Práca ľudských rúk?

Jozef Duháček
2. mája 2025   Cirkev   Komentár

Anthony Cekada (1951 – 2020) bol americký tradičný katolícky kňaz, teológ a spisovateľ. Mnohé jeho názory a práca zostávajú kontroverzné aj medzi tradičnými katolíkmi, napriek tomu si však zasluhuje pozornosť jeho systematická kritika novej omše, ktorá vyšla pod názvom Work of Human Hands – Práca ľudských rúk z roku 2010.

​Dr. Francisco J. Romero Carrasquillo je filozof a teológ špecializujúci sa na stredovekú filozofiu, najmä na dielo svätého Tomáša Akvinského. Je zakladateľom a hlavným autorom inštitútu Ite ad Thomam, ktorý sa zameriava na obnovu tradičného katolíckeho myslenia z tomistickej perspektívy. Získal doktorát zo stredovekej filozofie na Marquette University a magisterský titul z teológie na Franciscan University of Steubenville. Pôsobil ako profesor filozofie a klasických štúdií na seminári St. Gregory the Great v Nebraske a ako profesor filozofie na Universidad Panamericana v Guadalajare v Mexiku, a pôsobil ako poradca a agent katolíckej organizácie Knights of Columbus. V roku 2011 napísal kritickú recenziu Cekadovej knihy, z ktorej si dovolíme niečo požičať. Treba uviesť, že Dr. Romero nie je spriaznený ani so sedevakantistickými kruhmi, ani s hnutím okolo FSSPX, teda nie je dôvod predpokladať akúkoľvek predpojatosť.

Romero považuje knihu za odvážnu a kritickú štúdiu ideológie, ktorá stojí za liturgickými zmenami uskutočnenými v druhej polovici dvadsiateho storočia v rímskom ríte. Teologicky dôkladný a poctivý výskum, ktorý Cekada podstúpil je dôležitým príspevkom k tradicionalistickej pozícii. Doposiaľ vydané monografie k tejto téme sa príliš sústredili na kritiku zmien v ordináriu omše a na zdokumentovanie historických okolností, ktoré ku zmenám viedli. Cekadova štúdia sa sústreďuje aj na zmeny v propriách (menlivé časti omše) a na bezprecedentnú zmenu v lekcionári a tiež analyzuje ideologické vplyvy, ktoré podtrhujú všetky zmeny. Napriek autorovmu sedevakantistickému pozadiu, je jeho kritika novej omše vybudovaná výlučne na tradičnej katolíckej teológii, a jeho vnímanie situácie na pápežskom stolci nemá na ňu vplyv.

Cekada nechce kritizovať len liturgické abúzusy, ktoré sa v kontexte novej omše často dejú. Namiesto toho kritizuje nový misál ako doktrinálne problematický sám o sebe. Podla Cekadu sa jeho prístup líši od iných tradicionalistických autorov, ktorí kritizujú abúzusy a tradičnú omšu uprednostňujú len z estetických a sentimentálnych dôvodov a ak kritizujú nový misál, tak len preto, že je nejednoznačný a nie preto, lebo je sám doktrinálne problematický. Tu Cekada preháňa. Existuje množstvo prác, ktoré kriticky útočia na doktríny implicitne a explicitne obsiahnuté v novej omši. Napríklad Daviesova monumentálna Liturgická revolúcia, alebo Problém liturgickej reformy z dielne FSSPX, samozrejme Ottavianiho intervencia a mnohé iné.

Kniha je rozdelená na štrnásť približne rovnako dlhých kapitol. Po úvodnej kapitole, ktorá sa zaoberá rozsahom a motívom knihy sa kapitoly 2–6 venujú dejinám posledných zmien v rímskom obrade a ideológii, ktorá tieto zmeny zaštiťuje. Druhá kapitola odkrýva myslenie vodcov liturgického hnutia, ktoré vyvrcholilo v reforme, so zvláštnym dôrazom na Josefa Jungmana a Luisa Bouyera. Tretia kapitola hovorí o predkoncilových reformách liturgie Svätého týždňa, uskutočnených za Pia XII., ktoré sa stali pohnútkou pre pokoncilovú reformu. Kapitoly 5 a 6 sa zaoberajú prvou (1969) a druhou (1970) edíciou Všeobecnej inštrukcie k Rímskemu misálu (GIRM).

