Herézy a bludy, VIII. časť: Gnosticizmus, 2/2

Jozef Duháček
17. novembra 2023   Cirkev História   Herézy a bludy

Literatúra

Gnostici rozvinuli ohromujúcu literárnu činnosť, ktorá priniesla množstvo kníh, listov a spisov, ktoré počtom aj objemom ďaleko prevýšili vtedajšiu produkciu katolíckej literatúry. Najplodnejší boli v oblasti fikcie a románovej tvorby a s istotou možno povedať, že tri štvrtiny ranokresťanských príbehov o Kristovi a jeho učeníkoch pochádzali z gnostických kruhov. Okrem týchto – často hrubých a neohrabaných – románov, či poviedok, vytvorili aj mnoho toho, čo možno nazvať „teozofickými“ traktátmi a zjaveniami vysoko mystického charakteru.

Každý, kto číta gnostické náuky, dýcha atmosféru horúčkovitého blúznenia a sám sa nachádza akoby v nemocnici, medzi pacientmi v delíriu, ktorí utopení vo vlastných myšlienkach vypliešťajú svoje lesklé oči do čiernej prázdnoty. Gnostická literatúra má preto malú alebo žiadnu vnútornú hodnotu, hoci jej nemožno uprieť veľkú historickú a psychologickú cenu. Má nenahraditeľný význam pri skúmaní prostredia, v ktorom kresťanstvo vzniklo. Väčšina z nej už bohužiaľ neexistuje. S výnimkou niektorých koptských prekladov a niektorých premazaných alebo katolicizovaných sýrskych verzií vlastníme len niekoľko fragmentov toho, čo kedysi muselo tvoriť obrovskú knižnicu. Väčšinu tejto literatúry nájdete katalogizovanú pod menami gnostických autorov Basilides; Bardesanes; Cerinthus; Marcion; Šimon Mág; Ptolemaios; Valentinus.

Valentinus, najznámejší a najvplyvnejší z gnostických heretikov, bol vyškolený v helenistickej vede v Alexandrii. Ako mnohí iní heretickí učitelia odišiel do Ríma, možno aby šíril svoje názory. Valentinus tvrdil, že svoje idey čerpal od Theodasa alebo Theudasa, učeníka svätého Pavla, ale jeho systém je zjavne pokusom spojiť grécke a orientálne špekulácie najfantastickejšieho druhu s kresťanskými myšlienkami. Veľa dlžil najmä Platónovi. Voľne čerpal z niektorých kníh Nového zákona, ale používal zvláštny systém výkladu, podľa ktorého boli posvätní autori zodpovední za jeho vlastné kozmologické a panteistické názory. Tertullianus mu pripisuje apokryfné Valentínovo evanjelium, ktoré bolo podľa Ireneja to isté ako Evanjelium pravdy.

Cerinthus bol súčasník sv. Jána apoštola a mnohí tvrdia, že proti jeho bludom o božstve Ježia Krista apoštol údajne napísal štvrté evanjelium.

Ptolemaios bol osobný žiak Valentina. Pravdepodobne žil ešte okolo roku 180. Z jeho diela sa k nám dostal fragment exegetického spisu, ktorý zachoval Irenæus a list Flore, kresťanskej pani, u nás inak neznámej. Tento list uvádza historic Epiphanius a bol napísaný ako odpoveď na Florinu otázku týkajúcu sa pôvodu Starého zákona. Tento zákon, hovorí Ptolemaios, nemožno pripísať Najvyššiemu Bohu, ani diablovi; ani nevychádza od jedného zákonodarcu. Jedna časť je dielo podradného boha; druhá časť patrí Mojžišovi a tretia starším židovského ľudu.

Podľa svedectva svätého Justína Šimon Mág pochádzal z Gitty v krajine Samaritánov. Na začiatku prenasledovania (okolo roku 37 n. l.) ranej kresťanskej komunity v Jeruzaleme, ktoré sa začalo mučeníctvom svätého Štefana v meste. Svojím magickým umením a učením, v ktorom sa ohlasoval ako „veľká Božia moc“, si urobil meno a získal si prívržencov. Počúval Filipove kázne, bol nimi ohromený a ako mnohí jeho krajania sa dal pokrstiť a vstúpil do spoločenstva veriacich v Krista. Ako sa však neskôr ukázalo, jeho obrátenie nebolo výsledkom vnútorného presvedčenia o viere v Krista ako Vykupiteľa, ale skôr zo sebeckých pohnútok. Dúfal, že získa väčšiu magickú moc a tým zvýši svoj vplyv.

