Záhrobie (druhá časť): Sťahovanie duší

Branislav Krasnovský
9. mája 2025   Cirkev Spoločnosť

predchádzajúca časť:
Záhrobie

***

Dnes si povieme niečo o sťahovaní duší, ktoré katolícka teológia jednoznačne odmieta ako blud. Dominikán E. Soukup vo svojej knihe „Za hrobem“ jednoznačne napísal: „Skutočne existuje záhrobie, pretože duša človeka neumiera so smrťou tela. Touto istotou však nastala u niektorých dráždivá a mučivá záhada, aký je teda život človeka v záhrobí. Ak si dáme dohromady správy Božieho zjavenia a etnografické a filozofické informácie týkajúce sa jednotlivých kultúr tak vidíme, že mnohí ľudia sa nevymanili z duševného detstva“.

Svoju myšlienku dominikán E. Soukup aj ďalej rozvádza: „Charakteristickým znakom tohto duševného detstva je tvrdenie, že po smrti sa duša sťahuje nielen do iných ľudských tiel, ale aj do tiel zvieracích, ba dokonca môže prežívať aj v neživej hmote. Tieto tvrdenia vychádzajú z povrchného pozorovania, že prírodné bytosti žijú a hynú napriek tomu tu však pretrvávajú a niekedy sa zdá, že sú to presne tí, ktorí umreli. Detská nevyvinutá myseľ dospela k názoru, že život nemá začiatok a ani koniec a že sa točí v uzavretom kruhu.“

Kritika reinkarnácie

Následne pokračoval E. Soukup kritikou egyptských, indických i gréckych predstáv o reinkarnácii. „Egypt ako prvý prišiel s myšlienkou, že sa po smrti môže ľudská bytosť uchýliť do akejkoľvek ľudskej, zvieracej alebo neživej podoby, aby sa zachránila v nebezpečenstve. Keď túto náuku prevzala grécka a indická civilizácia, rozpracovala tému reinkarnácie v mravnostnom ohľade. V Grécku vznikla myšlienka, že sťahovanie duší je trestom za previnenia človeka na zemi, ale že zároveň človeka očisťuje, aby konečne po primeranom počte opakovaných vtelení duša unikla z kruhu prírodného života.“

„Ešte hlbšie túto predstavu prepracovala indická filozofia. Očisťovanie dostalo podobu pozvoľného zbavovania sa závislosti na hmote. Unikať z okruhu života znamená očistiť sa tak, že sa duša tohto procesu už nebude musieť zúčastňovať a rozplynie sa v nirváne…“

„Nakoniec aj indickí filozofi dospeli k názoru, že reinkarnácia je nelogická a nemysliteľná. Ľudská duša sa nemôže prevteliť do zvieraťa, pretože pri takomto sťahovaní by vznikla duša úplne iná a to teda nie je sťahovanie duše, ale zánik starej duše a vznik novej duše. V porovnaní s kresťanstvom sa názor o sťahovaní duší javí ako názor čiste ateistický. Nirvána to nie je božstvo, to je ničota, v ktorej sa všetko rozplynie. Všetko je rozkúskované na osamotených jednotlivcov, ktorí sa rovnako ako za svojho života osamelo potĺkali, osamelo potĺkajú aj po svojej smrti až kým nesplynú s neurčitou a záhadnou hmlovinou nirvány. Kresťanstvo a názor o sťahovaní duší nemôžu spoločne koexistovať. Kresťanstvo stojí neporovnateľne vyššie ako indická či egyptská filozofia a predstavy o posmrtnom živote.“

Reinkarnácia (z lat. reincarnatio, teda „znovuvtelenie“) je viera alebo náboženské učenie, podľa ktorého duša po smrti nevstupuje do večného stavu, ale sa prenáša do nového tela – ľudského alebo aj zvieracieho –, aby prežila ďalší život. Reinkarnácia je súčasťou džinistických predstáv.

Základná predstava reinkarnácie vychádza z predpokladu, že duša je nesmrteľná a putuje z jedného tela do druhého po smrti. Každý nový život je ovplyvnený skutkami v predchádzajúcom živote (tzv. karma). Cieľom je duchovné zdokonaľovanie alebo oslobodenie z tohto cyklu (mókša, nirvána).

Hinduizmus tvrdí, že duša (átman) sa prevteľuje, kým nedosiahne oslobodenie (mókša). Budhizmus tvrdí, že neexistuje trvalá duša, ale kolobeh vedomia (samsára) trvá, kým nepríde oslobodenie (nirvána). Džinizmus vychádza z predpokladu, že duša sa prevteľuje podľa zásluh alebo hriechov.

