Sv. Ambróz, arcibiskup a učiteľ sv. Cirkvi

7. decembra 2025   Svätec týždňa

Jeden zo štyroch veľkých latinských učiteľov a spisovateľov sv. Cirkvi je nesmrteľný arcibiskup milánsky, sv. Ambróz.

Životopisné údaje

Tento zriedkavý muž Boží pochádzal zo staroslávneho a vznešeného rímskeho rodu, ktorý počítal medzi svojich predkov konzulov a vladárov, a od tretieho storočia sa stal kresťanským. Jeho otec, Ambróz, bol miestodržiteľom Galie, pod jeho správu náležali i Británia, Španielsko a Mauritánia v severnej Afrike.

Narodil sa roku 340 v Galii (dnešné Francúzsko). Už ako dieťa objavoval veľké dary a milosti Božie a označoval svoje slávne povolanie. Keď raz ako útle dieťa spal s otvorenými ústami, obletoval ho roj včiel, a niektoré včeličky znášali mu med do úst, preto sa vyobrazuje pri sv. Ambrózovi včelí úľ. Keď ako chlapček videl sestričku Marcelinu, ako bozkáva ruku kňazovi, nastrčil jej svoju rúčku a riekol: «I mne pobozkaj ruku; lebo i zo mňa sa raz stane biskup!» Cnostná kresťanská matka si dala na tom veľmi záležať, aby vychovala svoje deti Marcelinu, Satyra a najmladšieho Ambróza za vzorných kresťanov. A s pomocou Božou sa to i stalo; lebo všetkých troch odchovala službe Božej; Marcelina slúžila milostivému Bohu ako pokorná mníška, syn Satyrus zomrel v chýre svätosti, sv. Ambróz sa stal okrasou a divotvornou podporou sv. Cirkvi.

Roku 350 zomrel otec Ambróz, miestodržiteľ v Galii, a jeho vznešená manželka sa odobrala s dvoma synmi do rodného Ríma, kde dcérka Marcelina už prijala z rúk pápeža Libéria mníšsky závoj a venovala svoj život večnej panenskosti. Matka vdova sama pridŕžala a viedla svojho synka Ambróza ku všetkým kresťanským cnostiam; za učiteľov vo svetských vedách vyvolila mu najučenejších a najcnostnejších mužov. Sv. Ambróz mal veľké vlohy a dokonale sa vyučil v krásnych umeniach, v rečníctve a v rímskom práve a podľa matkinej vôle sa pripravil ku svetským úradom.

Vynikajúco pôsobili sestra Marcelina a jej priateľka Candida svojím svätým životom na mladého študenta, že sa zachránil pred obyčajnými pokleskami bujarej mladosti a že konal veľké pokroky na ceste ku dokonalosti. Priateľstvo uzavrel s mladíkmi – Aniciom Probom a Symmachom, ktorí mali zriedkavé duševné vlastnosti a vedomosti. Probus bol horlivým kresťanom a stal sa neskôr miestodržiteľom v Itálii. Symmachus bol pohanom.

Po dokončených štúdiách sa stal sv. Ambróz právnikom, vzbudil hneď obdiv svojou zručnosťou, výrečnosťou a láskou k prísnej spravodlivosti, ktorú hájil príkladne. Miestodržiteľ Itálie Anicius Probus, jeho priateľ, obdivoval jeho spôsobnosť a povolal ho k sebe za prísediaceho zemského súdu. Otvorila sa mu cesta k najskvelejším štátnym úradom. Roku 373 príhovorom toho priateľa sa stal sv. Ambróz miestodržiteľom v Miláne, Piemonte, Genui a Bologni. Anicius Probus pri odchode do Milána riekol sv. Ambrózovi tieto pamätné slová: «Choď a spravuj zem nie ako sudca, ale ako biskup.» Chcel mu dať na vedomie, aby spravoval poddaných nie prísne podľa starých rímskych zákonov, zväčša ešte pohanských, ale s láskavosťou kresťanskej viery; lebo múdry štátnik predvídal, že starý rímsky poriadok bude čoskoro vytlačený kresťanskými zásadami. A sv. Ambróz nasledoval túto priateľovu radu a zastával svoj vysoký úrad s takou láskavou vľúdnosťou a kresťanskou spravodlivosťou, že došiel všeobecnej obľuby a vážnosti.