Keď totiž apoštoli Peter a Ján prišli do Samárie, aby udelili veriacim, pokrstených Filipom, vyliatie Ducha Svätého, ktoré sprevádzali zázračné prejavy, Šimon im ponúkol peniaze so žiadosťou, aby mu dali to, čo považoval za magickú moc, aby aj vkladaním rúk mohol udeľovať Ducha Svätého, a tým prinášať také zázračné výsledky. Peter, plný rozhorčenia nad takouto ponukou, ho ostro pokarhal, nabádal k pokániu a obráteniu a varoval ho pred zlobou jeho správania. Podľa jednomyseľnej správy úradov z druhého storočia však zotrval na svojich falošných názoroch. Cirkevní spisovatelia prvotnej Cirkvi ho všeobecne predstavujú ako prvého heretika, „otca heréz“.

Bardesanes bol zjavne plodný autor. Hoci takmer všetky jeho diela sa stratili, nachádzame u iných autorov zmienky o týchto: Dialógy proti Marcionovi a Valentinovi, Dialóg „Proti osudu“ adresovaný Antoninovi. Či je tento Antoninus iba priateľom Bardesanesa alebo rímskym cisárom tohto mena nie je isté. Napísal Knihu žalmov, v počte 150, napodobňujúcu Dávidov žaltár. Tieto žalmy sa preslávili v dejinách Edessy a ich slová a melódie žili po generácie medzi ľudom. Až keď svätý Efrém skomponoval hymny v rovnakom päťslabičnom metri a nechal ich spievať na tie isté melódie ako Bardesanesove žalmy, tieto postupne stratili priazeň.

Máme pravdepodobne niekoľko Bardesanesových chválospevov v gnostických Tomášových skutkoch, Hymne na dušu a Snúbencovi múdrosti. Za istého autora sa považuje len pri Hymne na dušu. Je to veľmi krásny text. Duša je poslaná zo svojho nebeského domova na zem, symbolizovanú Egyptom, aby získala perlu veľkej ceny. V Egypte na chvíľu zabudne na svoj kráľovský pôvod a slávny osud. Pripomína jej to list z domova, podarí sa jej uchmatnúť rúcho svetla, vracia sa, aby prijala svoju hodnosť a slávu v kráľovstve svojho otca.

Astrologicko-teologické traktáty, v ktorých boli vysvetlené jeho zvláštne princípy. Kniha zákonov krajín – tento slávny dialóg, najstarší pozostatok nielen bardesanovskej učenosti, ale dokonca aj sýrskej literatúry, ak neberieme do úvahy verziu Svätého písma, nie je od samotného Bardesanesa, ale Filipa, jeho učeníka. Hlavným rečníkom v dialógu je však Bardesanes a nemáme dôvod pochybovať o tom, že to, čo sa mu vloží do úst, správne reprezentuje jeho učenie.

Nikolaiti vlastnili knihu menom Jaldabaoth, knihu s názvom Nôria (o mýtickej Noemovej manželke), Barcabbášove proroctvo – ten bol veštec medzi bazilidiánmi, Evanjelium Zavŕšenia a apokalyptický traktát nazývaný Evanjelium Evy.

Ofiti vlastnili tisíce apokryfov a Epiphanius medzi nimi osobitne spomína Máriine otázky, veľké a malé (niektoré z týchto otázok možno existujú v Pistis Sophia); tiež mnoho kníh pod Sethovým menom (Seth bol Adamov syn), Zjavenie Adama – apokryfné evanjeliá pripisované apoštolom; Eliášovu apokalypsu a knihu s názvom Genna Marias. Z týchto spisov sa niektoré zjavenia Adama a Setha zachovali v arménskom preklade.

