Svätorečenia: Starý a nový proces

Jozef Duháček
11. apríla 2025   Cirkev

Svätých mužov a žien sú nepreberné zástupy. Už detský katechizmus učí, kto zomrel v milosti posväcujúcej, teda bez smrteľného hriechu, sa skôr či neskôr dostane do Neba. Istý čas, podľa toho koľko si za svoj život nazhromaždil časných trestov, strávi očisťovaním v Očistci a potom sa stane privilegovaným členom Cirkvi Oslávenej v Nebi. Bude teda svätým. A ako nás učí Sv. Písmo i posvätná Tradícia, v Nebi nie je len niekoľko osamotených jedincov, ale sú ich tam zástupy, ktoré nik nevie spočítať. Ich spoločný sviatok slávime prvého novembra a drvivú väčšinu z nich po mene nepoznáme.

Sú však isté prípady, kedy Cirkev u konkrétneho človeka slávnostne vyhlási, že je svätý. Robí to v prípadoch, keď dotyčný preukázal nejakú mimoriadnu, dalo by sa povedať hrdinskú mieru cnosti a svätosti. Napríklad trpel a položil život za vieru, obrátil ku Kristovi mnoho ľudí, položil za niekoho iného život, prenikol hlboko do Kristovej náuky, dosiahol hrdinskú mieru v askéze, láske k Bohu a podobne. Takéto slávnostné vyhlásenie sa nazýva kanonizácia, prípadne svätorečenie. Tradične sa zvyklo rozlišovať medzi týmito dvoma skupinami a to preto, že Boh z dôvodov, ktoré pozná len On, obdaril niektorých jednotlivcov výnimočným darom svätosti, aby boli pre iných ukážkou a dôkazom Jeho nekonečnej svätosti. Treba zopakovať, že Cirkev svätorečením nerobí človeka svätým. Takú moc nemá. Ona tým len verejne oznamuje, že dotyčný bol svätý.

A keby aj hrdinských svätých bolo veľa, len malý počet z nich a nie väčšina by mali byť povýšení k úcte oltára. A to preto, že Cirkev vždy dávala príklady, ktoré veriaci vo svojej dobe potrebujú. V tomto zmysle je kanonizácia politickým aktom v najlepšom zmysle slova: nie aktom partizánskej demagógie, ale aktom, ktorý zabezpečuje spoločné dobro celej Cirkvi, aktom v prospech pospolitosti, aktom, ktorý zohľadňuje súčasné okolnosti.

Postup, ktorým Cirkev povyšuje svätých k úcte oltára – teda úradne deklaruje, že dotyčná žena alebo muž nielenže hrdinsky sväto žil a zomrel, ale že je s istotou oslávený v nebeskej vlasti a preto sa môže prihovárať a orodovať u Pána za nás, členov Cirkvi bojujúcej, sa od II. vatikánskeho koncilu zmenil. Ako všetko. Aké zmeny sa teda udiali?

Pápež Pavol VI. naštartoval zmeny kanonizačného procesu už v roku 1969. Jeho dekrét Sacra ritua congregatio rozdelil posvätnú kongregáciu obradov na dve: Kongregáciu pre Boží kult a Kongregáciu pre kauzy svätých. Tá bola rozdelená do troch úradov, čo následne viedlo k reštrukturalizácii procesu kanonizácie. V rokoch 1969 až 1983 tento proces prebiehal akosi samovoľne a po malých krokoch. V roku 1983 Ján Pavol II. dekrétom Divinis perfectionis magister ďalej procedúru zoštíhlil a odstránil veľa z toho, čo bolo typické pre procedúru spred roku 1969 a čo sa často spomína v súvislosti so svätorečením, ale čo v novom procese už neexistuje. Ako príklad je výrazné obmedzenie úlohy Promotora fidei („Diablovho advokáta“), aby sa tento úrad stal menej nepriateľským a menej prekážal v procese kanonizácie. V čom sa však líši samotný postup? Koľko sa zmenilo v samotnom procese?