Kapitoly 7–13 bod po bode analyzujú novú omšu, vrátane liturgického umenia, architektúry, kostolného vybavenia, od úvodných obradov až k prepusteniu ľudu, pričom prihliada na ordinárium aj propriá. Robí to vzájomným porovnávaním jednotlivých prvkov novej omše s ich tradičnými náprotivkami, doplňuje to citáciami hierarchie, peritov a iných autorít, ktoré odhaľujú pohnútky ku konkrétnym zmenám. Knihu uzatvára zhrnutie všetkých dôkazov a rekapitulácia argumentov. Všetky kapitoly, okrem poslednej, končia neobvyklým, ale užitočným zhrnutím, ktoré prispieva k celkovej jasnosti a presvedčivosti hlavného záveru. Takisto príloha je hodná zmienky. Cekada ponúka presvedčivý dôvod pre používanie misálu z roku 1951 resp. staršieho, namiesto edície z roku 1962.

Hlavné tézy knihy sú:

(A) omša Pavla VI., slúžená podľa predpísaných rubrík Editio typica, je hrubo bezbožná a ničí v mysliach veriacich katolícku vieru.
(B) omša Pavla VI., slúžená podľa predpísaných rubrík predstavuje zásadný zlom s tradíciou.
(C) omša Pavla VI. predstavuje falošnú obnovu starobylej liturgie.

Knihu možno chápať ako 400-stranový induktívny argument, podporujúci tieto tri tézy. Dr. Romero s tézami B a C vcelku súhlasí, tézu A považuje za nedostatočne obhájenú.

Autor pre druhú a tretiu tézu ponúka dostatok silných dôkazov. Teologické základy Cekadovho záveru nachádzame v kapitole 2, ktorá je skvostom medzi všetkými analýzami teologických motívov liturgickej reformy. Cekada dokazuje, že cieľom liturgických zmien bolo presadiť nouvelle theologie, ktorú formovali muži ako Pius Parsch, Romano Guardini, Josef Jungman a Louis Bouyer.

Cekada identifikuje štyri pôsobiace teologické princípy:

1. Teóriu „liturgickej korupcie“ Josefa Jungmana, podľa ktorej rímsky rítus zo začiatku 20. storočia predstavuje zásadný rozchod s pôvodnými liturgickými ideálmi. Jungman požadoval obnovu týchto pôvodných ideálov a presadzoval istý druh liturgického resourcementu.

2. Teóriu „Pastoračnej liturgie“, ktorá obhajuje prestavbu obradu sv. omše tak, aby napĺňal potreby moderného človeka, teda istý druh liturgického aggiornamenta.

3. Teológiu „zhromaždenia“ Louisa Bouyera, podľa ktorej podstata omše spočíva v zhromaždení „Božieho ľudu“, ktorý sv. omšu celebruje a kňaz účinkuje len ako „predseda zhromaždenia“ – je to protestantský pohľad, ktorý sa vyhýba tradičnej katolíckej náuke o omši, ktorá je predovšetkým a podstatne OBETOU obetovanou Bohu samotným kňazom. Ľud sa jej zúčastňuje, aby získal podiel na vykupiteľských zásluhách Ježiša Krista, ktoré plynú zo sprítomnenej Kalvárskej obety.

4. Boyerovu teóriu „inej skutočnej prítomnosti“, ktorá nesprávne a neúmerne zdôrazňuje Kristovu prítomnosť v zhromaždení a v Písme, a potláča vieru v Skutočnú prítomnosť v Eucharistii. Cekada to nazýva „devalvácia skrze infláciu“. Jungmanovými princípmi boli resourcement a aggiornamento, Bouyerovou motiváciou bol predovšetkým ekumenizmus.

Cekada vyčerpávajúco dokazuje, ako tieto princípy pôsobili pri pokoncilových liturgických zmenách. V kapitole 5 a 6 poukazuje na vzťah medzi Bouyerovou teológiou zhromaždenia a teóriou inej skutočnej prítomnosti a ústrednými princípmi nového misálu a GIRM. Rovnako dokazuje, ako každá zmena, ktorá je prezentovaná ako návrat k starobylému ideálu (Jungmanova „korupčná teória“), nie je v skutočnosti motivovaná vernosťou starobylosti, ale snahou zrušiť rubriky, ktoré „moderný človek“ (rozumej moderní teológovia) nie je ochotný doktrinálne prijať. Odtiaľ pramení potreba liturgiu „modernizovať“ a urobiť ju prijateľnou pre „moderné chápanie“ (Jungmanova pastoračná liturgia).

