Symbolika pápežského erbu Leva XIV. a krátky rekurz do pontifikátu pápežov Leva I. – XIII.

Branislav Krasnovský
16. mája 2025   Cirkev História

Dnes necháme záhrobie a duše mŕtvych na chvíľu odpočívať a povieme si niečo o pár zaujímavých faktoch súvisiacich s novým pápežom Levom XIV.

V dejinách Cirkvi dosiaľ stálo v čele Cirkvi 13 pápežov s týmto menom, niektorí patrili k významným pápežom, niektorí k pomerne marginálnym, o ktorých sa zachovali len kusé informácie, pričom ich vplyv na dianie v katolíckej Cirkvi bol malý. Keď si však nový pápež zvolil meno Lev, poukázal tým, že mu je blízky duchovný odkaz minimálne troch Levov – Leva I. Veľkého, Leva IX. ako aj Leva XIII.

Rád by som tiež veril, že mu je blízky aj duchovný odkaz konzervatívneho pápeža Leva XII., neúnavného bojovníka proti liberalizmu, odporcu „Francúzskej revolúcie“ a napoleonského obdobia temna.

Ohľadom Francúzov, Španielov a Talianov – keď traja robia „to isté“, nie je to nikdy to isté. Možno povedať, že Francúzi veľmi zaostávajú za Španielmi či Talianmi, a to nielen:

vo futbale (majstrami sveta vo futbale v rokoch 1998 a 2018 sa nestali Francúzi, ale černosi a Arabi hrajúci vo francúzskom národnom tíme, v talianskom a španielskom národnom futbalovom tíme prevládajú dodnes Európania; 🙂

v umení (porovnajte si pamiatky Florencie, Ríma, Neapolu, Madridu, Barcelony s pamiatkami Paríža, Marseille, Lyonu. Porovnajte madridský Escorial, barcelonskú Sagradu Familiu s hrdzavou ropnou vežou v Paríži, ešte aj do toho parížskeho Louvru, keby tam neboli umelecké diela z celého sveta, ale len francúzske, tak by nikto nechodil, dokonca asi ani tí Američania nie. No a Moulin Rouge s kankánom je katastrofálnym výsmechom vkusu a umenia; 🙂

v kulinárstve (kto normálny by mal chuť jesť slimáky a žaby, keď môže jesť lasagne, pizzu, špagety alebo paellu, tapas či gazpacho. Ešte aj v Dobšinského povestiach žerú žaby a slimáky len démonickí asociáli zo slovenských rozprávkových lesov; 🙂

v histórii a politike. Aj dnešnou historiografiou negatívne hodnotení Franco a Mussolini boli v porovnaní s Robespierreom či Napoleonom (okrem toho Napoleon, ktorým sa Francúzi tak radi hrdia nebol Francúz, ale Korzičan s talianskymi koreňmi) skutočnými osobnosťami. Francúzi majú za posledných 200 rokov vysoko sympatických de facto len maršala Pétaina, generála de Gaullea a arcibiskupa Lefebvra; okrem toho ako hovoria cynici – Španieli či Taliani sú stále príliš veľkí „machovia“ na to, aby dopustili, žeby im kraľoval zakrpatený a zakomplexovaný sodomita.

Najväčších Francúzov v dejinách – Asterixa a Obelixa som do zoznamu nezaradil, hoci by si to zaslúžili. Vzdávam však hold francúzskemu spisovateľovi René Goscinnymu (1926 – 1977), známemu aj vytvorením postavičky Lucky Luka a výtvarníkovi a ilustrátorovi Albertovi Uderzovi (1927 – 2020), ktorý vdýchol Asterixovi a Obelixovi ich ikonickú komiksovú podobu.

