Prečo exorcisti tvrdia, že diabol sa bojí latinčiny?

Lucia Laudoniu
12. mája 2025   Cirkev

Timesne Latinitatem? Na katolíckych diskusných fórach sa z času na čas – occasione data – vynorí otázka, či sa diabol skutočne bojí latinčiny a aká je vlastne úloha nesmrteľného jazyka Cirkvi v procese exorcizmu.

Ako to naozaj je? Odpovede sa rôznia. Svetom hýbu názory, ktoré duchovný význam latinského jazyka zľahčujú, marginalizujú alebo aj otvorene popierajú. Chcú si striasť z topánok stredoveký prach a zabúdajú, že bez latinčiny budú bosí.

V nasledujúcich riadkoch sa pokúsime systematizovať argumenty v prospech latinčiny v katolíckej praxi a priniesť aj argumenty nové a menej známe, ktoré nám pomôžu urobiť si o tejto problematike komplexnejší obraz.

Exorcisti o latinčine – „malý“ výber slov k „veľkej“ téme

Známy portál New Liturgical Movement priniesol v roku 2016 krátku správu o prednáške exorcistu otca Garyho Thomasa s názvom „Diabol nenávidí latinčinu, hovorí exorcista.“ Z textu vyberáme:

„Diabol neznáša latinčinu, je to univerzálny jazyk Cirkvi. Neskôr som sa ho (exorcistu, pozn. naša) na to spýtal a on to zopakoval s tým, že ho o tom presvedčili jeho osobné skúsenosti ako exorcistu, ktorý vykonal mnoho exorcizmov. Povedal mi, že od exorcistov, ktorí vykonávali exorcizmus v taliančine, španielčine a portugalčine (jediné schválené národné jazyky pre tento obrad) počul, že latinčina je najúčinnejší jazyk (the most effective language).“

Zdroj: https://www.newliturgicalmovement.org/2016/02/the-devil-hates-latin-says-exorcist.html

Názov staršieho, svojím obsahom však stále aktuálneho článku, pod ktorý sa podpísal Lance Higdon, hovorí za všetko: „Latinčina je stále najlepším jazykom na boj so Satanom.“

Zdroj: https://www.vice.com/en/article/latin-is-still-the-best-language-for-fighting-satan-fox/

Páter Carota dodáva: „Keď bola v 60. rokoch odstránená latinčina z modlitieb, na celom svete sa rozpútalo peklo. (…) Latinská omša, latinský exorcizmus, latinské sviatosti drvia diabla.“

Zdroj: https://jesseromero.com/blog/do-demons-hate-latin

Bolo by zaujímavé sledovať, či existuje súvislosť medzi drastickým poklesom používania latinského jazyka v sakrálnej, kultúrnej či akademickej sfére a nebývalým rozmachom primitivizmu v postmodernej spoločnosti. Zákon kauzality hovorí jasnou rečou: program delatinizácie európskej kultúry so sebou prináša následky, nad ktorými budeme ešte dlho plakať.

Svedectvo posadnutého muža

Na vyššie uvedenej stránke (jesseromero.com) sa môžeme oboznámiť s príbehom muža, ktorý absolvoval dvanásť exorcizmov. Jeho oslobodenie, ako sám uvádza, „sa meria tým, ako dlho dokáže v pokoji sedieť na svätej omši, kým démon nezareaguje odporom a začne ho mučiť“.

Muž vyhlásil, že na pokoncilovej omši (celebrovanej vo vernakulárnom jazyku) sa môže pokojne zúčastniť až do konsekrácie. Vtedy démon začne zúriť (čo je možné interpretovať ako dôkaz, že aj na svätej omši iuxta formam ordinariam dochádza k platnému premeneniu).

Pokiaľ ide o tradičný rítus, dotyčný vyhlásil, že zlý duch ho mučí hneď od začiatku obradu: „Démon rozpoznáva silu latinských modlitieb a prejavená úcta takmer okamžite prináša lavínu milostí.“

Sila jazyka verzus sila v jazyku

Moderný človek redukuje podstatu a úlohu akéhokoľvek jazyka na konverzačný nástroj. Sane quidem. Komunikačná efektivita, inteligibilita, zdieľanie a transfer informácií sú dôležitými funkciami jazyka. Nie však jedinými.

Akosi podvedome cítime, že jazyk môže byť bránou k vlastnému svedomiu, kráľovským trónom, štítom, mečom a zbraňou, ale tieto peculiaritates – ak si požičiame stredoveké latinské slovo, ktoré prešlo do angličtiny – máme tendenciu zaraďovať do kategórie poetickej, mystickej, ba až kabalistickej, ktorá s realitou nemá nič spoločné. Skutočne?

