Španielske rytierske rády a ich význam pre zjednotenie Španielska (1170 – 1493), 2. časť

Branislav Krasnovský
19. decembra 2024   História

predchádzajúca časť:
Španielske rytierske rády a ich význam pre zjednotenie Španielska (1170 – 1493), 1. časť

***

V prvej časti seriálu o španielskych rytierskych rádoch sme si povedali, že moslimovia dobyli v roku 711 veľkú časť Španielska, pričom zničili kresťanské Vizigótske kráľovstvo. Porážka bola natoľko krutá, že sa kresťania udržali len v Pyrenejách a moslimské hordy prenikli až do Francúzska, kde ich zastavil franský panovník Karol Martell v bitke pri Poitiers v roku 732.

Počiatočná fáza reconquisty (711 – 1000)

Mnohí Španieli sa však nezmierili s moslimskou okupáciou a kráľovstvá Kastílie, Astúrie, Leónu, Katalánska, Navary, Galície bránili s húževnatosťou katolícke územia i katolícky ľud. Spomenuli sme si aj vizigótskeho šľachtica Pelagia, ktorý na troskách Vizigótskej ríše vybudoval práve kráľovstvo Astúrie a v bitke pri Cavodange uštedril spolu so svojimi mužmi moslimom drvivú porážku. Takisto sme si spomenuli, že po tejto víťaznej bitke potom Astúrčania postavili svätyňu Panne Márii v Cavodonge, ktorá je často navštevovaná aj dnes.

V španielskych dejinách sa tak začalo obdobie tzv. reconquisty – znovuoslobodenia moslimami obsadeného územia. Malé kráľovstva hrdinsky bojovali a tento boj sa víťazne skončil až v roku 1492, kedy španielsky kráľovský pár Izabela I. Kastílska a Ferdinand I. Aragónsky dobyli poslednú moslimskú pevnosť Granadu a vzali z moslimských rúk celé Španielsko.

Počiatočná fáza reconquisty sa skončila okolo roku 1000. Po tomto roku sa rozpadla aj jednota moslimov v Španielsku, takže León, Kastília, Navara, Aragónsko či Astúria začali konsolidovať svoju moc a postupne oslobodzovali smerom na juh ďalšie územia. Na území Galície sa etablovalo nové Portugalské kráľovstvo.

Francisco Pradilla y Ortiz (1848 – 1921) bol nesmierne nadaný španielsky maliar, ktorý namaľoval množstvo obrazov s tematikou španielskych dejín. Ako profesionálny historik jeho obrazy obdivujem, pretože svoje námety konzultoval s odborníkmi a držal sa historických faktov. Osobne ma nesmierne priťahuje jeho obraz Juana Šialená, ktorý namaľoval v roku 1877. Juana Šialená bola dcérou Izabely I. Kastílskej a Ferdinanda I. Aragónskeho. Jej stará mama, Izabela Portugalská, trpela psychickou chorobou.

Juana sa vydala za Filipa I. Krásneho a mala s ním šesť detí, z ktorých najvýznamnejšími boli Ferdinand I. Habsburgský, ten sa v roku 1526 po bitke pri Moháči stal uhorským kráľom a s ním zasadla na uhorský trón habsburgská dynastia a Karol I. španielsky a nemecký panovník, ktorý vládol týmto národom v prvej polovici 16. storočia (landsknechti, španielske tercie, Sacco di Roma, vojny v Nemecku, boj proti Lutherovým herézam, Turkom, vojny o Taliansko, obsadenie Neapolska, conquista Latinskej Ameriky…), ktorý bol jedným z mojich najobľúbenejších panovníkov v dejinách, spoločne so svojím synom, Filipom II.

Keď Filip I. Krásny náhle umrel, Juana sa pomiatla. Odmietla svojho manžela pochovať a žiarlila dokonca aj na mníšky, ktoré sa modlili pri jeho rakve. Nakoniec ju nechal po smrti matky Izabely jej otec Ferdinand Aragónsky zavrieť v kláštore v Tordesillas, kde ju ďalej držal po smrti Ferdinanda I. Aragónskeho aj jej syn Karol I. a v tomto kláštore aj Juana Šialená umrela. Po smrti ju pochovali v rodinnej hrobke po boku manžela. Jej manželstvo s Filipom I. Krásnym bolo poznačené vášňou aj konfliktmi. (Všetky deti z ich manželstva vychovávali starí rodičia Izabela I. Kastílska a Ferdinand I. Aragónsky).

