Seriál o spovedi a sviatosti pokánia podľa knihy biskupa Louisa Gastona de Ségur „Spoveď“, III. časť

Branislav Krasnovský
31. mája 2024   Cirkev   Spoveď

predchádzajúce časti:
Seriál o spovedi a sviatosti pokánia podľa knihy biskupa Louisa Gastona de Ségur „Spoveď“, I. časť
Seriál o spovedi a sviatosti pokánia podľa knihy biskupa Louisa Gastona de Ségur „Spoveď“, II. časť

***

Dnes by sme pokračovali v predstavovaní knihy znamenitého francúzskeho biskupa a teológa Lousia Gastona de Ségur o spovedi, ktorá je, mimochodom, čoraz zaujímavejšia a argumenty v nej stále naliehavejšie, pretože Peklo je skutočné a plno ľudských duší sa kvôli svojej vlastnej nevzdelanosti, hlúposti, ľahostajnosti či modernistickým a liberálnym bludom, ktorým uverili ocitá naozaj vo veľmi vážnom nebezpečenstve.

Ďalší z trápnych argumentov odporcov spovede podľa Louisa Gastona de Ségur znie takto:

Na spoveď nechodím, pretože nepotrebujem, aby sa nejaký kňaz miešal do mojich záležitostí.

To je síce pekné, že dokáže penitent takto ucelene formovať svoj odmietavý názor, ktorý je však naskrze chybný a len jemu na škodu. Pre ľudskú spásu nie je dôležité, len čo si človek predstavuje a čo chce, ale dôležité sú Božie poriadky a zákony, ktoré Boh ustanovil. Aj tá najjednoduchšia ľudská dušička musí vedieť, že Náš Pán Ježiš Kristus vyslovene prikázal kňazom, aby sa zaoberali ľudskými záležitosťami. Kňazom však jasne povedal, aby sa o tieto ľudské záležitosti zaujímali len z pohľadu a stanoviska náboženského, vo všetkom ostatnom, kde nejde o svedomie, sa do záležitostí laikov kňazi starať nemajú.

Kňaz nielenže má právo, má aj povinnosť a to povinnosť prísnu – objasňovať laikom, čo majú činiť, čoho sa z hľadiska morálky majú vyvarovať. Kristus určil kňazovi úlohu povzbudzovať veriacich, aby žili podľa Evanjelia a podľa katolíckej morálky. Pre kňaza je to ešte namáhavejšie ako pre penitenta, pretože penitent prichádza za kňazom a po spovedi odchádza. Lenže kňaz má takýchto penitentov obrovské množstvo a dobrému kňazovi, ktorý je verný Kristovi, jednoducho svedomie nedovoľuje nespovedať a namiesto toho si spraviť pokojné a príjemné popoludnie. Kňaz má právo na oddych, no spoveď je nesmierne dôležitá a nesmie tento dar pre veriacich zanedbávať.

Sú ľudia, ktorí sú pobúrení slovami kňaza a jeho napomenutiami. Pohodlnejšie by pre nich bolo, keby kňaz nad nimi mávol rukou, no práve toto skutočný kňaz urobiť nemôže a nesmie, pretože práve hriešnik potrebuje kňaza najviac.

Napríklad uličník, ktorý chodí poza školu, túla sa, kradne a koná darebáctva. Študent, ktorý číta nevhodnú literatúru, vzďaľuje sa od Boha, neučí sa, pričom má hlavu plnú vzbury, nadväzuje nevhodné známosti a robí všetko to, čo by robiť nemal. Podnikateľ, ktorý čachruje a podvádza pri svojom podnikaní; elegán a smilník, ktorý sa chystá zviesť mladé a neskúsené dievča; zamestnanci, ktorí klamú svojich zamestnávateľov; právnici, ktorí klamú na všetky strany; bohatý podnikateľ, ktorý neplatí zamestnancom ich mzdu; krásavica, ktorá sa zabáva milostnými pletkami; politik, ktorý kradne, korumpuje, snaží sa zapáliť požiar vojny – títo všetci unisono jednohlasne kričia: „Nepotrebujeme, aby sa kňaz miešal do našich záležitostí.“ (Biskupovi de Ségur ani len nenapadlo medzi hriešnikov zaradiť sodomitov. Nie preto, žeby boli bez hriechu, ale preto, že takáto ohavnosť v jeho dobe bola jednoducho nemysliteľná.)