Toho času znepokojoval Ariov blud sv. Cirkev. Ariáni zasadli na mnohé biskupské stolice, ktorým nadržiaval cisársky dvor. Aj v Miláne bol biskupom Auxencius, ktorý dvadsať rokov ohlasoval Ariov blud a prenasledoval katolíkov.

Roku 374 zomrel Auxencius. Pri voľbe arcibiskupa boli v Miláne dve strany; katolíci chceli mať za arcibiskupa horlivého katolíka, ariáni zase svojho prívrženca. V meste bol veľký nepokoj. V deň voľby sa hrnuli veľké zástupy do chrámu. Boli obavy, že povstane vzbura a vraždenie. Cisársky miestodržiteľ, sv. Ambróz, sa ponáhľal do chrámu, aby utíšil rozbúrené mysle a predišiel krvavým výtržnostiam. Vkročil do zhromaždenia a predniesol vynikajúcu reč, plnú múdrosti a miernosti, v ktorej napomínal voličov, že ku takému vážnemu dielu je treba pristupovať v duchu pokoja a poriadku.

Rozvadení voliči utíchli, nebolo viac počuť ani slova. Zrazu zvolalo dieťa v prostred zástupu: «Ambróz biskup!» A katolíci i bludoverci jednohlasne volali za dieťaťom: «Ambróz nech bude biskupom!»

Sv. Ambróz sa naľakal a ušiel z chrámu. Bol iba tridsaťštyriročný, bol svetským človekom, nepripraveným ku kňazskej hodnosti, tým menej biskupskej, ba dosiaľ bol katechumenom, teda mal byť najprv pokrstený, keď podľa vtedajšej obyčaje, od sv. Cirkvi síce neschvaľovanej, mnohé rodiny čakali s krstom dietok, až bujná mladosť prešla, aby tým istejšie mohli zachovať nevinnosť a milosť sv. krstu, podľa príkladu cisára Konštantína Veľkého, ktorý sa dal iba pred smrťou pokrstiť.

A svätým mužom otriasla svätá hrôza, keď mal v takom stave prijať vysokú hodnosť apoštolskú. Vydal sa na cestu do Pavie, poblúdil na ceste, stráviac deň a noc na úteku. Bol však nájdený a nasledujúceho dňa bol zase pred bránami Milána. Mešťania vyslali medzitým poslov k cisárovi Valentinianovi I. a prosili ho, aby privolil k tomu, žeby sa sv. Ambróz stal ich arcibiskupom. Cisár privolil i rozkázal, aby bol hneď posvätený za biskupa. Na všeobecné naliehanie a prosby katolíkov napokon privolil pokorný sluha Boží. Roku 374, dňa 30. novembra bol skrze katolíckeho biskupa pokrstený, potom postupne posvätený na kňazstvo a konečne 7. decembra za biskupa, i slávnostne uvedený na stolicu arcibiskupskú v Miláne.

A teraz stal sa skvelým vzorom katolíckych arcipastierov. Sv. arcibiskup obhajoval sv. Cirkev katolícku neohrozene po celý svoj život proti prechmatom a útokom nielen kacírov, ale i svetských mocnárov a nedal sa zastrašiť žiadnymi hrozbami a prekážkami. Svoje úradovanie začal tým, že celý svoj hnuteľný majetok rozdal chudobným a chrámom; i svoje nehnuteľné statky daroval sv. Cirkvi s tou podmienkou, aby úžitok z nich brala jeho sestra Marcela až do svojej smrti; ale dôchodky z nich najviac pripadávali chudobným. Bratovi Satyrovi odovzdal správu tých statkov a svojej domácnosti, aby zbavený všetkých svetských starostí mohol sa venovať výhradne povinnostiam arcibiskupským, štúdiám bohosloveckým a službe Božej.

Vo svojom dome zaviedol najprísnejšiu striedmosť a skromnosť. Postieval sa prísne, a iba v sobotu a v nedeľu sa najedol do sýtosti. Nikdy neprijal pozvanie k hodom do cudzieho domu; ale sám hostil často vysokých úradníkov, lebo ako štátnik nesmel prerušiť stretávanie sa s nimi. Do polnoci čítaval alebo písaval, potom sa modlieval. Vo dne, v noci každý človek mal prístup k nemu. Bol otcom chudobných a ochrancom utlačovaných. Zakrátko po posviacke za biskupa písal cisárovi Valentinianovi I. a sťažoval sa trpko na niektorých nesvedomitých sudcov a iných úradníkov. Tento list písal s výrazom apoštolskej otvorenosti. Cisár mu odpovedal: «Už od dávnejšieho času viem o tvojej otvorenosti. A predsa som prispel k tvojmu zvoleniu. Preto pokračuj, a vynakladaj prostriedky, Bohom predpísané, ako liek proti našim hriechom.»

