Sv. Homobonus, kupec a vyznávač -

Sv. Homobonus, kupec a vyznávač


13. novembra 2022
  Svätec týždňa

Životopisné údaje

Že aj obchodníci môžu pri svojom zamestnaní dosiahnuť vysoký stupeň kresťanskej dokonalosti a svätosti, toho skvelý a výrečný dôkaz nám dáva sv. Homobonus.

Tento svätý muž sa narodil v 12. storočí v meste Cremona (Lombardsko), v dnešnom severnom Taliansku. Jeho otec sa volal Tucenghi a bol to zámožný a bohabojný kupec. Rodičia dali svojmu synkovi pri sv. krste meno Homobonus (tzn. Dobrý človek), a svedomito sa starali, aby svojho syna už od najútlejšej mladosti vychovávali v bázni Božej a viedli po ceste spravodlivosti a každej cnosti: a tak z neho vychovali skutočne dobrého, svätého človeka.

Keď Homobonus dokončil školy primerané jeho obchodníckemu stavu, ponechal si ho jeho otec pri sebe a dal mu návod, ako treba obchodovať, ako pre seba zabezpečiť obživu tak, aby aj blížnych mohol štedro podporovať a večné blahoslavenstvo tak s istotou dosiahnuť. Vzorný syn nasledoval učenie a príklad svojho nábožného a spravodlivého otca, a svojím životom dokázal, že aj v tomto povolaní môže sa človek stať svätým, keď má vždy na mysli Božie zákony a spravodlivo nadobudnutý majetok vynakladá ku cti a sláve Božej a pre dobro biednych blížnych.

V útlej mladosti Homobonus odvrhol všetky svetské márnosti a poľahky tak mohol blížnych opravdivou láskou milovať a štedro im pomáhať. Zvykol hovorieval: «Najprv musíme vyhľadávať Božie kráľovstvo, a to ostatné nám Pán Boh pridá.» Preto každodenne pred otvorením svojho obchodu ponáhľal sa do chrámu, aby obetoval milostivému Bohu všetky svoje myšlienky, slová a činy v skrúšenej modlitbe. V chráme kľačiaval pred obrazom ukrižovaného Spasiteľa v najhlbšej pokore a v kajúcnej skrúšenosti, pohrúžený do tichej modlitby a do sv. rozjímania, kým kňaz k sv. oltáru nevstúpil; potom počúval sv. omšu s takým sv. nadšením, že všetci prítomní veriaci kresťania opúšťali chrám hlboko dojatí a usilovali sa jeho zbožný život nasledovať.

Sv.. Bonifác a Sv. Homobonus, patróni krajčírov
zdroj: Metropolitné múzeum umení, New York / wikimedia commons, Public Domain

V obchode si dával veľký pozor na to, aby, keď niečo kupoval alebo predával, nikomu neukrivdil alebo neoklamal. Preto sa nezjednával s nikým, ani nepredražoval svoj tovar, ale hneď povedal, za čo ho môže dať, a neukrátil nikoho ani len o groš. Z jeho úst nevyšlo žiadne nepravé slovíčko, žiadne sebapreklínanie alebo dušovanie sa. Všetci mešťania v meste Cremona ho nazývali mužom spravodlivým, dobrotivým, a radi u neho nakupovali, lebo navyše bol tiež ku každému vľúdny, v obsluhe ochotný, v reči a činoch skromný.

Dni nedeľné a sviatočné zasvätil vždy výlučne Božej službe a svojmu duševnému blahoslavenstvu – vtedy najväčšiu časť strávil v chráme Božom, kde Božie slovo pozorne počúval, pri sv. omši skrúšene sa modlil a sv. sviatosti prijímal, doma však Sv. písmo, životopisy svätých a iné nábožné spisy čítaval.

Svojim rodičom po celý ich život preukazoval najväčšiu úctu a poslúchal ich vo všetkom. Keď mu starostliví rodičia v dospelom veku radili, aby sa oženil, lebo že ich vek je už pokročilý a oni dnes-zajtra sa odsťahujú do večnosti, vtedy poveril rodičov, aby mu oni sami manželku vyhľadali; a prijal tú kresťanskú pannu za manželku, ktorú mu obozretní a bohabojní rodičia vyhliadli.

