Seriál o spovedi a sviatosti pokánia podľa knihy biskupa Louisa Gastona de Ségur „Spoveď“, IV. časť

Branislav Krasnovský
7. júna 2024   Cirkev   Spoveď

predchádzajúce časti:
Seriál o spovedi a sviatosti pokánia podľa knihy biskupa Louisa Gastona de Ségur „Spoveď“, I. časť
Seriál o spovedi a sviatosti pokánia podľa knihy biskupa Louisa Gastona de Ségur „Spoveď“, II. časť
Seriál o spovedi a sviatosti pokánia podľa knihy biskupa Louisa Gastona de Ségur „Spoveď“, III. časť

***

V dnešnej, už štvrtej časti si predstavíme ďalšie argumenty francúzskeho biskupa a teológa Louisa Gastona de Ségur v prospech spovede, ktorými vyvracia pseudoargumenty rôznych modernistov a blúznivcov s ich čudnými predstavami o spovedi.

Veriaci by podľa biskupa de Ségur nikdy nemali zabúdať na to, že vo veciach viery nie je najlepšie to, čo býva najpohodlnejšie. Správne je to, čo ustanovil a nariadil Boh. A Boh ustanovil na zemi svoju katolícku Cirkev, ustanovil jej kňazov a takisto ustanovil spoveď, ktorá slúži k odpusteniu hriechov. Ako už bolo uvedené v knihe biskupa de Ségur viackrát: „Nikto nie je šťastnejší a lepší ako dobrý katolík, ktorý sa spovedá často a sväto…“

Načo máme chodiť na spoveď a na čo je vlastne dobrá? Veď za chvíľu znova zhrešíme…

Prečo sa umývame, češeme a očisťujeme? Aby sme boli čistí. A činíme tak neustále, pretože nie je možné si raz v živote umyť ruky a do konca života ich mať čisté. Spoveď je umývanie duše, umývanie svedomia. Kňaz pri spovedi očistí, učeše, umyje dušu poškvrnenú hriechom, aby bola opäť čistá a bez poškvrny.

Sú deti, ktoré sa vzpierajú matke a nechcú sa umyť. Dobrá matka s nimi rázne urobí poriadok, pretože nechce, aby jej deti boli celý deň špinavé a odporné. Kňaz nemôže niekoho, kto sa nechce vyspovedať, násilím prinútiť k spovedi; nemá takú moc ako matka nad svojím dieťaťom, ktoré jednoducho prinúti sa umyť. Ale duše, ktoré sa nespovedajú, sú nečisté, zablatené hriechom, špinavé a duchovne nízke.

Načo je dobrá spoveď? Na všetko. Zmieruje nás s Bohom, ktorého sme hriechom urazili, vracia nášmu srdcu pokoj, pravé šťastie a radosť. „Nikdy som nebol taký šťastný“ plakal raz v biskupovej spovednici 18-ročný mladík, ktorý si vykonal svoju generálnu spoveď a ktorú podľa slov biskupa de Ségur v knihe, z ktorej citujeme, naozaj veľmi potreboval.

Spoveď je najlepším liekom obmedzujúcim množstvo hriechov, neporiadkov a pohoršení. Koľko mladých mužov a dievčat vďačí jedine spovedi, že sa napriek pokušeniam udržali na dobrej ceste, zachovali si svoju česť a dobré meno. Spoveď je pre dušu to isté ako opora pre vínnu révu, bez ktorej by sa strapce váľali a zhnili v blate. Bez opory, vďaka ktorej sa réva ťahá hore za slnkom, aby mohli dozrieť strapce hrozna, z ktorých sa vyrába vynikajúce víno, by žiadne hrozno nedozrelo. A takisto bez spovede by duša nedozrela a nemohla by vydať svoju Božiu úrodu.

Na ďalších riadkoch a stranách spomína biskup de Ségur svojho známeho, protestantského pastora, ktorý rozprával príbeh o tom, ako mu niekto ukradol tisícfrankovú bankovku, po niekoľkých rokoch však katolík prišiel za pastorom, veľmi sa mu ospravedlnil a priznal sa mu, že dlho žil v smrteľnom hriechu, pričom pastor nebol jediným človekom, ktorého okradol. V jeho živote však nastal zlom, vyspovedal sa a po spovedi začal všetky škody nahrádzať. Prišiel za pastorom, priznal sa a odovzdal mu 1000 frankov, pričom bol ochotný zaplatiť aj vyšší poplatok za to, že pastor nemohol bankovku používať dlhšie obdobie. Šokovaný pastor si vzal len bankovku a keďže nebol z vyvoleného národa, žiadne úroky nepožadoval.

Iný muž sa zase priznal biskupovi de Ségur, že ho okradli v katolíckej dedine, patriacej do jeho diecézy, kde prespával v hostinci. Ešte v ten večer mu zaklopal na dvere izby miestny kňaz a niekoľko vážených osôb z dediny, ktorí mu priniesli peniaze vo výške ukradnutej sumy a veľmi sa mu ospravedlnili za to, že ho okradli v katolíckej dedine. Podobnú situáciu však dotyčný muž prežil aj v hugenotskej oblasti, kde mu však nikto žiadne ukradnuté peniaze nikdy nevrátil.

