Seriál o spovedi a sviatosti pokánia podľa knihy biskupa Louisa Gastona de Ségur „Spoveď“, I. časť

Branislav Krasnovský
21. mája 2024   Cirkev   Spoveď

Pár slov o biskupovi Ségurovi

Do rúk sa mi dostala veľmi pekná kniha francúzskeho katolíckeho biskupa, diplomata a aristokrata Louisa Gastona de Ségur (1820 – 1881) s názvom Spoveď. Kniha je veľmi zaujímavo napísaná, vyšla v Čechách v 30. rokoch 20. storočia, pričom jej preklad si možno stiahnuť zo stránky libri nostri catholica: https://librinostri.catholica.cz/download/SeguZpove32-r.pdf Dielo je natoľko zaujímavo napísané, že si dovolím s viacerými myšlienkami tohto autora oboznámiť v niekoľkodielnom seriáli aj našich čitateľov.

De Ségur patril k najbrilantnejším mozgom Francúzska 19. storočia a jeho predkovia bojovali za slávu Francúzska v takmer všetkých vojnách, vrátane výpravy do Ruska v roku 1812. Spočiatku nič nenaznačovalo, že sa stane kňazom, bol bohatý, študoval právo a maliarske umenie. Čakala ho kariéra diplomata a jeho prvým pôsobiskom sa stal Rím, ktorý svojho času tak veľmi trpel pod napoleonskou nadvládou.

Bol to však iný Rím ako dnes, bol plný zbožných katolíkov a práve v tomto zbožnom prostredí pocítil v sebe gróf Ségur jemný Kristov hlas, ktorý ho volal k sebe. Opustil kariéru diplomata, vstúpil do kňazského seminára a v roku 1847 bol vysvätený za kňaza. Bol nesmierne vzdelaný, hovoril viacerými jazykmi (vrátane biblickej hebrejčiny či gréčtiny) a pôsobil v Ríme aj po revolúcii v rokoch 1848 – 1849, kedy sa stal hlavným kaplánom francúzskej vojenskej posádky v Ríme, ktorá chránila Večné mesto pred severotalianskymi vojskami.

Po roku 1856 sa vrátil z Ríma do Paríža a vo Francúzsku pomáhal organizovať vojenské ordinariáty, pričom dbal o to, aby všetci francúzski katolícki vojaci mali počas svojej vojenskej služby prístup k sviatostiam. Podieľal sa aj na evanjelizácii parížskych predmestí, bol členom združenia sv. Františka Saleského a podporoval všetky katolícke humanitárne aktivity – katolíckych autorov, školy; neúnavne bojoval proti slobodomurárom, voľnomyšlienkárom a protestantom. Patril tiež k prvým iniciátorom eucharistického kongresu v roku 1881.

Bol autorom niekoľkých desiatok kníh, v ktorých sa venoval apológii katolicizmu; podrobil neúprosnej kritike diela francúzskych antiklerikálov. Jeho knihy boli preložené do angličtiny, nemčiny či španielčiny, k jeho najznámejším dielam patria Škola bez Boha (1873) a Slobodomurári (1867), v ktorých načrtol hrôzostrašnú víziu spoločnosti, v ktorej Boh nemá miesto. Okrem toho napísal niekoľko kníh o mariánskych zjaveniach, zázrakoch, morálne dielo Zbožnosť a vnútorný život (1864) či Ježiš žijúci v nás (1869). Jeho duchovným kňazským synom sa stal opát Henri Chaumont, známy saleziánsky spisovateľ a teológ, ktorý takisto vtlačil nezabudnuteľnú pečať francúzskemu katolicizmu prelomu 19. a 20. storočia.

Spoveď – jarmo katolíckeho tmárstva minulosti?

V dnešnej dobe sa medzi katolíckymi liberálmi a progresívcami príliš spoveď nenosí. Je totiž považovaná za prejav istého katolíckeho tmárstva a hovoriť v dobe súčasnej osvety a pokroku o spovedi môže len niekto, kto nie je dostatočne duchovne vyspelý a slobodný.