Kainiti vlastnili Judášovo evanjelium, s ktorým šermujú aj niektorí dnešní sektári, Nanebovstúpenie Pavla (anabatikon Paulou) a nejakú inú knihu, ktorej názov nepoznáme, ale podľa Epiphania bola plná skazenosti. Prodiciáni podľa Klementa Alexandrijského vlastnili Zoroastrove apokryfy. Antinomiáni mali apokryfón „plný drzosti a bezbožnosti“. Naassenovci mali knihu, z ktorej hojne cituje Hippolytus. Obsahovala komentár k biblickým textom, chválospevom a žalmom. Perataiti vlastnili podobnú knihu. Setiáni vlastnili Parafrasis Seth, pozostávajúci zo siedmich kníh, vysvetľujúcich ich systém, knihu s názvom Allogeneis alebo „Cudzinci“, Adamovu Apokalypsu, knihu pripisovanú Mojžišovi a ďalšie.

Archonťania mali veľkú a malú knihu s názvom Symfónia; z tej sa niečo zachovalo v Pitrovej Analecta Sacra. Gnostici, ktorí mali spor s Plotinom vlastnili apokryfy pripisované Zoroasterovi, Zostrianovi, Nichoteovi, Allogenesovi a iným.

Okrem týchto spisov sú nasledujúce apokryfy evidentne gnostického pôvodu:

Evanjelium dvanástich – prvýkrát sa o ňom zmieňuje Origenes, je totožné s evanjeliom Ebionitov a nazýva sa aj Evanjelium podľa Matúša, pretože v ňom Kristus oslovuje svätého Matúša v druhej osobe a autor hovorí o ostatných apoštoloch a o sebe ako o „my“. Toto evanjelium bolo napísané pred rokom 200 n. l. a nemá žiadnu súvislosť s hebrejským svätým Matúšom alebo evanjeliom podľa Hebrejov.

Evanjelium podľa Egypťanov, tzn. kresťanských obyvateľov Egypta, nie Alexandrijcov. Bolo napísané okolo roku 150 n. l. a spomínali ho Klement Alexandrijský a Origenes a vo veľkej miere sa používalo v nekatolíckych kruhoch. Zachovali sa len malé fragmenty.

Petrovo evanjelium, napísané okolo roku 140 po Kr. v Antiochii. Matiášovo evanjelium napísané okolo roku 125 po Kr., používané v bazilidiánskych kruhoch. Filipovo evanjelium a Tomášovo evanjelium – to bolo veľmi populárne v polovici 20. storočia medzi vyznávačmi českého okultistu Kvetoslava Martínka. Podľa Pistis Sophia dostali traja apoštoli Matiáš, Tomáš a Filip poverenie od Boha hlásať po Jeho zmŕtvychvstaní všetky Kristove zjavenia. Tomášovo evanjelium muselo byť značne dlhé (1300 riadkov); časť z neho sa v pofidérnej edícii zachovala v kedysi populárnych, ale vulgárnych a hlúpych „Príbehoch o detstve nášho Pána od Tomáša, izraelského filozofa“ – existujú dve grécke, latinská a sýrska verzia a slovanská verzia. Pred rokmi natočili „vianočný“ film Dieťa menom Ježiš, ktorý dávala aj slovenská televízia, ktorý si bral inšpiráciu z tohto spisu.

Skutky Petrove (Praxis Petrou), napísané okolo roku 165 n. l. Veľké fragmenty tejto gnostickej knihy sa nám zachovali v pôvodnom gréckom a tiež v latinskom preklade pod názvom Umučenie svätého apoštola Petra, k čomu latinčina dodáva a Lino episcopo conscriptum. Hoci niektoré vydania Skutkov Petrových boli do istej miery katolicizované, ich gnostický charakter je nezameniteľný a majú hodnotu pre gnostickú symboliku.

So Skutkami Petrovými sú úzko spojené Skutky Ondrejove a Skutky Jánove, ktoré majú možno jedného a toho istého autora – Leucia Charina a boli napísané pred rokom 200 n. l.

