Štátne prevraty v demokracii: Nedochádza k nim trochu pri každých voľbách? Čo v nej potom tvorí kontinuitu moci? Ľud? – Úvaha o moci viditeľnej a moci neviditeľnej -

Štátne prevraty v demokracii: Nedochádza k nim trochu pri každých voľbách? Čo v nej potom tvorí kontinuitu moci? Ľud? – Úvaha o moci viditeľnej a moci neviditeľnej

Branislav Michalka
25. januára 2025
  Politika  

V demokracii existujú podľa jej oficiálnych vykladačov veľké resety aj malé resety, nevyhnutné pre neustále vylepšovanie riadenia. Čo je však tou nemennou, kontinuálnou silou, ktorá tieto údajne diskontinuálne resety riadi?

Ilustračný obrázok, zdroj: picryl.com

Tie malé resety sa pred našimi očami údajne odohrávajú neustále, počas každých parlamentných volieb. Podobne ako na pražskom orloji nám jedna politická postava mizne z očí a do okienka, s príslušným zavrtením, aby bola analógia dokonalá, sa tlačí postava nová.

Zaiste, vidíme nový oblek, novú tvár, nový hlas a za víťazom tzv. ľudového hlasovania sa motá, ako za potkaniarom z Hamelnu, celá nová garnitúra. Keď však pominie prvý dojem prevratu, zmeny, nového prístupu, radikálnych vyhlásení a rozvírený prach sadne na zem, sme nútení konštatovať, že až na drobné kozmetické úpravy sa vlastne nič až také zásadné nezmenilo.

Ako si vysvetliť, že také napohľad prudké striedanie moci, sprevádzané takou nepriateľskou rétorikou, urážkami, hanobením a vyhrážkami, sa nakoniec končí v nirváne údajnej každodennej práce politikov na ľudovom dobrobyte a rozplynie sa do stratena? Pokiaľ sú každé voľby prezentované takmer ako malý štátny prevrat, pri ktorom dochádza k radikálnej zmene vládnutia, prístupu, k výmene úradníkov, tak potom čo je tou mocou, ktorá vytvára kontinuitu súčasných liberálno demokratických režimov? Kde ju máme hľadať?

Ľud uvádzaný v ústavách to zjavne nie je. Na moc ľudu môže veriť skutočne len človek tak ukotvený vo svojej naivite, žeby mu nenapadlo podozrievať svoju manželku z nevery ani vtedy, keby jej milenec ležal medzi nimi v posteli, alebo suseda z krádeže, aj keď by ho videl v kuchyni o polnoci lupou prezerať rodinné šperky.

Niečo alebo niekto to však byť musí.

To, ako sa liberálno-demokratické režimy húževnato udržiavajú napriek otrasom v kontinuite a nemennosti svojej podstaty, a to od štartu priemyselno-obchodníckej revolúcie až po dnes, nás nabáda poobzerať sa po motore ich zotrvačnosti a lepidle ich kontinuity trochu inde, než medzi pospolitým ľudom.

Henri Leopold Lévy, Korunovácia Karola Veľkého
zdroj: Collection GetArchive

Viditeľní predstavitelia demokratickej moci to však zjavne tiež byť nemôžu. Neustále sa striedajú s pravidelnosťou monzúnových dažďov, predvádzajú nám drobné drámy svojich vzájomných averzií a animozít, ktorým v médiách prisudzujú význam vesmírnej katastrofy, aby nakoniec odchádzali, často len po krátkom služobnom predvádzaní divadla, do zabudnutia v šere väčšej či menšej trafiky.

Niečo alebo niekto však musí predstavovať v demokracii kontinuálnu moc, ktorá systém drží pohromade aj v čase, keď na povrchu prebiehajú malé vojny politikov. Je to nevyhnutné a zákonité. Bez tohto jednotiaceho kontinuálneho prvku by sa zrútil každý politický systém.

V starých režimoch, ktoré sa v Európe začali rozpadať počas 18. storočia, bola kontinuita moci zjavná, viditeľná a dokonca hmatateľná. Posvätná postava panovníka, kult jeho legitímnych potomkov (a prehliadanie ľavobočkov), rodinný charakter odovzdávania moci vystavený na piedestál a k uctievaniu, predstavovali zreteľnú definíciu moci, siahajúcu od nebeskej klenby až po posledného richtára v dedine.

Samozrejme, boli rôzne kliky, strany, dvorské intrigy, násilnosti, zlo, vraždy, ale len ako niečo, čo bolo skryté pred zrakom vladára, zákerné, hriešne, niečo, čo chcelo ohroziť – jeho viditeľnú moc a dôstojnosť. Ako niečo, čo s ňou bolo v rozpore, tak ako bola s touto mocou kresťanského panovníka v rozpore každá tajná, pred zrakom ukrytá a napohľad neviditeľná politická moc. Všetko politicky tajné a skryté, bolo zlé.