Pri džinizme sa na chvíľu zastavme – toto indické náboženstvo, ktoré vzniklo v 6. stor. pred Kr. súčasne s budhizmom má dnes milióny stúpencov. Podľa džinistov je duša (jiva) večná, individuálna a všadeprítomná – každá bytosť ju má. Cieľom je oslobodenie duše (mokša) od kolobehu znovuzrodenia (samsára), ku ktorému vedie úplná duchovná čistota. Duša je spútaná hmotou a karmou – preto musí nasledovať radikálne asketický život.

V džinizme je karma doslova jemná hmota, ktorá sa „lepí“ na dušu podľa skutkov. Očistenie karmy vedie k spáse – oslobodenej existencii v duchovnej sfére. Základnou mantrou je absolútne nenásilie (ahinsá). Žiadna bytosť nesmie byť zranená alebo zabitá, ani nevedome. Mnohí džinisti nosia rúška na ústach a zametajú pred sebou cestu, aby nezabíjali drobné živočíchy.

Trochu džinizmu s Aladinom a džinom v lampe na odľahčenie:

K najznámejším džinistickým duchovným vodcom patrili Tírthankarovia – 24 osvietených učiteľov, ktorí ukázali cestu k oslobodeniu. Posledný (a historicky doložený) bol Mahávíra (599–527 pred Kr.), súčasník Budhu. Tirthankarovia – nie sú to bohovia, ale dokonalé bytosti, ktoré dosiahli duchovnú čistotu.

Základnými znakmi džinizmu a džinistickej etiky sú ahinsa – nenásilie voči všetkým bytostiam, satja – pravdivosť, aparigraha – vzdanie sa majetku, ateja – nevziať si nič čo nie je výslovne darované, brahmačarjha – cudnosť a celibát. V rámci džinizmu existovali dve základné sekty: digambari („neoblečení“) – asketickí mnísi chodievajú nahí, prísnejší výklad; švetambari („oblečení v bielom“) – tolerantnejší, pripúšťajú aj ženy. Džinizmus ovplyvnil New Age a ezoteriku, ktoré spájajú rôzne verzie reinkarnácie.

Šankara (8. stor., hinduizmus – advaita védánta). Duša (átman) je identická s brahmanom (absolútnym bytím), ale cez ilúziu (máju) putuje v kolobehu samsáry. Budha (6.– 5. stor. pred Kr.) hoci odmietol trvalú dušu (átman), učil o samsáre – cykle znovuzrodení, ktorý trvá, kým sa bytosti neoslobodia (dosiahnutie nirvány). Nágárdžuna (2. stor. po Kr., mahájánový budhizmus) rozvíjal predstavu prázdnoty všetkých javov, vrátane „ja“, no koncept znovuzrodenia zostal súčasťou budhistickej kozmológie.

Čo sa týka Európy, v antickom Grécku viacerí filozofi zastávali učenie o reinkarnácii, neskôr pribudli rôzni pomätenci, ktorých v nasledujúcom odseku spomenieme. Pytagoras (6. stor. pred Kr.) veril v metempsychózu – prevteľovanie duší. Tvrdil, že duše môžu po smrti vstúpiť do iných ľudí alebo zvierat. Reinkarnácia bola preňho súčasťou etického života a očisťovania. Platón (427–347 pred Kr.) v dialógoch (napr. Faidón, Faidros) opisuje kolobeh duše, ktorý trvá dovtedy, kým nedosiahne pravdu a čistotu. Duša podľa neho existuje pred telom a po smrti môže vstúpiť do iného tela. Plotínos (3. stor. po Kr., novoplatonizmus) zdôrazňoval duchovné putovanie duše späť k Jednému (Bohu). Reinkarnácia bola súčasťou cesty duše k očisteniu.

Antikou viera v reinkarnáciu nezmizla. Giordano Bruno (1548–1600) veril vo večný návrat a opätovné zrodenie duší. Jeho panteistické názory a náklonnosť k okultizmu ho dostali do konfliktu s Cirkvou. Jakob Böhme (1575–1624, nemecký mystik) neučil klasickú reinkarnáciu, ale jeho kozmologické vízie o putovaní duše boli blízke tejto predstave.

V novoveku k prívržencom reinkarnácie patrili: Arthur Schopenhauer (1788–1860) ovplyvnený hinduizmom a budhizmom; veril v pretrvávajúce utrpenie, v cykle zrodení – spásu videl v „zrušení vôle k životu“. Allan Kardec (1804–1869), zakladateľ spiritizmu – tvrdil, že duše sa opakovane vteliť môžu, aby sa vyvíjali duchovne. Carl Gustav Jung (1875–1961), nezastával reinkarnáciu ako fakt, ale pripúšťal ju ako archetypálnu predstavu, ktorá má psychologickú hodnotu v kolektívnom nevedomí.