Phillip Campbel pripravil paralelné porovnanie procesu z roku 1969 (ktorý zostal viacmenej identický s procesom z roku 1588) a aktualizovaným procesom po roku 1983. Toto porovnanie si s dovolením požičiame. Obdobie medzi rokmi 1969 až 1983 bolo akýmsi prechodom, v ktorom sa nový proces postupne vyvíjal a preto nie je potrebné ho do porovnania zahrnúť. Porovnanie teda kladie vedľa seba systém používaný pred Pavlom IV. a systém, ktorý zaviedol Ján Pavol II. v roku 1983 a ktorý je používaný pre dnešné blahorečenia a kanonizácie.

Pred rokom 1969

Biskup diecézy, v ktorej osoba zomrela, vytvorí na základe svojej autority ordinára tribunál na riešenie kauzy (návrh alebo snaha, úsilie o dosiahnutie svätorečenie sa nazýva kauza – prípad). Pred tribunál sú predvolaní svedkovia, ktorí majú vypovedať o povesti svätosti kandidáta. Dôkladne sa tiež preskúmavajú spisy, knihy a ostatné dielo dotyčného kandidáta. Kandidát je od teraz považovaný za Sluhu Božieho.

Po dokončení týchto vyšetrovaní sú ich výsledky zviazané (aby sa nič nestratilo, ale ani nepridalo) a odoslané Svätej kongregácii obradov. Kongregácia preskúma dokumenty z diecézneho tribunálu. Ak je preskúmanie priaznivé, pristúpi k vytvoreniu komisie pre kauzu tohto kandidáta.

Kongregácia vymenuje Generálneho postulátora (ktorého úlohou je podporovanie kauzy) a Promótora fidei, známeho ako „Diablov advokát“. Úlohou Promótora je vznášať námietky proti kauze a zároveň zabezpečiť, že všetky postupy a procedúry prebiehajú podľa správnej kánonickej formy.

Promótor fidei formuluje svoje námietky. Postulátor dostane priestor na námietky odpovedať a to buď priamo, alebo prostredníctvom advokáta/zástupcu, ktorého si sám určí.

Kardináli Svätej kongregácie obradov, berúc do úvahy argumenty Promótora fidei a Generálneho postulátora, vyjadria svoj názor. Ak je názor priaznivý, dokument sa posiela Svätému Otcovi na podpis. Pápež podpisuje dokument svojím krstným menom, nie pápežským menom.

V tomto momente sa vypracuje všeobecný návrh – positio –, ktoré advokát predkladá kongregácii. Toto obsahuje plné znenie kauzy, zhrnutie námietok, ktoré vzniesol Promótor fidei, a odpovedí od Generálneho postulátora, ako aj prehľad nasledujúceho kánonického procesu, ktorý treba dodržať. Kongregácia vyjadruje svoj súhlas s návrhom a vydáva vyhlásenie, že kauza má pokračovať.

Pápež posiela biskupovi diecézy, v ktorej dotyčný Sluha Boží zomrel, list. V ňom nariaďuje, aby biskup najneskôr do troch mesiacov od prijatia listu zvolal tribunál a aby ho uzavrel do dvoch rokov.

Biskup vytvorí tribunál, pozostávajúci z piatich sudcov, dvoch sub-promótorov a notára.Predvolajú a vypočúvajú svedkov a skúmajú svätosť Božieho sluhu a to podľa predpripravených otázok, ktoré vypracoval Promótor fidei. Dôkazy o zvláštnych cnostiach a zázrakoch sú dôkladne zaznamenané.

Vypracuje sa záznam celého procesu (Acta) a kópia je odoslaná Svätej kongregácii obradov. Kongregácia posúdi platnosť konania diecézneho tribunálu. Predloží sa jej druhý návrh – positio –, ktoré sumarizuje procedurálne postupy diecézneho tribunálu, pričom cieľom je dokázať, že boli dodržané všetky pravidlá.

Potom sa uskutoční diskusia na všeobecnom zasadaní Kongregácie. Diskutuje sa najmä o platnosti procedúry na diecéznej úrovni a úrovni Apoštolského stolca. Ak je súdny verdikt priaznivý, potvrdí ho pápež, ktorý zverejní dekrét o platnosti, potvrdzujúci správnosť použitej metódy.