Prvoradý význam pre pochopenie gnosticizmu majú Tomášove skutky, keďže sa zachovali ako celok a obsahujú najstarší gnostický rituál, poéziu a špekulácie. Existujú v dvoch verziách, gréckej a sýrskej. Zdá sa ako najpravdepodobnejšie, hoci nie isté, že originál bol sýrsky; predpokladá sa, že boli napísané okolo roku 232 po Kr., keď boli do Edessy preložené relikvie svätého Tomáša. Najväčšiu hodnotu majú dve modlitby zasvätenia, Óda na múdrosť a Hymna duše, ktoré sú vložené do sýrskeho rozprávania. Skutky, hoci sú napísané v službách gnosticizmu a plné najpodivnejších dobrodružstiev, nie sú celkom bez historického pozadia.

Veľká, ak nie najväčšia časť gnostickej literatúry, ktorá bola zachránená pred všeobecným zničením gnostických spisov, sa nám zachovala v troch koptských kódexoch, bežne nazývaných Askew, Bruce a Akhmimský kódex.

Askew obsahuje dlhú rozpravu Pistis Sophia, tzn. Viera Múdrosť. Je v štyroch knihách napísaných medzi rokmi 250 a 300 po Kr., štvrtá kniha je však adaptáciou staršieho diela. Prvé dve knihy opisujú pád Æona Sophie a jej záchranu Æonom Soterom; posledné dve knihy opisujú pôvod hriechu a zla a potrebu gnostického pokánia. V skutočnosti je to celá rozprava o pokání, a posledné dve knihy ukazujú praktickú aplikáciu Sophinho pokánia.

Traktát pozostáva z množstva otázok a odpovedí medzi Kristom a Jeho učeníkmi a učeníkmi, do ktorých je vložených päť Ód Šalamúnových, nasledovaných ich mystickými zjaveniami. Keďže otázky väčšinou kladie Mária, Pistis Sophia je pravdepodobne identická s vyššie spomínanými Máriniimi otázkami. Kódex obsahuje aj úryvky z Knihy Spasiteľa. Pochmúrnu monotónnosť týchto spisov si naplno dokáže uvedomiť len ten, kto ich číta. Bruceov papyrus je približne z rovnakého dátumu ako Askew a obsahuje dve rozpravy:

– dve knihy Jeû, špekulatívno kozmogonickú a praktickú o tom, ako premôcť nepriateľské mocnosti a praktizovaním magických obradov získať spásu a Traktát s neznámym názvom, pretože prvá a posledná strana sú stratené. Toto dielo má čisto špekulatívny charakter a je veľmi staré, napísané medzi rokmi 150 a 200 n. l. v sethianskych alebo archontských kruhoch a obsahuje odkaz na prorokov Marsanesa, Nikothea a Phosilampa.

– Evanjelium o Márii, nazývané aj Apokryf podľa Jána, toto evanjelium musí byť najstaršie, a odkazuje sa naň sv. Irenæus okolo roku 170 n. l.

Orientálny nekresťanský gnosticizmus nám zanechal posvätné knihy mandejcov, tzn.:

Genzâ rabâ alebo „Veľký poklad“, zbierku rôznych rozpráv rôzneho dátumu, niektoré až z deviateho storočia, Kolasta alebo chválospevy a pokyny o krste a ceste duše, vydané v mandejčine a Drâshê d’Jahya, biografiu Jána Krstiteľa „ab utero useque ad tumulum“.

Alexandrijský nekresťanský gnosticizmus je badateľný v trismegistickej literatúre, ktorú neskôr stredovekí kabalisti a alchymysti recyklovali a rozpracovali. Špecificky židovský gnosticizmus nezanechal žiadnu literatúru, ale gnostické špekulácie majú odozvu v niekoľkých židovských dielach, ako je Kniha Enoch,Zohar a samozrejme v Talmude.

Vyvrátenie gnosticizmu

Gnosticizmus sa stretol s najrozhodnejším odporom katolíckej Cirkvi hneď od počiatku. Posledné slová svätého Pavla v jeho Prvom liste Timotejovi sa zvyčajne považujú za odkaz na gnosticizmus: „Vyhýbaj sa svetským prázdnym rečiam a protikladným tvrdeniam falošnej vedy (antitheseis tes pseudonomou gnoseos), veď niektorí, čo sa k nej hlásili, zblúdili od viery.“ Svätý Pavol používa výrazy pleroma, æon tohto sveta, archon moci vzduchu v listoch Efezanom a Kolosanom pravdepodobne preto, že tieto výrazy gnostici svojím používaním skazili. Za ďalšie narážky na gnosticizmus v Novom zákone sa považuje napríklad list Títovi 3,9; Prvý list Timotejovi 4,3 a Prvý Jánov list 4,1–3, hoci medzi znalcami nejestvuje v tejto veci zhoda.

