Španielske rytierske rády a ich význam pre zjednotenie Španielska (1170 – 1493), 1. časť

Branislav Krasnovský
4. decembra 2024   História

Po hudbe, architektúre či výtvarnom umení by som sa opäť rád vrátil k obľúbenej téme a venoval jej sériu niekoľkých článkov – katolícki vojaci, armády a katolícke víťazstvá. Určite mnohí poznáte známe latinské príslovie „Inter arma silent musae“, čo sa voľne prekladá ako „Keď rinčia zbrane, mlčia múzy“. Že to nie je celkom pravda dokazuje práve obdobie baroka, ktoré sa formovalo aj počas tridsaťročnej vojny (1618 – 1648), jedného z najdrastickejších vojenských konfliktov 17. storočia. Alebo zjednodušene povedané – zvrátené ľudstvo, ktoré sa vzdialilo od Boha bolo potrestané vojnami, biedou, chorobami, čo viedlo k opätovnému rastu zbožnosti a rozmachu nádherného baroka.

Takže, v niekoľkých nasledujúcich článkoch by som rád čitateľov zoznámil so španielskymi rytierskymi katolíckymi rádmi, ktoré sú úzko späté s obranou katolíckej viery pred moslimským nebezpečenstvom.

Katolíci bojujúci v španielskych rytierskych vojenských rádoch sa v širšej miere nezúčastňovali križiackych ťažení, pretože od roku 711 viedli vojny za oslobodenie Pyrenejského polostrova z rúk militantných moslimov. Členovia rytierskych rádov Santiago, Calatrava, Alcantara, Montesa, kastílski rytieri sv. Jána, členovia Kristovho rádu (španielski a portugalskí templári po roku 1314) neváhali položiť svoje životy za obranu katolíckeho obyvateľstva, viery a katolíckeho spôsobu života.

Spravodlivá verzus nespravodlivá vojna

Čo sa týka vojen, učenie katolíckej Cirkvi o vojne vychádza z Božieho prikázania „Nezabiješ“. Toto prikázanie poukazuje na nemorálnosť vražedného hnevu a nenávisti. Hnev je túžba po pomste, túžba spôsobiť zlo svojmu nepriateľovi, zabiť ho alebo mu spôsobiť zranenia a bolesť. Kristus v Evanjeliu jasne hovorí: „Pred súd pôjde každý, kto sa na svojho brata hnevá“ (Mt 5,22). Ale ja vám hovorím: Milujte svojich nepriateľov a modlite sa za tých, čo vás prenasledujú, aby ste boli synmi svojho Otca, ktorý je na nebesiach“ (Mt 5,44–45).

Rešpektovanie ľudského života a jeho rozvoj si vyžadujú mier. Mier je „pokoj poriadku, dielom spravodlivosti a dôsledkom lásky“(Iz 32,17). Pozemský mier je obrazom a ovocím pokoja Kristovho, Kristus svojou krvou na kríži „v sebe samom zabil nepriateľstvo“ (1468) (Ef 2,16), zmieril ľudí s Bohom a urobil zo svojej Cirkvi sviatosť jednoty ľudského pokolenia a jeho zjednotenia s Bohom. „On je náš pokoj“ (Ef 2,14). A vyhlasuje: „Blahoslavení tí, čo šíria pokoj“ (Mt 5,9).

Tí, čo sa zriekajú násilných a krvavých akcií a v záujme zachovania ľudských práv používajú obranné prostriedky, ktoré sú naporúdzi aj tým najslabším, vydávajú svedectvo o evanjeliovej láske, ak sa to nedeje na úkor práv a povinností iných ľudí a spoločností. Piate Božie prikázanie zakazuje úmyselné ničenie ľudského života. Aby sme sa vyhli zlu a nespravodlivosti, ktoré prináša každá vojna, mali by sme sa vrúcne modliť, aby nás Božia dobrota oslobodila od vojny a jej dôsledkov.