Potom sa konajú zasadania, na ktorých sa hľadajú a potvrdzujú dôkazy hrdinskej úrovne pri preukazovaní konkrétnych cností (alebo sa hľadajú a overujú dôkazy mučeníctva). Tento proces pozostáva z troch zasadaní:

– predprípravné, na ktorom sú prítomní iba úradníci kauzy;

– prípravné, na ktorom sú prítomní všetci kardináli kongregácie;

– a nakoniec generálne zasadnutie, na ktorom sú prítomní všetci kardináli a úradníci kauzy v prítomnosti Svätého Otca.

Ak všetky tri zasadnutia potvrdia prítomnosť hrdinskej cnosti, Svätý Otec vypracuje dekrét, ktorý to potvrdzuje. Od tejto chvíle môže byť kandidát označený ako Ctihodný (Venerabilis), hoci verejné uctievanie ešte nie je povolené.

Pre blahorečenie sú potrebné zázraky, ale ich počet závisí od niekoľkých faktorov. Dva zázraky sú potrebné, ak môžu byť predložené výpovede očitých svedkov. Tri,ak boli očití svedkovia k dispozícii počas počiatočnej dokumentačnej fázy, ale už zomreli; Štyri zázraky sú potrebné, ak dôkazy vychádzajú výlučne z tradície a textových zdrojov.

Dôkazy o zázrakoch sa zhromažďujú príslušnými diecéznymi autoritami v diecézach, kde sa zázraky stali. Tieto dôkazy sa posielajú Kongregácii, ktorá opäť posudzuje platnosť postupu na diecéznej úrovni a posudzuje aj predložené dôkazy / fakty. Ak sú zázraky dôveryhodné, vydá dekrét, ktorý to potvrdzuje.

Po tomto kroku Kongregácia debatuje o tom, či kauza môže postúpiť k blahorečeniu. Zvyčajne sa nechá uplynúť krátky čas, než Svätý Otec v danej kauze podnikne ďalšie kroky.

Svätý Otec vydá apoštolský list, v ktorom oznámi dátum slávnostného blahorečenia, pričom zároveň ustanoví omšu a ofícium na počesť blahoslaveného, ako aj prípadné špeciálne sviatky a slávnosti. V stanovený deň je kandidát blahorečený.

Predtým, než môže kauza postúpiť k svätorečeniu, musia byť blahoslavenému uznané ďalšie dva zázraky (ak bol blahorečený formálne) alebo tri zázraky (ak bol blahorečený ekvivalentným spôsobom). Toto môže trvať roky alebo dokonca storočia.

Akonáhle môže byť predložený aspoň jeden zázrak, postulátor môže požiadať Svätú stolicu o zriadenie komisie pre „obnovenie kauzy“. Postulátor pripraví návrh – positio – na opätovné otvorenie kauzy.

Argumenty postulátora sa posudzujú na najbližšom generálnom zasadnutí Kongregácie. Ak je verdikt priaznivý, Kongregácia odporučí Svätému Otcovi, aby vydal dekrét o znovuotvorení kauzy, čo pápež vykoná.

Diecézna kúria, tam kde sa zázraky udiali, začne s procesom dokumentácie všetkých faktov týkajúcich sa zázrakov. Presný postup je nariadený Kongregáciou.

Svätej kongregácii obradov sa na preskúmanie predložia nové Acta prípadu. Ak je rozhodnutie priaznivé, Svätý Otec vydá dekrét constare de miraculis, ktorý potvrdzuje, že zázraky boli dokázané a sú dôveryhodné.

Pápež požiada Svätú kongregáciu obradov o posúdenie, či by mal blahoslavený postúpiť k svätorečeniu. Ak je názor priaznivý, pápež vydá dekrét De tuto, ktorý uvádza, že proces môže bezpečne postúpiť do svojej poslednej fázy. Svätorečenie je oznámené, hoci dátum ešte nie je určený.

Svätý Otec usporiada niekoľko konzistórií, v ktorých sa celá záležitosť opäť prerokúva. Je to čas na zhrnutie všetkých dôkazov podporujúcich kanonizáciu. Nakoniec je vo verejnom alebo poloverejnom konzistóriu oznámený dátum svätorečenia.

Slávnosť svätorečenia sa uskutoční v Bazilike svätého Petra. Kandidát je odteraz považovaný za svätého. Jeho postulátor zabezpečí, aby sa v nejakom kostole, ktorý je spojený so svätým uskutočnila príslušná novéna (alebo Triduum).

