Svätý Mikuláš čaká na našu pomoc!

Adam Kowalik
5. decembra 2022   Cirkev Spoločnosť

Zdalo by sa, že niet obľúbenejšieho svätca ako je svätý Mikuláš. Takmer celý december je meno biskupa z Myry skloňované v médiách vo všetkých pádoch. Je však patrón námorníkov a detí skutočne predmetom tohto kultu? Žiaľ, osoba, ktorú netrpezlivo očakávajú deti (a nielen ony) už večer 5. decembra, je pre mnohé z nich iba bradatým trpaslíkom žijúcim na severnom póle, pre ostatných je to biskup oblečený – nevedno prečo – v smiešnom škriatkovskom rúchu.

Pred našimi očami sa tak odohrávajú zmeny v zvyklostiach našich ľudí. Kultúra založená na kresťanstve ustupuje konzumnému životnému štýlu propagovanému médiami. Vývoj vnímania postavy sv. Mikuláša je dobrým príkladom na pochopenie toho, ako tento proces funguje.

Štedrosť biskupa z Myry

Svätý Mikuláš, ktorý žil na prelome 3. a 4. storočia, bol biskupom v Myre v Malej Ázii (dnes Turecko) a mužom veľkej dobroty a štedrosti. Majetok, ktorým disponoval, používal na pomoc chudobným. Vďaka tejto štedrosti a zároveň prezieravosti pri obdarúvaní spojenej s veľkou zbožnosťou bol po svojej smrti Cirkvou zaradený medzi svätých.

Veľmi uctievaný bol najmä v stredoveku. Svedčí o tom veľký počet chrámov postavených počas tohto obdobia, ktoré nesú jeho meno.

Nevie sa presne, kedy sa zrodil zvyk obdarovávať deti darčekmi v deň spomienky na sv. Mikuláša. Prvé zmienky o tom sú však z 13. storočia.

U nás je tento zvyk známy minimálne od začiatku 18. storočia. Už v tej dobe jestvovali dve formy tohto zvyku, ktoré sú, napokon, dodnes známe. Prvý zvyk, starší, spočíval v kladení darčekov k spiacim deťom v predvečer sviatku sv. Mikuláša. Je potrebné zdôrazniť, že sa to dialo v noci a tajne, čím sa pripomínalo, že keď sv. Mikuláš činil dobro, vyhýbal sa publicite. Príkladom takéhoto správania je príhoda o obdarovaní troch dievčat biskupom Myry. Zlato vhodené svätcom v noci do domu zachránilo dcéry chudobného obyvateľa Myry od toho, aby sa dali na cestu prostitúcie.

Druhá, oveľa mladšia forma tohto špecifického kultu spočíva v obdarúvaní detí „osobne“ svätým Mikulášom. Rolu biskupa, tak ako dnes, hrali, prirodzene, členovia rodiny dieťaťa alebo najaté osoby. To malo tú výhodu, že svätý Mikuláš „osobne“ kontroloval, či sa obdarovaní vedia prežehnať, či poznajú modlitby, Božie prikázania a pod. Niekedy ho rodičia inštruovali, aby ratolesti poučil o tom, aké je potrebné dobre sa správať…

Čím obdarúval sv. Mikuláš deti v 18. storočí? Podľa dostupných záznamov to boli krížiky, chlieb, sväté obrázky, peniaze, orechy, vtáky v klietke, a keď bolo dieťa nezbedné – pozlátené trstenice. V 19. a 20. storočí boli rozšírené perníky zobrazujúce postavu sv. Mikuláša.

Svätec stretávajúci sa s deťmi mal na sebe, samozrejme, zodpovedajúce oblečenie. Boli to šaty zhotovené podľa vzoru liturgických odevov, ktoré najčastejšie pozostávali z alby zviazanej šnúrkou, mitry na hlave, a prikrývky pokrývajúcej ramená, ktorú neskôr nahradil ornát. Svätý Mikuláš držal v ruke biskupskú berlu. Najčastejšie bol svätý sprevádzaný anjelom a čertom povereným rozdávať trstenice.

V mnohých katolíckych krajinách bolo zvykom obdarúvať deti v noci z 5. na 6. decembra. Tradície v jednotlivých regiónoch sa od seba odlišovali v detailoch a prechádzali do miestnych zvykov a legiend.

„Zreformovaný“ Santa Claus

Reformácia bojujúca proti kultu svätých zasiahla aj túto „mikulášsku“ obyčaj. Namiesto sv. Mikuláša začali domy protestantských detí navštevovať rôzne typy postáv, ako napríklad známe osobnosti: dedo Mráz (Weihnachtsmann), osoby odeté do kožušín a pod. Nepredstavovali však reálne ohrozenie pre sv. Mikuláša, ktorý bol silne zakorenený v katolicizme a tiež v ľudových tradíciách. Ohrozenie prišlo z inej strany…

Medzi „pomikulášovské“ obyčaje zavedené v protestantských krajinách treba zahrnúť Santa Clausa, ktorý v 19. storočí začal obdarovávať deti v Spojených štátoch. Táto postava pochádza zo satirických diel vysmievajúcich sa z obyvateľov New Yorku holandského pôvodu. Zvyk obdarovávať deti v mene svätého Mikuláša prevzatý z metropoly sa ukázal ako veľmi príťažlivý pre Američanov, ktorí ho prijali, nanešťastie v pozmenenej podobe.

