Svätý Robert Bellarmín, velikán medzi jezuitskými teológmi (druhá časť)

Branislav Krasnovský
27. júna 2025   Cirkev História

predchádzajúca časť:
Svätý Robert Bellarmín, velikán medzi jezuitskými teológmi (prvá časť)

***

Podľa dochovaných historických informácií bol sv. Robert Bellarmín nízkej postavy a telesne slabý. Viackrát sa mu stalo, že počas kázne si musel sadnúť, veriaci však jeho vynikajúce kázne milovali – vďaka nim a vďaka horlivej obrane katolíckej viery si získaval široké sympatie a obľubu.

V španielskom Nizozemsku (približne dnešné Belgicko) bol konfrontovaný s protestantizmom a augustiniánskymi doktrínami o milosti a slobodnej vôli, ktoré ho silne inšpirovali v jeho neskoršej obhajobe katolicizmu. Zaviazal sa, že vyvráti tézy, ktoré sa do katolíckej doktríny snažil zaviesť Michael Baius, a za týmto účelom vytrvalo študoval diela reformátorov, čítal spisy Cirkevných Otcov a scholastikov, akty koncilov a pontifikálne texty. Vďaka štúdiu sa stal vynikajúcim teológom a po skončení svojho pobytu v špan. Nizozemsku, kde bojoval aj proti jansenistom (viac o jansenistoch v prvej časti, odkaz na ňu sa nachádza v úvode) sa vrátil do Ríma.

Pôsobenie v Ríme

V roku 1576 sa chorľavý Bellarmín vrátil do Ríma, kde prednášal v novom jezuitskom kolégiu. Začiatkom októbra 1589 ho Sixtus V. pridelil k misii kardinála legáta Enrica Caetaniho, ktorý bol vyslaný do Francúzska brániť katolícke záujmy proti hugenotom. V tom istom čase zároveň Sixtus V. nariadil začlenenie Bellarmínovej knihy Disputationes na Index zakázaných kníh, kým nebudú omyly v nej opravené (donec corrigeretur). Dôvodom bola Bellarmínova doktrína o nepriamej moci pápeža, ktorú prezentoval v prvom zväzku vydanom v roku 1586. Krátko po tom, čo pápež Sixtus V. zomrel (27. augusta 1590), bola Bellarmínova kniha po oprave sporných textov autorom z Indexu zakázaných kníh vyškrtnutá. Na príkaz pápeža Gregora XIV. sa podieľal na revízii nového vydania Vulgáty v roku 1590.

Vďaka svojej erudovanosti a skúsenostiam bol v roku 1592 vymenovaný za rektora rímskeho jezuitského kolégia a o dva roky neskôr sa stal predstaveným neapolskej provincie Spoločnosti Ježišovej. Bol duchovným vodcom jezuitu Alojza Gonzagu. Okrem významných teologických príspevkov sa Bellarmín osobne zaujímal o chudobných, ktorým venoval všetky svoje prostriedky.

Vzťah medzi sv. Alojzom Gonzagom (1568–1591) a sv. Robertom Bellarmínom (1542–1621) bol hlboký, duchovný a osobne intenzívny. Bellarmín bol duchovným sprievodcom a spovedníkom Alojza Gonzagu počas jeho posledných rokov života v Ríme. Keď sv. Alojz Gonzaga ako mladý jezuita študoval v Ríme, otec Bellarmín pôsobil ako jeho duchovný vodca, viedol ho v rozlišovaní, pokore a poslušnosti – Alojz mal mimoriadne prísnu askézu, ktorú Bellarmín pomáhal usmerniť.

Sv. Alojz Gonzaga totiž často zápasil s pokušením k prehnanej prísnosti a škrupulóznosti – sv. Robert Bellarmín ho ako skúsený kňaz, znalec ľudskej psychiky a vynikajúci spovedník viedol k väčšej dôvere v Božie milosrdenstvo. Keď Alojz ochorel počas služby chorým počas epidémie moru v Ríme, sv. Robert Bellarmín ho duchovne sprevádzal až do smrti. Napriek tomu, že v Ríme zúril mor (smrteľne nebezpečné ochorenie), nenosili veriaci a ani kňazi rúška a vtedajší biskupi sa nepodieľali na dobrách typu koľko veriacich na m2 možno pustiť do kostola v čase epidémie a nikomu z veriacich katolíkov tej doby ani len nenapadlo, žeby sa v budúcnosti mohla z hygienických dôvodov podávať Eucharistia veriacim do rúk. Platí axióma, že v minulosti mali naši katolícki predkovia silnú vieru a nemali žiadne mobilné telefóny, dnes však máme naozaj veľmi veľa mobilných telefónov…