Z toho pramení detailne prepracovaná ceremoniálnosť, ktorú opisuje Johannes Hautzinga v Jeseni stredoveku alebo Jean-Paul Roux vo svojom Kráľovi. Neustále viditeľné predvádzanie moci, ktoré do sveta hlásalo: toto je legitímna, Bohom posvätená moc, ktorá sa ráno oblieka pred desiatkami očí, ktorej viditeľní potomkovia sú vychovávaní a prezentovaní pred zrakom verejnosti, ktorých slová a vôľa sú kontinuálnym a viditeľným prejavom moci, za ktorou už žiadna iná legitímna moc nie je a nemôže byť. Všetko, čo by chcelo byť poza to, mimo to a proti tomu, je skryté a zlé.

Aby sme pochopili ako kresťania lepšie kontrast medzi mocou skrytou a viditeľnou, môžeme si pomôcť analógiou kontrastu medzi Cirkvou a ezoterickou sektou. Nie nadarmo hovorili kresťanskí panovníci o tajných politických intrigách, ako o politických sektách.

Cirkev a jej učenie, tak ako nám ho zanechal Spasiteľ, neobsahuje žiadnu skrytú náuku, nič čo by bolo určené len ušiam úzkej elity. Všetko je zjavné a nič Bohom zjavené nesmie byť utajené ani pred tým najmenším a najhlúpejším veriacim katolíkom. Moc duchovná je viditeľná a hierarchická, kopírujúc stvorenú prirodzenosť siaha od pápeža až po posledných kresťanských rodičov.

Ezoterická sekta, ktorej vládne guru, zasvätenec alebo zasvätenci, skrýva svoju moc, skrýva svoju hierarchiu, skrýva svoju pravú tvár. Hovorí: ja nemám moc, ja nemám hierarchiu, ja nemám konkrétnu tvár.

Henri Leopold Lévy, Korunovácia Karola Veľkého – detail
zdroj: Collection GetArchive

Vo svete, podobne ako v náboženstve, neexistuje moc ľudová, autoritatívna, demokratická či fašistická, ale sú len dva druhy moci:

moc viditeľná – pravdovravná, ktorá nezastiera pred ľuďmi pravú povahu sveta a ľudstva postihnutého dedičným hriechom a ktorá hovorí: je to také, aké to je, lepšie to už nebude, neskrývajme pravý charakter moci, ktorá je prirodzene hierarchická, rodinná, dedičná a autoritatívna, ale postavme jednu kresťanskú rodinu na dobre viditeľný a pozorovateľný piedestál, kde bude niesť pred Bohom a pred naším svedeckým hlasom jasne viditeľnú zodpovednosť za výkon moci, kde bude moc jasne rozpoznateľná a jej štruktúra zjavná, kde všetko skryté a panovníkovi nepriateľské bude zlé a neprípustné. Od tejto viditeľnej štruktúry, tak ako vo viditeľnej štruktúre Cirkvi, sa potom budú odvíjať úrady, funkcie, služby a vládnutie. Tí, čo budú chcieť konať tajne, popierajúc viditeľnú a zjavnú moc, budú pochytaní a potrestaní.

moc neviditeľná, skrytá – klamlivá, ktorá nahovára ľuďom, napriek tomu, že v skutočnosti vládne, že vlastne neexistuje, že tí, čo pozorujú v zákulisí jej prejavy sú psychicky narušení jedinci s obsedantnými predstavami a fixnými ideami, že vládne v skutočnosti ľud, masa, ktorá si svojou vôľou niečo želá a tak sa aj stane (napriek zjavnej protikladnosti a rozporuplnosti miliónov týchto vôlí), že rýchlo sa striedajúci a meniaci politici bez reálnej zodpovednosti, ktorí nomádsky prídu, spasú a odídu, sú tí, čo určujú spolu s ľudom kontinuitu systému.

V skutočnosti, aj pri povrchnom zamyslení, je zrejmé, že ani ľud ani politici kvôli svojim antagonizmom a rozporuplnosti, nemôžu byť jednotiacim a stabilizujúcim prvkom v systéme. Musí ním byť niečo/niekto iné/iný.