Španieli však mali na Francúzov svoju zábavnú odpoveď v podobe dvoch geniálnych tajných agentov Clevera a Smarta, ktorých vytvoril Francisco Ibáñez (1936 – 2023), v španielskom origináli sa volali Mortadelo (Clever) a Filemón (Smart). Obaja pracovali pre TIA – fiktívnu tajnú službu (podobnosť s CIA nie je vôbec náhodná a Dr. Bakterius, hlava tajných projektov je jednoducho fantastický. 🙂

Keď umreli Ibáñez a Uderza, pomodlil som sa za ich duše modlitbu sv. Gertrúdy za skrátenie ich múk v Očistci. Článok sa síce z času na čas objavuje v hitparáde najčítanejších článkov portálu Christianitas.sk, pre tých však, ktorým predsa len unikol, pripájam odkaz, na ktorom si ho spolu s modlitbou môžu pripomenúť: https://christianitas.sk/modlitba-svatej-gertrudy-ktorou-mozno-skratit-utrpenie-dusi-v-ocistci/

Na záver rozdielov v rámci trojice románskych národov malá kultúrna vložka v podobe francúzskeho kankánu, španielskeho flamenca a kalábrijského tarantella calabrese. Podľa etnografov a psychológov aj tanec môže veľa povedať o kultúrnom, spoločenskom či hodnotovom diapazóne každého národa; mne sú Kalábrijčania dlhodobo veľmi sympatickí a tarantellu som sa učil tancovať ešte počas seminárov silatu v Regio di Calabria okolo roku 2010.

francúzsky kankán:

španielske flamenco:

tarantella calabrese:

Pápeži Lev I. až Lev XIII.

Po krátkom španielsko-taliansko-francúzskom hravom úvode sa môžeme vrátiť k téme dnešného článku a tou je meno a erb nového pápeža Leva XIV.

Každý katolík pozná Leva I. Veľkého (440 – 461), ktorý patril k najvýznamnejším pápežom. Bol nesmierne vzdelaným mužom a dobrým katolíkom. Preslávil sa rozhodným bojom proti herézam (napríklad jeho boj proti monofyzitizmu a jeho „Tomus ad Flavianum“ bol rozhodujúci na Chalcedónskom koncile (451): definoval Krista ako pravého Boha a pravého človeka. Takisto jeho odvaha bola nesmierna – osobne šiel do tábora hunského náčelníka Attilu a zastavil jeho prípravy útoku na Rím. Bol tiež prvým pápežom v dejinách katolíckej Cirkvi, ktorého označili prívlastkom „Veľký“.

Pápež Lev II. (682 – 683) stál v čele Kristovej Cirkvi krátko. Pochádzal zo Sicílie, celý svoj život bojoval proti rôznym bludom (napríklad proti bludu monoteletizmu) a bol významným reformátorom (nie deformátorom 🙂 ) katolíckej liturgie a hudby, podporoval šírenie gregoriánskeho chorálu. Hoci bol na Kristovom stolci krátko, jeho súčasníci, ako i cirkevná historiografia ho vnímajú veľmi pozitívne. Vynutie v jeho dobe absentovalo.

Ukážka gregoriánskeho chorálu:

Pápež Lev III. (795 – 816) patril tiež k významnejším pápežom v dejinách Cirkvi. V roku 800 korunoval franského panovníka Karola Veľkého za cisára, čím bola založená Svätá rímska ríša. Týmto aktom obnovil spojenectvo medzí pápežstvom a politickou mocou v Európe. Počas svojho života prežil pokus o atentát – pokúsili sa ho oslepiť a zosadiť z pápežského stolca.

Pápež Lev IV. (847 – 855) nechal postaviť Leonínsky múr na ochranu Vatikánu a zasvätil kostol sv. Michala Archanjela na Anjelskom hrade v Ríme. Bol veľkým šíriteľom mariánskej úcty a financoval vznik na svoju dobu moderného pevnostného systému mesta. Výstavba Leonínskeho múra sa začala po nájazde saracénskych pirátov na Rím v roku 846, kedy Saracéni vyplienili baziliku sv. Petra, kt. sa nachádzala mimo mestských hradieb. Múr vystavali v rokoch 848 – 852, dlhý bol asi 3 km, vysoký 12 metrov, vystužovali ho veže a strieľne. Stal sa symbolom duchovnej a politickej autority pápeža v Ríme, predstavoval začiatok oddelenia pápežskej moci od cisárskeho Ríma. Časti Leonínskeho múru existujú v Ríme dodnes (v blízkosti Vatikánu).