Prvým antignostickým spisovateľom bol svätý Justín mučeník († okolo 165). Jeho Syntagma, dlho považovaná za stratenú, je súčasťou Tertullianovho De Praescriptione. Z antignostického spisu sv. Justína o zmŕtvychvstaní Peri anastaseos sa zachovali významné útržky Metodiovom Dialógu o zmŕtvychvstaní aj u sv. Jána Damascénskeho. Bezprostredne po sv. Justínovi proti gnostikom bojoval Miltiades, kresťanský filozof z Malej Ázie. Tertullianus a Hippolytus sa sporili najmä s valentiniánmi. Teofil z Antiochie († okolo 185) vystúpil proti Hermogenovým bludom a tiež napísal vynikajúcu rozpravu proti Marcionovi (kata Markionos Logos).

Hegesippus, Palestínčan, cestoval cez Korint do Ríma, kam prišiel za vlády Aniceta (155 – 166), aby sa z apoštolskej tradície uistil v zdravej a ortodoxnej viere. Na svojej ceste stretol mnohých biskupov, ktorí všetci učili rovnakú vieru a v Ríme zostavil zoznam pápežov od Petra po Aniceta. Následne napísal päť kníh spomienok – Upomnemata, kde „čo najjednoduchším štýlom, zachytáva skutočnú tradíciu apoštolskej doktríny“, a stal sa „bojovníkom pravdy proti bezbožným herézam“.

Rhodon, Tatianov žiak, Filip, biskup z Gortyny na Kréte a istý Modestus písali proti Marcionovi, ale ich spisy sa nedochovali. Irenej a Epiphanius citujú krátku báseň proti orientálnym valentiniánom a čarodejníkovi Marcusovi od „starého“, ale neznámeho autora; Zachej, biskup z Cézarey, písal proti valentiniánom a najmä Ptolemaiovi.

Najdôležitejšie v tomto ohľade je veľké antignostické dielo sv. Irenæa, Elegchos kai anatrope tes psudonymou gnoseos, zvyčajne nazývané „Adversus Haereses“. Pozostáva z piatich kníh, ktoré však neboli napísané naraz; prvé tri knihy okolo roku 180 po Kr.; dve zvyšné o čosi neskôr. Väčšia časť prvej knihy sa k nám dostala v pôvodnej gréčtine, zvyšok vo veľmi starom a úzkostlivo presnom latinskom preklade a niektoré fragmenty v sýrčine.

Svätý Irenæus poznal gnostikov z osobného styku, aj z ich vlastných spisov a podáva detailné opisy ich systémov, najmä valentiniánov a barbelo-gnostikov. Početné pokusy o diskreditáciu Ireneja ako svedka sa skončili neúspechom. Popri svojom veľkom diele Irenej napísal otvorený list rímskemu kňazovi Florinovi, ktorý uvažoval o spojení s valentiniánmi; a keď nešťastný kňaz odpadol a stal sa gnostikom, Irenej napísal traktát O Ogdoade a tiež list pápežovi Viktorovi, v ktorom ho prosil, aby proti nemu použil svoju autoritu. Z týchto spisov sa zachovalo len niekoľko pasáží.

Eusebius spomína list Dionýzia z Korintu (okolo 170) nikomediánom, v ktorom útočí na Marcionovu herézu. List sa nedochoval. Klement Alexandrijský († okolo 215) nepriamo bojoval proti gnosticizmu tým, že obhajoval pravú kresťanskú náuku, najmä v knihách Učiteľ, Stromata II., III., V. a v tzv. ôsmej knihe alebo Excerpta ex Theodoto. Origenes nenapísal nič priamo proti gnosticizmu, ale jeho štyri knihy O prvých princípoch (Peri archon), napísané okolo roku 230, ktoré sa nám zachovali v niektorých gréckych fragmentoch a vo voľnom latinskom preklade od Rufina, sú praktickým vyvrátením gnostického dualizmu, doketizmu a emanacionizmu.