Po smrti rodičov stal sa Homobonus samostatným človekom a veľkým boháčom. Svoj majetok však považoval za prostriedok, ktorým možno Božie kráľovstvo dosiahnuť; inak pre neho nemal žiadnej ceny – nevynakladal ho na nádherné rúcho pre seba a pre svoju manželku, ani na hlučné hostiny, či na iné svetské márnosti. Od jeho dverí neodchádzal nik bez podpory a útechy. Ubiedeným, ktorí sa hanbili žobrať, sám nosieval almužnu do domu a tým mešťanom, ktorí upadli bez vlastnej viny do chudoby a biedy, pomáhal podľa možnosti, aby zase majetok nadobudnúť mohli. Preto ho mešťania nazývali otcom chudobných.

Sv. Homobonus ako patrón obuvníkov, rytina (1568)
zdroj: wikimedia commons

Jeho dobré skutky boli tým cennejšie a záslužnejšie, že popri nich konal aj skutky duchovného milosrdenstva – povzbudzoval blížnych ku zbožnosti, k cnostiam, k dôvere v Boha a ku pokániu. Mnohí kresťania boli skrze neho vo sv. viere utvrdení, mnohí poblúdenci navrátili sa do lona sv. Cirkvi, mnohí veľkí hriešnici dali sa na pokánie.

Popri starostlivej láske k blížnym pamätal aj na seba vo vyhľadávaní Božieho kráľovstva. Vo všetkom bol veľmi mierny, zdržanlivý; svoje telo umŕtvoval prísnymi pôstami. Modlitba mu bola najsladšou rozkošou. Nielenže väčšiu časť dňa strávil v modlitbách, ale ešte vstával aj o polnoci a ponáhľal sa do blízkeho kláštorného chrámu, aby sa s mníchmi cirkevné hodinky modlil. Po hodinkách kľačiaval pred krížom a rozjímal o umučení Pána. Táto jeho pobožnosť trvala, najmä v pôste, v advente a v svätvečery pred výročnými sviatkami, až do rannej svätej omše. Tak žil svätý Homobonus až do svojej blahoslavenej smrti.

Štedrosť sv. Homobona bola taká veľká, že nielen svoj veľký zdedený majetok, ale aj zisk zo svojho kupectva delil ubiedeným a núdznym blížnym, ba väčšiu časť svojich dôchodkov im obetoval. Jeho cnostná a nábožná manželka sa obávala, že keď bude manžel s majetkom takto nakladať, takto štedro ho rozdávať, sami na starosť budú v biede žiť. Dohovárala sv. Homobonovi, aby blížnym menej dával a žobrákov z celého mesta a z okolia do domu nevolal. A keď badala, že jej prosby a dohovárania nič neosožia, začala sa na neho aj hnevať a reptať.

Svätý muž dlho trpezlivo počúval jej dohovárania, keď konečne riekol starostlivej manželke: «Milá moja manželka! Veľmi sa mýliš, keď myslíš, že následkom almužny z nášho majetku ubúda a že ja niečo utratím, keď to, čím vládnem, chudobným delím. Som celkom presvedčený, že svoj majetok nikde inde lepšie nemôžem uložiť na úroky, než do lona chudobných a že niet lepšieho a prospešnejšieho prostriedku k jeho rozmnoženiu, než keď ho nekonečnému pokladu všetkej dobroty, Pánu Ježišovi Kristovi, odovzdávam, ktorý nám iste v tomto živote stonásobné úroky a raz aj večný život udelí. A potom, je to veľmi malicherná cena, ktorú za Nebeské kráľovstvo dávame, keď Boh iba pominuteľné statky za nebo žiada.»

A dokazoval jej citátmi zo Sv. písma, že dobre nakladá so svojím majetkom a že im to prinesie Božie požehnanie. Nábožná a dobrá manželka sa uspokojila, a napokon sama štedro podporovala chudobných a pomáhala svätému manželovi, žeby si svoje duševné spasenie zabezpečili. A milostivý Boh očividne požehnával Svojho verného sluhu a vyznamenal ho zvláštnymi a zázračnými milosťami.