Lev V. (903) a Lev VI. (928 – 929) patrili k menej významným pápežom, išlo o pápežov z tzv. „saeculum obscurum“ (temného veku pápežstva), kedy bola pápežská moc výrazne oslabená – do voľby pápežov zasahovali rímski aristokrati a na Petrov stolec sa dostávali morálne sporní pápeži, poplatní jednotlivým aristokratickým rodinám (Theodora a Marozia, pornokracia, pápeži zomierali za podivných okolností, odohralo sa množstvo škandálov a diskreditácie).

Lev VII. (936 – 939) sa pokúsil zastaviť morálny a politický úpadok pápežskej moci, pričom možno povedať, že bol pomerne úspešný. Bol benediktínskym mníchom, úzko spätým s rímskym kláštorom San Paolo fuori le Mura. Stál za ním nemecký cisár Oto I. Veľký, ktorý sa snažil upevniť nemeckú moc v severnom a strednom Taliansku. Bol veľkým podporovateľom clunyjského hnutia a podporoval duchovnú obnovu kláštorov; v centre jeho pozornosti stála reforma morálneho života duchovenstva. Nebol výnimočným reformátorom a ani teológom, podarilo sa mu však spomaliť úpadok pápežstva obdobia „saeculum obscurum“. Bol mierny, zbožný a skromný. Jeho menovec Lev VIII. (963 – 965) bol podobne ako on politickým pretendentom nemeckého cisára Ota I. Veľkého.

Pápež Lev IX. (1049 – 1054) potláčal simóniu (svätokupectvo) a angažoval sa aj v boji o investitúru, jeden z najdôležitejších konfliktov medzi svetskou a cirkevnou mocou v stredovekej Európe, najmä v 11. a 12. storočí. Išlo o spor – kto má právo ustanovovať (investovať) biskupov a opátov – cisár alebo pápež. Najmä nemeckí cisári Svätej rímskej ríše si nárokovali právo vymenovávať biskupov, pretože mali politickú aj vojenskú moc. Pápeži chceli, aby biskupov menovala výlučne Cirkev, teda pápež a cirkevné kruhy.

Najznámejšou fázou boja o investitúru bol konflikt medzi pápežom Gregorom VII. a nemeckým cisárom Henrichom IV., ktorý sa snažil odporujúceho pápeža zosadiť. Pápež exkomunikoval Henricha IV., ten musel putovať do Canossy, kde musel tri dni čakať pred pápežskými bránami na odpustenie. Spor o investitúru bol ukončený tzv. Wormským konkordátom z roku 1122, uzavretým medzi pápežom Kalixtom II. a cisárom Henrichom V. – cisár sa vzdal práva udeľovať duchovnú investitúru (prsteň a berla), udržal si možnosť svetskej investitúry (majetky a tituly), biskupov volila Cirkev v prítomnosti cisára. Pápežská moc sa upevnila, vznikli jasnejšie hranice medzi duchovnou a svetskou sférou, etablovala sa clunyjská reforma.

Pápež Lev IX. sa výraznou mierou podieľal na presadzovaní gregoriánskej reformy, žiaľ, počas jeho pontifikátu v roku 1054 prišlo k veľkej schizme medzi Východom a Západom.

Pápež Lev X. (1513 – 1521) nastúpil po smrti pápeža Júlia II. (1503 – 1513) (vl. menom Guliano della Rovere, jeden z mojich najobľúbenejších pápežov v dejinách Cirkvi). Počas pontifikátu Leva X. vystúpil na svetlo sveta so svojimi bludmi nehodný augustiniánsky mních Martin Luther, ktorého pápež Lev X. exkomunikoval. Podobne ako Július II., aj Lev X. podporoval umenie, jeho pontifikát symbolizuje renesančná nádhera – bol známym mecenášom renesančného umenia.