Miesto svätého biskupa z Myry zaujal škriatok, ktorý mal na sebe červené šaty, premiestňoval sa po oblohe na saniach ťahaných sobmi a cez komín do detských izieb vhadzoval darčeky. Jeho americké meno – Santa Claus, vzniklo prekrútením holandskej verzie mena sv. Mikuláša – Sinter Klaas.

Americká spoločnosť Coca-Cola po celom svete spopularizovala takéhoto spohanizovaného roznášača darčekov. „Santu“ obliekla do firemných farieb – červená bunda lemovaná bielou kožušinou – a začala vynakladať obrovské finančné prostriedky na každoročnú reklamnú kampaň.

Santa Claus po čase upútal predstavivosť detí z celého sveta. Zemitý škriatok rýchlo nahradil miestne vianočné tradície. Podobný proces sa začal aj v ostatných krajinách. Na vianočných pohľadniciach vydaných ešte v medzivojnovom období sa už objavovala postava pripomínajúca „Santu“.

Nová sekulárna tradícia – Dedo Mráz

Po druhej svetovej vojne atentát na kult sv. Mikuláša organizovala v našej krajine komunistická vrchnosť. V rámci boja proti kresťanskej kultúre (a posilňovania väzieb so Sovietskym zväzom) sa štátne orgány snažili nahradiť svätého Mikuláša ruským Dedom Mrázom.

Keďže chceli vytvoriť atraktívnu sviatočnú oslavu pre deti, ktorá by vytlačila vianočné zvyky z povedomia detí, sovietske úrady sa v polovici 30. rokov minulého storočia rozhodli organizovať na Nový rok tzv. Novoročný stromček – „Jolku“. Aby „novú tradíciu“ prikrášlili, siahli do predrevolučných zvykov a rozhodli sa, že deťom bude darčeky odteraz rozdávať Dedo Mráz. Táto postava pochádza z ruských ľudových rozprávok a literatúry. Strašná postava zosobňujúca mráz nemilosrdne zabíjajúci ľudí sa zrazu na konci 19. storočia v mihu zmenila na veselého starčeka – priateľa dobrých detí!

Na základe rozhodnutia ústredných orgánov strany sa Dedo Mráz, proti ktorému sa dovtedy bojovalo ako proti buržoáznej povere, začal propagovať na celom území prvého komunistického štátu.

V krajinách východného bloku sa rýchlo ukázalo, že Dedo Mráz nemá šancu dobyť srdcia detí. Po „odmäku“ v roku 1956 sa nátlak na zavedenie novoročných sovietskych zvykov začal postupne zmierňovať a nakoniec zanikol. Zvíťazil svätý Mikuláš, aj keď nie úplne. V médiách a vo výkladoch obchodov začal prevládať nový obraz svätého – ako zarasteného trpaslíka, ktorý sa od Santa Clausa líšil iba v detailoch.

Produkt nenáboženskej kultúry

Bohužiaľ, politické a ekonomické zmeny v roku 1989 nepriniesli so sebou víťazstvo tradičného svätého Mikuláša. Práve naopak, deti bombardované filmami spoza oceánu čoraz väčšmi začali stotožňovať svätého Mikuláša, biskupa z Myry, so „Santom“. V konflikte s ateistickou civilizáciou je náš katolicizmus jednoznačne v defenzíve, pretože nedokáže využiť ani taký tromf, akým je krásna postava sv. Mikuláša.

Uvedená zmena oblečenia je iba vonkajším príznakom procesu dekatolizácie svätého, ktorý nielenže stráca biskupskú dôstojnosť, anjelov vymení za elfov, presúva sa na severný pól, ale dokonca dostáva spoločníčku – „Mikulášku“.

Dochádza, samozrejme, aj k neutrálnym zmenám, ako napríklad sane ťahané sobmi (v našej tradícii chodil skôr pešo), či oblečenie do červených šiat (predtým mitra a ornát boli obvykle zlaté alebo strieborné). Aj ony však svedčia o tom, že podmienky diktuje nenáboženská kultúra. Za groteskný symbol tohto fenoménu môžeme považovať mitru, čoraz častejšie videnú na hlavách „svätých Mikulášov“, ktorá je na spodnej strane lemovaná kožušinou.

Bojujme za Mikuláša!

Čo by mali robiť katolíci? Najhorším riešením by bolo zmieriť sa s údajným „duchom času“. Treba sa pokúsiť bojovať za svätého Mikuláša, hoci iba vo svojom najbližšom okolí. Veď napokon sme to my, naše deti, priatelia a známi, ktorí organizujeme návštevy svätého Mikuláša v rodinách. Máme taktiež možnosť ovplyvniť priebeh takýchto udalostí v škole, na pracovisku, vo farnosti a pod. Urobme preto všetko, čo je v našich silách a možnostiach, veď napokon – veľké zmeny začínajú vždy od jednotlivcov.

PDF (formát pre tlač)