko dišpenzovateľné, pretože by išlo o konanie contra apostolorum. Kto by vyžadoval pre zákon celibátu striktne formulovaný písaný zákon, vo Sv. písme ho nenájde. Ale kto v ňom vidí normu života, ktorá sa upevňuje radami, povzbudeniami i nariadeniami a vloží ho do spôsobu života prvých kresťanov a najmä spôsobu riadenia Cirkvi zo strany apoštolov a ich nástupcov, nemôže v ňom nevidieť základ morálneho, aj keď ešte nie právneho záväzku celibátu (striktný zmysel slova v dnešnom chápaní).

Rozhodujúce motívy pre vývoj celibátu majú teda skutočne biblický pôvod. Samotné dobré úmysly by neboli stačili ako základ nejakej inštitúcie a ani by nemohli vysvetliť jednohlasnosť, ktorú možno pozorovať v nasledujúcich storočiach.

(Pokračovanie)

[1] Okolo roku 1142. Je zbierkou cirkevného práva prvého tisícročia.
[2] „Ale biskup musí byť bez úhony, muž jednej ženy, triezvy, rozvážny, slušný, pohostinný, schopný učiť…“ (1Tim 3,2) – „Diakoni nech sú muži jednej ženy a nech dobre vedú svoje deti a svoje domy.“ (1Tim 3,12) – „… nech je každý z nich bez úhony, muž jednej ženy, má mať veriace deti, ktoré nemožno obviniť z neviazanosti a neposlušnosti.“ (Tít 1,6).

PDF (formát pre tlač)