Ale poctiví ľudia, praví katolíci a dobráci, tí vidia v spovedi len samé výhody a prednosti. Tešia sa, že našli v kňazovi tú pravú oporu, verného radcu a nezištného priateľa, ktorý im nielen poradí, ale je im ochotný pomôcť aj inak – aby pod jeho vedením, dodržiavajúc pravidlá ustanovené Kristom, kráčali po svojej životnej ceste k spáse.

Všetci zo skúsenosti vedia, že ak syn povie otcovi – nechcem, aby si sa miešal do mojich záležitostí, je to v prvom rade zlé pre syna. Syn sa dobrovoľne vzdáva otcových skúseností a jeho rady. Navyše, keď syn odmieta otca, vo väčšine prípadov to znamená, že sa pred otcom hanbí a keď sa hanbí, je jasné, že urobil niečo zlé, čo sa prieči svedomiu.

Prečo nás kňazi nenechávajú na pokoji a stále nás otravujú spoveďou?

Pretože, úbohá a prostá dušička, je to ich povinnosť. Nemôžu ináč, Kristus im uložil povinnosť ľuďom pomáhať. Kňazi ťa nemôžu nasilu priviesť do spovednice, no môžu sa snažiť, aby si, úbohá dušička pochopila, že škodíš v prvom rade sama sebe.

Kňaz nemôže nad nikým zlomiť palicu, Kristus chce zachrániť každú dušu a činí tak aj cez kňazov. Samozrejme, ako hovorí španielske príslovie: Jeden pastier privedie aj 100 teliat k vode, ale ani 100 pastierov neprinúti jedno teľa napiť sa, keď nechce. Ale aj to najhlúpejšie teľa sa musí napiť, preto dobrý pastier vždy vodí všetky teľce k vode a nikdy neopustí ani tie najhlúpejšie, ktoré mu robia najviac starostí.

Pre svet je veľká škoda, že aj keď budú policajti naháňať vagabundov zo všetkých síl, žiaľ, vždy im časť unikne. Rovnako tak aj kňazi nikdy nebudú môcť povedať, že poskytnú duchovnú útechu všetkým. Na rozdiel od policajtov, ktorí vedú človeka do väzenia a spútavajú ho putami, kňaz nikoho do pút neuväzní, kňaz spoveďou oslobodzuje – od hriechu a večnej smrti.

Každý, kto raz bol vo väzení vie, aký slastný býva prvý nádych na slobode. Rovnako veriaci, ktorý sa pri spovedi vyzná zo svojich hriechov, sa môže ešte slastnejšie a radostnejšie nadýchnuť, než väzeň, ktorý opustí brány väzenia.

Dobrý kňaz mnohokrát pripomína lekára, ktorý sa snaží presvedčiť tvrdohlavého hriešnika, aby užíval liek, ktorý ho môže uzdraviť. Aj kňaz vie, že spoveď duchovne uzdravuje a že je pre človeka potrebná; napriek nezmyselnému odporu hriešnika, dobrý kňaz sa na Kristov príkaz bude vždy snažiť o spásu ľudských duší.

Čo by mal človek povedať pastierovi, ktorý by ponechával na ovčinci otvorené dvere a nechával by barany a ovce, aby si chodili, kde chcú, „neotravoval“ by ich, dal by im absolútnu slobodu, vrátane tej, žeby ich nechal, aby aj odchádzali do lesa medzi vlky? Čo by mal urobiť majiteľ salaša, keby mal takéhoto pastiera?

Majiteľ salaša by istotne povedal, že takýto pastier je ešte sprostejší ako jeho ovce a barany a bez milosti by ho vyhodil. A rovnaký osud bude čakať nehodného kňaza, ktorému Kristus ako pastier ľudí zveril svoje ovečky a o ktoré sa nehodný kňaz nestaral. Takéhoto pastiera bude čakať prísny trest bez zmilovania.

Aj hlupáci musia vedieť, že sa treba báť duchovného pastiera, ktorý nedohovára a necháva na pokoji a nie duchovného pastiera, ktorý nabáda, aby veriaci žili podľa Evanjelia!

Oveľa lepšie to majú protestanti, ich náboženstvo nepotrebuje spoveď.

Tak toto dokáže povedať naozaj len človek, ktorý si nevidí ďalej od nosa. Protestantizmus je náboženstvom tých, ktorí majú slabú vieru, každý tiahne, kde sa mu chce, náboženský rozklad a sekularizmus u nich je obrovský. Jedni veria tomu, druhí zase onomu, nevedia čomu sa má veriť, prečo sa tomu má veriť a každý z nich je presvedčený, že má svoju pravdu.