Sv. Ambróz neštudoval predtým bohoslovecké vedy. Teraz mu bolo treba nahrádzať to, čo zanedbal. I dal sa usilovneštudovať sväté vedy. Spočiatku študoval a skúmal Sv. Písmo a pri tom čítal spisy svätých otcov a učiteľov cirkevných, najmä objemné spisy Origena a svätého Bazila. Za učiteľa v ďalších bohosloveckých vedách si vyvolil učeného a zbožného kňaza Sympliciana, rodeného Rimana, ktorý stal sa i jeho nástupcom na arcibiskupskej stolici. Pri svojich štúdiách a modlitbách konal svoj pastiersky úrad veľmi svedomito. Sv. omšu slúžieval v chráme s veľkou nábožnosťou každodenne; ostatnú časť dňa venoval úradným prácam. Každú nedeľu kázaval a to s takou vzornou výrečnosťou, že každé jeho slovo dýchalo pomazaním Božím. Za niekoľko rokov nebolo v Miláne žiadneho bludárskeho ariána, vynímajúc cisárovnú Justínu, macochu cisára Graciána, a jej dvoranov. Ariáni preto hneď privolili k jeho voľbe, lebo sa domnievali, že sa k nim pridá, keď si posiaľ ako miestodržiteľ nevšímal dogmatické spory, do ktorých sa nerozumel.

Ale oklamali sa. Sv. Ambróz nedovolil, aby pri jeho krste bol prítomný niektorý bludoverec a od toho času z kroka na krok vážne vystupoval proti ariánom. Cisár Valentinian I. si ho vysoko ctil, to vedeli bludári a neopovážili sa proti nemu vystúpiť u cisára. I jeho nástupca, cisár Gracián, ctil sv. Ambróza ako otca a učiteľa. Často mu písaval, aby ho navštívil, alebo sa s ním radieval; ba vyzval ho, aby napísal knihu o Duchu Svätom. A svätý Ambróz roku 381 napísal tri knihy «O Duchu Svätom». Na žiadosť svoje sestry Marceliny napísal tiež roku 377 tri knihy o panenskom stave a knihu «O vdovách», v ktorých napomínal ku zachovávaniu ustavičnej čistoty.

Roku 378 napadli divokí Huni a Góti podunajské kraje a spustošili ich. Celé zástupy ariánov utekali pred nimi do Itálie. Sv. Ambróz prijal utečencov s otcovskou láskavosťou, rozdal im svoj majetok, a keď to nestačilo, obrátil sa na biskupov a bohatých mešťanov s prosbou o podporu. A pritom napomínal veriacich, aby sa nestretávali s tými bludovercami, žeby i oni neupadli naspäť do ariánstva. A keď barbarskí Huni zajali mnohých kresťanov a zaobchádzali s nimi ako s dobytkom, vykupoval sv. Ambróz nešťastníkov. A keď nemal peňazí, vzal pre ten účel ozdoby a posvätné chrámové nádoby, a riekol: «Cirkev má zlato nie preto, aby ho opatrovala, ale aby ho v čase potreby k preukazovaniu lásky vynakladala.» A keď sa ariáni nad tým pohoršovali a šomrali proti nemu, riekol;

«O mnoho lepšie je ochrániť duše než opatrovať zlato. A môj cieľ nebol pri tom výhradne len, aby som zachránil život väzňom a zabezpečil ženy; ale aby som vytrhol i deti z nebezpečenstva modlárstva. Myslím, že krv Ježiša Krista, ktorá sa skvela v tých zlatých nádobách, udelila im účinok Jeho božskej sily, aby slúžili k vykúpeniu zajatých.» Tak hovorieval a pôsobil sv. Ambróz.

