Praga locuta, causa finita! Gustáv Murín, pražskí havloidi a svätokrádežné reči o feministkách alebo Návrat pražských osvetových pracovníkov na Slovensko

Branislav Michalka
24. mája 2025   Politika   Komentár

Rozmáha sa nám tu na Slovensku súdruhovia opäť taký nešvár. Súdruhovia z pražských kaviarní a ich filiálok rozosiatych po Krajinách koruny českej, zvaní tiež pražskí havloidi, chytili znovu pedagogickú slinu a rozhodli sa zapojiť do obnoveného križiackeho ťaženia za osvetu, demokraciu a pokrok na Slovensku, práve tak ako po roku 1918.

Napomínajú, karhajú, poučujú temného a zadubeného slovenského postsedliaka, a keď vidia, že to nepomáha, tak sa mu aj povyhrážajú. Vylúčením z lona civilizovanej Európy, odsúdením svetovou verejnosťou, ocitnutím sa na smetisku dejín, hanbou, zosmiešnením a pohŕdaním. Je to prax osvedčená, storočná, overená. Taká, ktorá na duchovného odkojenca pražskej kaviarne, slovenského zakomplexovaného liberála a osvietenca, burana, ktorý sa hanbí za svoj pôvod a predkov vždy platila. Jej heslom je: Praga locuta, causa finita!

Netreba si samozrejme pliesť pražskú kaviareň a jej pedagogické ambície s celým českým národom. Bože zavaruj. Práve tak, ako si netreba pliesť žiadnu liberálnu a osvietenskú kliku v žiadnom národe so žiadnym celým národom. Väčšinou ide o minoritu, ktorá pociťuje k vlastnému národu a jeho dezolátnym sklonom ešte väčšiu averziu ako k národom cudzím. Pražská kaviareň zaiste pije krv a lezie na nervy vlastnému národu omnoho viac ako slovenskému. Ale jeden rozdiel oproti našej kaviarni tu predsa len je: bratislavská kaviareň, nech je akokoľvek tupá, nemá tú odvahu, či skôr drzosť, komentovať, napomínať, mentorovať a vyučovať susedný národ. To je špecialita kaviarne pražskej, lokálnej primadony, voči ktorej je kaviareň bratislavská len večne ohúrenou a obdivujúcou debutantkou.

Vstali noví bojovníci

Znovuzrodenie českého osvetového pracovníka a jeho nasadenie do prvej línie boja za pokrok na Slovensku, nastalo opäť s nástupom Roberta Fica k moci. S intenzitou už dlho nevídanou. Napriek tomu totiž, že bol pražský osvetový pracovník, poverený dejinami, svedomím ľudstva a svetovou mienkou vychovávať zaostalého slovenského hlinkoida už raz a navždy, a napriek tomu, že sa z času na čas tejto práce ujímal aj v predchádzajúcich desaťročiach, predsa len túto svoju povinnosť v posledných rokoch trochu zanedbával. Situácia sa teraz zmenila. Miera nasadenia, ktoré sa rozpútalo od roku 2023, sa dá porovnať len s doposiaľ posledným podobným angažmánom z rokov 1990 – 1998.

A je to pochopiteľné. Medzinárodná situácia je totiž vážna súdruhovia, a ktože by už mal horieť za pokrok viac, než duchovní dedičia Masaryka, Beneša, Havla a ideálov humanitných? Na prvé zahlaholenie poľnice pokroku a demokracie vyskočila celá kavaléria pražských kaviarenských bojovníkov do sediel a zamierili odhodlane za junákmi lorda Tennysona do údolia a do útoku. Rovno pod kartáče nenávisti a netolerancie. Dezolátne kanóny napravo, dezolátne kanóny naľavo, všetko jedno – hrdinstvo starého, ostrieľaného a kaviarenskými ventilátormi ošľahaného bojovníka sa neľaká ani Fica, ani Orbána, ba ani Putina. S vlajúcimi kaderami, s perom nabrúseným ako šablička pána Wołodyjowského, vernú, rokmi vysedenú stoličku pevne nohami v cvale zvierajúc, letí s vetrom opreteky na pomoc Ukrajine, aj Trumpom zmučenej Amerike, vytmaviť to všetkým zradcom európskych myšlienok a hodnôt.