Ako zdôraznil dominikán E. Soukup, katolícka viera stojí oveľa vyššie. Obsah kresťanskej náuky v tejto problematike je daný okrem iného slovami knihy Starého Zákona, Kazateľ (Kaz 11,3): 3 Ak sú mraky plné, vylejú na zem dážď. Ak strom padne južne alebo severne, ostane ležať na mieste, kam padol.

Podľa E. Soukupa „Ľudský život nie je nekonečný kruh, z ktorého sa nedá uniknúť, nevypočitateľné zmietanie slepým osudom, ale je to cesta za cieľom. Cieľ znamená koniec, zakončenie pohybu. Katolícka náuka hovorí, že je len jedno sťahovanie či putovanie v ľudskom živote. To znamená, od prvého okamihu pozemského života vykročila duša človeka k cieľu, k nemu ide počas celého svojho pozemského života. Cieľom je osobné stretnutie s Bohom, stretnutie rozumovej bytosti zo zeme s Bohom, najjasnejšou a najvyššou bytosťou.“

„Je to cesta, ktorá má svoj cieľ a účel. Účelom života človeka od prvého okamžiku pozemského života až do jeho jedinej smrti je plniť svoju úlohu podľa Božích plánov, zachovávať Božie príkazy, ktoré Boží rozum zostavil a prejavil v katolíckom náboženstve. Keď sa skončí život človeka, prichádza čas ukázať, či jednotlivec konal podľa Božieho plánu, alebo ho porušoval. Po smrti prichádza doba hodnotenia a uzavrenia diela v podobe jedinečného ľudského života. Alebo človek bude večne prebývať u Boha, alebo sa bude očisťovať v Očistci až pokiaľ nebude schopný stáť pred Božou tvárou, alebo bude večne od Boha odlúčený. Nastáva noc, kedy už duša človeka nedokáže na svojom osude nič zmeniť.“

„Pri podrobnom skúmaní Evanjelia, diel katolíckych svätcov či teológov – nikde nenachádzame informácie o reinkarnácii. Človek sa smrťou dostane na koniec svojej cesty, dosiahol cieľ a niet ďalšieho cieľa, ku ktorému by malo význam kráčať. Vrcholne vznešený katolícky postoj sa nemôže porovnávať s čudesným názorom, ktorý znehodnocuje najvyššie hodnoty. Po smrti už niet ďalšieho putovania duše.

Katolícka Cirkev všetky tieto predstavy odmieta ako nezlučiteľné so Zjavením. Reinkarnácia je v rozpore s učením o jedinečnosti osoby, spáse skrze Krista, vzkriesení tela a jedinom súde.

Katolícka Cirkev odmieta reinkarnáciu z týchto dôvodov: Sväté Písmo učí, že človek má len jeden život (Hebr 9,27).

Duša je stvorená jedinečne pre každého človeka, nie je putujúca ani opakovane vtelená (KKC 366). 366 Cirkev učí, že každú duchovnú dušu stvoril bezprostredne Boh – „nevytvorili“ ju rodičia – a že je nesmrteľná; (1005) nezaniká, keď sa pri smrti odlúči od tela, a znova sa spojí s telom pri konečnom vzkriesení. (997)

1013 Smrť je koniec pozemského putovania človeka, času milosti a milosrdenstva, ktorý mu Boh dáva, aby žil svoj pozemský život podľa Božieho plánu a rozhodol o svojom konečnom osude. „Po skončení nášho jediného pozemského života,“ už sa nevrátime do iných pozemských životov. „Je ustanovené, že ľudia raz zomrú“ (Hebr 9,27) . Po smrti nejestvuje „prevteľovanie“ (reinkarnácia).

1016 Smrťou sa duša oddelí od tela, ale pri vzkriesení Boh dá nášmu premenenému telu neporušiteľný život, keď ho opäť spojí s našou dušou. Ako Kristus vstal z mŕtvych a žije naveky, aj my všetci vstaneme z mŕtvych v posledný deň.

Kristovo vykúpenie je dostatočné – nepotrebujeme opakované životy, ale milosť a obrátenie v tomto živote. Vzkriesenie mŕtvych (na konci čias) nie je to isté ako prevteľovanie – ide o znovuzjednotenie tej istej osoby s osláveným telom.

Teologická a filozofická kritika reinkarnácie vychádza z viacerých faktorov. Strata osobnej identity – ak sa duša prevteľuje, nie je jasné, čo presne pretrváva. Etická zodpovednosť sa rozmazáva – ak tresty prichádzajú až v ďalších životoch, môže sa oslabiť motivácia konať dobro tu a teraz.