Napríklad Modlitba veriacich či Všeobecná modlitba (prosby veriacich, ktoré sa modlia po Vyznaní viery). Takéto modlitby v staroveku naozaj v istých liturgiách boli a preto sa ich návrat do novej omše prezentuje ako návrat k starobylosti. Avšak pôvodný text týchto modlitieb, ktorý tradičný misál predpisuje na Veľký piatok, je citeľne neekumenický a uráža moderného človeka a novú teológiu. Okrem toho je nemenný. Nová verzia tejto modlitby je systematicky odkresťančená, odspiritualizovaná a zbavená akéhokoľvek nadprirodzena, primárne preto, aby vyhovela liturgistom, ktorí sa sťažovali, že pôvodný text je napísaný v „duchu devótnosti a konvenčného náboženstva, ktorý je úplne cudzí pastoračným potrebám dneška“ (str. 256).

Nakoniec sa aj tieto odduchovnené modlitby stali len voliteľnými a ich obsah je neregulovaný a vydaný napospas kňazom, liturgickým vydavateľstvám, miestnej liturgickej komisii, alebo nejakému organizátorovi bohoslužieb. Výsledkom je teda paškvil, ktorý povrchne pripomína starobylú modlitbu („teória korupcie“), ale ktorý bol vymyslený, aby uspokojil potreby „moderného človeka“ („teória pastoračnej liturgie“) a ktorý je, ako Klaus Gamber hovorí, „úplnou novinkou v rozpore s celou liturgickou tradíciou“ (str. 257).

Iný príklad starobylosti, ako zámienky pre novoty, sa nachádza v kapitole 10, ktorá sa zaoberá novým lekcionárom. Tu Cekada dokazuje, že napriek tomu, že nový lekcionár má trojročný cyklus a je v ňom teda viac textov ako v starom misáli, ich šikovný výber, zátvorky označujúce voliteľné časti a dôsledné preškrtanie spôsobil to, že niektoré dôležité časti, ktoré páchnu „negatívnou teológiou“, tzn. sú doktrinálne namierené proti novej teológii a ekumenizmu, nikdy nezaznejú. Takže vďaka týmto vypusteniam bežný katolík, ktorý chodí každú nedeľu na omšu, za tri roky trvajúci cyklus nikdy nepočuje teologický „negatívne“ pasáže z Písma, ako varovanie Nášho Pána pred Peklom, varovanie sv. Pavla o nehodnom prijímaní Tela Pánovho, jeho učenie o bludoch, bludároch a ich konci, o tom ako majú byť manželky podriadené manželom a ako majú ženy v zhromaždení mlčať. Táto kapitola je pre zástancov liturgickej reformy úplne zničujúca a už len ona sama je hodná celej knihy.

Cekadova téza A nie je podľa Dr. Romera dostatočne podložená. Je isté, že s novým misálom aj GIRM sú spojené mnohé doktrinálne problémy. Romero odporuje Cekadovi a tvrdí, že ani v misále ani v GIRM nie je nič, čo možno označiť za explicitne heretické. Cekada na 444 stranách ani raz úspešne nepredložil explicitnú heretickú propozíciu z textov novej omše, ani z ordinária, ani z propria. Všetky doktrinálne problémy, na ktoré poukazuje spočívajú vo vynechaniach, mnohoznačných frázach, neúmernom zdôrazňovaní, devalvácii skrze infláciu, či nedostatkoch v rubrikách, výrazoch a gestách, predpísaných misálom alebo GIRM. Dogma, chvalabohu, explicitne popieraná nikde nie je.

Cekada sa len na dvoch miestach knihy pokúša ukázať na špecifickú herézu. Najskôr v tvrdení GIRM, že omša je sprítomnením Poslednej večere. Cekada tvrdí, že toto odporuje dogme Tridentského koncilu, že omša je sprítomnením Obety kríža. Tu však Cekada dostatočne nevysvetlil ani neanalyzoval, v čom si tieto dve tvrdenia odporujú, alebo prečo nie sú vzájomne kompatibilné. Človek, ktorý omšu chápe v nejakom zmysle ako sprítomnenie Poslednej večere nemusí zároveň nutne popierať dogmu o tom, že omša je sprítomnením Kalvárskej obety. Dr. Romero nezastáva teóriu o sprítomňovaní Poslednej večere, no odmieta záver, že táto teória automaticky popiera tridentskú dogmu. Doktrinálna novota ešte nemusí byť ipso facto herézou. Jestvujú rozličné úrovne teologického omylu – a Cekada ich veľmi dobre pozná –, ale zjednodušuje si prácu a všetky doktrinálne problémy novej omše označuje rovno ako herézy.

