Slovenským vlastizradcom sa to nakoniec podarilo: Migranti prídu! Aké dôležité je mať Filipa… a Šimka

Branislav Michalka
10. júna 2023   Politika   Komentár

A pôjde to. Aj bez referenda, a dokonca aj bez toho slávneho parlamentarizmu. Direktívne a úradnícky. S pomocou úradníckej vlády. A v nerozbornej jednote s Európskou úniou, samozrejme. Migranti sa nakoniec asi budú prerozdeľovať a Ibrahim Majga už zrejme nebude jediný, koho navlečú v rámci mimovládnej (ale zrejme už aj vládnej) propagandy do slovenského kroja, aby nám demonštrovali neo-kunderovskú „neznesiteľnú ľahkosť asimilácie“.

Posmešky ľavicovo liberálnych propagandistických úderiek, ktoré na odporcov prerozdeľovania migrantov dlhé roky ukazovali ako na trápnych „dezinformátorov“, údajne strašiacich dobrých občanov tým, čo nikdy nepríde, nehrozí a nebude, budú upratané do najspodnejších pamäťových poschodí Ministerstva pravdy. Nikto nikoho neoklamal, a už vôbec nie EÚ a jej slovenské cvičené tulene, ktorým sa pri cirkusových vystúpeniach na ňufákoch čoraz radostnejšie vrtia dúhové balóny.

Fortieľ a ako na to

Vytrvalému šťastie praje. To si zrejme uvedomujú tak svetoví neomarxisti, ako aj ich výkonná centrála v Bruseli a preto dovtedy hučali do Európy, až ju nakoniec uťahali. Keď to všetko na Západe začínalo a ľudia ako Enoch Powell, univerzitný konzervatívec stredného prúdu, sa stali cez noc extrémistami, lebo presne uvideli v prorockom vytržení zdravého rozumu davy migrantov a „potoky krvi“, tak sa všetci liberáli chytali za bruchá a ťukali si na čelá. Pre istotu však Powella vyhodili z Konzervatívnej strany.

Keď to začalo pred cca 10 rokmi na Východe, nastala rovnaká brucho-čelová „posunkovčina“ a hory nesmierne „vtipných“ Cynických oblúd nám ukazovali priemerného ohlúpnutého Slováčika zo všetkých strán, ako diamant z Ružového pantera, aby demonštrovali jeho úbohosť, s ktorou podlieha zbytočnej panike a hoaxom.

A tak ako si na Západe v 60. rokoch minulého storočia mysleli, že sa im to nemôže stať a stalo sa, tak si aj východoeurópske davy nahovárali, že to všetko je ďaleko, že máme kultúrnu autonómiu, nebodaj dokonca suverenitu, vlasteneckých politikov a podobné nezmysly.

Avšak tlak sa neustále stupňoval, migrantov nielenže nikto nechytal a nevracal späť, ale boli celou globalistickou klikou neustále huckaní, podporovaní, protežovaní, dotovaní, glorifikovaní a vítaní. Od šéfa OSN, cez Merkelovú, Leyenovú, a aj „konzervatívnu“ Meloniovú, až po pápeža a dobrého, mierne dezorientovaného strýčka Joea – všetci nám chceli tento sociálny poklad venovať a darovať. Nikto nič neriešil a počet migrantov reálne neklesal. Len sa o nich prestalo písať.

No a teraz ich je už skutočne veľa. A keďže reakcie ľudu sú po veľkom covidovom cvičení preverené, navyše drahú demokraciu, aby sme citovali spolu so Švejkom redaktora Čubičku z Národnej politiky „obstúpili nejaké mraky“ v podobe všadeprítomného Putlera, situácia dozrela – bude sa zrejme prerozdeľovať. Nie môžu povedať len agenti platení z Moskvy. A s tými zatočíme…

Prorokyňa z Bruselu

V utorok 6. júna sa vývoj prerozdeľovacieho mechanizmu javil natoľko sľubne, že eurokomisárka pre vnútorné záležitosti Ylva Johanssonová radostne dopredu oznamovala, že nastane zlom v migračnej politike „už tento týždeň“. No a k tejto základnej informácii uvarila ešte trochu tej omáčky:

„Ide o to, aby sme mali európsku migračnú politiku. Keď spolupracujeme, sme silní. Nie je to hra s nulovým súčtom. Nie je to o víťazoch a porazených. Ak sa dohodneme na spoločnom prístupe k riadeniu migrácie humánnym, ale reštriktívnym spôsobom, všetci budeme víťazmi. Budeme tak schopní spoločne riadiť migráciu usporiadaným spôsobom.“

A dodala:

„Bez dohody sme všetci porazení. S dohodou sme všetci (?) víťazmi, vrátane migrantov. (!) Keď budeme spolupracovať, môžeme migrantov a utečencov prijať aj usporiadanejším spôsobom bez toho, aby sme riskovali ich životy.“