Roku 379 sa uprázdnilo arcibiskupstvo v Sirmiu (Sriem). Nespokojní ariáni, bránení a posmeľovaní cisárovnou Justínou, macochou cisára Graciána, nechceli dovoliť, aby bol vyvolený katolícky biskup, ale žiadali ariána. Keď sa o tom dozvedel sv. Ambróz, išiel do Ilýrie a pôsobil svojou vážnosťou na kňazstvo tak výdatne, že bol zvolený za arcibiskupa horlivý katolík. V arcibiskupskom chráme v Sirmiu chceli ariáni prekaziť voľbu vzburou. Kacírska žena predrala sa zástupom až ku arcibiskupskej stolici a chcela sv. Ambróza stiahnuť z trónu. Sv. Ambróz riekol vážne: «Nehodný som, pravda, dôstojnosti biskupskej: ale neprísluší ani tvojmu pohlaviu, ani stavu, aby si vztiahla svoje ruky na pomazaného Božieho. Boj sa hrozného súdu Božieho!» Na druhý deň bola táto bezbožná žena pochovaná. Tento súd Boží vystrašil ariánov, že sa neopovážili vzpierať, keď sv. Ambróz svätil za biskupa Anemiusa, zvoleného skrze katolíkov, a potom ho na arcibiskupskú stolicu uviedol. Roku 381 zhromaždil sv. Ambróz cirkevné zhromaždenie (synodu) v Miláne proti bludárstvu Apollinária, ktoré bolo odsúdené. Toho istého roku pokazil ariánom účel ich synody v Aquilei. Od toho času nenávidela bludárska cisárovná Justína sv. Ambróza ešte väčšmi, ba až na smrť.

Pápež Damasus povolal roku 382 do Ríma všeobecný cirkevný snem v záležitosti odtrhnutia cirkevnej obce v Antiochii. Sv. Ambróz navštívil večné mesto Rím, kde strávil svoju mladosť. Jeho zbožná matka bola už mŕtva, ale našiel tam ešte svoju milú sestru Marcelinu a jej i svoju priateľku, Candidu. Na všeobecnom cirkevnom sneme vynikal sv. Ambróz svojou skvelou výrečnosťou a učenosťou.

Kardinál Baronius rozpráva z cesty sv. Ambróza do Ríma nasledujúcu divotvornú udalosť: Sv. Ambróz prišiel na noc do hostinca. Všetko prezradzovalo v dome bohatstvo a spokojnosť. Keď sv. arcibiskup videl nádheru vo svetlici, do ktorej bol uvedený, pýtal sa hostinského, ako sa mu darí a či nemá nejaké trápenie? S vyjasnenou tvárou opisoval hostinský svoje šťastie, i ubezpečoval sv. Ambróza, že nikdy nepoznal, čo je nezdar alebo nešťastie. A ďalej hovoril: «Všetko, na čo som sa posiaľ podujal, sa mi darilo; pri všetkom sa mi usmievalo šťastie: áno, i choroby ma obchádzali.» Svätý Ambróz sa rozpamätal pri týchto slovách na výpoveď Sv. Písma (porov. Job 21,13.): «Trávi a v rozkoši dni svoje, a v okamihu zostupujú do hrobu.» A odvrátil sa od chvastavého hostinského a dal sa hovoriť svojim sprievodcom: «Poďme rýchle stadeto, aby zahynutie tejto rodiny nebolo i naším!» Čo predpovedal muž Boží vnuknutím nebeským, to sa i stalo, akonáhle vykročil z domu. Zem sa zatriasla, porúčal sa hostinec, a pohltila ho priepasť i s obyvateľmi. Na mieste, kde stál prv nádherný hostinec, rozkladalo sa jazero.

Akú vážnosť požíval sv. Ambróz v Ríme, počas svojho pobytu, to dokazuje Paulín vo svojom spise. Istá žena, ktorá mnoho trpela pakostnicou (lámkou), dala sa zaniesť do chrámu pred oltár, na ktorom sv. Ambróz slúžieval sv. omšu, a prosila ho o príhovor. Po odbavenej sv. obete modlil sa sv. arcibiskup nad nemocnou a vložil na ňu svoje ruky. Nemocná, ktorá silno dôverovala v jeho príhovor, pochytila kraj jeho rúcha a skrúšene ho pobozkala. A hľa, hneď bola uzdravená. Tak vyznačoval Boh svojou milosťou Svojho verného sluhu!