Synovec Leva X., pápež Klement VII. (1523 – 1534), bol spojencom Francúzov v boji proti španielskym a nemeckým Habsburgovcom. Talianski kondotiéri a nemeckí velitelia landsknechtov však pri Sacco di Roma v máji 1527 Klementa VII. umravnili, takže bol napokon donútený začať brať ohľad na politické predstavy cisára Karola V. Habsburgského a obmedziť svoje bratríčkovanie s Francúzmi (tfuj, Francúzi v 16.storočí 🙂 ).

Wir zogen in das Feld, landsknechtská pieseň z obdobia vojen medzi habsburským cisárom Karolom V. a francúzskym panovníkom Františkom I., zaznela aj počas Sacco di Roma:

Pápež Lev XI. (1605) umrel po 27 dňoch pontifikátu v roku 1605; pochádzal z florentského rodu Mediciovcov, bol príbuzným pápeža Leva X. a udržiaval dobré vzťahy s francúzskym panovníkom Henrichom IV. Bol považovaný za umierneného reformistu a priaznivca Tridentského koncilu, pokračoval v protireformácii. Zomrel na následky zápalu pľúc, na pápežskom stolci ho nahradil Pavol V. (Camillo Borghese – toho som mal radšej ako Leva XI., lebo nedôveroval francúzskemu panovníkovi Henrichovi IV. Navarrskému, napriek jeho politicky motivovanej konverzii z hugenotstva (francúzski kalvíni) na katolicizmus. Pápež Pavol V. udržiaval nadštandardné priateľské vzťahy radšej so Španielmi a protifrancúzsky ladenými Neapolčanmi a Kalábrijčanmi.

Nebudem na tomto mieste o hugenotoch písať viac, lebo by som sa musel rozpísať o Bartolomejskej noci, moji známi veľmi dobre vedia, že mám rád Katarínu Mediciovú aj za to, ako vyriešila problém s Gaspardom de Coligny a hugenotmi. Hugenotské kňučanie o atentáte na Colignyho ma necháva chladným – hugenoti nám nemali zavraždiť katolíckych vodcov Henricha I. Guiseho či Ľudovíta z Anjou, ktorý konvertoval z francúzskeho kalvinizmu na katolicizmus. Ako sa hovorí: Kto seje vietor, žne búrku. Gasparda de Colignyho nikto nezlikvidoval z nenávisti, politicky sa kalkulovalo a vyrovnávali sa účty. Okrem toho, v živote Kataríny Mediciovej mala spoveď vždy dominantné miesto a rozhodnutie o likvidácii Colignyho sa u nej nerodilo ľahko. História napokon ukázala, že mala pravdu.

Pápež Lev XII. (1823 – 1829) patrí k mojim obľúbencom. Vlastným menom Annibale Francesco Clemente Melchiorre Girolamo Nicola Sermattei della Genga. Bol konzervatívec so silne protirevolučným cítením, odmietal napoleonské aktivity i Francúzsku revolúciu. Snažil sa obnoviť tradičnú moc Cirkvi a upevniť jej vplyv po zničujúcom období revolučných nepokojov a napoleonskej dominancie. Zavádzal administratívne reformy vo Vatikáne a snažil sa zlepšiť stav kléru. Bol zástancom spojenia Cirkvi a monarchií, odmietal liberálne a nacionalistické hnutia, ktoré by mohli ohroziť postavenie Cirkvi. Bojoval proti tajným karbonárskym a slobodomurárskym spolkom v Taliansku a bol známy svojím prísnym morálnym charakterom a pevnou katolíckou vierou.