O životoch pôvodných Európanov pani komisárka evidentne príliš neuvažuje. Emigranti predovšetkým. Ale zároveň tušiac, že východných dezolátov netreba zbytočne plašiť, ubezpečila, že „nepredpokladá žiadne povinné premiestňovanie ľudí“. A všetci zaspinkali sladko…

Aktívny pionier 21. storočia

Všetko preto mohlo prebehnúť úplne hladko a nehlučne aj na Slovensku, lenže v scenári sa vyskytla chybička. Osvietený minister vnútra slovenskej úradníckej vlády Ivan Šimko, veterán prezliekania kabátov a straníckych tričiek, snáď v snahe dokázať, že je tým najprogresívnejším kresťanským politikom na Slovensku a v okolí, zatrúbil do útoku a vypustil zo svojej trúbky zvuky, na ktoré neboli Slováci zatiaľ mentálne narichtovaní:

„Slovensko by malo byť otvorené európskemu riešeniu utečeneckej témy a podieľať sa na ňom. Jednak preto, lebo nejde len o čísla, ale o milióny konkrétnych ľudských osudov, a jednak aj preto, aby sme boli solidárni s členskými štátmi Európskej únie, ktoré sú dnes prvé na rane,“ napísal na svojom facebooku.

Dokonca doplnil svoje ministerské extempore aj miniatúrnou homíliou s morálnym nábojom: „Ide o veľkú mravnú tému našej doby, a preto sa k nej nestavajme ani sebecky, ani alibisticky!“ Ergo, tí čo sú proti, sú už jasne morálne vydelení z kolektívu ako sebci a alibisti.

Notičky teda musel dostať pán minister od EÚ a pani prezidentky jednoznačné, a úlohu neohrozeného kresťanského slniečkára sa rozhodol zahrať s plným nasadením. Lenže zrejme prezradil dopredu viac ako bolo treba, pretože vzápätí nasledoval krik zo všetkých strán a politici, tušiac pred voľbami celú hrôzu tejto témy, vyrojili sa na úbohého suplikanta Šimka ako osy.

A to aj tí, ktorých by sme považovali za verných synov a dcéry matky Únie, sajúcich z jej životodarných prsníkov mlieko tolerancie a demokracie. Strana Hlas vyzvala Šimka, aby nemenil postoj v otázke migrácie, strana Smer varovala pred zmenou rétoriky, no a strany s národným pozadím samozrejme protestovali tiež, avšak, na nich až tak nezáleží.

Zmena nemenného

Ako to teraz tým Slovákom naservírovať, aby sa cap nažral a kapusta zostala celá? Nakoniec sa zľaknutý Šimko v Bruseli šalamúnsky zdržal hlasovania.

Lenže práve aj týmto zdržaním sa umožnilo to, po čom pišťali duše eurokratov už celé roky. Podarilo sa zmeniť dohody, ktoré boli v čase podpisovania označené ako nemenné – dohody o utečencoch.

A nastal deň štvrtý, i učinili ministri vnútra štátov EÚ dohodu na svoj obraz. A videli, že dohoda je dobrá a páči sa im. Stretli sa v Luxembursku a predstavte si, Johanssonová sa ukázala byť skutočnou prorokyňou. Ona to všetko predpovedala: dohodli sa na zmene pravidiel v oblasti migrácie a azylovej politiky EÚ.

Teraz bude podľa oficiálneho sloganu zabezpečená „rovnováha medzi solidaritou a zodpovednosťou“. Máme tomu rozumieť tak, že doteraz boli Európania s migrantmi solidárni a odteraz budú niesť za nich aj zodpovednosť? Nielen to. Vzniká nový „mechanizmus solidarity“ a v ňom sa uvádza čo? Čítajme a učme sa:

„Na vyváženie súčasného systému, v ktorom je za veľkú väčšinu žiadostí o azyl zodpovedných niekoľko členských štátov, sa navrhuje nový mechanizmus solidarity, ktorý je jednoduchý, predvídateľný a funkčný. Bude existovať minimálny ročný počet premiestnení z členských štátov, z ktorých väčšina osôb vstupuje do EÚ, do iných krajín bloku, ktoré sú takýmto príchodom menej vystavené.“

Ak toto nie je prerozdeľovanie, tak potom čo je to? Spokojní politici zároveň síce chlácholia a hovoria aj čosi o nejakej možnosti vykúpenia sa z relokácie, ale ako by to malo prebiehať?