Spoveď je vnímaná ako prejav rigidity a spiatočníctva, veď moderní protestanti alebo anglikáni vo svojej podstate spoveď už dávno demaskovali a vykázali jej miesto, ktoré jej v skutočnosti patrí – niekde na pomedzí tradície, strachu a už spomenutej rigidity, determinované duchovnou zaostalosťou, nenávisťou a nedôvere k sebe samému, pretože je predsa zrejmé, že milostivý Boh nepotrebuje, aby sme sa neustále vyznávali zo svojich pokleskov, miluje nás takých, akých sme a chce, aby sme boli hrdí, cieľavedomí a šťastní.

Katolícki tradicionalisti a konzervatívci, ktorí nosia vo svojom srdci skutočnú vieru však našťastie na názory pseudokatolíckych liberálnych a progresívnych tajtrlíkov s veľkým prehľadom kašlú a spoveď považujú za jeden z najväčších Božích darov.

Už v mladosti sa mi pri sledovaní už ani neviem ktorého pseudointelektuálneho amerického filmu do mozgu navždy vryla veta, ktorú vyslovil hlavný hrdina, nejaký newyorský intelektuálny židovský psychológ a psychoanalytik. Ten povedal, že nenávidí skutočne veriacich katolíkov, čo chodia na spovede, pretože tí nikdy nepotrebujú pomoc židovských psychoanalytikov a psychológov. Táto myšlienka vtedy vo mne zarezonovala a rezonuje dodnes.

Ak by všetci ľudia boli skutočne veriacimi katolíkmi, tak by si židovskí psychoanalytici a psychológovia museli hľadať nejaké inakšie, zmysluplnejšie zamestnanie. Možno by museli pracovať na svoj denný chlieb aj v pote tváre, pretože by nemohli počúvať táraniny svojich ležiacich klientov a účtovať si od nich horibilné sumy. Načo je niekomu psychoanalytik, ktorému treba platiť nehorázne sumy, keď môže získať duchovnú pomoc a útechu priamo od Boha a „zadarmo“?

Čo je teda spoveď?

Spoveď je vyznanie sa zo svojich hriechov. Vyznávame sa kňazovi, aby sme dosiahli od Boha odpustenie svojich hriechov. Spovedáme sa s ľútosťou zo všetkých hriechov a pokleskov, ktorých sme sa dopustili. Spovedáme sa preto, aby nám tieto hriechy boli odpustené.

Istá protestantská americká boháčka sa stretávala s bostonským biskupom de Cheverus. Pri jednom zo stretnutí mu oznámila s klasickým protestantským nadhľadom, že spoveď je obrovský nezmysel a moderný človek jej nemôže veriť. Biskup de Cheverus sa len pousmial a dámu upozornil, že spoveď nie je až taký nezmysel, za aký ho pokladá, pretože aj ona už bola u biskupa niekoľkokrát a bez toho, aby si to uvedomila, sa mu zverila s tým, čo ju trápi a pozorne počúvala jeho rady.

Biskup jej pripomenul, že v rozhovore s dotyčnou dámou rôznymi otázkami docielil, že sa mu zverila so svojimi problémami a so všetkým, čo znepokojovalo jej svedomie a čo ju trápilo. Zaskočená protestantská dáma si uvedomila že biskup má pravdu a takisto biskupovi potvrdila, že sa po rozhovore s ním cítila lepšie. Nato ju biskup de Cheverus upozornil, že toto bol len obyčajný rozhovor, oveľa väčšiu úľavu by pocítila, keby sa vyspovedala. Navyše, pri spovedi by jej duša získala neoceniteľnú pomoc a milosť od samotného Boha.

Aby som ten príbeh zjednodušil, dotyčná bostonská dáma zo Ségurovho príbehu si vstúpila do svedomia, začala sa zaujímať o katolícku vieru a po niekoľkých mesiacoch konvertovala na katolicizmus. Od tej doby ako zbožná katolíčka chodila na spoveď často a podarilo sa jej dosiahnuť skutočnú vnútornú radosť a pokoj, ktoré jej dosiaľ chýbali.

Francúzsky filozof, slobodomurár a nepriateľ katolicizmu Voltaire v jednom zo svojich spisov uviedol: „Nepoznám lepšiu vec ako je spoveď. Po spáchanom hriechu a poklesku sa ozývajú u katolíkov výčitky svedomia a potešiť ich môže len vedomie, že sa môžu opäť s zmieriť s Bohom.“ Kto sa spovedá, očisťuje svoje srdce a dušu od hriechov, ktoré ich poškvrňujú. Vďaka sviatosti pokánia katolík opäť dokáže nájsť pokoj svojho srdca a radosť svojej duše.