O jeho morálnom charaktere a pevnej viere svedčia aj jeho encykliky: Ubi primum (1824) – prvá encyklika Leva XII., v ktorej vyzýval biskupov a veriacich pevne sa držať katolíckej viery a morálky. Zdôraznil potrebu boja proti bludom a herézam, ktoré podľa neho ohrozovali Cirkev. Odmietol modernistické tendencie a liberalizmus, ktoré sa v Európe po revolúciách šírili. Encyklika Quod aliquantum (1825) bola venovaná výzve na jednotu katolíkov v boji proti revolučným a liberálnym myšlienkam. Obrátil sa najmä na duchovenstvo, aby upevnilo disciplínu a vernosť cirkevnej doktríne. Encyklika Ubi arcano (1824) zdôrazňovala význam pokoja a mieru v spoločnosti a snažila sa presadiť katolícku spoločenskú náuku ako prostriedok na udržanie spoločenského poriadku. Lev XII. podporoval cenzúru a kontrolu nad tlačou a vzdelávaním, aby sa obmedzilo šírenie liberálnych a progresívnych táranín, zintenzívnil dohľad na katolíckym duchovenstvom a zaviedol prísne pravidlá a disciplínu. Duchovný úpadok francúzskeho kléru v rokoch 1789 – 1815 bol výrazným mementom. Podporoval princípy svätej aliancie, ktoré presadzovali udržanie starých režimov a potláčanie revolučných tendencií.

Nebol veľmi produktívny v počte vydaných encyklík, ale jeho dokumenty odrážali silný konzervativizmus a odmietanie revolučných ideí. Snažil sa o morálnu a disciplinárnu obnovu kňazov a biskupov, keďže považoval morálnu slabosť duchovenstva za jeden z hlavných problémov Cirkvi. Ja len dodám – radšej menej konzervatívnych encyklík a žiadna Pachamama, ako mnoho modernistických a progresívnych encyklík a veľa Pachamamy, či fernándezovskej teológie orgazmu. 🙁

A dostali sme k pápežovi Levovi XIII. (1878 – 1903). Pápež Lev XIII. (vl. menom Vincenzo Gioacchino Raffaele Luigi Pecci, 1810 – 1903) bol hlavou katolíckej Cirkvi v rokoch 1878 až 1903 a jedným z najvýznamnejších pápežov 19. storočia. Bol nástupcom Pia IX.

V rámci jeho pontifikátu sa spomína encyklika Rerum novarum (1891). Táto encyklika položila základy sociálnej náuky katolíckej Cirkvi, odmietla socializmus a triedny boj, ale aj bezuzdný kapitalizmus, obránila právo na súkromné vlastníctvo, no zároveň zdôraznila povinnosť spravodlivého zaobchádzania s robotníkmi. Vyzývala štát, aby chránil práva pracujúcich, zabezpečil dôstojnú mzdu, právo na združovanie a odsúdila vykorisťovanie.

V encyklike Aeterni patris (1879) podporil neotomizmus – návrat k filozofii sv. Tomáša Akvinského ako základu katolíckej teológie. Začala sa tzv. tomistická obnova, ktorá ovplyvnila aj teológiu 20. storočia. Bol otvorený dialógu s modernou spoločnosťou, snažil sa zlepšiť diplomatické vzťahy Vatikánu s jednotlivými štátmi. K jeho ďalším známym encyklikám patrili Immortale Dei (1885, O kresťanskej ústave štátov), Libertas (1888, O slobode), v ktorej kritizoval liberalizmus, Providentissimus Deus (1893, O výklade Svätého Písma) či Sapientiae christinae (1890) – o kresťanských občianskych povinnostiach.

Pápež Lev XIII. podporoval modlitbu ruženca – napísal niekoľko encyklík o ruženci a nazýval ho „zbraňou proti zlu“. Vydal encykliku Supremi apostolatus officio (1883) – ktorou vyzýval na modlitbu ruženca v októbri. Bol horlivým mariánskym ctiteľom. Zomrel 20. júla 1903 vo veku 93 rokov – bol najstarším pápežom v dejinách až do Benedikta XVI. a jeho pontifikát trval 25 rokov a 5 mesiacov – jeden z najdlhších v histórii. Je tiež autorom známej modlitby k archanjelovi Michalovi – túto modlitbu odporúčal ako silnú zbraň v duchovnom boji proti zlu. Bol veľmi rešpektovaným diplomatom a intelektuálom.

Symbolika erbu pápeža Leva XIV.