Alojz Gonzaga zomrel v roku 1591 vo veku necelých 23 rokov v náručí sv. Roberta Bellarmína, ktorý ho považoval za živého svätca ešte počas jeho života. Sv. Robert Bellarmín o ňom hovoril ako o „anjelovi v ľudskom tele“ a o „najčistejšej ľudskej duši, akú počas svojho života stretol“. Svoj duchovný obdiv voči sv. Alojzovi Gonzagovi vyjadril vo viacerých svojich listoch a homíliách.

Od roku 1597 pôsobil sv. Robert Bellarmín ako poradca pápeža Klementa VIII. Bol pápežským teológom a poradcom Svätého ofícia, ktoré sa zaoberalo vieroučnými otázkami a ich examináciou. V marci roku 1599 bol pápežom Klementom VIII. vymenovaný za kardinála. Jeho titulným chrámom bola Santa Maria in Via. Traduje sa, že kardinálsky purpur prijal až po prísnom príkaze pápeža Klementa VIII.

Kostol Santa Maria in Via (Panna Mária pri studni)

Čo sa týka chrámu Santa Maria in Via (alebo Madonna del Pozzo), navštívil som v Ríme aj tento nádherný chrám, ležiaci v blízkosti Fontana di Trevi. Ide o barokový chrám s bohatou históriou a unikátnym duchovným pozadím. V 9. stor. tu stála kaplnka alebo malý chrám v blízkosti známeho prameňa. Od roku 1256 sa s týmto chrámom spája zázrak – objavovala sa tu podoba Panny Márie. Pápež Alexander IV. uznal zjavenie za zázračné a nechal tu postaviť „Kaplnku studne“, katolícky kostol vo vlastníctve rádu servitov.

Nádherná baroková prestavba chrámu sa uskutočnila v rokoch 1594 – 1609 pod vedením takých umeleckých géniov, akými boli Francesco da Volterra, Giacommo della Porta a Carlo Rainaldi, fasádu a portikus vyzdoboval Pietro da Cortona, ktorý vytvoril typický barokový hravý portikus s bohatým zdobením. Interiér navrhol taliansky sochár Cosimo Fanzaga s jednou loďou a piatimi kaplnkami po oboch stranách. Impozantné sú tiež drevené chórové lavice a prenádherná je i stropná výzdoba od Viviana Codazziho. Hlavný oltár v dnešnej podobe vytvoril Ferdinand Raggi v roku 1758. V kaplnke sa nachádzajú aj maľby Cavaliera d’Arpina (Oslávenie Panny Márie, Zvestovanie Panny Márie), ako aj fresky Michelangela Bediniho. Dnes chrám slúži najmä pre potreby Ekvádorčanov v Ríme.

Vrelo odporúčam návštevu tohto chrámu, je to skrytý barokový poklad s úžasnou barokovou atmosférou – ideálne miesto na tichú modlitbu a kontempláciu. Kostol je tiež významnou mariánskou svätyňou.

Sv. Bellarmín kontra Francesco Patrizi, Giordano Bruno a Galileo Galilei

Po smrti talianskeho filozofa Francesca Patriziho v roku 1597 sa sv. Robert Bellarmín podieľal na zrušení výučby platónskej filozofie na univerzite La Sapienza v Ríme. Vzťahy medzi ním a Francescom Patrizim neboli práve najlepšie – obaja sa pohybovali v rovnakom intelektuálnom a teologickom prostredí konca 16. stor., predstavovali však rozdielne filozoficko-teologické prístupy.

Francesco Patrizi (1529 – 1597) pochádzal z územia dnešného Chorvátska, známy bol svojím dielom Nova de universis philosophia (1591), v ktorom sa pokúšal nahradiť aristotelizmus novoplatónskou filozofiou. Bol kritikom aristotelizmu, ktorý dominoval u všetkých tomistov.

Sv. Robert Bellarmín bol slušný jezuita a obranca katolíckej ortodoxie. Bol prívržencom tomizmu, obhajoval Aristotelovo učenie v syntéze s prístupom sv. Tomáša Akvinského a silne obhajoval katolícku teológiu v dišputách proti protestantom. Pomáhal upevniť aristotelovsko-tomistické učenie. Na rozdiel od neho Francesco Patrizi navrhoval radikálny návrat k Platónovi a Plotínovi, pretože veril, že Aristoteles je filozoficky a teologicky neprijateľný. Patrizi tvrdo kritizoval Aristotela aj vo svojom diele Discussiones peripateticae (1581), čo vyvolalo znepokojenie jezuitov, aj dominikánov. Sv. Robert Bellarmín sa rozhodne voči názorom Patriziho postavil.

