Svätá Apolónia, panna a mučenica

9. februára 2025   Svätec týždňa

Životopisné údaje

Roku 248 po narodení Spasiteľa Ježiša Krista žil v Alexandrii istý pohanský veštec, ktorý nenávidel kresťanov, pretože boli nepriateľmi jeho skazonosného umenia. Pod zámienkou, že úcta k bohom je v nebezpečenstve, búril ľud proti kresťanom. A takto pobúrený ľud sa oboril na svojich kresťanských spoluobčanov a páchal na nich tie najukrutnejšie neprávosti, domnievajúc sa vo svojej zaslepenosti, že tými ukrutnosťami si ctí svojich bohov.

Zúrivé pohanské hordy vrútili sa do domov kresťanov, zbíjali a lúpili, a čo odvliecť nemohli, vyhádzali na ulicu a spálili. Mnohí z kresťanov hľadali svoju záchranu v úteku, mnohí však upadli do rúk krvilačných pohanov.

Medzi týmito bola i ctihodná panna Apolónia, ktorú pohania darmo nútili, aby sa rúhala Kristu. Ona Ho vyznala a oslavovala neohrozene pred zúrivými zástupmi modloslužobníkov.

«Dokiaľ,» povedala, «v tomto krehkom tele žiť budem, moje ústa a môj jazyk Boha Všemohúceho bez prestania budú chváliť a velebiť. Modly sú len diabli, ale je jeden pravý Boh, Ježiš Kristus, a len jemu sa klaňať musím.»

Touto rečou rozhorčení pohania vrhli sa na svätú pannu a tak ju bili po tvári, že jej všetky zuby povyrážali (kresťanskí veriaci sa preto podnes k nej utiekajú, keď trpia na bolenie zubov). Lež svätá mučenica ostala neohrozená. Nesmierne mnoho trpela svätá panna, plná však odovzdanosti do vôle Božej trpela v tichosti, neustále hľadiac k nebesiam. Pohania na to zapálili uprostred mesta veľkú hranicu, doviedli k nej Apolóniu a hrozili jej, že ak sa nebude rúhať kresťanskému Bohu, hodia ju do ohňa.

Zdalo sa, akoby svätá rozmýšľala, ktorú z týchto dvoch vecí si má vyvoliť a ponorila sa pritom v tichú a vrúcnu modlitbu k Bohu – poslednú však na tejto zemi; a kým pohania tešili sa duševnému boju svojej obete, Apolónia, akoby pozdvihnutá nadpozemskou mocou, skočila sama do ohňa; do výšin šľahajúci plameň horiacej vatry jej bol rebríkom do Neba.

Poučenie

V živote svätých je mnohé, čo musíme obdivovať, nesmieme však všetko nasledovať. Takto aj v živote sv. Apolónie. Apolónia skočila sama do ohňa. Sv. Augustín vraví o smrti tejto mučenice, že sa vrhla do ohňa, zvláštnym vnuknutím Božím k tomu súc pohnutá. Keby tomu tak nebolo, museli by sme sa domnievať, že sa sama pripravila o život, čo je veľký hriech. Musíme tiež uvážiť, že táto svätá mučenica len to učinila, čo tisíce mučeníkov pred ňou a za ňou; umrieť alebo zaprieť Krista, medzi týmto musela si voliť, a skočila preto radšej dobrovoľne do ohňa, než by sa bola rúhala Bohu, tak ako ostatní sv. mučeníci dobrovoľne stúpali na popravisko, s radosťou šli v ústrety divým zverom, odhalili svoje krky katovi.

Drahý čitateľ! Keď rozjímaš o živote sv. Apolónie, napadne ti snáď myšlienka, že človeku je dovolené vziať si život, spáchať samovraždu? Božechráň! Mnohí kresťania z nevrlosti nad svojím nešťastným postavením, z trúchlivosti nad svojimi neresťami si prajú smrť a volajú: Bodaj by som umrel, bodaj by už tá smrť pre mňa prišla! Ľudia, ktorí takto premýšľajú a vravia, nezdajú sa vedieť, že nešťastie, chudoba, nemoc, trápenie, zármutok je len zdanlivé zlo, ktoré Boh na nás zosiela, buď aby nás za naše hriechy karhal alebo aby nás skúšal; nezdajú sa vedieť, že bez kríža nikto do Neba nemôže vojsť. Veď musel aj Kristus trpieť a tak vojsť do svojej slávy. Preto píše sv. Peter:

«Kristus trpel a príklad zanechal vám, aby ste nasledovali jeho šľapaje.»

Pre trápenie a zármutok ešte žiaden svätý nežiadal si smrť, radšej všetci túžili po trápeniach a vyhľadávali ich a keď nimi boli navštívení, znášali ich trpezlivo, pohliadnúc na ukrižovaného Spasiteľa. Pravý kresťan si teda nikdy nepraje umrieť, keď trápenia, bolesti, zármutok a neresti naň doliehajú; tým menej hľadí ujsť pred nimi samovraždou. Nikto si sám život nedal, nesmie si ho teda ani sám vziať. Nikto nesmie siahať do práv Božích; Boh nám dal život náš, on jedine má právo nad ním. Samovraždou sa vyhýba každý, zvlášť však otec rodiny svojim povinnostiam, činí krivdu blížnemu, ktorú nemôže nahradiť. Samovrah je ako zbeh-vojak, ktorý skôr opúšťa stráž, než tak chce Boh. Samovražda je teda zločin, ktorý katolícka Cirkev natoľko nenávidí, že samovrahovi odopiera cirkevný pohreb.

Duša kresťanská! Stoj vždy pevne vo viere a dôvere v Otca Všemohúceho a dobrotivého na Nebesiach, ktorý každému hriešnikovi, ktorý sa kajúcne k nemu obracia, milosť polepšenia a odpustenie poskytuje, ktorý všetky vlasy tvojej hlavy spočítal a všetko k tvojmu blahu a prospechu riadi a spravuje. Netrať preto myseľ a nezúfaj, On Všemohúci, stará sa o teba a nikdy ťa neopustí, a keď si statočne vytrpel a vybojoval, vezme ťa v pravý čas do večnej blaženosti, ktorú pripravil všetkým, ktorí sa ho boja a milujú.

Modlitba

Všemohúci Bože a Otče! Popraj mi milostivo, aby som v žiadnom prípade života dôvery k Tebe nestratil; aby som radšej vo všetkých svojich potrebách k Tvojej otcovskej dobrote a láske sa utiekal, a zmužilo vytrval v bolestiach a krížoch až do konca. Amen

PDF (formát pre tlač)