Po roku 1983

Biskup diecézy, v ktorej osoba zomrela, podá Svätej stolici žiadosť o otvorenie kauzy pre blahorečenie a svätorečenie. V prípade rehoľných osôb je žiadosť podaná ich rehoľným inštitútom. Kandidát musí byť mŕtvy minimálne 5 rokov. Príslušné kongregácie (v súčasnosti dikastériá), najmä Kongregácia pre náuku viery, preskúmajú žiadosť. Ak nemajú námietky, vydajú nihil obstat biskupovi, čo umožňuje začať proces. Osoba je teraz známa ako Sluha Boží.

Biskup alebo rehoľný inštitút vymenuje postulátora, ktorého úlohou je podporovať kauzu a zhromažďovať svedectvá o živote a cnostiach Božieho sluhu. Všetky verejné a súkromné spisy dotyčného Božieho sluhu musia byť zhromaždené a preskúmané. Táto dokumentačná fáza môže trvať niekoľko rokov.

Po ukončení dokumentačnej fázy postulátor predloží všetku svoju dokumentáciu diecéznemu tribunálu, ktorý rozhodne, či boli preukázané hrdinské cnosti Božieho sluhu. Ak biskup rozhodne kladne, biskupov rozsudok spolu so zviazanými zväzkami dokumentácie (Acta) sú odoslané do Kongregácie pre kauzy svätých.

Acta dokumentačnej fázy odovzdá Kongregácia relátorovi, ktorý je vybraný z kolégia relátorov Kongregácie. Jeho úlohou je dohliadať na kauzu počas zvyšku procesu. Relátor sa stáva kľúčovou osobou v ďalšom priebehu kauzy a je zodpovedný za prípravu všetkých potrebných dokumentov a za koordináciu medzi rôznymi fázami procesu.

Spolu s teologickou komisiou, ktorú zriaďuje Kongregácia, relátor využíva všetku dostupnú dokumentáciu na prípravu návrhu – positio –, ktoré sumarizuje život a cnosti Božieho sluhu. Keď je positio dokončené, je predložené teologickej komisii, ktorá hlasuje buď kladne alebo záporne.

Výsledky komisie sú postúpené vyšším členom Kongregácie, ktorí sú všetci biskupi, arcibiskupi a kardináli na ďalšie rozhodnutie. Ak hlasujú proti, kauza končí. Ak hlasujú kladne, dekrét o hrdinských cnostiach je zaslaný Svätému Otcovi na jeho rozhodnutie.

Ak Svätý Otec súhlasí s rozhodnutím Kongregácie, kandidát je vyhlásený za Ctihodného (Venerabilis).

Kandidát zostáva Ctihodný až do momentu, kým sa nenájde aspoň jeden zázrak, ktorý môže byť pripísaný jeho príhovoru. Tento zázrak musí byť dôkladne preskúmaný vedeckým aj teologickým tribunálom. Úlohou vedeckého tribunálu je vylúčiť akékoľvek prirodzené vysvetlenie; teologický tribunál má určiť, či je fenomén skutočne zázrak (pripísateľný Bohu) a či je spôsobený príhovorom Ctihodného.

Dôkazy o zázraku sú prezentované z diecézy, kde sa zázrak stal (nie nevyhnutne z diecézy, kde je otvorená kauza). Je úlohou diecézy preveriť tieto zázraky. Dokumentácia k zázraku sa posiela Kongregácii pre kauzy svätých, ktorá zriaďuje vlastný vedecký a teologický tribunál. Vedecký tribunál musí vysloviť kladné hlasovanie predtým, ako prejde k teologickému tribunálu. Súhlasné hlasovanie teologickej komisie sa potom prenesie na generálne zhromaždenie kardinálov a biskupov (z Kongregácie), ktorých súhlasný rozsudok sa postúpi Svätému Otcovi. V prípade mučeníctva zázrak nemusí byť požadovaný.

Ak Svätý Otec schváli hlasovanie Kongregácie o pravosti zázraku, Ctihodný je blahorečený a odteraz je známy ako Blahoslavený. Blahoslavení môžu prijímať verejnú úctu na miestnej alebo regionálnej úrovni, zvyčajne obmedzenú na diecézy alebo inštitúty úzko spojené so životom Blahoslaveného.