Pražský osvietenec však nezabúda popri boji ani na svoje povinnosti a záväzky pedagogické smerujúce na Východ. Tupého ruského mužíka je samozrejme aj škoda sa pokúšať niečo učiť. Tam pomôže len tvrdá a neochvejná päsť pražského veterána. Polotatársky mužík nakoniec ani inému nerozumie. Keď sa bude zvíjať pod kopytami pražskej kaviarenskej stoličky, potom mu milosť víťaza uštedrí nejaké tie základné lekcie slušného správania. S maďarským gazdom sa tiež nebude zdržovať. Po prvé mu nerozumie, po druhé je preňho až príliš balkánsko exotický a predovšetkým: ani maďarský gazda nerozumie jemu a nejaví navyše pred pražským kaviarníkom žiaden rešpekt. Ba ani elementárny interes neprejavuje.

A tak zostáva na to doučovanie nakoniec už len ten slovenský bača – večný objekt pedagogického úsilia pražského osvetového pracovníka. Ten mu aj rozumie, aj si uvedomuje svoju zaostalosť, správne sa vie hanbiť a kajať za tmárske prežitky, ctí si pražského kaviarníka a osvetového pracovníka a vychádza mu v ústrety.

Návrat misionárov pokroku

To, čo sa rozpútalo v českých médiách a kaviarňach po nástupe slovenských dezolátov k moci, znesie porovnanie s burácaním všetkých živlov odpútaných mocným Poseidónom na úbohého Odysea. Veď ako aj inak. Tu sa už totiž nebojuje len za skultúrnenie a zušľachtenie slovenského postsedliaka, ale doslova za záchranu sveta, za vesmírnu pravdu a lásku, proti vesmírnej lži a nenávisti. Ide o všetko. Čiže o to, aby aj budúce generácie mali to potešenie z inhalácie osviežujúcich neomarxistických, liberálnych a osvietenských duchovných fekálií.

V tomto zložitom kaleidoskope vesmírneho konfliktu je Slovensko samozrejme len jedným zo zradcov pokroku. Avšak pozor, je zradcom najľahšie dostupným, ustráchaným a slabším. Takže prečo nespojiť príjemné s užitočným a neuhasiť si smäd na niekom, o kom dopredu vieme, že sklopí svoje dezolátne uši, akonáhle začuje známy hlas z Prahy? Ostatní nás vysmejú, alebo rovno odignorujú. Alebo ísť v rámci vesmírneho boja radšej rovno na front? To nie. Tam bojujú lepšie iní, my bojujeme svoj ťažký boj za demokraciu a lásku tu – v prvej línii za klávesnicou. Nie, nie, to Slovensko je na to vyťahanie za uši ako stvorené.

A tak vyrážajú na svoju karpatskú misiu. Opäť prichádza, ukrytý za vozovou hradbou nepriestrelných argumentov a filozofickej erudície, so svojou spanilou jazdou, otec Tomáš Halík, veľkokomandér rádu synodálnej cesty, ovenčený svetovými cenami a vyznamenaniami. S otcovskou láskavosťou a neopakovateľným mávaním svojej perute napomína, dohovára, školí a poučuje slovenský ľud.

Za ním pochoduje armáda ducha – herci. Dokonale impregnovaný Bolek Polívka, ktorý rozumie duši slovenského dezoláta skrze spoločného destilovaného koníčka a preto sa mu vie prihovoriť priamo do srdca. Aj Ivan Trojan s láskavým humorom, ale s odhodlanými čeľusťami, nebojácne zareval na slovenského dezoláta ako pravý český lev.

Za armádou ducha, armáda pera. Zástupy pokrokových novinárov tepú a cizelujú slovenské svedomie na dennej báze, za masívnej účasti ich bojovne naladených čitateľov, ktorým je cudzia akákoľvek spiatočnícka ľahostajnosť.