Každý občan a každý vládny činiteľ je povinný pričiniť sa o to, aby sa vyhlo vojnám, no nie vždy sa to darí. V histórii je množstvo príkladov, ako mnohé krajiny viedli nespravodlivé vojny a množstvo príkladov vedenia spravodlivých vojen, kedy sa napadnutá strana bránila násiliu a brachiálnej nepriateľskej moci. Aj počas vojny by mal zostať v platnosti morálny zákon a teda nie je dovolené všetko. Je potrebné rešpektovať práva nebojujúcich, ranených vojakov a zajatcov a ľudsky s nimi zaobchádzať.

Ak niekto napadne cudziu krajinu, aby získal jej zdroje, ohrozil obyvateľov – pácha zločin. Slepá poslušnosť nie je dostačujúcim dôvodom na ospravedlnenie tých, čo sa takýmto nariadeniam podriaďujú. Preto vyhladenie obyvateľstva, národa alebo národnostnej menšiny treba odsúdiť ako smrteľný hriech. Je morálnou povinnosťou vzoprieť sa rozkazom, ktoré nariaďujú genocídu civilného obyvateľstva a každá vojnová akcia, ktorá smeruje k likvidácii rozsiahlych obytných aglomerácií aj s ich civilnými obyvateľmi je zločinom proti Bohu i proti samému človeku, ktorý treba rázne a bez váhania odsúdiť.

Keďže ľudia sú hriešnikmi, hrozí im neustále nebezpečenstvo vojny a bude im hroziť až do Druhého Kristovho príchodu. Ale v miere, v akej zjednotení v láske premôžu hriech, premôžu aj násilie, kým sa nesplnia Božie slová: „Z mečov si ukujú radlá, zo svojich kopijí viničné nože. Národ proti národu nezdvihne meč a nebudú sa viac priúčať boju.“ (Iz 2,4)

Netreba však zabúdať, že zákaz vraždy samozrejme neruší právo brániaceho zneškodniť nespravodlivého útočníka. Oprávnená obrana je závažnou povinnosťou pre toho, kto je zodpovedný za život iných alebo za spoločné dobro.

Pár slov o reconquiste

Španielska reconquista bola sériou vojenských, politických a náboženských kampaní na Pyrenejskom polostrove, ktoré trvali od 8. storočia do konca 15. storočia. Ich cieľom bolo znovuzískanie území ovládaných moslimami (známych ako Al-Andalus) kresťanskými kráľovstvami.

V roku 711 arabské a berberské vojská pod vedením Tárika ibn Zijáda porazili germánske Vizigótske kráľovstvo v bitke pri Guadalete. Po tomto víťazstve moslimovia ovládli väčšinu Pyrenejského polostrova, ktorý nazvali Al-Andalus.

Po porážke a zničení Vizigótskeho kráľovstva na jeho troskách vzniklo niekoľko malých katolíckych kráľovstiev ako napr. Astúria, Leon, Kastília, Katalánsko, Navarra či Aragon. Tieto kráľovstvá vstúpili napriek tomu, že boli slabšie do bojov proti moslimom.

Katolícky odpor získal prvé víťazstvo v španielskej Astúrii, kde v roku 718 porazil vizigótsky šľachtic Pelayo moslimské sily v bitke pri Covadonge, čo sa považuje za symbolický začiatok reconquisty.

Pelayo (Pelagius), bývalý vizigótsky šľachtic sa postavil do čela malého odboja proti moslimskej nadvláde. Stal vodcom skupiny kresťanských utečencov a miestnych obyvateľov, ktorí odmietli uznať moslimskú nadvládu. Uvedená bitka sa odohrala v horskej oblasti Covadonga v dnešnej Astúrii, ktorá poskytovala výhodu svojim obrancom.

Moslimská armáda, vedená guvernérom Al-Andalusu, poslala oddiel, aby potlačil Pelayovo povstanie. Malá kresťanská armáda, údajne mala len niekoľko stoviek bojovníkov, využila znalosť terénu a tunajších úzkych priesmykov. Katolíci nielenže dokázali odraziť moslimský útok, ale spôsobili moslimským vojskám značné straty. Pelayo a jeho muži dosiahli významné víťazstvo.