Krátkym a jednoduchým exkurzom v pamäti, ktorá nás prenesie skúmaním prameňov do minulosti, ľahko určíme dátum doby, kedy táto skrytá, stabilizujúca moc začala udržiavať lodičku tzv. demokracie na vlnách rozbúrených dejinných vôd. Čas, keď odchádza postupne v každom európskom štáte reálna moc, zjavná, viditeľná, označená pre svoju zjavnosť, prirodzenosť a pravdivosť, ako moc „tyranská“, je zároveň nástupom moci hmlistej, ťažko viditeľnej, neustále unikajúcej zodpovednosti a kauzalite.

Je to doba, v ktorej odrazu začína ubúdať konkrétnych vinníkov udalostí a všetko začína naberať tvárnosť akéhosi nikdy nekončiaceho evolučného procesu, v ktorom to, čo bolo včera, je len predzvesťou toho, čo má prísť, a to, čo príde, je len dozvukom dejov minulých. Nič nie je uzavreté, nič dokonané, nikto nenesie zodpovednosť, nikto konkrétny nerozhoduje, za všetko môže ľud.

Z povahy technologických a spoločenských zmien, ktoré nastali v 18. storočí, sa dá ľahko vytušiť, kto v skutočnosti vládne v demokracii a kto udržiava jej kontinuitu a stabilitu. Sú to obchodnícko-priemyselné korporatívne sily, ktoré držia v rukách reálnu moc, avšak odmietajú prevziať za ňu zodpovednosť. Skvelou a rafinovanou fintou, ktorá lichotí ľudskej túžbe po neuskutočniteľnej neobmedzenej slobode, dokázali nahovoriť manipulovaným masám, že si samé vládnu.

Ich ťah bol uľahčený tým, že predchádzajúce staré režimy boli založené na viditeľnosti moci. Tak mohli skryté sily, po teatrálnom a demonštratívnom odstránení viditeľného „tyrana“, ktorý bol všetkým na očiach, dosadiť na jeho miesto abstraktnú, nikým nikdy nevidenú moc ľudu. Skrytí za touto fasádou, udržiavajú túto obchodnícko-priemyselnú pyramídovú hru na slobodu. Tá sa mohla počas 19. a 20. storočia úspešne rozvíjať vďaka osídľovaniu neobývaných častí sveta, kde sa ilúzia slobody (ako v Spojených štátoch, či v Amerike ako takej) mohla realizovať vďaka nedostupnosti moci do zastrčených kútov. Dočasná a lokálna nemohúcnosť skrytej moci bola vykladaná ako jej benevolencia. Akonáhle to technická báza umožnila, moc sa utužila. Avšak zostala skrytá a ďalej hrala svoje divadlo o slobode, aj keď čoraz topornejšie.

Ilustračný obrázok, zdroj: pexels.com

Dnes, po vyčerpaní všetkých možností ako živiť v ľude ilúziu slobody, teraz, keď už zjavne bude nutné pritiahnuť opraty, aby mohla byť kontinuita obchodnícko-priemyselnej moci zachovaná, sa zrejme bude povaha prezentácie meniť a oligarchovia sa k svojej moci priznajú, aby mohli razantne potlačiť nefunkčné požiadavky masy na predtým nimi deklarovanú slobodu.

Netešme sa preto pri politických otrasoch na individualistickú liberálnu slobodu v tom zmysle, ako nám ju prezentuje liberálna demokracia. Tá nikdy nepríde. Kľúčové je priznanie sa k moci a jej reálne zviditeľnenie. Až tento krok, ukazujúci pravú tvár sveta, môže byť odštartovaním procesu, ktorý prinesie pravdu. A o pravde nám povedal Náš Spasiteľ, aby sme ju hľadali, lebo nás oslobodí.

Z tejto pravdy potom možno môže vyrásť spoločnosť prinajmenšom pravdivá, v zmysle politickom a prinajlepšom kresťanská, v zmysle slobody. Za tieto Herkulesove stĺpy sa už nedá ísť ďalej.


PODPORTE PORTÁL CHRISTIANITAS

Váš príspevok je životne dôležitý pre udržanie a ďalší rozvoj portálu.
Prosíme Vás, podporte nás sumou:

5 € 10 € 20 € 50 €

Bráňme spolu vieru, rodinu a vlasť!

PDF (formát pre tlač)

Najnovšie články

Svet slniečkárov sa rúca v priamom prenose pred ich očami, ale oni ešte stále nič nepochopili

Origenes, významný ranokresťanský teológ, filozof a biblista, 2. časť

Šialenstvo napreduje: Teológ chce v Cirkvi partnerstvá nadivoko, bez sviatosti, aj manželstvá na skúšku. Rozvod vraj môže byť „zrelé rozhodnutie“

Exorcista: „Obdobie covidu bolo obdobím masívnej démonickej aktivity, ktorá sa odvtedy len zhoršuje“