Nebojsovia a Popolvári

Je tu však jeden jav pozoruhodný. Kým sa česká politická scéna napriek jej nepopierateľnej umeleckej kvalite a kabaretnému majstrovstvu teší na Slovensku dokonalému nezáujmu, a to tak u politikov ako aj u čitateľov, slovenská lokálna politika nedopraje českému publiku pokojný spánok. Emotívne komentáre o slovenských zradcoch, o šťastí, ktoré postretlo český národ pri rozdelení Československa (nepochybne vnímané aj na druhej strane hraníc), o Tisoch – Ficoch, o „rusáckych sluhoch“, o slovenskej tuposti a úbohosti, ktorú všetci poznali, ale z lásky k bratskému národu ju prekrývali mlčaním a súcitom, etc. etc., plnia články a diskusie pod nimi uchovávané. Vulgarizmy najhrubšieho zrna vynecháme…

Túto disproporciu medzi slovenským a českým publikom ohľadom záujmu o vnútornú politiku u susedov si ľahko overíme na médiách stredného prúdu. Kým pri článku v českom médiu, ktorý opisuje výlučne slovenskú vnútornú politiku a dezolátnu ikonu pražskej kaviarne – Fica, a teda nijako sa priamo netýkajúceho politiky Slovenska voči Českej republike, nachádzame 949 komentárov:

https://www.idnes.cz/zpravy/zahranicni/fico-putin-rusko-usa-trump-si-tin-pching-lula.A250510_102821_zahranicni_berr

tak pri článku v slovenskom médiu, ktorý však na rozdiel od horeuvedeného opisuje priamo česko-slovenské vzťahy:

https://spravy.pravda.sk/svet/clanok/739595-cesky-premier-fiala-nevidi-dovod-na-obnovenie-medzivladnych-rokovani-so-slovenskom/

nachádzame len 179 komentárov. Nepomer je teda značný.

Dokonca aj vo vyhranene nacionalisticky orientovanom slovenskom médiu sa pri článku o česko-slovenských vzťahoch, teda nie o vnútropolitickej situácii v Česku nachádza len 279 komentárov. V tom istom nacionalistickom médiu, u ktorého by sme predpokladali historické predsudky a ohnivú angažovanosť, sa pri článku o českej vnútropolitickej situácii nachádza biednych – 8 (!) komentárov.

https://www.hlavnespravy.sk/fiala-sa-v-pondelok-stretol-s-ficom-ohradil-sa-proti-jeho-vyrokom-o-zasahovani/3816062

https://www.hlavnespravy.sk/v-cesku-stupla-podpora-opozicneho-hnutia-ano-aj-vladnej-koalicie-spolu/3932328#google_vignette

Je teda evidentné, kto pociťuje neustále nutkanie organizovať doškoľovacie kurzy z demokracie a pokroku, hrať pred slovenským bačom úlohu poverenca svetových lídrov a ich lokálneho kultúrneho veľvyslanca. No a samozrejme je aj jasné, ktorá kaviareň v týchto dvoch štátoch bude vždy ťahať za kratší koniec a liezť tej dominantnej do rektálneho otvoru.

Nechýbajú ani také drobné zlomyseľnosti malého pražského osvetára, ako je napríklad rubrika v Lidových novinách alias Lidovkách s názvom Uhry, ktorá duchaplne (a pokrokovo, samozrejme) referuje o Slovensku, Maďarsku ako aj celej Karpatskej kotline + o Balkáne. Aby slovenskí dezoláti pochopili, kam civilizačne a mentálne patria.

https://www.lidovky.cz/nazory/slovensko-madarsko-robert-fico-viktor-orban-statni-hymna-bratislavsky-hrad.A250501_221309_ln_nazory_lgs

Samozrejme, radi to kvitujeme a nikam sa z Karpatskej kotliny nechystáme. Necítime sa byť ani svetoví, ani kultúrne na takej úrovni ako iné kotliny. Jedinou záhadou pre nás však zostáva, prečo cíti tak vysoko kultúrne naladený a osvietený pražský pracovník neustále nutkanie do tej zaostalej Karpatskej kotliny strkať svoj osvietený rypák? Prečo sa radšej nevydá smerom na Západ, kde aj oprávnene patrí a neponúkne svoju osvetu, radu a pedagogickú záštitu tamojším národom, ktoré ju určite privítajú s otvorenou náručou, aj ústami?