V blízkom kláštore žil nábožný kňaz menom Obertus, ktorý bol opátom v chráme sv. Egídia. Do tohto chrámu chodieval sv. Homobonus od istého času v nočnej dobe na cirkevné hodinky a k rannej sv. omši. Zbožný opát Obertus si veľmi vážil túžbu sv. Homobona po kresťanskej dokonalosti a usiloval sa nasýtiť jeho hlad a smäd po horlivej Božej službe. Preto vždy otváral bránku, ktorou sa vchádzalo do kláštorného chrámu, keď odzvonilo o polnoci na cirkevné hodinky, aby sv. Homobonus mohol prísť k pobožnostiam. Raz prišiel svätý k chrámovej bránke skôr než sa odzvonilo, takže Obertus ju ešte nebol otvoriť. Boží sluha si pokľakol na schody a tam sa modlil. Tu zrazu sa dvere samy od seba otvorili a sv. Homobonus vstúpil do chrámu a modlil sa tam ako obyčajne, pred obrazom Pánovho umučenia. Po nejakom čase opát opustil svoju izbičku, aby šiel otvoriť chrámovú bránku; vstúpil teda do chrámu, no tam už našiel sv. Homobona, pohrúženého v modlitbách. Začudoval sa a zbadal, že Boží sluha už skôr zázračným spôsobom vstúpil do chrámu. A tento zázrak sa opakoval viackrát počas tých dvadsiatich šiestich rokov, čo sv. Homobonus navštevoval chrám sv. Egídia v nočnom čase.

Sv. Homobonus
zdroj: wikimedia commons

Počas života sv. Homobona zoslal raz Boh na Taliansko veľkú biedu; drahota bola veľká a ľudia mreli od hladu. Horlivý Boží sluha pomáhal štedro zúfalým bedárom. Jedného dňa odprevádzalo sv. Homobona veľké množstvo hladných chudobných obyvateľov, keď šiel domov z chrámu; a s plačom ho prosili o chlieb. Práve mal v komore za veľký kôš novo upečeného chleba. Rozdal teda hladným blížnym celú zásobu chleba v neprítomnosti svojej manželky a nedbal na to, čo povie, keď sa domov vráti – čo oni sami budú jesť. Prišiel čas jedla a starostlivá manželka išla pre chlieb, ktorý mala dobre spočítaný. A hľa, nechýbal ani jeden peceň chleba! Pri stole načala donesený peceň chleba a čudovala sa, že bol belší, než inokedy, a chutnejší. Pýtala sa slúžky, ako sa ten chlieb do domu dostal. Slúžka riekla, že o žiadnom cudzom chlebe nevie, ale iba to že vie, ako domáci pán celú zásobu chleba dnes ráno chudobným rozdal. Tento zázrak naplnil starostlivú manželku svätým strachom a oduševnením, že ešte horlivejšie než predtým aj ona biednych obdarovávala. A na príhovor Svojho verného a štedrého sluhu činil milostivý a všemohúci Boh ešte aj mnohé iné zázraky. Tak na vrúcnu modlitbu sv. Homobona premenil, ako raz dávno v Káne Galilejskej, zázračne vodu na víno.

Na tom istom mieste, kde sa sv. Homobonus najradšej modlieval, povolal ho milostivý Boh k Sebe. Dňa 14. novembra roku 1197 šiel tak ako obyčajne do chrámu sv. Egídia, aby sa zúčastnil na raňajších Božích službách. Keď kňaz pri sv. omši zaspieval «Gloria», rozopäl sv. Homobonus svoje ruky, potom ich zložil krížom na prsia a naklonil sa hlboko až k zemi. Prítomný veriaci ľud, ktorý bol na hlbokú skrúšenosť horlivého Božieho sluhu navyknutý, si nepovšimol, že sa nehýbe. Ale keď veriaci zbadali, že sv. Homobonus nevstáva pri čítaní sv. Evanjelia, niektorí k nemu pristúpili a vtedy zbadali, že viac nežije. Keď sa rozchýrilo, že verný a divotvorný Boží sluha usnul v Pánu, zbehli sa v chráme vďační obyvatelia mesta k jeho oslávenému mŕtvemu telu a boli k slzám dojatí a chudobní s veľkým žiaľom oplakávali odchod svojho milostivého otca.

Telo sv. Homobona bolo pochované s veľkou úctou a slávou v chráme sv. Egídia v meste Cremona. Pri pohrebe milostivý Boh oslávil Svojho štedrého sluhu mnohými divmi a zázrakmi. Istý muž, ktorý ako bojovník sv. kríža bol v bitke s divokými Turkami pri Jeruzaleme ťažko ranený a už desať rokov následkom tej rany nemý, obsiahol pri rakve sv. Homobona zrazu naspäť schopnosť rozprávať. Chromý a od svojho narodenia dokaličený človek stratil na pohrebe sv. Homobona svoj ohyzdný hrb, jeho telo sa vyrovnalo a všetky jeho údy boli opäť zdravé a svieže. Osemnásťročný mládenec, ktorý bol od svojho narodenia nemý, začal rozprávať a Boha zvelebovať, keď jeho otec o príhovor sv. Homobona vzýval. Slepý chlapec, ktorý bol osem rokov starý, dosiahol zrak.