Obraz Francisca Pradilla a Ortiz som po prvýkrát objavil v jednej maďarskej historickej knihe u mojej starej mamy cez letné prázdniny a už ako dieťa ma nesmierne fascinoval. Tá depresia a bezútešnosť sršiace z obrazu sú priam hmatateľné…

Obraz zobrazuje Doñu Juanu na kastílskej planine pri rakve jej zosnulého manžela, Filipa I. Krásneho. Podľa historických záznamov bola Jana natoľko zničená z jeho skonu, že odmietla pohreb a niekoľko mesiacov cestovala s jeho telom v rakve po krajine.

Na obraze je Jana zobrazená ako žena plná smútku, izolácie a šialenstva. Stojí osamelá v tmavom oblečení, jej tvár vyjadruje hlbokú melanchóliu a zúfalstvo. Okolití dvorania a kňazi ju sledujú z diaľky, akoby nedokázali pochopiť jej stav.

Obraz zachytáva chladnú, pochmúrnu atmosféru kastílskej krajiny, čo zosilňuje tragický charakter scény. Tmavé mračná a zničená krajina okolo rakvy symbolizujú nielen fyzický, ale aj emocionálny stav Jany.

Scéna, ktorú obraz zobrazuje, má svoje korene v historických záznamoch, hoci niektoré detaily sú dramatizované pre umelecký efekt. Tento obraz získal uznanie na medzinárodnej výstave v Paríži v roku 1878 a upevnil Pradillovu povesť ako jedného z najlepších historických maliarov svojej doby.

Pradilla bol známy svojou schopnosťou kombinovať detailnú realistickú techniku s emocionálne silnými kompozíciami. Obraz je precízne realistický, so zameraním na detaily – od výrazov tvárí po textúru oblečenia a krajiny. Napriek realistickému štýlu je obraz nabitý romantickými prvkami, ktoré zdôrazňujú tragédiu a psychický stav kráľovnej vdovy.

Doña Juana la Loca zostáva symbolom tragédie, politickej manipulácie a zložitosti historických postáv. Obraz aj dnes fascinuje divákov svojou dramatickosťou a hĺbkou, pričom ponúka nielen pohľad do histórie, ale aj nadčasový komentár o láske, strate a ľudskej zraniteľnosti.

Alfonz VI. z Kastílie a Leónu, oslobodenie Toleda a porážka pri Sagrajas

Dôležitým momentom v dejinách reconquisty sa stal rok 1085, kedy jeden z najvýznamnejších španielskych panovníkov Alfonz VI., panovník Kastílie a Leónu, oslobodil Toledo z rúk moslimov.

Alfonz VI. (1040 – 1109), známy ako „Cisár všetkých Hispánií“, bol významným kráľom Leónu, Kastílie a Galície. Zohral kľúčovú úlohu v reconquiste, najmä oslobodením mesta Toledo v roku 1085, ktoré sa považuje za jeden z najväčších úspechov kresťanských kráľovstiev v boji proti moslimskej nadvláde na Pyrenejskom polostrove.

Alfonz bol synom Ferdinanda I. Veľkého, kráľa Leónu a Kastílie, a jeho manželky Sanchy Leónskej. Po smrti otca v roku 1065 bolo kráľovstvo rozdelené medzi jeho synov: Sancho II. dostal Kastíliu, Alfonz VI. León, García Galíciu.

Po sérii rodinných konfliktov, vrátane smrti Sancha II. v roku 1072, sa Alfonz stal vládcom zjednotených kráľovstiev Leónu a Kastílie. Alfonz VI. upevnil svoju moc nielen vojenskými výbojmi, ale aj strategickými manželstvami a diplomaciou.

Tituloval sa ako „Cisár všetkých Hispánií“ (Imperator totius Hispaniae), čím si nárokoval nadvládu nad všetkými kresťanskými i moslimskými kráľovstvami na Pyrenejskom polostrove.

V 11. storočí bola moslimská Andalúzia oslabená vnútornými konfliktmi a rozpadom na malé nezávislé štáty (taifas), ktoré boli často voči kresťanským kráľovstvám v defenzíve. Toledo, hlavné mesto bývalého Vizigótskeho kráľovstva a jedno z najvýznamnejších kultúrnych a politických centier Andalúzie, bolo ovládané taifou Toledo pod vládou kráľa Al-Qádira. Ten, oslabený vnútornými nepokojmi a tlakom iných moslimských vládcov, požiadal Alfonza VI. o pomoc, čo umožnilo kresťanom postupne preniknúť do toledskej oblasti.