Moslimská armáda sa po porážke stiahla, čím Pelayo získal kontrolu nad časťou Astúrie a stal sa tak prvým panovníkom Astúrskeho kráľovstva, ktoré iniciatívne ako prvé pozdvihlo meč proti moslimom. Zároveň sa stal španielskym hrdinom hnutia reconquisty, ktoré posilňovalo národnú a náboženskú identitu španielskych katolíkov. Bitka pri Covadonge sa stala symbolom španielskeho kresťanského odporu voči islamu a znovuzrodenia kresťanskej moci na Pyrenejskom polostrove.

V Covadonge zbožní astúrski katolíci postavili katolícky chrám a začali uctievať Madonnu z Covadongy, úcta k Madonne z Covadongy je živá dodnes.

Moslimovia však skonsolidovali svoje sily a vrhli sa nielen na malé španielske štátiky na úpätí Pyrenejí, ale v roku 732 prenikli aj cez Pyreneje do južného Francúzska až k Poitiers.

Ich úspešný prechod cez pohorie a príchod do južného Francúzska až k Poitiers neveštil pre západnú Európu nič dobré. No práve v bitke pri Poitiers sa podarilo franskému šľachticovi Karolovi Martelovi, majordómovi Franskej ríše rozdrviť obrovskú moslimskú armádu, porazení moslimovia utiekli späť za Pyreneje.

Bitka pri Poitiers bola jednou z najvýznamnejších bitiek stredovekej Európy a mala veľký vplyv na vývoj katolíckeho Západu. Karol Martel dokázal uštedriť krutý výprask moslimským dobyvateľom, ktorých viedol Abd ar-Rahmán al-Ghafiqí, jeden z najvýznamnejších vojenských veliteľov umajjovského arabského kalifátu, ktorého centrum sa nachádzalo v dnešnej Andalúzii.

Karol Martel postavil pred bitkou svojich pešiakov do tvaru falangy, o ktorú sa rozbili útoky moslimskej jazdy. Moslimská odvaha a bojaschopnosť sa zrútila, keď Frankovia zabili Abd ar-Rahmána al-Ghafiqího, pretože po smrti hlavného veliteľa vypukol v moslimských radoch chaos. Moslimovia, prenasledovaní Frankmi ustúpili až za Pyreneje, pričom ich pri ich úteku napádali vojská jednotlivých španielskych malých štátov, ktoré sa ubránili v nehostinných pyrenejských horách moslimskému besneniu (Kastília, Katalánsko, Astúria Aragónsko, Leon, Navarra).

Bolo len otázkou času, kedy sa španielska katolícka vojenská tradícia, odvaha a zmysel pre zodpovednosť pretavia do vzniku rytierskych rádov. Súbežne s tým, ako sa etabloval rytiersky stav v stredovekej spoločnosti bolo zrejmé, že sa objavia aj španielske rytierske katolícke rády, v ktorých by za Krista a obranu katolíckej viery bojovali španielski muži nielen šľachtického, ale aj prostého pôvodu.

Jedným z najstarších a najváženejších španielskych rytierskych rádov bol rád Santiago (Orden de Santiago), ktorý bol založený v 12. storočí s cieľom chrániť španielskych pútnikov na ceste do Santiaga de Compostela pred nájazdmi moslimských Maurov, šíriť katolícku vieru a zatláčať Maurov smerom na juh ku Granade.

Rád mal znak červeného kríža v tvare meča so štylizovanými ľaliami na ramenách, symbolizujúcimi rytiersku čistotu a česť. Členovia rádu mohli byť len šľachtici, ktorí žili v súlade s katolíckym učením a hodnotami a ktorí prisľúbili poslušnosť a vernosť rádu.

Je zaujímavé, že spočiatku členovia rádu Santiago (ale aj iných španielskych rytierskych rádov) skladali sľuby čistoty, chudoby a poslušnosti – rovnako ako členovia rytierskych rádov vo Svätej Zemi (najznámejší sú talianski johaniti, francúzski templári či nemeckí rytieri), v neskoršom období sa však členovia španielskych rytierskych rádov mohli ženiť.

(Pokračovanie)

PDF (formát pre tlač)