Na pohrebe bol prítomný aj ľahkomyseľný človek, sveták, ktorý sa pohoršoval nad tým, že sa jednoduchému kupcovi preukazuje po smrti taká zriedkavá pocta a začal neslušne hovoriť. A hľa, napuchol mu bezbožný jazyk tak, že sa skoro zadusil. Pokrvní bohatého rúhača vzývali sv. Homobona o orodovanie a o zmilovanie Božie, naľakaný bezbožník dal sa na pokánie a milostivý Boh skrotil Svoj hnev a vrátil mu predošlé zdravie. Sicardus, biskup z Cremony, zachytil písmom život a skvelé skutky sv. Homobona, aj vierohodnosť a pravdivosť zázrakov, ktorými milostivý Boh Svojho verného sluhu za života aj pri smrti oslávil, a odobral sa s mnohými vznešenými kresťanmi do Ríma, aby pápežovi podal správu a vymáhal tam jeho vyhlásenie za svätého.

Pápež Innocent III. vyhlásil horlivého a verného Božieho sluhu a vyznávača už dňa 22. decembra roku 1198 za svätého. Roku 1356 bolo prenesené telo sv. Homobona do biskupského chrámu v Cremone, ale jeho hlava bola ponechaná v chráme sv. Egídia. Slávny Vida napísal chválospev (hymnus) k úcte svätého, ktorý býva zvelebovaný ako patrón mesta Cremona, ako aj mesta Kotor v Dalmátsku. Bratstvo kupcov vo francúzskom meste Lyon si vyvolilo sv. Homobona za svojho patróna, a rovnako tak aj mnohé ďalšie obchodnícke cechy.

Sv. Homobonus vyobrazuje sa v meštianskom rúchu, ako delí chudobným chlieb; alebo ako kupec predávajúci svoj tovar.

Priečelie kostola sv. Homobona v Ríme
zdroj: flickr.com

Poučenie

Múdry Sirachovec hovorí (Sir 26,28): «Dva druhy vecí zdajú sa mi ťažké a krajne nebezpečné: priekupník sa ťažko zbaví nedbalosti (voči pravde) a obchodník sa nevie zdržať od hriechov svojich perí.» V žiadnom stave nemá človek toľko času a príležitosti k lakomstvu; než v obchodníckom a v kupeckom. Pri kupovaní a predávaní obyčajne súdi človek blížneho; predáva nepravý a zlý tovar ako pravý a dobrý, používa nespravodlivú mieru a váhu, preceňuje veci a zdiera, pritom na Boha a ľudí sa odvoláva, zarieka sa, dušuje, hriešne prisahá; pri kupovaní zase dáva veľmi nízku cenu, haní veci, ukracuje zaslúženú plácu. Nejeden kupec narobí veľké dlhy a nivočí celé rodiny, ktoré ukrivdil nesvedomito, keď vyhlasuje, že nie je mu možno dlžobu vyrovnať. A máloktorý kupec má čas, aby sa mohol starať aj o svoje duševné spasenie.

Mnohí kupci si myslia, že všetko je na predaj: cnosť, náboženstvo, Boh; mamona je ich modlou, ktorej všetko, aj blaženú večnosť obetujú. A preto je veľmi ťažké v kupeckom stave nájsť človeka, ktorý miluje blížneho, podporuje v potrebách, ktorý je horlivý v plnení Božích a cirkevných prikázaní, ktorý horlí pre česť a Božiu slávu a pre duševné spasenie svoje ako aj svojich blížnych. A hľa, život sv. Homobona nás poúča, že aj v kupeckom stave možno žiť človekovi, ako sa to patrí na dokonalého kresťana – spravodlivo, cnostne, obetavo, nábožne, sväto.

Sv. Homobonus užíval svoje bohatstvo aj povolanie k nadobudnutiu večného blahoslavenstva. O ňom platia slová sv. Ambróza: «Ten je opravdivo bohatý, kto má mier duše, kto pokojom mieru vládne; že nič nežiada, žiadnou búrkou náruživostí zmietaný nebýva, ktorému nehnusí sa staré a ktorý ani netúži po novom a pritom nikdy chudobný nie je ohľadom najvyšších pokladov; tzn. ktorý ujmu netrpí na Božej milosti a na láske kresťanskej.»