Nedostatok zjavenia v podobe reinkarnácie nemá oporu v Božom zjavení Starého a Nového zákona

Katolícka Cirkev odmieta reinkarnáciu, pretože počas svojho pozemského života má človek dostatok času, aby sa rozhodol či je pre alebo proti Bohu. Kristovo vykúpenie ľudstva na kríži je jedinečné a dostatočné – nepotrebujeme cykly nových životov na „zdokonaľovanie“. Vzkriesenie tela je kresťanská nádej – nie útek duše do iných tiel, ale nové, oslávené telo pri vzkriesení.

Na záver niekoľko citátov zo Svätého Písma, ktoré jednoznačne odmietajú reinkarnáciu a prevteľovanie duší.

List Hebrejom (Hebr 9, 24–28): 24 Kristus totiž nevošiel do Svätyne zhotovenej rukou, ktorá je len predobrazom pravej, ale do samého neba, aby sa teraz za nás ukázal pred Božou tvárou. 25 Ani nie preto, aby seba samého viackrát obetoval ako veľkňaz, ktorý rok čo rok vchádza do Svätyne s cudzou krvou. 26 Inak by bol musel trpieť už mnohokrát od stvorenia sveta. On sa však teraz na konci vekov zjavil raz navždy, aby obetovaním seba zničil hriech: 27 A ako je ustanovené, že ľudia raz zomrú a potom bude súd, 28 tak aj Kristus: raz sa obetoval, aby sňal hriechy mnohých, a druhý raz sa zjaví – bez hriechu – na spásu tým, čo ho očakávajú.“

Lukáš (Lk 16,22–26): podobenstvo o boháčovi a Lazárovi: 19 Bol istý bohatý človek. Obliekal sa do purpuru a kmentu a deň čo deň prepychovo hodoval. 20 Pri jeho bráne líhal akýsi žobrák, menom Lazár, plný vredov. 21 Túžil nasýtiť sa z toho, čo padalo z boháčovho stola, a len psy prichádzali a lízali mu vredy. 22 Keď žobrák umrel, anjeli ho zaniesli do Abrahámovho lona. Zomrel aj boháč a pochovali ho. 23 A keď v pekle v mukách pozdvihol oči, zďaleka videl Abraháma a Lazára v jeho lone. 24 I zvolal: „Otec Abrahám, zľutuj sa nado mnou a pošli Lazára, nech si namočí aspoň koniec prsta vo vode a zvlaží mi jazyk, lebo sa hrozne trápim v tomto plameni!“ 25 No Abrahám povedal: „Synu, spomeň si, že si dostal všetko dobré za svojho života a Lazár zasa iba zlé. Teraz sa on tu teší a ty sa trápiš. 26 A okrem toho je medzi nami a vami veľká priepasť, takže nik – čo ako by chcel – nemôže prejsť odtiaľto k vám ani odtiaľ prekročiť k nám.“ (Po smrti je osud duše pevne určený – nie je možný návrat ani nová šanca v inom živote).

List Korinťanom (Kor 5,10): 10 Veď sa všetci musíme ukázať pred Kristovou súdnou stolicou, aby každý dostal odplatu za to, čo konal, kým bol v tele, či už dobré a či zlé. (Každý sa zodpovedá za skutky v tomto jednom živote).

Kazateľ (Kaz 12,7): 7 A navráti sa prach do zeme, čím bol aj (predtým); a duch sa vráti k Bohu, ktorý ho dal. (Duša sa po smrti nevtelí znova, ale ide k Bohu).

Evanjelium sv. Jána (Jn 5,28–29): 25 Veru, veru, hovorím vám: Prichádza hodina, ba už je tu, keď mŕtvi počujú hlas Božieho Syna a tí, čo ho počujú, budú žiť. 26 Lebo ako Otec má život sám v sebe, tak dal aj Synovi, aby mal život sám v sebe. 27 A dal mu aj moc súdiť, pretože je Synom človeka. 28 Nedivte sa tomu, lebo prichádza hodina, keď všetci v hroboch počujú jeho hlas. 29 a vyjdú: tí, čo robili dobre, budú vzkriesení pre život a tí, čo páchali zlo, budú vzkriesení na odsúdenie. (Príde hodina, keď všetci v hroboch počujú jeho hlas a vyjdú – tí, čo robili dobré, budú vzkriesení k životu, tí, čo páchali zlé, budú vzkriesení na odsúdenie. V tomto texte sa hovorí jasne o vzkriesení na konci čias, nie o opakovaných pozemských životoch).

Sväté Písmo teda učí, že existuje jediný pozemský život a po smrti človeka nasleduje súd. Neexistuje žiadna podpora predstáv o reinkarnácii v biblických textoch – táto predstava je úplne nekompatibilná s kresťanskou eschatológiu. Ani Kristus sa neobetoval viackrát a neprevteľoval sa počas mnohých životov.

(Pokračovanie)

PDF (formát pre tlač)