Dnes liberáli a slniečkári v Cirkvi často hovoria o tom, že sv. Robert Bellarmín zohral zásadnú úlohu v procese s Giordanom Brunom, ktorý viedol k Brunovmu upáleniu v roku 1600, považujúc to za neprijateľné. Absolútne neberú do úvahy fakt, že sv. Robert Bellarmín nebol hlavným sudcom, bol členom inkvizičnej kongregácie, ktorá študovala dielo Giordana Bruna.

Svätá inkvizícia vyšetrovala Giordana Bruna kvôli mnohým jeho teologickým herézam. Popieral totiž existenciu Božej Trojice, večnosti Pekla, Kristovej božskosti a pod. Sv. Robert Bellarmín v záverečnom hodnotení bludov Giordana Bruna uviedol, že dominikán odmietol odvolať svoje heretické názory a následne bol odovzdaný svetskej moci, nakoľko sv. inkvizícia nemala právomoc vynášať rozsudky smrti.

Takže Giordano Bruno, mimochodom exkomunikovaný dominikán, bol odsúdený za svoje panteistické učenie (Boh je totožný s prírodou), učenie o večnosti sveta a pluralite svetov, popretie katolíckych dogiem týkajúcich sa Najsvätejšej Trojice, Krista ako Syna Božieho, panenstva Panny Márie, existencie Pekla a magické a okultné hermetické praktiky. Sv. Robert Bellarmín tieto duchovné výplody Giordana Bruna považoval za veľmi ťažké bludy a trval na tom, aby ich Giordano Bruno verejne a úplne odvolal, čo ten z temnej pýchy odmietol. Nasledovalo odsúdenie jeho učenia a spomenuté odovzdanie heretika svetskej moci, tá rozhodla o treste upálením.

Sv. Robert Bellarmín nebol nepriateľom Giordana Bruna, ako to dnes radi a hystericky podávajú modernisti a progresívci v Cirkvi. Bol lojálnym členom Cirkvi, obrancom katolíckej viery a katolíckej teológie. Jeho postup bol plne v súlade s vtedajším kánonickým a civilným právom – ak sa heretik odmietol kajať a odvolať svoje učenie, niesol samozrejme následky. Galileo Galilei, ktorého učenie takisto sv. Robert Bellarmín skúmal, bol oveľa bystrejší ako Giordano Bruno – svoje učenie odvolal a nič sa mu nestalo…

Počas svojho pôsobenia získal sv. Robert Bellarmín v Rímskej kúrii aj odporcov. V niektorých názoroch, ako napríklad v otázke molinizmu, učenia Luisa de Molinu, ktoré bolo populárne medzi jezuitmi sa nezhodol ani s pápežom Klementom VIII. Pravdepodobne v dôsledku toho bol v roku 1602 vysvätený za biskupa a vymenovaný za arcibiskupa Capuy. Následne opustil Rím a spravoval udelenú diecézu. V tomto období získal pastoračné skúsenosti a tvoril nové diela.

Pre lepšiu orientáciu uvediem zopár základných informácií o molinizme:

Luis de Molina (1535–1600) bol španielsky jezuita, teológ a filozof, známy najmä svojou snahou zmieriť Božiu všemohúcnosť s ľudskou slobodou. Z jeho učenia vznikol smer známy ako molinizmus, ktorý sa stal jedným z najvplyvnejších a zároveň najdiskutovanejších konceptov v rámci katolíckej teológie slobody a milosti.

Molinizmus je teologický systém, ktorý sa snaží vysvetliť, ako môže byť človek skutočne slobodný vo svojich rozhodnutiach, a zároveň ako môže Boh všetko vedieť dopredu a účinne pôsobiť v dejinách. 1. Prirodzené poznanie (dokonalejšie ako človek); 2. poznanie všetkých možných slobodných ľudských rozhodnutí v akýchkoľvek možných okolnostiach; 3. poznanie toho, čo sa v skutočnosti stane.

Podľa Molinu Boh predvída, ako by sa človek slobodne rozhodol v každej situácii. Následne Boh môže svojou prozreteľnosťou vybrať možnosť, v ktorej sa môže uskutočniť Jeho vôľa, bez toho, aby sa zrušila sloboda človeka. Božia milosť je človeku ponúknutá, človek ju môže slobodne prijať alebo odmietnuť.