Apropo, ako by asi vnímali niektorí občania za riekou Moravou to, keby v najčítanejšom slovenskom médiu stredného prúdu vznikla rubrika s názvom Ríša, referujúca o dianí v Česku, Rakúsku, Nemecku, Sliezsku, severnom Taliansku a Slovinsku, patriacimi od stredoveku do tohto zväzku?

Svet knihy a tolerancie

Najnovším pokračovaním tohto nekonečného seriálu z pedagogického prostredia je kauza Gustáva Murína, ktorej finále sa odohralo, ako inak, v Prahe a to v prostredí kaviarni najmilšom – na knižnom veľtrhu s názvom „Svet knihy“.

Gustáv Murín, ako reprezentant cudzieho štátu a národa z Východu a slovenský dezolát, bol okamžite po svojom príchode začlenený do pražského doučovacieho kurzu pre dezolátov. Kto videl video, v ktorom arogantná súdružka novinárka kladie Murínovi, predstaviteľovi kultúry cudzieho štátu otázky, ako učiteľka na exámene žiačikovi, ktorý zabudol povinnú látku a chýbajú mu základné vedomosti z liberálnej demokracie a jej dogmatiky, ten sa čuduje, že sa s ňou vôbec Murín bavil.

https://www.facebook.com/watch/?v=726212389752276

Rozhovor sa začína drzým mentorovaním Svobodovej o tom, akýže to má dnes Slovensko obraz vo svete a ako ho vnímajú iné národy, presne v duchu karhania nezbedného školáka súdružkou učiteľkou a v zmysle: Čo si to zase vyviedol?! Sama seba pasuje do úlohy rešpektovaného pozorovateľa – znalca Slovenska, o ktorého názoroch sa nediskutuje: ja sledujem, ja pozorujem…

Pri tomto výsluchu samozrejme nechýbalo ani obligátne obvinenie školáka z duchovného cikania na „konšpiračných weboch“, mimo areál povoleného školského WC.

Murínovou jednoznačnou chybou bolo, že sa s touto novinárkou vôbec bavil a začal vysvetľovať. Čiže, či už chtiac alebo nechtiac, sám sa vmanévroval do polohy žiaka, ktorý je povinný súdružke učiteľke niečo vysvetliť. To, že jej vysvetľuje – ako ona, ošľahaná veteránka slniečkárskych provokácií a dogmatizmu nerozumie téme, o ktorej hovorí, je v konečnom dôsledku komické. Ona totiž dokonale rozumie tomu, čo robí a následné vystúpenie dobre zohranej kľaky slovenských babiek-demokratiek z publika dosvedčuje vopred pripravený scenár predstavenia.

Nepomohlo mu ani to, že oprávnene poukázal na výplody feministického extrémizmu, ktoré požadovali vo svojich najgeniálnejších exemplároch všeobecnú kastráciu mužského pokolenia. Dopustil sa skrátka svätokrádeže, pretože si dovolil povedať pravdu, že feminizmus je myšlienkový systém totalitného charakteru. Ako by ste ale inak nazvali systém myslenia, ktorý požaduje všeobecnú a masovú penalizáciu na základe pohlavia, než totalitným? Nepripomína to obdobné systémy, penalizujúce na základe rasy alebo triedneho pôvodu? A že tak nehovorili všetky feministky? Samozrejme, ani všetci národní socialisti či komunisti nehovorili o masovom vraždení.

Obzvlášť komické bolo rozhorčenie pražského publika nad znesvätením ich sekulárneho božstva, Václava Havla. Našli sa dokonca hlupáci, ktorí to vnímali ako urážku spriateleného národa, a to aj napriek tomu, že na adresu slovenských dezolátnych politikov sa česká kaviareň vyjadruje konštantne omnoho dehonestujúcejšie, a to bez akýchkoľvek škrupúľ. Takže na osvieženie pamäti: Václav Havel bol prezidentom Československa a teda aj Slovákov, a preto tí na neho môžu mať taký názor, aký uznajú za vhodný. Rovnako, ako môžu mať a aj majú Česi svoj názor na Husáka, Biľaka, Dubčeka či Širokého.