Milý kresťan, pýtaš sa, ako mohol sv. Homobonus popri svojom povolaní takou horúcou láskou k Bohu a k blížnym sa vinúť, mamonou opovrhovať, spravodlivo a sväto žiť? Hľa, jeho život ti dáva spôsob, ako sa máš správať, aby si večnú slávu našiel. Každý deň pred konaním svojho povolania obetoval sv. Homobonus všetky svoje myšlienky, slová a skutky milostivému Bohu. A dobrotivý Boh ho chránil po celý deň od upadnutia do hriechu. A tak pokračoval Boží sluha zo stupňa na stupeň k najvyššej kresťanskej dokonalosti.

Veru kresťan, akýkoľvek stav alebo povolanie si si vyvolil, vzbudzuj každodenne pred vykonávaním svojho povolania pri raňajších modlitbách dobrý úmysel, slovami sv. Ignáca z Loyoly: «Všetko k väčšej cti a sláve Božej!» A často si cez deň povzdychni: «Ó Bože môj a všetko moje! Ja Teba, Pane, nado všetko milujem, všetko k väčšej cti a sláve venujem!» A takým spôsobom budú všetky tvoje myšlienky, slová, práce a kroky dobré. Kto svoju prácu bez dobrého úmyslu koná, na takého sa vzťahujú slová sv. Petra apoštola: «Cez celú noc sme pracovali a nič sme nechytili.»

Cisár Jovinián hovorieval: «Cieľ môjho života je Kristus.» A Sv. Otec Gregor riekol: «Boh pozerá na srdce a nie na prácu človeka; a pozoruje z akého úmyslu a ku ktorému cieľu svoje práce koná.» Jeden duchovný brat z rádu Ježišovho, ktorý býval krajčírom, onemocnel nebezpečne a žiadal kláštorných bratov, aby mu doniesli ihlu, ktorou svoju prácu vykonával. Mnísi si mysleli, že v horúčke pomätene hovorí, a jeho žiadosť mu nechceli vyplniť. Ale keď neprestával prosiť, podali mu ju. Zomierajúci sa zaradoval, pozdvihol ihlu do výšky a zvolal: «Táto ihla bude kľúčom od neba, s tou chcem a dúfam nebeské brány nebeské si otvoriť, s ňou chcem zomrieť a Krista, Vykupiteľa Svojho, v nebi zočiť.» Bratia sa pýtali, prečo zakladá svoju nádej na tej ihle? Odpovedal: «Kedykoľvek som vzal túto ihlu do ruky, potreboval som ju vždy k Božej láske a kedykoľvek som ňou nejaký odev šil, predstavoval som si Krista, ako by som Jeho odieval.» A keď tie slová vyriekol, usnul v Pánu (Pl. Taker. Dom. VII. p. Pent).

Áno, kresťan, všetko konaj tak, ako sv. Homobonus – ku cti a sláve Božej a obsiahneš aj ty zvláštne nadpozemské milosti, že vyhľadávať budeš s prospechom Božie kráľovstvo.

Modlitba

Ó Bože, ktorý si poprial svätému služobníkovi Svojmu Homobonovi poznanie, že srdce svoje nepútal k bohatstvu, ale toto k dobrým skutkom používal: popraj i nám milosti, žeby sme za príkladom jeho užívali statky pozemské podľa svätej vôle Tvojej, kvôli ním nepremárnili dedičstvo nebeské, ale vždy po večnej blaženosti a sláve Tvojej túžili. Skrze Ježiša Krista, Pána nášho. Amen


PODPORTE PORTÁL CHRISTIANITAS

Váš príspevok je životne dôležitý pre udržanie a ďalší rozvoj portálu.
Prosíme Vás, podporte nás sumou:

5 € 10 € 20 € 50 €

Bráňme spolu vieru, rodinu a vlasť!

PDF (formát pre tlač)

Najnovšie články

Bolesti presvätých očí Nášho Pána Ježiša Krista a Jeho presväté umučenie

Veľkonočné legendy a duchovné tradície východných kresťanov v Rumunsku

Donald Trump: „Urobme Ameriku opäť modliacou sa!“ Bývalý prezident však zároveň predstavil kontroverznú verziu Biblie

Štyri odporúčania pre hlbšie plnohodnotné prežitie Svätého týždňa 2024