Skutočne je spoveď tak potrebná?

Spoveď je bytostne potrebná. Nie je to náš ľudský výmysel. Tak to určil Boh, ktorý stvoril celý svet a je naším Pánom. Boh chce, aby sme sa mu vyspovedali zo svojich hriechov. Keď prišiel v ľudskej podobe na svet ako Ježiš Kristus, ustanovil kňazstvo zo svojich prvých učeníkov – Apoštolov a prikázal im, aby hlásali pokánie a dal im moc v jeho mene odpúšťať hriechy. Tým však zároveň uložil za povinnosť nám laikom, aby sme sa ustanoveným kňazom spovedali zo svojich hriechov a pokleskov – ak nechceme ostať v svinstve našich hriechov a po smrti prísť do Pekla, ktoré určite nie je prázdne, ako si to rôzni blúznivci radi predstavujú.

Teda samotný Boh ustanovil spoveď a samotný Boh chce, aby sme sa spovedali kňazom zo svojich hriechov. Každý si môže vybrať svoju cestu – alebo spoveď a následne Očistec alebo Raj, alebo bez spovede a následne Peklo, peklo večného ohňa. Každý si môže vybrať sám.

Vo Sv. písme už od počiatku sveta, doslovne od Adama a Evy, kto chcel dosiahnuť odpustenie hriechov, musel ich pred Bohom vyznať. Už Adam, prvý hriešnik nezískal odpustenie skôr, pokiaľ sa Bohu, ktorého v Raji videl v živej podobe nevyznal pokorne a skrúšene z veľkého hriechu, ktorého sa dopustil, keď jedol ovocie zo zakázaného stromu. Aj Eva sa skrúšene k tomuto hriechu priznala. Boh im odpustil, nasledoval však trest, pretože Boh je síce láskavý, ale i spravodlivý sudca a hriechy musia byť zaplatené do posledného haliera, vo svojom milosrdenstve si však neželá zatratenie hriešnika.

Naopak, na druhej strane Kain, keď zabil svojho brata Ábela, sa odmietol spovedať. Bol presvedčený, že jeho hriech je neodpustiteľný, preto bol prekliaty a utiekol spred Božej tváre. Od tej doby blúdil v zavrhnutí po zemi až do konca svojho života. Judáš, ktorý zradil Krista, skončil ešte horšie, nevyznal sa zo svojich hriechov, obesil sa, jeho útroby vypadli na zem a bol zatratený.

Vo svojej knihe o spovedi potom Ségur poukazuje na ďalšie príklady o existencii spovede už v Starom zákone. Kto chcel priniesť obeť do chrámu, musel sa vyznať kňazom zo svojich hriechov a získať tak odpustenie. Mojžišove knihy na viacerých miestach spomínajú plnenie tohto záväzku, spoveď bola teda už v Starom zákone symbolom pravého náboženstva.

V Novom zákone náš Pán Ježiš Kristus povýšil spoveď na sviatosť a vo svojej Cirkvi ju ustanovil ako nevyčerpateľné žriedlo spásy a útechy, ako útočisko pre nás, úbohých hriešnikov a zázračnú oporu pre nás slabých a hriešnych. V Novom zákone je viacero príbehov, v ktorých sám Kristus rozhrešil viacero hriešnikov; som presvedčený, že takmer každý katolík pozná príbeh z Evanjelia o cudzoložnej žene, ktorá nielenže unikla ukameňovaniu, ale Kristus jej aj odpustil hriechy.

Rovnako Pán Ježiš Kristus, lekár našich duší i našich tiel, ochrnutému odpustil hriechy a vrátil telesné zdravie; chcel, aby jeho Cirkev mocou Ducha Svätého pokračovala v jeho diele uzdravovania a spásy, a to aj voči svojim vlastným členom. To je cieľ dvoch sviatostí uzdravenia – sviatosti pokánia a pomazania chorých.