Erb pápeža Leva XIV. je rozdelený diagonálne na dve časti, pričom každá nesie hlboký teologický a osobný význam. Horné modré pole s bielou ľaliou symbolizuje Nebo, pričom modrá farba je tradične spojená s úctou k Panne Márii. Rovnako biela ľalia je klasickým symbolom čistoty a nevinnosti a tiež je spájaná s mariánskou úctou.

V spodnej „krémovej“ (slonovinovej) časti erbu sa nachádza pole so srdcom na knihe. Aj slonovinová farba je interpretovaná ako symbol svätosti a čistoty. Srdce prebodnuté šípom položené na knihe je znakom augustiniánskeho rádu, z ktorého pápež pochádza. Tento obraz odkazuje na sv. Augustína, ktorý svoje obrátenie vyjadril slovami: „Vulnerasti cor meum verbo tuo“ („Prebodol si moje srdce svojím slovom“). Tieto prvky dohromady vyjadrujú pápežovu duchovnú cestu a jeho oddanosť mariánskej úcte a augustiniánskej tradícii.

Pápežské motto na erbe „In illo uno unum“ pochádza z komentára sv. Augustína k žalmu 127 a v preklade znamená „v Ňom jednom jedno“. Heslo zdôrazňuje jednotu v Kristovi.

Augustiniánom na pápežskom stolci bol aj pápež Eugen IV. (1431 – 1447), vlastným menom Gabriele Condulmer, ktorý bol opátom augustiniánskeho kláštora v Benátkach. Jeho strýkom bol pápež Gregor XII.; Eugen IV. sa zúčastnil zasadnutí Bazilejského koncilu.

Čo sa týka augustiniánov a augustiniánskej mystiky a spirituality, hlásia sa k duchovnému odkazu sv. Augustína. Bludár Martin Luther, augustinián, bol nevydareným ovocím rádu. Heslom augustiniánov je Unanimes habentes animam in Deum – Jedno srdce a jedna duša na ceste k Bohu. Augustiniánska spiritualita sa zameriava na rozvoj vnútorného života, hľadanie pravdy v láske a podpore spoločenstva duší kráčajúcich k Bohu. Augustiniánska spiritualita je hlboko zakorenená v živote a dielach sv. Augustína (354 – 430) – veľkého Učiteľa Cirkvi, filozofa, teológa a biskupa.

Hlavnými prvkami augustiniánskej spirituality teda sú: Túžba po Bohu (desiderium Dei). Srdce človeka je nepokojné, kým nespočinie v Bohu („inquietum est cor nostrum, donec requiescat in Te“ – Vyznania, I,1). Život viery je neustálym hľadaním Boha, ktorý je Pravdou, Dobrom a Láskou. Láska a jednota v spoločenstve – augustiniánska spiritualita kladie dôraz na život v komunite. Láska je centrálnou čnosťou – nielen k Bohu, ale aj k blížnemu; komunita je miestom, kde sa živá viera stretáva s konkrétnou službou a odpustením. Bohatý vnútorný život – sv. Augustín vždy zdôrazňoval vnútornú premenu a duchovné obrátenie človeka. Poznávanie Boha sa začína v hĺbke vlastnej duše: „Neodchádzaj mimo seba, vráť sa do svojho vnútra…“. Modlitba, rozjímanie nad Písmom a sebapoznávanie sú základom rastu v milosti. Hľadanie pravdy a múdrosti sú pre sv. Augustína duchovným aktom lásky k Bohu. Pravda nie je vec, ale osoba – Boh sám. Je to intelektuálna i duchovná cesta, ktorá spája rozum s vierou. Božie milosrdenstvo a pokora. Augustiniánska spiritualita si uvedomuje ľudskú slabosť a hriech, ale zároveň dôveruje v Božie odpustenie a milosť. Pokora je základom každého duchovného rastu – Augustín sám priznal svoju dramatickú premenu z bludára na biskupa a svätca.