Že sa protestanti nespovedajú? A načo by sa spovedali, je to nepohodlné, katolícke, tmárske. Odmietli takmer všetko, čo Kristus povedal a čo by mohlo dušu posväcovať. Možno však toto nazývať ako niečo, čo je lepšie?

Luther bol pyšným hriešnikom a trpel sebaláskou. Toto je to lepšie?

Práve preto, že sa protestanti nespovedajú, vyzerá ich viera tak, ako vyzerá. Ich svedomie leží ladom, a kto vie aká je pôda, ktorá leží ladom, vie o čom je reč. Aj tá najúrodnejšia pôda bude rodiť len samé tŕnie a bodľačie, ak sa o ňu niekto nebude s láskou starať. Ak táto pôda nebude obrobená a zúrodnená, ešte aj kozy budú na takejto pôde hladovať.

Skúsenosť učí, že úbohé protestantské svedomie pripomína takúto ladom ležiacu pôdu. Tejto pôdy sa nedotkla ťažká spovedná práca. Bez práce nie sú koláče, bez práce sa ladom ležiaca pôda nestane úrodnou. Pouvažujte nad tým, akého zločinu sa dopustili ľudia, ktorí celé národy olúpili o neoceniteľné dobro a sviatosť pokánia.

Samotný Luther, zhýralec a odpadlík, nechcel spočiatku zájsť až tak ďaleko. Odporúčal spoveď a v jednom zo svojich spisov dokonca napísal, žeby radšej poslúchal pápeža, ako by sa zbavil spovede. No jeho nasledovníci a žiaci boli výrazne proti spovedi a boli ešte spupnejší a hlúpejší ako on.

V dejinách poznáme viacero prípadov, keď sa samotní významní protestantskí teológovia zhrozili nad tým, aká bezuzdná, duchovná a mravná neviazanosť sa začala šíriť v spoločnosti, v ktorej bola odstránená spoveď. Podľa niektorých švédskych teológov zrušenie spovede vyvolalo v ich krajine tak hroznú prostopašnosť a neporiadok, že to priam ohrozilo základy celej spoločnosti. Použili príklad koní, ktoré sa vytrhli z ruky pohoniča a rútili sa aj s vozom ulicami, prinášajúc skazu všetkým naokolo.

A to ešte biskup de Ségur ani len netušil, že po niekoľkých desaťročiach veľká časť európskej populácie bude nielenže odmietať spoveď, ale bude doslova nenávidieť kresťanstvo a stane sa antiklerikálnou. Položme si však otázku: Ublížia týmto svojím prístupom skutočným katolíkom? Určite nie, aj keby vo svojej antiklerikálnej nenávisti priviedli nejakého kresťana na popravisko, umožnili by mu tým de facto ako mučeníkovi dostať sa do Raja, kde všetkých čaká večná blaženosť v Kristovej blízkosti.

Ublížia svojou nenávisťou voči kresťanstvu, spovedi, Eucharistii, Cirkvi sebe?

Jednoznačne áno. Hrozí im večné zatratenie. Keď budú umierať a hranica medzi viditeľným a neviditeľným svetom sa začne stierať a oni uvidia démonov čakajúcich na ich dušu v ich skutočnej hrôzostrašnej podobe, zmocní sa ich panika a strach. A budú rovnako ako Luther, anglická panovníčka Alžbeta I. či Voltaire nariekať a volať, aby im priviedli katolíckeho kňaza, v zúfalstve a opustení, pretože pochopia, že len katolícky kňaz im môže priniesť záchranu.

Nezabúdajme preto – vo veciach náboženských nie je často najlepšie to, čo je ľúbivé a pohodlné. Najlepšie je to, čo ustanovil a nariadil milostivý Boh. Kristus ustanovil na zemi Cirkev, kňazov v Cirkvi, ktorí volajú ľudí k spovedi, aby mohli byť ľuďom odpustené hriechy. Nik sa necíti šťastnejší a pokojnejší ako dobrý katolík, ktorý sa spovedá sväto a často.

Na tomto mieste by sme dnes mohli prerušiť naše rozprávanie, aby tých informácií nebolo naraz príliš veľa. Kto chce, nemusí sa spovedať, ale duša, ktorá je v stave smrteľného hriechu je vzdialená od Boha a je v nesmiernom ohrození. Nech teda každý s touto pravdou narába tak, ako uzná za vhodné. Človek má slobodnú vôľu – sám si zvolí, čo chce, žiaľ, často však na svoju škodu.

(Pokračovanie)

***

Titulný ilustračný obrázok: Ježiš Kristus odpúšťa cudzoložnej žene, obraz Nicolasa Poussina
zdroj: wikimedia commons

PDF (formát pre tlač)