Pripomeňme si však ešte pri konštatovaní o hodnotení toho spoločného a na ilustráciu diametrálne odlišného prístupu u dvoch národov, opäť onú zvláštnu disproporciu v hodnotení toho, čo spoločné nebolo: zatiaľ čo niektorí Česi cítia nutkavú potrebu sa neustále vyjadrovať k Tisovi, Slovákom je Hácha dokonale ukradnutý.

Murín vykonal, Murín môže ísť

V pražskom literárnom raji, ktorý sa Murínovi zmenil na peklo, nechýbali ani duchaplné výroky z rýchlo pozberaného slovenského publika, ktoré obsahovali čaro nechceného a môžu byť tesané rovno do mramoru:

„Toto je demokracia, tu nebudete rozprávať takéto veci!“

Drzosť rozkokošených pražských, ale už aj okamžite s nimi zosynchronizovaných bratislavských kaviarníkov a europčíkov po incidente gradovala. Riaditeľ knižného veľtrhu „Svet knihy“, Radovan Auer si dovolil napísať a prikazovať ministerke kultúry cudzieho štátu, koho nabudúce má alebo nemá posielať na knižné veľtrhy do Prahy! Napísal by to aj francúzskemu ministrovi? Určite nie, a to ani keby tam predstaviteľ francúzskej literatúry obťažoval fešných mládencov, či predvádzal nejakú nepochybne inšpiratívnu sexuálno-erotickú pantomímu.

Murín, okrem toho, že je predstaviteľom národa, do ktorého je povolené kopať, si však dovolil mať navyše aj iný „svetonázor“ (termín, ktorý bol použitý novinárkou) ako súdružka redaktorka a než aký predpisuje Európska únia. Že to tak skutočne je, to dosvedčujú slová slovenských sluhov a podržtaškov globálneho liberalizmu, s ktorými klasifikovali Murínovu nespôsobilosť viesť kultúrnu inštitúciu:

„Celý jeho svetonázor je v ostrom rozpore s demokratickými princípmi členského štátu Európskej únie.“

https://dennikn.sk/4653232/urazky-staznosti-medzinarodna-hanba-cim-sa-zviditelnil-gustav-murin-ako-riaditel-literarneho-centra/

To, čo nasledovalo – odvolanie Gustáva Murína z funkcie, bolo potvrdením slovenskej úbohosti a malosti, ktorá živená exhalátmi z bratislavskej kaviarne ľaká sa okamžite pri prvom obvinení pražského učiteľa a osvetára z nekultúrnosti a zaostalosti, presne ako pred 100 rokmi.

Odvolanie Murína bolo nakoniec triumfom (ďalším) slovenských slniečkárov a kaviarenských osvetárov. Jeho nominácia, ktorá mala byť prejavom odvahy a nezávislosti, sa nakoniec zvrhla v debakel, a nemuselo prísť žiadne zemetrasenie. Stačilo, že v Prahe zadupali nohami a Bratislava sa, ako bolo vždy dobrým zvykom, zosypala. Za hurónskeho revu slovenskej kultúrnej obce, ktorú musíme platiť z našich dezolátnych daní.

A to ma nakoniec privádza k úvahe nanajvýš dezolátnej a radikálnej: Načo nám je táto „kultúra“ a títo „kultúrnici“? Potrebuje to niekto z nás dezolátov, ktorí tvoria na Slovensku väčšinu obyvateľstva – túto kultúru a týchto kultúrnych pracovníkov? Nech si umelci zarábajú konečne na svoje sedenia, konferencie, orgie, chlebíčky a prezentácie sami. Zrušme ministerstvo kultúry aj štátne dotácie a zbavíme sa tak mnohých problémov.

PDF (formát pre tlač)