Augustiniánska spiritualita je zároveň: mystická – kladie dôraz na intímny vzťah duše s Bohom, pastoračná – sv. Augustín bol biskup, učiteľ a kazateľ, preto spiritualita obsahuje aj zodpovednosť za druhých, rehoľná – život podľa Reguly sv. Augustína je postavený na spoločnom zdieľaní vecí, poslušnosti a službe.

Kto by si chcel prehĺbiť poznatky o diele, teológii či spiritualite sv. Augustína, mal by siahnuť po jeho známych knihe Vyznania (Confessiones) – najosobnejšie a najznámejšie dielo sv. Augustína, jeho duchovná autobiografia – zachytáva jeho vnútornú premenu, hľadanie pravdy a obrátenie ku Kristovi. Dielo je plné modlitby, citov, pokory a túžby po Bohu.

Ďalšou knihou je O Božom štáte (De Civitate Dei). Monumentálne teologicko-filozofické dielo o dejinách spásy a duchovnom boji. Rozlišuje Civitas Dei (Božie mesto) a Civitas terrena (pozemské mesto). Ukazuje, ako ľudské dejiny prebiehajú pod Božím vedením, a ako má veriaci žiť vo svete, ktorý sa často protiví Bohu. Augustiniánska vízia Cirkvi ako pútnika v dejinách, smerujúceho do nebeskej vlasti. Výborné na rozšírenie duchovného aj kultúrneho rozhľadu.

Dielo O pravej nábožnosti (De vera religione) formuje augustiniánsku víziu viery ako vnútorného pohybu k Bohu. Je obranou kresťanskej viery proti rôznym bludom – najmä manicheizmu, kladie dôraz na pravú modlitbu, čistotu úmyslov a lásku k pravde. Aktuálne aj v dnešnej dobe ako protipól slniečkárskemu synodálnemu blúzneniu – „vanutiu“.

Komentáre k Evanjeliu sv. Jána (In Iohannis Evangelium Tratcatus). Nádherný výklad Evanjelia sv. Jána, obsahuje množstvo Augustínových úvah o Kristovej láske, jednote, Duchu Svätom i Eucharistii. Toto dielo je veľmi dôležité pre pochopenie Augustínovej teológie milosti.

Augustínove Listy (Epistulae) sú dielom, v ktorom sa sv. Augustín odráža ako duchovný pastier, biskup a učiteľ. V tomto diele sa venuje konkrétnym problémom veriacich, kňazov, rehoľníkov. Dielo odráža živú spiritualitu v službe lásky, pravdy a jednoty Cirkvi. Obsahuje praktické rady o modlitbe, poslušnosti, čistote a komunitnom živote.

Rehoľné pravidlá sv. Augustína (Regula Sancti Augustini) sú alfou a omegou pre informácie o augustiniánskom rehoľnom živote. Dielo je krátke, ale hutné, obsahuje zásady bratskej lásky, spoločného života, modlitby a poslušnosti. Dielo inšpirovalo aj iné rády. Okrem augustiniánov, augustiniánskych kanonikov, dominikánov, norbertínov sa regulou augustiniánov riadili aj križiaci – Nemeckí rytieri a talianski johaniti.

Kristus vstal z mŕtvych – bojová hymna Rádu nemeckých rytierov, ktorá sa zrodila v čase križiackych vojen v Svätej zemi a znela po celej Európe:

Regula sv. Augustína je najstaršou západnou rehoľnou regulou, ktorá zdôrazňuje: lásku ako základ života v komunite, jednotu ducha a srdca v Bohu, modlitbu, poslušnosť, chudobu, čistotu a pokoru. K najznámejším svätcom augustiniánskeho rádu patrili okrem sv. Augustína (na našom portáli sme o ňom písali napríklad tu: https://christianitas.sk/sv-augustin-bojovnik-s-bludmi/) patrili ešte sv. Tomáš z Villanovy (https://christianitas.sk/svaty-tomas-z-villanovy-sluzobnik-najbezbrannejsich/), blahoslavený Angelo z Acry, sv. Gregor z Rimini, sv. Nicholas z Tolentina, či sv. František Possenti, ktorého pred vstupom k passionistom formovali práve augustiniáni.

PDF (formát pre tlač)