Roku 1085 sa Alfonz VI. rozhodol obsadiť mesto. Po krátkom obliehaní bolo Toledo 25. mája 1085 odovzdané kresťanským silám bez veľkého krviprelievania. Oslobodenie mesta malo pre katolíkov v Španielsku nesmierny význam, pretože Toledo bolo kedysi hlavným mestom kresťanského Vizigótskeho kráľovstva pred moslimskou inváziou v roku 711.

Toledo sa po znovudobytí stalo kresťanským kultúrnym a politickým centrom. Alfonz VI. prejavil miernu politiku voči moslimskému obyvateľstvu, pričom umožnil mnohým zostať v meste a zachovať si svoje zvyky. Táto tolerancia podporila neskorší rozkvet toledskej školy prekladateľov, kde sa prekladali arabské, grécke a hebrejské texty do latinčiny, čím sa Toledo stalo centrom európskej učenosti.

Historické centrum Toleda patrí k mojim obľúbeným miestam v Európe. odporúčam ho navštíviť vo februári, keď je tam príjemných 20 stupňov a nie 50. 🙁 Vo vojenskom múzeu (Museo del Ejército Alcazar Toledo) som strávil celý deň po seminári silatu a v toledských obchodíkoch s chladnými zbraňami som konečne pochopil, prečo ženy túžia mať desiatky kabeliek. Ja keby som mal v Tolede voľných 5000 eur, tak by som ich s najväčšou pravdepodobnosťou všetky minul na kúpu španielskych navajas a portugalských nožov navalhas či španielskych rapírov alebo mečov espada ropera, úplne rovnako ako by ich ženy minuli na kabelky… Ale keďže som takou sumou nedisponoval, kúpil som si len jednu toledskú navaju za asi 300 eur…

Bojovní moslimskí Almorávidi zo severnej Afriky reagovali na stratu Toleda a začali ohrozovať kresťanské územia. V roku 1086 porazili Alfonza VI. v bitke pri Sagrajas (pri meste Badajoz), čo na čas zastavilo kresťanský postup v rámci reconquisty.

Táto bitka sa odohrala 23. októbra 1086 a bola významnou udalosťou obdobia reconquisty. Katolícke jednotky vedené Alfonzom VI. Kastílskym utrpeli ťažkú porážku od marockých moslimov vedených Jusufom ibn Tašfinom, vodcom Almorávidov zo severnej Afriky.

Kresťanské vojsko, tvorené vojakmi Leónu, Kastílie, Astúrie, Aragónska a Navary bolo menšie, no jeho vojaci boli nesmierne hrdí a odvážni.

Jusuf ibn Tašfin rozdelil svoje jednotky na tri línie: prednú tvorili vojská taifa kráľovstiev, ktoré mali vyčerpať kresťanov. Druhú líniu tvorili samotní Almorávidi, elitní bojovníci. Tretia línia bola rezervná, pripravená zasiahnuť v rozhodujúcom okamihu.

Alfonz VI. začal bitku pomerne agresívnym útokom a spočiatku slávil čiastočné úspechy, keď zatlačil prvú líniu moslimských síl. Moslimské jednotky však postupne zatiahli kresťanov do pasce. Almorávidi nasadili svoju rezervnú líniu, čím obkľúčili a zničili veľkú časť kresťanského vojska. Alfonz VI. bol v bitke zranený, podarilo sa mu spolu s časťou svojho vojska uniknúť.

Španielski katolíci utrpeli obrovské straty, veľká časť Alfonzovho vojska bola v boj zabitá alebo zajatá. Víťazstvo nad katolíkmi upevnilo Jusufovu autoritu medzi moslimami na Pyrenejskom polostrove a znamenala tiež dočasné pozastavenie reconquisty. Almorávidi sa stali dominantnou silou v Andalúzii a postupne pohltili taifa kráľovstvá, čím zjednotili moslimské územia pod svojou vládou.

Porážka kresťanov však neznamenala úplné víťazstvo moslimov, pretože krátko nato sa Jusuf ibn Tašfin vrátil do severnej Afriky a zanechal správu územia miestnym vládcom.

Reconquista pokračovala v ďalších desaťročiach, no už podstatne pomalšie ako do roku 1085. Bitka pri Sagrajas ukázala, že pred katolíkmi stojí ešte veľmi dlhá a náročná cesta. Stala sa pripomienkou, že reconquista bude vyžadovať ďalšiu mobilizáciu síl a zdrojov.