Jedna vec je sila jazyka, druhá vec sila v jazyku. Ako však tomu rozumieť, aby sme sa vyhli nebezpečenstvu mágie? Dôvody, ktoré ekleziálnu latinčinu vyčleňujú z pestrej záhrady jazykov, môžeme zaradiť do štyroch skupín: 1. dôvody historické, 2. lingvistické, 3. estetické a 4. teologicko-mystické.

Historické dôvody: miesto Rímskeho impéria a jeho jazyka v dejinách spásy

Kto má strach nahliadnuť za oponu času, bude možno prekvapený úvahou, ktorá sa objavila na (už citovanom) webe jesseromero.com:

„Prvá omša – archetyp (všetkých) omší – sa konala na Kalvárii v latinčine – rímski vojaci, posluhujúci („miništranti“) sa venovali svojej náročnej práci, i keď nevedeli, čo robia. Keď sa (omša) skončila, niektorí rímski vojaci uverili a vyznávali svoju vieru v latinčine (porov. Mk 15,39) a iní nie. Židia sledovali, ako sa to všetko odohráva. Niektorí z nich dobre rozumeli latinčine Rimanov, iní len slabo alebo vôbec. Niektorí Židia uverili (porov. Lk 23,42), iní nie. My, katolícka Cirkev, Nový Izrael, to teraz sledujeme (rovnako): niektorí rozumejú latinčine a iní nie, niektorí veria a iní nie (porov. Jn 6,66–69).“

Zdroj: https://jesseromero.com/blog/do-demons-hate-latin

Dá sa namietať, že Posledná večera sa iste neslávila in Latino sermone. Podľa názoru judaisticky orientovaných teológov mala charakter židovskej sederovej večere. Tento názor zdieľa napríklad autor článku na webe venovanom biblickej archeológii: https://www.biblicalarchaeology.org/daily/people-cultures-in-the-bible/jesus-historical-jesus/was-jesus-last-supper-a-seder/

Cavete! Treba si uvedomiť, že Obeta Poslednej večere je tá istá, ako Obeta na Kalvárii, prinesená krvavým spôsobom. Nemôžeme oddeľovať ustanovenie Eucharistie od udalostí Kalvárie – ukrižovania a vzkriesenia. Je to jeden a ten istý actus liturgicus, ktorý sa v pozemskom čase prejavil v dvoch na seba nadväzujúcich udalostiach. Železná päsť kresťanskej orthodoxie rozdrví argumenty judaizátorov na prach.

Titulus crucis

Cirkevní Otcovia (Izidor Sevillský, Hilárius z Poitiers, Klement Alexandrijský a ďalší) vyvinuli teóriu o troch posvätných jazykoch kresťanstva, pričom sa odvolávali na titulus crucis napísaný v troch jazykoch – latinskom, gréckom a hebrejskom.

Traduje sa, že predstava o troch excelentných jazykoch kresťanského kultu bola teologickou rozbuškou cyrilometodskej misie. Sami solúnski bratia však validitu týchto jazykov nespochybnili. K už „dogmatizovaným“ jazykom pripojili ďalší, pri tvorbe ktorého sa opierali o pevnú kostru grécko-latinskej syntaxe. Blízky vzťah gréčtiny a cirkevnej slovančiny skúmal regiment slavistov.

Aj „kresťanský Vergílius“ 4. storočia Prudentius v básni Apotheosis oslavuje trojjazyčný nápis na Kristovom kríži ako dielo Prozreteľnosti, aby všetky vzdelané národy tej doby vedeli, že z kríža kraľuje pravý Boh.

Vedomie o posvätnosti „trojlístka“ klasických jazykov bolo v západnej cirkvi živé po stáročia, stačí si prečítať syntézu Melchiora Schmidta De linguis sacris dissertatio z roku 1685.

Meno Krista a rímske úrady

Ďalší Melchior – tentoraz Inchofer – prináša širokú paletu argumentov, prečo má lingua Romanorum antiquorum v katolíckej tradícii postavenie prima sine paribus. Tohto syna jezuitskej rehole sme v našich článkoch už spomínali.

Inchofer sa odvoláva na komentár Tertulliána, podľa ktorého bolo meno novonarodeného Pána Ježiša zapísané v záznamoch o sčítaní ľudu (in tabulas censuales) latinskými literami (Latinis litteris scriptum fuisse). Tieto záznamy sa stratili v hmle dejín, živé (po)vedomie o nich sa stratiť nemohlo.

Slávny jezuita z toho vyvodzuje, že ak Boh dopustil, aby Jeho presväté Meno bolo po prvý raz v dejinách ľudstva zapísané podľa latinského úzu, in lingua imperii, mal s týmto jazykom mimoriadne plány.