Veľké pohromy dochádzali na Rímsku ríšu. Roku 383 bol zavraždený zbožný a spravodlivý cisár Gracián a jeho vrah Maximus chcel uchvátiť celú Itáliu pod svoju moc. Justína, macocha zavraždeného cisára, hoci nenávidela na smrť sv. Ambróza a činila mu mnohé príkorie zato, že odhodlane vystupoval proti bludárskym ariánom, ktorých ona všemožne podporovala, predstúpila teraz v Miláne s plačom pred nenávideného muža Božieho a prosila ho o pomoc, položila mu svojho syna Valentiniana II. na ramená, a zaprisahávala ho, aby sa postavil za nedospelého panovníka. Na jej prosbu vybral sa sv. Ambróz ako vyslanec Valentiniana II. ku uchvatiteľovi trónu Maximovi a svojou vážnosťou dosiahol, že Maximus nevtrhol s vojskom do Itálie, ale uznal Valentiniana II. za cisára v Itálii a na ostatnom Západe.

Nejaký čas potom nestrpčovala bludárska Justína život sv. Ambróza. Ale vzorný sluha Boží bol nútený odrážať útoky činené proti sv. Cirkvi nielen proti bludárom, ale i proti pohanom, ktorí sa dosiaľ nachádzali v Rímskej ríši. Oni ustavične žiadali každého nového panovníka a mocného vojvodcu, aby ich podporoval. Aj teraz obnovili pohania svoju žiadosť pri dvore.

Symmachus, učený rímsky prefekt napísal obranu pre pohanov, a tá bola čítaná v štátnej rade. Nadšene v nej zastával starých pohanských bôžikov, že to oni dopomohli Rímu k veľkej moci a sláve, a že je to jedno, akým spôsobom sa ctí božstvo. V tom vzletnom spise ozývali sa posledné dozvuky umierajúceho pohanského Ríma.

Sv. Ambróz sa o tom dozvedel a tak dlho naliehal na mladého cisára Valentiniana II., kým mu nevydal obranný spis. A potom vyvrátil skvelými dôvodmi spis pohanský. V štátnej rade sa ozývali mnohé hlasy v prospech pohanstva; ale sv. Ambróz zvíťazil svojím kresťanským rozumom i proti hlasom pohanských radcov, i proti básnickému rojčeniu prefekta Symmacha. Symmachov obranný spis bol odhodený v štátnej rade. A dobre urobil cisár Valentínian II, že uposlúchol radu sv. Ambróza; lebo víťazná sv. Cirkev nemohla vedľa seba trpieť krvavé obety na pohanských oltároch, ani prežité neľudské povery a nemravnosti a k tomu nepokojné pohanstvo bolo by oslabovalo ešte väčšmi upadajúcu ríšu.

Sotva že zvíťazil sv. Ambróz nad pohanmi, bolo mu treba zase bojovať s bludárskymi ariánmi, ktorí chceli využiť nepokoje v ríši k svojmu víťazstvu nad sv. Cirkvou. Na čelo ariánov sa postavila Justína, ktorá počas nedospelosti Valentiniana II. spravovala cisárstvo; a zabudla, aké služby preukázal jej a mladému cisárovi katolícky arcibiskup sv. Ambróz, lebo ona mu zapríčiňovala najväčšie príkorie. A ľahkomyseľná korunovaná žena ani netušila, aké nebezpečenstvo hrozí pri tom ríši.

Maximus znovu hrozil vtrhnúť do Itálie. A keby mladý cisár Valentinian II. nadržiaval ariánom, odvrátil by od seba jedinkého priateľa a pomocníka, východného cisára Theodosia Veľkého, ktorý netrpel ariánov vo svojej ríši a všemožne všade ich vykoreňoval. Aby bludárska Justína pozdvihla ariánske vyznanie, usilovala sa úskokom, hrozbami a násilenstvami odstrániť sv. Ambróza z arcibiskupskej stolice v Miláne, kde so svojím dvorom prebývala. Svoj útok proti Božiemu mužovi obnovila roku 385 v pôste, v posledné dni pred samou veľkonočnou slávnosťou. Sv. Ambróz bol povolaný do cisárskeho paláca. V štátnej rade mu bolo oznámené, aby odovzdal ariánom kostol Porcianu, ktorý ležal pred Milánom; v tom chráme sa mal stať biskupom nemravný bludár, menom Merkurián.

(Pokračovanie)

PDF (formát pre tlač)