Po blahorečení Cirkev hľadá druhý zázrak predtým, než prejde k svätorečeniu. Proces je rovnaký, ako bol pre zázrak, ktorý umožnil blahorečenie. Predpokladaný zázrak je študovaný vedeckými a teologickými komisiami v diecéze, v ktorej sa údajne stal.

Po skončení diecéznej fázy je predpokladaný zázrak študovaný vedeckou a teologickou komisiou Kongregácie pre kauzy svätých. Hlasovanie komisie je postúpené biskupským členom Kongregácie, ktorých kladný verdikt je komunikovaný Svätému Otcovi.

Súhlas Svätého Otca s rozhodnutím Kongregácie vedie k vyhláseniu Dekrétu o zázraku. Svätorečenie je teraz možné.

Pri obrade svätorečenia Svätý Otec vyhlasuje kandidáta za svätého.

***

Postup spred roku 1969 je na prvý pohľad oveľa dlhší. Avšak samotný fakt, že je dlhší neznamená, že je dôkladnejší alebo lepší; úradné postupy sú neraz rozsiahle a vyžadujú množstvo papierovania a presúvania dokumentov medzi oddeleniami, ale to automaticky neznamená, že postupujú preto lepšie a dôkladnejšie.

Rozdiel medzi starým a novým postupom nie je (teda) v dĺžke, ale v charaktere. Na predchádzajúcom procese bije do očí starostlivosť, s akou je zabezpečená integrita samotného procesu. Svätá kongregácia musí potvrdiť platnosť metodológie, ktorú používajú diecézne tribunály. Promótor fidei musí podpísať kánonickú formu každého úkonu Generálneho postulátora a Kongregácie. Platnosť skúmania zázrakov kandidáta je podrobená dôkladnej kontrole. Všade sú prítomné niekoľkostupňové kontrolné mechanizmy, kde rôzne komisie posudzujú nielen kandidáta, ale aj postup v každom kroku procesu. V postupe pred rokom 1969 sa forme a metodológii venuje veľmi prísna pozornosť, čo v postupe po roku 1983 skrátka nie je. A hoci Promótor fidei nebol v roku 1983 úplne zrušený, jeho úloha bola značne obmedzená a minimalizovaná. To bol ďalší dôkaz toho, že sa v systéme po roku 1983 venuje oveľa menej pozornosti forme a metóde, pretože jednou z hlavných úloh Promótora fidei bolo preskúmať postupy, ktorými proces prebiehal.

A hoci si moderný proces kanonizácie zachováva základné prvky systému spred roku 1969, dôraz na dôkladnú aplikáciu kontrolných mechanizmov, ktorý charakterizoval postup pred rokom 1969, sa skrátka vytratil.

Postup Cirkvi v minulosti je ukážkou extrémnej prísnosti posudzovania. Kanonizácii (a tiež aj blahorečeniu) predchádzal dvojitý proces: prvý sa uskutočnil pred riadnym tribunálom a konal sa z vlastnej právomoci biskupa; druhý bol výlučne v rukách Svätej stolice. V procese kanonizácie sa ešte raz revidoval akt blahorečenia a nasledovalo preskúmanie dvoch nových zázrakov (spolu boli potrebné aspoň štyri). Procedúru po troch konzistóriách ukončil pápež svojím podpisom.

Ján Pavol II. v roku 1983 zveril podstatnú časť procedúry diecéznemu biskupovi: vykonáva skúmanie života svätca, jeho spisov, jeho cností a zázrakov a predkladá dokumenty, ktoré musia byť odovzdané Svätej stolici. Posvätná kongregácia to preskúma a rozhodne predtým, ako ich predloží na posúdenie pápežovi. Dnes sa žiada len jeden zázrak na blahorečenie a ďalší na svätorečenie. Je zrejmé, že nový postup sám o sebe nemá takú prísnosť ako ten starší. V systéme chýba rigidný dohľad nad procedúrou, čo vedie k aplikácii nesystémových výnimiek.