Rovnaký názor mal nemecký učenec 18. storočia Ernst Friedrich Wernsdorf, ktorý dejinám a teologickej kráse latinskej reči venoval viacero významných prác (Historia Latinae linguae in sacris paschali, Exercitatio liturgica de sacerdote Latina lingua ad altare cantillante a ďalšie). Wernsdorf nepochybuje, že rímske úrady evidovali osobu Krista in Latino. Hoci sa hlásil k luteránstvu, rímsky jazyk v kresťanských obradoch obhajuje s katolíckou horlivosťou.

Lingvistické a filologické dôvody: veritas, severitas, masculinitas

Slávna antická tvár – la bocca della verità – mlčí. Keby táto kamenná Rimanka mohla hovoriť, bola by možno Latinitatis magistra optima. A prezradila by nám, že klasické jazyky majú jednu neobyčajnú vlastnosť: dokážu sprostredkovať pravdu v jej integrite. Pravdu vo všetkých jej odtieňoch. Mystifikácia, ambiguita a zahmlievanie je klasickým autorom vzdialené. Charakter ich literárneho jazyka im nedovolil utopiť sa v bahne lži.

Štruktúru latinského jazyka ďalej charakterizuje poriadok a zreteľnosť, prísnosť a vážnosť (severitas). Keď si človek osvojí príslušné gramatické väzby, získa jazykovú citlivosť a bude schopný formulovať svoje myšlienky veľmi presne. To je veľkou výhodou jednak v transmisii teologických právd, jednak v boji s herézami.

Táto mramorová prísnosť však nie je chladná. Latinčina je ako carrarský mramor, no tento mramor je rozpálený slnkom Božej lásky.

Maskulinita (masculinitas) latinského jazyka je málo preskúmaným fenoménom, no pre pochopenie endogénneho vzťahu medzi slovom a liturgickým aktom je veľmi podstatná. Američan William Brockliss obohatil akademický svet štúdiou, v ktorej píše, akým spôsobom sa rôzne formy moci (ale aj predstavy o tejto moci) manifestujú v latinskom jazyku – jazyku cisárov a ich armády.

Brocklissove úvahy vedú k záveru, že maskulínny charakter jazyka našich rímskych predkov je jedným z vnútorných hnacích motorov, ktoré robia tento jazyk duchovne efektívnym. Masculinitas podľa Brocklissa primárne znamená potestas.

Zdroj: https://tcl.camws.org/sites/default/files/Brockliss_0.pdf

Autor pripúšťa, že vedomie tejto moci je prekvapivo živé v komunitách, ktorým chýba seriózna filologická formácia, napríklad v radoch ezoterikov. Latinské zaklínadlá v koruptívnej a pozmenenej podobe používa aj Harry Potter. Kto by pochyboval, či je zvolanie exspecto patronum latinské?

Estetické dôvody: sonoritas, tranquillitas, dignitas

Harmónia, sonórnosť a muzikalita latinčiny sú námetom na samostatnú štúdiu. Aj keď sa to na prvý pohľad možno nezdá, dejiny hudby sú písané latinčinou. Stredoveké latinské hudobnoteoretické traktáty sú plné narážok na hudobné kvality kráľovnej liturgických jazykov.

Počnúc od chorálnych oblúkov (ktoré sú vlastne odmaterializovanou, zvukovou podobou oblúkov veľkých katedrál) po Lloyd Webberovo Requiem, od stredovekej Carminy burany po Orffa, od Vivaldiho Judithy Triumphans po Martinčekovu Missa Danubia, dejiny hudby sú ako látka vyšívaná latinskými niťami. Vytrhať nite znamená zničiť látku.

Pod pojmom tranquillitas (pokoj, akoby tíšina morskej hladiny) označujeme terapeutické účinky latinského jazyka. Málo sa hovorí o tom, že jazyk môže byť skutočným liekom a nástrojom terapie.

Instrumentum pacis. Moc, ktorá je najsilnejšou vtedy, keď prináša pokoj. Dvere do tejto problematiky sme pootvorili dvojicou našich článkov:

https://christianitas.sk/terapeuticke-ucinky-latinskeho-jazyka-prva-cast/

https://christianitas.sk/terapeuticke-ucinky-latinskeho-jazyka-druha-cast/

Dignitas, čiže dôstojnosť reči antického impéria výborne charakterizoval páter Nicholas Gihr: „Latinčina poukazuje na nevyspytateľnú a nevýslovnú hĺbku tajomstva oltára.“

Oltár je dôstojné miesto, ktoré si vzhľadom na svoj posvätný charakter vyžaduje aj dôstojný jazyk. Dôstojnosť a dynamické, radostné prežívanie viery sa však nevylučujú. Naopak, sú vzájomne prepojené. Duchovná radosť je na rozdiel od tej svetskej tichá, liečivá a – dôstojná.