Okolo roku 300 napísal neznámy sýrsky autor, niekedy mylne stotožňovaný s Origenom a často nazývaný literárnym pseudonymom Adamantius alebo „Muž z ocele“, dlhý dialóg, ktorého názov sa stratil, ale zvyčajne ho označujú slová De rectâ in Deum fide. Tento dialóg, zvyčajne rozdelený do piatich kníh, obsahuje diskusie s predstaviteľmi dvoch siekt marcionizmu, valentinianizmu a bardesanizmu. Spisovateľ vo veľkej miere plagiuje Teofila Antiochijského a Metodia z Olympu, najmä kopíruje z jeho antignostického dialógu O slobodnej vôli(Peri tou autexousiou).

Najväčším antignostickým bojovníkom ranej kresťanskej Cirkvi je Tertullianus (nar. 169), ktorý prakticky zasvätil svoj život boju proti tomuto strašnému súčtu všetkých heréz. Jeho antignostické knihy sú: De Praescriptione haereticorum, Adversus Marcionem, kniha Adversus Valentinianos, Škorpión, De Carne Christi, De Resurrectione Carnis a nakoniec Adversus Praxeam.

Bohatým zdorjom informácií je veľký Hippolytov opus, napísaný niekedy po roku 234 n. l., kedysi nazývaný Philosophoumena, no dnes sa zvyčajne volá Vyvrátenie všetkých heréz (katapason aireseon elegchos).

Hippolytus sa snažil dokázať, že všetok gnosticizmus pochádza z pohanskej filozofie; jeho špekulácie netreba prijať, ale keďže vlastnil veľké množstvo gnostických spisov, z ktorých cituje, jeho informácie sú na nezaplatenie. Píše takmer päťdesiat rokov po svätom Irenæovi a zachytáva neskorší vývoj gnózy. Hippolytus napísal pred rokom 217 malý prehľad proti všetkým herézam, vypočítal ich tridsaťdva, od Dosithea po Noeta; aj traktát proti Marcionovi.

Keďže od začiatku štvrtého storočia začal gnosticizmus rapídne upadať, a teda potreba bojovníkov za ortodoxiu tiež bola menšia, je medzi Adamantovým dialógom a Panarionomsv. Epiphania, ktorý ho napísal (začal v roku 374), dlhý interval. Epiphanius, ktorý sa v mladosti dostal do najužšieho kontaktu s gnostickými sektami v Egypte, a najmä s fibiónitmi, a možno dokonca, ako niektorí tvrdia, sám k tejto sekte patril, je stále prvotriednou autoritou. S úžasnou pracovitosťou zozbieral informácie zo všetkých strán, no jeho neuvážené a príliš dôverčivé prijímanie mnohých detailov robí jeho knihu ťažšie použiteľnou.

Filastrius z Brescie o niekoľko rokov neskôr (383) dal latinskej Cirkvi to, čo svätý Epiphanius dal gréckej. Napočítal a opísal nie menej ako stodvadsaťosem heréz, no bral to slovo v trochu širokom a vágnom zmysle. Hoci čerpá z Hippolyta, jeho správa je nezávislá od správy Epiphaniovej.

Iný latinský spisovateľ, ktorý žil pravdepodobne v polovici piateho storočia v južnej Galii a je pravdepodobne totožný s Arnobiom mladším, zanechal dielo, nazývané Praedestinatus, pozostávajúce z troch kníh, z ktorých prvá opisuje deväťdesiat heréz od Šimona Mága po praedestinacionistov. Táto práca bohužiaľ obsahuje veľa pochybných a rozprávkových tvrdení. Nejaký čas po Chalcedónskom koncile (451) Theodoret napísal Kompendium kacírskych výmyslov, ktoré má značnú hodnotu pre dejiny gnosticizmu, pretože veľmi stručným a objektívnym spôsobom podáva históriu heréz od čias Šimona Mága. Kniha svätého Augustína De Haeresibus (napísaná okolo roku 428) čerpá najmä z Filastria a Epiphania a nemá veľkú hodnotu. Spomedzi antignostických spisovateľov musíme napokon spomenúť novoplatonika Plotina († 270), ktorý napísal rozpravu Proti gnostikom. Zjavne navštevovali jeho kolégium, ale ich orientálny a fantastický pesimizmus bol nezlučiteľný s Plotínovou filozofiou.