Sám Ján Pavol II. sa rozhodol nepostupovať podľa procesu, ktorý sám zaviedol (proti pravidlu, že proces beatifikácie sa nesmie začať skôr ako päť rokov po smrti kandidáta), keď povolil začatie kauzy Matky Terezy tri roky po jej smrti. Benedikt XVI. urobil to isté v kauze blahorečenia Jána Pavla II.

Aby bol niekto svätorečený, je podľa nového procesu potrebné preukázať minimálne dva zázraky. Existuje výnimka v prípadoch, ak je kandidát mučeník, tzn. že zomrel za svoju vieru. V prípade Pavla VI., ktorého kanonizovali v roku 2018, sa však potvrdil len jeden zázrak a Pavol VI. nebol mučeníkom – pápež František udelil nesystémovú výnimku, voči ktorej by v minulosti Promótor fidei rozhodne protestoval.

Dôvod, pre ktorý bol starý systém tak dôkladne prešpikovaný najrozličnejšími kontrolami a verifikáciami bola snaha dosiahnuť maximálnu možnú istotu, že keď Cirkev o niekom deklaruje, že je svätý a na počesť toho človeka sa vloží do kalendára sviatok, budú sa k jeho cti zasväcovať kostoly, konať pobožnosti, tak sa vo svojej deklarácii nemýli. Preto bola Cirkev v týchto procesoch vždy rozvážna, často až váhavá a trvalo niekedy aj stáročia, kým boli svätorečení niektorí z najväčších svätcov, akých máme.

Cirkev zatiaľ dogmaticky nedefinovala kanonizáciu ako úkon chránený charizmou neomylnosti, prevažujúca mienka teológov v minulosti však bola, že to akt neomylnosti naozaj je.

Keďže úcta, ktorú preukazujeme svätým, je v určitom zmysle vyznaním viery, t. j. vierou v slávu svätých, musíme nábožne veriť, že aj v tejto záležitosti nie je úsudok Cirkvi náchylný na omyl (Tomáš Akvinský Questiones Quodlibetales. IX, a. 16).

Pretože pápež oficiálne vyhlasuje, že všetci kresťania majú veriť, že určitá osoba je v Nebi, verilo sa, že toto spadá pod definíciu pápežskej neomylnosti a preto bol starý proces až puntičkársky starostlivý. Podobný názor, ako súkromný teológ, zastával Sixtus V., významní teológovia ako Billot, Salaverri a pod. Opačnú tézu bránil kardinál Caetanus, Augustín z Ancony, Suarez, Bannez a iní.

Ak skúmame normy z roku 1983, všimneme si, že legislatíva sa vracia do stavu, v akom bola pred 12. storočím: pápež ponechal v rukách biskupov starosť o okamžité posúdenie káuz svätých a vyhradil si právomoc potvrdiť biskupov rozsudok. Ako vysvetľuje Ján Pavol II., tento regres/návrat je dôsledkom princípu kolegiality:

„Myslíme si, že vo svetle doktríny kolegiality, ktorú učí II. vatikánsky koncil, je nanajvýš vhodné, aby biskupi boli užšie spojení so Svätou stolicou, pokiaľ ide o skúmanie káuz svätých.“

Avšak legislatíva 12. storočia nepovažovala beatifikáciu a kanonizáciu za neomylné akty. Znamená to v konečnom dôsledku, že kanonizácie vyplývajúce z pokoncilových reforiem nemožno považovať za neomylnosťou chránený úkon mimoriadneho učiteľského úradu rímskeho pápeža? Pretože sa v nich pápež úmyselne obmedzuje na potvrdenie rozhodnutia miestneho biskupa?

Motu proprio Ad tuendam fidem z 28. júna 1998 vyvoláva ďalšie otázky. Tento legislatívny text má znovu vysvetliť niektoré normy Kódexu z roku 1983 a zaviesť ďalšie. Najskôr potvrdzuje, že kanonizácie sú v zásade neomylné. Potom však text upresňuje detaily, ktoré neomylnosť kanonizácií oslabujú, pretože neomylnosť nie je jasne chápaná v jej tradičnom zmysle.