Teologicko-mystické dôvody: universalitas, traditio, lingua angelorum

Najčastejší argument v prospech vysokej estimácie jazyka starých Rimanov hovorí, že duchovná sila latinčiny – pokiaľ skutočne existuje – spočíva v jej univerzalite. Latinský jazyk nás spája s apoštolskými počiatkami Matky Cirkvi v Ríme. Pokropili ho slzy modliacich sa matiek Moník. Z úst apologétov šľahali latinské ohne, výdatne živené gréckym kyslíkom.

Dicitur Latinitas esse universalis. Nie je tomu len preto, že ňou rozprávali mnohé národy. Tajomstvo jej univerzality spočíva v schopnosti obsiahnuť celý poklad kresťanskej náuky. Ponúka nám pohľad orla, ktorý sa na svet pozerá komplexne, z výšky, ale neunikajú mu detaily.

S tým súvisí argument tradície – v tomto jazyku bola po stáročia odovzdávaná (taká je totiž etymológia verba tradere) pravá viera. Latinčina dominovala kresťanskému svetu aj v čase, keď duchovnými piliermi gréčtiny (a ďalších orientálnych jazykov) zatriasli schizmy.

Kto nazval latinskú reč jazykom anjelov? Nebol to žiadny stredoveký básnik. Bol to pápež, ktorý sa podpísal pod liturgickú reformu. Slová, že latinčina je jazykom anjelov, vyriekol Svätý Otec Pavol VI. na generálnej audiencii v novembri 1969.

Zdroj: https://www.prayinglatin.com/why-pray-in-latin/

Ktorá latinčina?

Na záver poznámka: ktorá latinčina je tým duchovným bičom, čo vyháňa diabla? Tá archaická, zahalená rúškom tajomstva (ktorá vstupuje do dejín už v 6. stor. pred Kristom!) alebo klasická, obalená v krásnej, a predsa krvavej tóge klasikov a renesančných „archeológov slova“, ktorí kopali v starých knihách s lopatou gramatiky?

Alebo je to náš súčasný, antickým nektárom nasiaknutý neolatinský jazyk z učebníc Hansa Ørberga (a ďalších z jeho cesta), pomocou ktorého môžeme vznešene konverzovať de variis rebus, od gastronómie až po počítače?

Diabla nevyplaší intelektuálne cvičenie, akým je, povedzme, označenie kvantity slabík v Ovídiových veršoch. Možno sa bude smiať spolu s nami na Plautových komédiách. A nebude sa triasť ani pred latinskými fosíliami, ktoré používame v bežnej reči ad hoc, aby sme de facto ukázali, že nie sme dedičmi Rimanov len de iure.

Satan uteká pred latinskou modlitbou vtedy, keď je vyrieknutá mundo corde, s čistým a pokorným srdcom, živeným mannou viery, nádeje a lásky. Nedajme si preto vziať liturgický latinský jazyk, reč Cirkvi kanonizovanú svätým Piom X., reč s pečaťou Večnosti.

Jazyk lásky

Lenže svätá omša je ako Boží bozk – a pri bozkávaní sa mlčí. Rebrík rétoriky vedie ad astra, no aj z toho najpevnejšieho stupienka sa dá spadnúť.

Dar vnútorného prežívania liturgie je darom Ducha Svätého a nikto ho nedosiahne bez úprimnej túžby rásť v katolíckej viere. Duchovný jazyk svätej omše je jazykom lásky, a ten nie je absolútne prístupný nikomu z nás, okrem samého Boha.

Aj my, ktorí si s latinčinou „tykáme“, sa tvárou v tvár pred nadprirodzeným Božím jazykom lásky meníme na nemluvňatá. V starobylom Akatiste k Bohorodičke stojí, že „pred tebou, Bohorodička, slávni rečníci zmĺkli ako nemé ryby.“

Prvý kontakt s latinčinou by sme mohli prirovnať k pohľadu do studne. Človek vidí hlbočinu, temnotu. O prítomnosti vody sa presvedčí až vtedy, keď spustí vedro. Až na dno.

Diabol, simia Dei, môže imitovať aj dar jazykov, teda aj donum Latinitatis, ale nedokáže napodobniť vieru a lásku, ktorou latinský jazyk ozdobili svätci. S pomocou tohto jazyka hlboko milovali Boha, a to nie je málo.

A preto sa diabol bojí latinčiny. Lebo lingua Ecclesiae sa ponáša na čisté a hlboké jazero, v ktorom sa perfecto modo zrkadlí nevyjadriteľný Boží jazyk lásky. Ten jazyk, ktorý – ak Boh dá – sa budeme učiť v Nebi.

PDF (formát pre tlač)