Dominikáni (napr. Domingo Báñez) tvrdili, že Molina oslabil účinnosť Božej milosti, preferovali učenie o fyzickej predeterminácii milosti – Boh účinne spôsobuje dobré skutky (tzv. tomistická škola). Spor medzi molinistami a tomistami trval desaťročia a viedol k zriadeniu tzv. Kongregácie de auxiliis (1597–1607), ktorú viedli aj pápeži Klement VIII. a Pavol V. Rím nakoniec nevyhlásil konečné rozhodnutie – ponechal obidva názory ako prípustné v katolíckej teológii.

Molinizmus silne ovplyvňoval jezuitov 17. a 18. stor. (radšej molinizmus ako obhajoba sodomie). Ovplyvnil aj protestantov, no keďže protestanti sú vždy intelektuálne teologicky pomalší, podrobnejšie začali v širšej miere molinizmus študovať až na prelome 19. a 20. stor.). Molinizmus učaroval najmä protestantským filozofom Alvinovi Plantingovi a tiež Williamovi Lane Craigovi, ktorí obhajujú molinizmus v modernom kontexte (rozumej prispôsobili katolícky molinizmus protestantským potrebám).

Nečítal som (a ani sa nechystám čítať protestantské predstavy o molinizme). Načo, keď mám, ako povedal sv. Vavrinec z Brindisi (1559–1619), kapucínsky kňaz, kazateľ, rehoľný učenec a učiteľ Cirkvi po ruke súhrn celej teológie Nového Zákona v listoch sv. Pavla, bez ohľadu na problematiku molinizmu?

Svätý Vavrinec z Brindisi bol mystický i systematický mysliteľ, ktorý vedel spojiť biblické učenie, scholastickú metódu a duchovné zanietenie.

Sv. Vavrinec z Brindisi vynikajúco ovládal gréčtinu aj hebrejčinu, so sebou nosieval grécky preklad listov sv. Pavla Apoštola. Vždy kládol vo svojich komentároch a homíliách obrovský dôraz na soteriológiu sv. Pavla (náuka o spáse človeka), so zreteľom najmä na učenie o milosti, a ospravodlivení (pozor, je rozdiel medzi ospravedlnením a ospravodlivením).

Ospravedlnenie – bežnejší a širší slovenský pojem, ktorý môže mať morálny alebo právny význam (napr. „ospravedlniť sa za chybu“, „bol ospravedlnený pred zákonom“).

Ospravodlivenie – teologický termín, ktorý vystihuje Božie vyhlásenie človeka za spravodlivého a vnútornú premenu milosťou. Tridentský koncil v roku 1547 uviedol, že ospravodlivenie je nadprirodzený účinok Božej milosti, ktorým sa hriešnik stáva spravodlivým v očiach Boha a zároveň sa vnútorne premieňa. Ospravodlivenie vždy súvisí so svätou spoveďou, posväcujúcou milosťou a obrazne povedané „hlbším vnorením sa do Krista“.

Sv. Vavrinec z Brindisi vnímal Apoštola sv. Pavla ako ústredného učiteľa Kristovho tajomstva, ktorý „najhlbšie prenikol do Božieho plánu spásy“. Považoval List Rimanom a List Galaťanom za kľúčové teologické texty, ktoré majú byť základom pre každého kazateľa a misionára. V jeho spise Mariale (komentár k mariánskej teológii) používa pavlovské vzory výkladu, napr. porovnávanie Evy a Márie, Adama a Krista (Rim 5; 1Kor 15).

Teologické dielo sv. Roberta Bellarmína

Sv. Robert Bellarmín je autorom mnohých teologických spisov, kázní a monografií. Ich výpočet je veľmi dlhý, veľká časť jeho diela ešte ani nebola preložená do českého alebo slovenského jazyka.

Na záver dnešného článku by sme spomenuli päť základných diel z teologickej tvorby tohto geniálneho jezuitského teológa, filozofa a zbožného katolíka. Treba sa modliť, aby sa moderní jezuiti znova duchovne obrodili aj usilovným čítaním diela sv. Roberta Bellarmína SJ. Určite by im to pomohlo viac primknúť sa ku Kristovi a Tradícii a zistili by, že katolícka viera bez Pachamamy, jamesmartinovských sodomitských excesov, synodálneho vanutia či bodu omega je ozaj nádhernou vierou.