V dokumente kardinála Ratzingera, ktorý slúži ako oficiálny komentár k Ad tuendam fidem, sa vysvetľuje, ako môže pápež v budúcnosti vykonávať svoje neomylné magistérium. Doteraz ho vykonával osobne skrze mimoriadny, neomylný a definitívny výrok ex cathedra alebo skrze dekréty ekumenických koncilov. V budúcnosti budeme mať aj tretí výkon neomylnosti, ktorý nebude vykonávaný osobne ako mimoriadny, neomylný a definitívny sám o sebe. Bude to akt rozlíšenia náuky, ktorú neomylne učí riadny Učiteľský úrad biskupského zboru.Podľa tohto nového, synodálneho spôsobu bude pápež tlmočníkom kolégia biskupov.

Apoštolská konštitúcia Divinus perfectionis magister Jána Pavla II. z roku 1983, zdá sa, hovorí, že v prípade kanonizácie bude pápež vykonávať svoj učiteľský úrad týmto tretím spôsobom. Ak dáme do súvisu apoštolskú konštitúciu Divinus perfectionis magister a motu proprio Ad tuendam fidem, tak sa zdá, že keď pápež vykonáva svoje osobné magistérium v otázke kanonizácie, tak akoby bol len súčasťou orgánu kolegiálneho Magistéria. Naznačuje to, že kanonizácie nie sú garantované osobnou neomylnosťou mimoriadneho magistéria najvyššieho pontifika?

Sú teda svätorečenia podľa nového procesu garantované iba riadnym univerzálnym Magistériom biskupského kolégia? Teologická tradícia takúto možnosť nikdy reálne nepripúšťala. Ak hovorila o neomylnosti svätorečení, vždy to chápala ako výsledok Božej pomoci poskytovanej exkluzívne osobnému a mimoriadnemu magistériu rímskeho pápeža.

Formálnym predmetom aktu kanonizácie je hrdinská cnosť svätca. Učiteľský úrad je tradičný natoľko, nakoľko učí vždy tú istú nemennú pravdu. A aj kanonizácia je tradičná natoľko, nakoľko signalizuje vždy rovnaké hrdinstvo kresťanských cností, počnúc teologickými. Ak sa teda dáva za príklad život kandidáta, ktorý nepraktizoval hrdinské kresťanské cnosti, alebo ak sa život kandidáta prezentuje novou optikou inšpirovanou viac ľudskou dôstojnosťou a humanizmom než nadprirodzeným pôsobením Ducha Svätého, ukazuje sa tu kanonizácia, ktorá má za predmet niečo iné a nové.

Zmena predmetu znamená zmenu aktu. Po koncile sa akoby prestalo rozlišovať medzi obyčajnou a hrdinskou svätosťou a pojem „hrdinská cnosť“ sa nikde v textoch II. vatikánskeho koncilu neobjavuje. Keď po koncile teológovia hovoria o hrdinskej cnosti, majú viac-menej tendenciu definovať ju oproti bežnému úkonu prirodzenej cnosti, namiesto toho aby ju postavili proti bežnému úkonu nadprirodzenej cnosti.

Túto zmenu optiky potvrdzuje aj ekumenická orientácia svätosti, ktorá sa objavila po II. vatikánskom koncile. Tú potvrdil Ján Pavol II. v encyklike Ut unum sint a v apoštolskom liste Tertio millennio adveniente. Pápež hovorí o spoločenstve svätosti, ktoré presahuje rozličné náboženstvá a zjavuje Kristovo vykupiteľské pôsobenie a vyliatie Jeho Ducha na celé ľudstvo.

Cieľom tejto komparácie vonkoncom nie je naznačiť, že moderné kanonizácie sú neplatné; platnosť kanonizácie nie je absolútne závislá na konkrétnom postupe, ktorý bol použitý a ktorý sa v priebehu storočí dokázateľne menil. No objektívne porovnanie starého a nového systému naznačuje, že integrita súčasného postupu je silno oslabená – a to ani nie tak chýbajúcimi prvkami, ktoré vidíme v starom a nevidíme v novom systéme, ako skôr zmenou paradigmy v chápaní toho, čo Cirkev kanonizáciou chce dosiahnuť a ako.

Podľa uvedeného sa zdá, že dnešné chápanie úkonu svätorečenia sa odlišuje od chápania tradičného a dnešné svätorečenie má iný predmet, iný cieľ a iný význam a v konečnom dôsledku nám prináša svätcov iného druhu, ako to bolo pred rokom 1969.

PDF (formát pre tlač)