Ako píše apoštol svätý Ján: „Ak hovoríme, že nemáme hriech, klameme sami seba a nie je v nás pravda“ (1Jn 1,8). Samotný Pán Ježiš Kristus nás naučil modliť sa: „Odpusť nám naše hriechy“ (Lk 11,4) , pričom spojil vzájomné odpustenie našich previnení s odpustením, ktorým Boh odpustí naše hriechy. A netreba zabúdať ani na sv. Pavla v Efeze, ktorý tak dojal srdcia veriacich, že „mnohí prichádzali a vyznávali sa a priznávali svoje skutky“ (Sk 19,1 18–19).

Takisto v rímskych katakombách z počiatočného obdobia dejín katolíckej Cirkvi sa nachádza obrovské množstvo príkladov, vyobrazení a informácií o svätej spovedi, že dokonca známy anglikánsky historik Gibbon, ktorý patril vždy ku kritikom katolíckej Cirkvi, musel priznať, že „spoveď patrila v prvých štyroch storočiach existencie prvotnej Cirkvi k nosným prvkom viery katolíckej Cirkvi“. Hovorí o štyroch storočiach preto, lebo v piatom storočí už nik existenciu spovede v Cirkvi nespochybňuje.

Veľkými propagátormi spovede boli aj pápež sv. Klement, ktorého pokrstil samotný svätý Peter alebo slávny katolícky teológ Origenes, či jeho súčasník Tertullianus. Origenes spoveď vnímal ako liečbu duše, pri ktorej sa duša zbavuje ohavného vredu hriechu a Tertullianus o tých, čo odmietali svätú spoveď, hovoril ako o nešťastníkoch, ktorí trpia ťažkou chorobou a hanbia sa ísť za lekárom, čo sa však môže končiť ich smrťou. Obaja zdôraznili, že pre hriešnika je potrebné kľaknúť si k nohám kňaza, pokoriť sa a vyznať sa zo svojich hriechov, pričom kňaz je len prostredníkom.

Svätý Cyprián z Kartága vo svojich kázňach chválil hriešnikov, ktorí sa pokorne a skrúšene spovedali zo svojich hriechov a tak snímali zo svojej duše ťažobu týchto hriechov a získavajú liek spásy. V rovnakom duchu o spovedi hovorili sv. Gregor Nysský, ktorý nabádal hriešnikov, aby sa nebáli a pokorne sa vyznali aj z tých najtajnejších hriechov, či sv. Ambróz z Milána, ktorý plakával spoločne s hriešnikmi v spovednici.

Sv. Augustín z Hippa už v období ranej Cirkvi vyvrátil neskoršiu námietku protestantov, ktorí tvrdili, že sa kajajú v súkromí a prosia Boha o odpustenie a činia v súkromí pokánie, takže Boh o ich pokání vie a odpúšťa im. Reakcia sv. Augustína bola ostrá, no logicky správna: Ako – takže chcete povedať, že Kristus v Novom zákone zbytočne povedal svojim kňazom (Mt 1,18): 18 Veru, hovorím vám: Čo zviažete na zemi, bude zviazané v nebi, a čo rozviažete na zemi, bude rozviazané v nebi. Azda nadarmo Kristus odovzdal svojej Cirkvi kľúče?

Krásne to vystihol carihradský biskup sv. Ján Zlatoústy: „Človek obdržal od Boha moc, ktorú nedostali ani anjeli a ani archanjeli, ktorí nikdy nedostali sľub: Čokoľvek zviažete alebo rozviažete na zemi, bude zviazané, alebo rozviazané na nebi. Moc kniežaťa tohto sveta môže zviazať len ľudské telo, no kňazská moc siaha ďalej – až do duše a to nielen svätým krstom, ale aj odpustením hriechu. Nehanbite sa nikdy vyznať kňazovi zo svojich hriechov. Ten, kto sa z nich nechce vyznať človeku, kňazovi, ktorého ustanovil Boh, kto sa nechce spovedať, tomu nebudú hriechy odpustené.“

Spoveď je božského pôvodu a je to nezaslúžený dar ľudstvu, ktorý dal Boh ľuďom zo svojej Lásky. Nezanedbávajme teda tento dar, spoveď je totiž pre náš život nesmierne potrebná…

(Pokračovanie)

PDF (formát pre tlač)