Samotný Jean-Jacques Rousseau vo svojom známom diele Emil (Emil alebo O výchove) uviedol: „Koľko náhrad a odškodnení už zapríčinila katolícka spoveď. Spoveď je najvernejším strážcom majetku. Pán sa nemusí obávať o svoje peniaze, ak chodí jeho sluha ku spovedi a je veriacim katolíkom. Preto mnoho bohatých hugenotských rodín si s obľubou vyberá sluhov z radov zbožných katolíkov.“

„Spoveď je pre Božie prikázania tým, čím je šupka na ovocí. Šupka je tuhá, spoveď takisto. No sladký a šťavnatý plod by sa nezachoval bez šupky. Vernosť, nevinnosť, čistota, kresťanská mravnosť, radosť a pokoj – toto všetko prináša svätá spoveď. Ak by boli všetci ľudia skutočne veriacimi katolíkmi a chodili by usilovne na spoveď, neboli by potrební ani strážnici a ani policajti. Každý by bol strážený svojím vlastným svedomím a každý by bol katolíckym kňazom poučený o svojich povinnostiach.“

Na záver vysvetľovania významu a výhod tohto bodu biskup de Ségur uviedol: „Načo je spoveď? Kto sa toto pýta, nech si to vyskúša na vlastnej koži. Nech sa ide vyspovedať a potom sám uvidí. Ak by spoveď pri prvom raze nespôsobila nič iné, len to, žeby prestal dotyčný človek tárať hlúposti, už to by bolo veľkým víťazstvom.“

Spoveď je dobrá akurát tak pre malé deti, pre dospelých nie

Úplne chybný argument. Pre dospelých je spoveď ešte potrebnejšia ako pre malé deti. Však len treba premýšľať. Kormidelník na lodi je potrebný po celý čas plavby – počas pokojného počasia, no o čo viac je potrebný, keď začne búrka a hrozí, že sa loď rozbije na skaliskách a potopí.

Dieťa je ako loď plávajúca v pokojnom prostredí. Kňaz – kormidelník e pre dieťa ako anjel strážny. Chráni ho pred nákazou hriechu, učí ho ako má žiť podľa Božích prikázaní, vkladá do detského srdca Božie slovo a Božie učenie, seje zrno večnej spásy.

Dospelý človek je mnohokrát ako loď plávajúca v búrke. S časom dospelosti rastú aj nebezpečenstvá, náruživosti a vášne, ktoré človeka ohrozujú. Objavujú sa zvodné túžby, negatívne pôsobia zlé príklady. V dospelom veku už v ľudskom vnútri často zúri boj medzi dobrom a zlom, ktorý nadobúda nebezpečné rozmery. Ilúzie z mladosti miznú, vášne zostávajú a nebezpečenstvo sa zvyšuje. V búrkach života je oveľa viac potrebný dobrý kormidelník.

Ale aj pre dospelého je kňaz – kormidelník k dispozícii. Je záštitou, ktorá mu pomôže zvládnuť búrky života, je takisto anjelom spásy, oporu a tešiteľom ľudskej duše a takisto jej záchrancom. Ježiš kňaza nedáva k dispozícii len malým deťom, ale všetkým ľuďom, mladíkom i dievčatám, dospelým, boháčom i chudobným, zdravým či chorým, mladým či starcom nad hrobom. Kňaz je tu pre všetkých ľudí, ktorí kňaza a spoveď potrebujú. A spoveď potrebujú všetci ľudia, sám človek nezmôže nič, pretože je slabý a so sklonmi ku zlu. Nie je namieste falošná pýcha, ktorá ozajstne nesvedčí ľuďom úbohým a hriešnym. Cesta je jasná – treba ísť do spovednice za kňazom a nezanedbávať spásu svojej duše.

Nepotrebujem sa spovedať, nikomu som neukrivdil. Aj bez spovede môžem ostať čestným človekom

Bez ohľadu na vágnosť pojmu čestný človek – každá kultúra má inú predstavu o tom, kto je čestný a kto nie, ten kto nechodí na spoveď, nemôže zostať katolíkom. Katolíci sú viazaní tým, že sa budú spovedať, aby boli katolíkmi a keď sú dobrými katolíkmi sú aj čestnými ľuďmi.

Aký je vlastne čestný človek? Ak by sme vybrali náhodne 100 osôb, tak 95 z nich nikoho nezavraždilo, nespáchalo väčšiu krádež, neboli policajne stíhaní a podľa občianskeho zákona sú takmer bezúhonní.

