Rok 2025 – začiatok konca pokrokových utópií a pokrytectva: Vitajte späť v „škaredom starom svete“

Branislav Michalka
8. januára 2026   Spoločnosť   Komentár

Je možné, že keď budú o niekoľko desaťročí historici písať svoje spätné hodnotenia prelomu 20. a 21. storočia, tak sa upnú na rok 2014, keď sa začali skrze udalosti na Ukrajine odohrávať procesy, ktoré odštartovali súčasnú systémovú transformáciu euro-atlantického a nakoniec aj globálneho geopolitického a ideologického nastavenia. Tento rok im bude malebne a synchrónne zapadať k inému prelomovému roku – 1914, v ktorom sa definitívne utrhli z reťaze démoni deštrukcie kresťanskej civilizácie. Pomocou tejto dátumovej analógie tak budú môcť krajšie ohraničiť éru prechodného stavu medzi definitívnym zánikom starých kresťanských režimov a novým, inštitucionalizovaným imperiálnym poriadkom na okrúhlych sto rokov. Na rok 2025 si možno spomenú len ako na jeden z tých mnohých, v ktorých sa proces zmeny odohral. Nakoniec, ktovie čo nás všetko ešte čaká a čím budú triumfovať v pamäti historikov roky nasledujúce.

Akú úlohu bude hrať a dnes pre nás hrá v tomto procese rok 2025? V prvom rade sa pre nás dnes zdá byť omnoho zaujímavejší než rok 2014, ktorý to všetko odštartoval. Pri pohľade späť vidíme ešte v roku 2014 nesmierne sebavedomie liberálnej demokracie, olympskú aroganciu jej globálnych veľkňazov i mediálnych nádenníkov, s ktorou sa nevedia rozlúčiť mnohí z nich ani dnes, aj keď im už náležite spadol hrebienok. Dnes je samozrejme všetko inak a rok 2014 im pravdepodobne pripadá ako sladké vtáča mladosti, ktoré im odletelo do neznáma.

V roku 2025 ich totiž zradil hlavný garant povojnového liberálno-demokratického poriadku, ich protektor a Veľký brat, v tieni ktorého si pripadali nedotknuteľní a neohroziteľní – Spojené štáty americké. Stalo sa čosi desivé, niečo, o čom odmietali uvažovať v čo i len najtemnejších snoch, a to rýchlosťou, ktorá ich šokovala. Celá liberálno-demokratická utópia, pracne budovaná globálnymi elitami od roku 1945, sa v priebehu roka zosypala do podoby, v ktorej z nej zostali len škrupinky politologických pojmov naplnené zapáchajúcimi záprdkami a liberálom oči pre plač.

Základným omylom by však bolo domnievať sa, že sa pred našimi zrakmi rodí čosi nové a že odchádzajúca liberokracia bude nahradená nejakou ďalšou variantou nikdy nekončiaceho procesu vylepšovania ľudstva. Naopak, to, čoho sme svedkami, je práve koniec utópií o „krásnom novom svete“. O svete, v ktorom sa ľudstvo neustále zdokonaľuje, v ktorom neexistuje dedičný hriech a jeho následky, v ktorom spejeme k stále väčšej slobode a pluralite, v ktorom už nebudú agresie ani imperiálna arogancia. Skrátka, je to koniec utópií o tzv. všeľudskom bratstve, ktoré nám sugerovali osvietenci od 18. storočia až po pápeža Františka.

Po storočí pokrytectva, falšovania obrazu ľudskej prirodzenosti, pretvárky, lakovania politických a morálnych prechmatov na demokraticky ružovo, je tu späť „starý škaredý svet“, v ktorom ľudia (vrátane vládcov a politikov) bez ideologického zastierania páchajú otrepané ľudské hriechy, dávajú otvorene najavo svoje egoistické motívy konania, a to z jednoduchého dôvodu: pretože pokrytecký štýl už nefunguje a nie je preto pre vládcov nutný. Takmer nikto mu už aj tak neveril.

Ľudia, vládcovia, štáty a impériá sa opäť môžu pozrieť do zrkadla a uvidieť sa takými, akými v skutočnosti sú. Môžeme ich opäť vidieť ako hriešnikov, ktorí potrebujú na polepšenie a spásu nevyhnutne Ježiša Krista (aj vtedy ak tomu neveria). Nie ako sekulárnych spasiteľov, ktorí nás prišli oslobodiť od našej nemennej prirodzenosti čo nám bránila v sociálnom a politickom rozlete. Tento starý svet je späť a to nie v tom zmysle, žeby tu niekedy nebol, ale v tom zmysle, že sa pod vedením utopických bláznov interpretoval ako zaniknutý a prežitý, a to aj napriek tomu, že sme sa denne presviedčali o opaku.