Záver

Pokus vykresliť gnosticizmus ako mocné hnutie ľudskej mysle smerom k najušľachtilejšej a najvyššej pravde, hnutie istým spôsobom paralelné ku kresťanstvu, sa nepodaril. Gnosticizmus nebol pokrok, bol to úpadok. Zrodil sa uprostred smrteľných bolestí zanikajúcich kultov a civilizácií v západnej Ázii a Egypte. Hoci boli tieto krajiny helenizované, zostali orientálne a semitské až do špiku kosti. Tento orientálny duch – Attis z Malej Ázie, Istar z Babylonie, Isis z Egypta, s astrologickými a kozmogonickými tradíciami ázijského sveta a Ahuramazdom na Východe bol premožený Božskou veľkosťou Ježiša Krista na Západe. Pokúsilo sa urobiť pre Východ to, čo sa novoplatonizmus pokúsil urobiť pre Západ. Počas najmenej dvoch storočí to bolo skutočné nebezpečenstvo pre kresťanstvo, aj keď nie také veľké, ako by nás niektorí moderní spisovatelia chceli presvedčiť, ako keby ten najmenší dych mohol zmeniť osudy gnostického, ako proti ortodoxného kresťanstva.

O mitraizme a novoplatonizme sa hovoria podobné veci ako o náboženstve Ježiša Krista. Ale tieto reči nemajú v sebe veľa objektívnej pravdy. Prežilo kresťanstvo, nie gnosticizmus, pretože bolo schopnejšie. Gnosticizmus nezahynul náhodou, ale preto, že nemal v sebe životnú silu; a žiadne množstvo teozofickej literatúry, ktorá zaplavuje trh s „duchovnou“ literatúrou, nemôže dať život tomu, čo zahynulo na vnútorné a podstatné chyby.

Je pozoruhodné, že už dvaja prví obrancovia kresťanstva proti gnosticizmu – Hegesippus a Ireneus – jasne načrtli jediný možný spôsob vedenia vojny, metódu, ktorú Tertullianus o niekoľko rokov neskôr vedecky vysvetlil v jeho De Praescriptione. Hegesippus aj Irenej dokázali, že gnostické doktríny nepatria do toho pokladu viery, ktorý biskupi na hlavných stolcoch kresťanského sveta učili jeden za druhým. Obaja v triumfálnom závere zostavili zoznam rímskych biskupov, od Petra po rímskeho biskupa svojej doby; keďže Cirkev, s ktorou musia súhlasiť kresťania na celom svete, gnosticizmus nikdy neučila, sám sa odsúdil do záhuby.

Doba a okolnosti prepožičali gnostikom určitý význam. Ale nikdy neboli živou silou, ani vo všeobecných dejinách, ani v dejinách kresťanstva. Gnosticizmus si zasluhuje pozornosť, pretože ukazuje, čo všetko čakalo na kresťanstvo, keď vstúpilo do existencie, aké prekážky muselo prekonať, aby si udržalo vlastný život, ale prostriedkom duševného pokroku gnóza nikdy nebola.

***

predchádzajúce časti:
Herézy a bludy, I. časť: Pelagianizmus
Herézy a bludy, II. časť: Arianizmus a Arius
Herézy a bludy, III. časť: Nestorius a nestoriánstvo
Herézy a bludy, IV. časť: Eutychianizmus a monofyzitizmus, 1/2
Herézy a bludy, IV. časť: Eutychianizmus a monofyzitizmus, 2/2 – dejiny hnutia
Herézy a bludy, V. časť: Sabelliáni
Herézy a bludy, VI. časť: Doketizmus
Herézy a bludy, VII. časť: Monotelitizmus, 1/2
Herézy a bludy, VII. časť: Monotelitizmus, 2/2 – dejiny herézy
Herézy a bludy, VIII. časť: Gnosticizmus, 1/2

***

Titulný obrázok – Peter Paul Rubens, alegória Víťazstvo Pravdy nad Herézou, zdroj: wikimedia commons

PDF (formát pre tlač)