Ale pozrime sa hlbšie do vnútorného života týchto počestných ľudí. Koľko z nich sa modlí, zachováva Božie prikázania, plní si Bohom dané povinnosti tu na zemi? Koľko z nich sa rúha, nechodí na svätú omšu, nechodí k spovedi, pracuje v nedeľu? Koľko z nich navyše núti svojich zamestnancov, aby činili rovnako? Koľko z nich si zanedbáva rodinné povinnosti, koľko z nich je hašterivých, koľkí z nich si vydržuje milenky, koľko žien má milencov a páchajú smilstvo? Koľkí z nich okradli na váhe, nevyplatili celú mzdu, nevrátili nájdené veci?

Toto všetko sú však podľa civilného zákona poctiví ľudia a sami sa tiež považujú za poctivých. Ale sú naozaj poctiví v očiach Božích? Že nepotrebujú spoveď? Práve títo ľudia veľmi potrebujú spoveď – veď samotný Voltaire povedal, že „jedinou uzdou pre tajné zločiny je spoveď“.

Spomenutí počestní ľudia sú ako zver v lese. Zver voňajúca pýchou, domýšľavosťou, hlúposťou, obdarená hrošou kožou a slepým svedomím. O tieto zvieratká sa stará kňaz ako dobrý horár, ktorý zvieratká nielen kŕmi, ale musí ich aj vedieť skoliť brokmi Božej lásky a dobroty, ktorá dokáže preniknúť ich tvrdou kožou a slepým svedomím.

Preto by mali bez strachu do spovednice vždy zavítať všetci bez strachu, najmä tí, čo sú presvedčení o tom, že sú slušnými a bezúhonnými občanmi a ktorí sa hrdia tým, že nič protizákonné neurobili. Spovedník dokáže takýmto ľuďom otvoriť oči a ukáže im, čím v skutočnosti sú. Mnohí si myslia, že sú bielymi holúbkami, ale keď si kňaz s nimi prejde spovedné zrkadlo, tak zistia, že veru nie sú bieli holúbkovia, ale čierne havrany…

Poznám mnoho ľudí, ktorí sa často spovedajú a nestali sa lepšími

Mnoho ľudí? Je ich aspoň desať, ktorých dokážeš vymenovať? Že sa nestali lepšími? To preto, že sa spovedajú zle. Je to podobné ako s hygienou – kto sa zle umýva, ako by sa vôbec ani neumýval.

Ale tí, ktorí sa umývajú pozorne, sú určite čistejší ako keby sa neumývali – o tom nikto nepochybuje. Kto sa spovedá dobre, často sa rovnako stáva lepším, ako v prípade, žeby sa spovedal zle alebo by sa vôbec neumýval. Vďaka spovedi a Eucharistii sa postupne stáva lepším a lepším. Nestane sa dokonalým, pretože dokonalosť nie je z tohto sveta a samotné katolícke náboženstvo učí, že dokonalým sa môže stať človek až v Raji.

Ale aj keď nie sú zbožní kresťania dokonalí, sú určite oveľa lepší ako ľudia bezbožní a ľahostajní. Aj zbožní kresťania majú množstvo nedokonalostí a zlých vlastností, s ktorými však dokážu úspešnejšie bojovať a ktoré dokážu zo seba zmyť. Okrem toho, ak žijú život viery, dobre sa spovedajú a prijímajú Eucharistiu, získajú aj čoraz viac cností.

Spovedník v spovednici vysvetľuje manželom ako majú vytrvať na ceste vernosti a vzájomnej lásky; vysvetľuje rodičom ako majú lepšie vychovávať svoje deti; deťom ako majú ctiť, poslúchať a podporovať svojich rodičov; zamestnávateľom ako si majú vážiť svojich zamestnancov; zamestnancom ako majú lepšie pracovať a podobne.

Položme si otázku. Môže niekto úprimne povedať, že sa v radoch jeho známych, ktorí žijú bohatý bohabojný katolícky život, chodia na spovede, často prijímajú Eucharistiu naozaj nachádzajú surovci, vrahovia, smilníci, zlodeji a opilci?

Alebo je argument: „Poznám mnoho ľudí, ktorí sa často spovedajú a nestali sa lepšími“ skôr nepodloženým tvrdením, výhovorkou? Nemá ten, kto toto tvrdí skôr brvno v oku a v oku svojho blížneho vidí smietku. Najprv si treba, ako hovorí Evanjelium vyňať brvno zo svojho oka a až potom upozorňovať na smietku v oku blížneho svojho.

Napriek všetkým nedokonalostiam a chybám, ktoré sa samozrejme nevyhýbajú ani kresťanom, ktorí sa často spovedajú a ani kňazom, nik nemôže povedať, že spoveď nie je spasiteľnou vodou, ktorá očisťuje svedomie podobne, ako keď obyčajná voda očisťuje človeka…

Tu by sme mohli ukončiť dnešnú časť. V knihe biskupa de Ségur sa nachádzame približne v polovici, a ďalšie argumenty biskupa de Ségur sú ešte zaujímavejšie, o nich však až nabudúce.

***

Titulný ilustračný obrázok: Ježiš Kristus odpúšťa cudzoložnej žene, obraz Nicolasa Poussina
zdroj: wikimedia commons

PDF (formát pre tlač)