Rok 2025 priniesol s nástupom Donalda Trumpa a s debaklom hurávojnovej propagandy na Ukrajine staronové poznanie reality v štýle Thomasa Hobbesa a jeho pesimistického nazerania na spolužitie národov a občanov, ako na vzájomný boj vlkov (homo homini lupus), ktorí musia byť držaní na uzde. Zo všetkých kútov, z utópie náhle precitnuvšej planéty a spoločnosti, znie v roku 2025 neúprosné volanie: moc, moc a zase moc, vojna, vojna a vojna.

Vidíme bývalých ľavicovo-liberálnych hysterických likvidátorov armád a vlastenectva, ako v panike bubnujú a volajú do zbrane na záchranu ich peňazodarného liberalizmu. Najradšej by do vojny poslali všetkých dezolátov, postsedliakov a bačomužíkov, aby cedili krv za ich kaviarne, kancelárie a debatné kluby. Vidíme politikov zadúšajúcich sa v tomto smere náhle znovuobjavenou úprimnosťou. Vidíme aj ich druhotriednych poskokov riešiť hlavolamy, ako to všetko zrazu zladiť so svojou slizkou liberálno- demokratickou propagandou, v ktorej sú už tak dokonale vytrénovaní a usadení, že sa im nechce z toho teplučka vychádzať do tej sloty. Vidíme aj posledných nevinných truhlíkov, ktorí doteraz s nadšením konzumovali propagandistické frázy omieľané takmer celé storočie, ako v zhrození hľadia do krátera nemennej povahy základov ľudskej spoločnosti.

Najnovší postup Donalda Trumpa vo Venezuele, s výhľadom na podobné konanie aj v prípade iných subalterných štátov, vrátane poloskrachovanej Európskej únie, očakávané reakcie jeho učenlivých žiakov, ktorí vďaka návratu odzbrojujúcej hulvátskej úprimnosti pochopia rýchlo, že rana päsťou a kopnutie sú tým najlepším argumentom a potvrdia tak konštatovanie Louisa Ferdinanda Célina, že „svet pozná len dve hodnoty: vyhranú vojnu a prehranú vojnu“; to všetko ukazuje onemeným divákom svet, ktorý tu síce vždy bol, ale ktorý sa snažili zo všetkých síl nevidieť, prípadne verili, že sú na najlepšej ceste ho zmeniť. Samozrejme pokrokom a humanistickou osvetou.

Rok 2025 ukázal, že týmto snom je z hľadiska ich uveriteľnosti, nie z hľadiska možnosti konca výskytu ich vyznávačov, zrejme definitívny koniec.

Je to v každom prípade dobrá správa. Pre kresťanov, vrátane tých čo uverili humanistickej frazeológii o ľudskom bratstve, o dialógu medzi náboženstvami a jednote ľudstva, to znamená, že sa nebudú môcť viac spoliehať na magické progresivistické skratky z análov osvietenskej kabaly, ako sú OSN, UNICEF, WHO, OECD, EU, USA, COMECE či ECHR. Budú musieť aspoň trochu začať upínať svoj zrak mimo toto slzavé údolie, tak prehojne sa hemžiace usilovnými pokrokovými byrokratmi, o ktorom sa snažili tak usilovne veriť, že bude pričinením a orodovaním svätej Demokracie a svätého Pokroka u všemohúcej evolučnej mamičky Prírody, bez sĺz.

Zjavná nespravodlivosť sveta a jeho vládcov, o ktorých už svätý Augustín vedel a povedal, že sú bez spravodlivosti len obyčajnými banditmi (a ako to nakoniec vedel aj pirát vedúci dialóg s Alexandrom Veľkým), utrpenie, ktoré z toho všetkého logicky vyplynie, keď teraz démoni chamtivosti, pýchy a svojvôle definitívne odhodia svoju liberálno-demokratickú masku, ktorú už nepotrebujú a ukážu sa vyplašeným ľudským myšiam, chovaným dlhodobo v utopickom laboratóriu lži opäť vo svojej pravej podobe, to všetko dovedie tých, ktorí túžia po dobre, kráse a spravodlivosti k pozdvihnutiu svojho zraku k nebeskému zdroju týchto pojmov.