Bitka pri Sagrajas zostáva jednou z najvýznamnejších epizód reconquisty a ukazuje komplexnú dynamiku medzi moslimskými a kresťanskými mocnosťami na Pyrenejskom polostrove. Jej dôsledky zanechali hlboký vplyv na politiku a kultúru regiónu.

Pripájam podrobné a zaujímavé video o bitke pri Sagrajas z platformy YouTube pre tých, ktorí by si chceli prehĺbiť vedomosti o španielskej reconquiste, vrelo odporúčam:

El Cid, rytier bez bázne a hany, idol španielskeho katolíckeho rytierstva

V rámci tejto fázy reconquisty nie je možné nespomenúť rytiera Rodriga Diazade Vivar, známeho pod prezývkou El Cid (približne 1043 – 1099). El Cid bol legendárny kastílsky rytier a vojvodca, ktorý zohral významnú úlohu počas reconquisty. Jeho meno „El Cid“ pochádza z arabského „as-Sajjíd“ (pán) a španielskeho „Campeador“ (bojovník). Stal sa ikonickou postavou španielskej histórie a legendy, symbolom rytierstva, odvahy a vojenskej zdatnosti.

Narodil sa v meste Vivar, neďaleko Burgosu v Kastílii, v šľachtickej rodine nižšieho postavenia. V mladosti slúžil na dvore kastílskeho kráľa Ferdinanda I. Veľkého a neskôr jeho syna Sancha II. Kastílskeho. Sancha II. podporoval vo vojnách proti jeho súrodencom, no po smrti Sancha II. začal slúžiť jeho bratovi Alfonzovi VI. Kastílskemu. Patril k vynikajúcim bojovníkom a moslimovia sa ho nesmierne báli.

V roku 1081 sa dostal u Alfonza VI. Kastílskeho do nemilosti (mal množstvo nepriateľov, ktorí proti nemu intrigovali) a ten ho vyhnal z Kastílie. El Cid sa začal živiť ako žoldnier a bojoval nielen za mnohých malých španielskych vládcov, ale aj za moslimov v ich bratovražedných vojnách. Postupne si získal povesť neporaziteľného bojovníka. Jeho vojenský um chýbal Alfonzovi VI. Kastílskemu v bojoch o Toledo v roku 1085 a najmä v bitke pri Sagrajas v roku 1086.

V roku 1094 sa mu podarilo stať sa vládcom Valencie a tu aj v roku 1099 umrel. Po jeho smrti vládla vo Valencii jeho vdova Jimena Diaz, ale v roku 1102 Almorávidi Jimenu Diaz a jej posledných verných vyhnali z Valencie.

Na počesť „El Cida“ vznikol v 12. storočí stredoveký epický spev, ktorý oslavuje El Cida ako dokonalého katolíckeho hrdinu a rytiera. Tento spev opisuje jeho úspechy, vyhnanstvo, česť a romantizuje jeho život – „El Cid“ je zobrazovaný ako ideálny katolík, vzor cnosti a jeden z najväčších hrdinov reconquisty, aj keď jeho činy a motívy neboli vždy striktne náboženské. El Cid symbolizuje silu katolíckej expanzie, aj realitu multikultúrneho Pyrenejského polostrova.

Ako vojvodca prejavil výnimočné strategické myslenie a schopnosť viesť armády, čo z neho robí jednu z najvýznamnejších vojenských postáv svojej doby.

Historický El Cid bol komplexnou postavou – pragmatický a ambiciózny, ale zároveň lojálny voči svojim ideálom. Literárny El Cid je idealizovaný ako dokonalý kresťanský rytier, čo zdôrazňuje jeho miesto v španielskej kultúrnej pamäti. Jeho život a činy inšpirovali mnohé umelecké diela, vrátane literatúry, divadla a filmu.

Zábery z filmu El Cid, scéna oslobodzovania Valencie z moslimských rúk:

Najznámejším moderným spracovaním je film El Cid z roku 1961 s Charltonom Hestonom v hlavnej úlohe, ktorý romantizuje jeho život a činy.

V ďalšej časti sa už dostaneme v rámci reconquisty k nesmierne dôležitej bitke pri Las Navas de Tolosa v roku 1212 a postupne aj k informáciám o rádoch Santiago, španielskych a portugalských templároch, Alcantara a Calatrava.

(Pokračovanie)

PDF (formát pre tlač)