Možno sa bude dať nakoniec z relokácie aj vykúpiť, ako sľubujú páni na uchlácholenie davu, ale ruku na srdce: má na to Slovensko dosť peňazí? A nebude nakoniec ekonomickejšie pre slovenských politikov vziať migrantov, dostať na nich dotácie, tie prehajdákať a odísť spokojne na Ibizu? Veď tak ako rozhodli o stovkách iných habaďúr, prečo by sa vyhli práve tejto? Budú to práve politici, kto bude rozhodovať o tom, akú alternatívu „solidarity“ Slovensko prijme. A hádajte trikrát, akú si po zrelom uvážení asi vyberú.

Brána sa otvorila

A už aj vidíme ako na fotografiách šťastných euro-politikov po dosiahnutí tohto víťazstva, úslužný a od slizu mierne lesklý pán minister Šimko podáva ruku súdružke komisárke Johanssonovej. Dobre odvedená práca.

Napriek tomu, že nový text interpretáciu v zmysle relokácie potvrdzuje, pán minister národu oznamuje:

„Slovensko sa preto pri hlasovaní zdržalo. Aj keď naša hlavná červená čiara a tou sú povinné kvóty, prekročená nebola. Dnes je už všeobecná zhoda, že povinné relokácie nie sú cestou pre riešenie migračných tokov do EÚ, čo Slovensko od začiatku požadovalo.“

Skutočne? A ako potom chápať vetu: „Bude existovať minimálny ročný počet premiestnení z členských štátov, z ktorých väčšina osôb vstupuje do EÚ, do iných krajín bloku, ktoré sú takýmto príchodom menej vystavené.“

A kto stanoví to „minimum“? A kto ho bude kontrolovať? A podarí sa ho nezvyšovať?

Brána je v každom prípade pootvorená, a bude sa dať otvoriť ešte viac. A práve o to išlo. Dôležité je, že sa otvorili možnosti, o ich využitie sa už globalistickí poskokovia na Slovensku postarajú. Nemusíme mať strach, že zvíťazí tá pre nás výhodnejšia verzia.

Nadšenie, s akým komentujú novú dohodu všetci globalisti nasvedčuje tomu, že nepôjde o žiadnu kozmetickú úpravu, ale pravdepodobne o úplne novú frizúru pre východoeurópskych dezolátov, v štýle afroúčesu, prípadne aj s burkou a turbanom. Nemecká ministerka vnútra Nancy Faeserová označila dohodu dokonca za „historickú“. Žeby nevedela, čo hovorí?

Proti sa postavilo len Maďarsko a Poľsko a ako píše Reuters, „to však väčšinovú dohodu nenarušilo“. A Slovensko? Zradilo susedov a ukázalo, aké dôležité je to, keď má Veľký brat v regióne svoje šidlo. A voľby na Slovensku sa blížia, takže ako asi musia dopadnúť? Toto šidlo nesmie byť premárnené! A aktéri samozrejme nesmú zostať bez odmeny…

Ako oživiť politickú mŕtvolu

Pánu ministrovi sa preto možno črtá požehnaná jeseň života. Už žiadne skrachované politické projekty s infantilnými názvami à la „Misia 21“, už žiadne ponižujúce doprosovanie sa návratu do rodnej strany KDH a život v ponižujúcom ústraní. Bol vytiahnutý z politickej ničoty na Olymp európskeho dobrobytu a vie čím je voči súdruhom a súdružkám v Bruseli a v Grasalkovičovom paláci zaviazaný, a aké sú jeho povinnosti. Len nemal toľko kecať pred tým summitom…

Ale čo, ako povedala pookriata pani Bennetová, keď zistila, že jej mierne sprznená dcéra Lýdia sa nakoniec vydala: už je to za nami a konečne sa to podarilo. Za dva, za tri roky si už nikto nespomenie na tie trápnosti okolo celého cirkusu, pán minister bude mať možno flek, možno aj v Bruseli, podobne ako Dzurinda blahej pamäti, alebo ako Mikloš či Figeľ, alebo nebodaj ako Demeš? Nie, tak vysoko predsa len súdruh Šimko nerúbe. On dobre vie, čo sa od neho očakáva…

A aké je poučenie z tohto „náhleho“ celosokolského zletu udalostí? Viacvrstvové.

Prvá vrstva kompostu nám hlása: Nikdy nelám palicu nad politickým sluhom, pretože nikdy nevieš, kedy by ti mohol byť tento užitočný a nápomocný.

Druhá vrstva kompostu nám hlása: Vždy zlom palicu nad kresťanským slniečkárom, ktorý ti sľubuje, že vybaví pre svoj národ kultúrnu autonómiu a suverenitu.

Tretia vrstva kompostu nám hlása: Vždy, keď ti Európska únia niečo garantuje, buď si istý, že to nie je garantované.

Štvrtá vrstva kompostu nám hlása: Kto má moc a vytrvalosť, ten sa nakoniec dočká.

No a treba mať aj trochu toho Filipa. Alebo aspoň Šimka, keď už iné nie je naporúdzi…

PDF (formát pre tlač)