1. Disputationes de Controversiis Christianae Fidei adversus hujus temporis haereticos (1586 – 1593, Diskusie o kontroverzných otázkach kresťanskej viery proti heretikom tejto doby) Toto trojzväzkové monumentálne dielo je považované za najdôležitejšie Bellarmínovo dielo. Je to systematická obrana katolíckej viery proti protestantským reformátorom, ako boli Luther, Kalvín a Zwingli. V diele sa sv. Robert Bellarmín venuje téme autority Písma a Tradície, náuke o sviatostiach a milostiach, Očistci, odpustkoch, úcte k svätým, odmieta Lutherove omyly v súvislosti s učením o sola fide a pod. Dielo bolo základom katolíckej apologetiky počas celej protireformácie. Slúžilo ako učebnica v jezuitských a katolíckych seminároch. Je napísané vecne, s dôrazom na Sväté Písmo, Otcov Cirkvi, logiku a rozum.

2. Dottrina Cristiana breve (1597) a Dichiarazione più copiosa della dottrina cristiana (1598) Krátka a rozšírená verzia „kresťanskej náuky“. Ide o jednoduchý katechizmus pre mládež, prostých veriacich, preložený do mnohých jazykov. Obsahuje Desatoro, Apoštolské vyznanie viery, Otčenáš, Sviatosti, základné dogmy a prikázania Cirkvi. Tento Bellarmínov katechizmus sa stal jedným z najznámejších katechizmov 17. stor. a pápež Klement VIII. ho odporúčal pre vyučovanie katolíckeho náboženstva v celom katolíckom svete.

3. De Summo Pontifice (časť z Controversiae, ale neskôr často vydávaná samostatne) Toto dielo je obhajobou pápežskej autority a jurisdikcie proti protestantským, galikánskym a konciliaristickým názorom. V diele sú obhajované tvrdenia, že pápež je Kristovým námestníkom a hlavou viditeľnej Cirkvi. Sv. Robert Bellarmín zdôrazňuje neomylnosť pápeža v otázkach viery a mravov, ak učí ako najvyšší pastier (hoci sám Bellarmín ešte neformuloval dogmu o neomylnosti – tá bola vyhlásená až na I. vatikánskom koncile 1870). Takže názory pápeža Františka, ktoré nedefinoval ako najvyšší pastier nemusia byť pre nikoho smerodajné (nebudem sa špeciálne rozpisovať, všetci na portáli poznajú môj postoj k synodálne vanutým a pachamamistom, nech ich Pachamama ochraňuje 🙂 ).

4. De Ascensione mentis in Deum (O vystúpení ducha k Bohu) Dielo katolíckej mystiky vo forme duchovných cvičení. Sv. Robert Bellarmín pozýva dušu k meditácii o Bohu, jeho dokonalosti, stvorení sveta, Kristovom vykupiteľskom diele, smrti, Súdnom dni a o Večnosti. Dielo vychádza z mystiky sv. Ignáca z Loyoly.

5. De arte bene moriendi (O umení dobre zomrieť) Praktická príručka pre každého katolíka, aby sa pripravil na dobrú kresťanskú smrť, ktorej patrónom je sv. Jozef, manžel Panny Márie. Kniha obsahuje eschatologické meditácie o posledných veciach človeka: smrť, súd, Nebo, Peklo, Očistec. V 17. stor. veľmi obľúbené čítanie nielen medzi klérom, ale aj medzi laikmi.

A akýže by to bol článok odo mňa, keby som do neho neprepašoval aspoň jeden odkaz o katolíckej barokovej hudbe? Takže k čítaniu tohto materiálu o diele sv. Roberta Bellarmína, v súvislosti s jeho De arte bene moriendi odporúčam skladbu Tomasa Luisa de Victoria Officium Defunctorum, ktorá bola skomponovaná ako rekviem pre cisárovnú Máriu Habsburgskú. De Victoria bol skladateľ, kňaz a mystik a jeho nádherná hudba má charakter modlitby a nie koncertu, jeho hudba hlboko korešponduje s duchovnou vážnosťou, eschatologickým pohľadom a nádejou na večnosť.

Tomas Luis de Victoria, Officium Defunctorum. Taedet animam mean:

Titulný obrázok, Ostatky sv. Roberta Bellarmína, jezuitského teológa, kardinála a Učiteľa Cirkvi sa nachádzajú v rímskom kostole Il Gesu, hlavnom jezuitskom v chráme v Ríme. zdroj: wikimedia commons

PDF (formát pre tlač)