Ježiš Kristus je ten vládca a kráľ, ktorý prináša na svet spravodlivosť, krásu a dobro, nie demokratickí politici. To je hlavné poučenie z roku 2025. A niet inej cesty pre vládcov k spravodlivosti, kráse a dobru, len cez Ježiša Krista, a to Ježiša Krista inštitucionalizovaného skrze jedinú, svätú, apoštolskú a katolícku Cirkev, inštitucionalizovaného skrze kresťanskú vládu v kresťanských štátoch, s kresťanským poriadkom a kresťanskými zákonmi.

Teraz prichádza zrejme zase doba, keď bude možné rovnako ako v iných vypätých momentoch 20. storočia porovnať, ako reaguje hriešna ľudská podstata korenená novopohanským cynizmom a ako reaguje rovnako hriešna podstata posvätená krstom a katolíckou vierou.

Nepochybne budeme vidieť aj kresťanských hriešnikov a chamtivcov, avšak aj tu platí výrok Evelyna Waugha, ktorým odpovedal na zhrozenie jednej literárnej kritičky ako môže on, so svojou otrasnou povahou, o sebe vyhlasovať, že je katolíckym kresťanom:

„Vidíte, a teraz si predstavte, žeby som s touto povahou nebol katolíkom. Bolo by to ešte stokrát horšie.“

Po odhnití posledných šúp z kyslého ovocia liberálnej demokracie sa pred nami ukáže svet taký, aký v skutočnosti je a ako bol opísaný v knihe svätého Augustína Boží štát. Je to svet trvalého boja medzi príslušníkmi tohto štátu a ich odporcami.

Všetci aktéri tohto divadla sú síce zasiahnutí dedičným hriechom, avšak jedni sa chcú zachrániť pred večným zatratením a druhí nie. A preto hlavným zločinom liberálno-demokratického režimu a jeho derivátov bola jeho snaha nám vsugerovať, že dedičný hriech nemáme a preto sa nám môže podariť vybudovať raj už tu na Zemi, pretvoriť ľudskú podstatu a ignorovať Božie prikázania.

Hlavnou metódou bolo pritom klamanie o povahe tohto sveta a zahaľovanie jeho dravosti a biedy do pokrokových fráz. Aj za cenu maskovania vraždy ako „prerušenia tehotenstva“ či „milosrdnej smrti“, maskovania štátneho okrádania a byrokratického vyciciavania ako „solidarity“ a prezentovania potláčania slobody ako „boja za slobodu“.

Tento rok 2025 znamenal smrť nekonečného pokrytectva a inštitucionalizovanej pretvárky. Pokiaľ niekto ešte stále verí pompéznym rečiam o šírení demokracie a humanizmu, aj po tomto debakli progresivistickej frazeológie, tak je už len poľutovaniahodný truhlík, nad ktorým môžeme súcitne mávnuť rukou.

Svet sa dnes opäť ukazuje taký, aký bol bez kresťanstva vždy a aký je bez kresťanstva aj teraz. A vieme, že aj s kresťanstvom, ktoré jediné prinieslo reálnu zmenu a pokrok v srdciach ľudí, dokázal byť len o trochu lepší.

Svet kresťanskej civilizácie nedokázal odstrániť vojny, hlad a biedu, nedokázal z ľudí urobiť anjelov a ani v to neveril, aj keď tí najlepší muži kresťanstva určite robili všetko pre to, aby tlmili dopady dedičného hriechu na spoločnosť. Veď či sám Spasiteľ nezmiatol sny utopistov hneď v zárodku, keď povedal:

„Budete počuť o vojnách a chýry o bojoch. Dajte si pozor, aby ste sa neplašili. To musí prísť, ale ešte nebude koniec. Lebo povstane národ proti národu a kráľovstvo proti kráľovstvu. Miestami bude hlad a zemetrasenie. Ale to všetko bude len začiatok útrap. Potom vás vydajú na mučenie, budú vás zabíjať, a všetky národy vás budú nenávidieť pre moje meno.“ (Matúš 24,6–9)

Čo však dokázalo kresťanstvo veľmi efektívne, to bola spása duší. A preto neváhajme a venujme sa opäť tomu, čo nám skutočne môže pomôcť. Zabudnime na politikov a ich báchorky a hľadajme predovšetkým spásu svojich duší.

PDF (formát pre tlač)