Dr. Romeo ponúka alternatívnu tézu, že nová omša bola očividne motivovaná novátorskými náukami, z ktorých niektoré sú zjavne nebezpečné. Pripúšťa, že v kontexte dnešných teologických trendov, nový obrad tieto novoty nepriamo šíri a v mysliach väčšiny veriacich tieto nové náuky vedú k odmietnutiu tradičnej viery. To ale nijako neznamená, že nový misál obsahuje propozície či gestá, inherentne bludné.

Napríklad ofertórium. Tradičné modlitby pri obetovaní patény a kalicha zreteľne sumarizujú katolícku náuku o Obete sv. omše a prinášajú chlieb a víno ako Nepoškvrnenú obetu (Immaculatam Hostiam), ktorá bude neskôr obetovaná a tak odkazujú ku konsekrácii. Nové modlitby ani Obeť, ani obetu nespomínajú. V naturalistickom tóne hovoria o obetovaní chleba a vína, ktoré sú chápané ako „plody zeme (viniča) a práce ľudských rúk“, ktoré sa stanú „chlebom života“ a „duchovným nápojom“. V tomto bode vznáša Cekada druhé obvinenie z bludu. Tvrdí, že označiť chlieb a víno za „plod práce ľudských rúk“ je ako tvrdiť, že podstata Sviatosti Eucharistie spočíva len v ľudskej činnosti, čo je heréza. Možno niektorý teológ chápe text presne takto, to je jedna vec, to čo misál hovorí, je vec druhá.

Podľa Dr. Romera rozumnejšia kritika nových ofertóriových modlitieb znie, že hoci nie sú explicitne heretické, predsa len nevyjadrujú katolícku náuku o Obete svätej omše. A aj keď je zmena motivovaná novou teológiou, ktorá sa od tradičnej teológie líši, v ríte samotnom nie je výslovné odmietnutie tradičnej doktríny prítomné.

Podobne, aj v kontexte smerovania súčasnej teológie – ekumenické požiadavky na omšu, aby nebola protivná protestantom a postupné opúšťanie tradičnej teológiu sv. omše – môžeme chápať povolenie prijímania na ruku ako útok na našu vieru v Skutočnú prítomnosť. Táto zmena sama o sebe prispieva k umenšovaniu vyznávania viery v Skutočnú prítomnosť, je to opomenutie či trestuhodná nedbalosť, ale sama o sebe neimplikuje popieranie dogmy o Skutočnej prítomnosti.

Cekada okrem toho ponúka dva argumenty v prospech tézy o neplatnosti novej omše. Prvým je jeho známy argument „pro multis – za všetkých“. Cekada, bohužiaľ, odmieta reagovať na rozsiahle a detailné obhajoby platnosti prekladu „za všetkých“, ktoré podali John McCarthy a Manfred Hauke, ba i na Vatikánske vyhlásenie k tomuto problému a preto ho nie je možné bez ďalšieho dokazovania prijať.

Jeho druhý argument je zaujímavejší. Je založený na časti Ottavianiho intervencie, ktorá hovorí o potrebnej kňazovej intencii pre slúženie platnej omše. Tradičná omša neponechávala priestor, aby došlo k nedostatku intencie pre premenu chleba v Najsvätejšie Telo a Krv Nášho Pána. Texty opakovane zreteľne a jasne hovoria, čo sa ide diať a aký je úmysel celebranta pri celej tejto akcii. Kňaz, ktorý slová vedome a zreteľne prednesie, získa potrebnú intenciu. Nová omša spolu s GIRM z roku 1969 hovorí o konsekrácii ako o „opise ustanovenia“, akoby kňaz podával len dejepisný opis udalosti Poslednej večere bez úmyslu transsubstanciáciu uskutočniť. To by viedlo k neplatnej omši, čo Cekada dramaticky zdôrazňuje: „Žiadne Telo, žiadna Krv, žiadna omša.“

Je zvláštne, že Cekada považuje novú omšu za neplatnú a zároveň si myslí, že je to svätokrádež! Ak je neplatná konsekrácia a teda „žiadne Telo, žiadna Krv“, ako to môže byť svätokrádež? Toto, zdá sa, Cekadovi nedošlo. Dr. Romero považuje tento druhý argument za teologicky dobre formulovanú kritiku „opisu ustanovenia“. Treba ju však zmierniť dôležitým rozlíšením, ktoré Cekada nerobí: platí len pre tie omše, keď kňaz nemá potrebnú intenciu. Lenže to neplatí pre všetky omše podľa nového misálu, pretože aj v novom obrade sa kňaz, napriek „opisu ustanovenia“, pri vedomom a zreteľnom vyslovení konsekračných slov, s potrebnou intenciou, tomuto problému vyhne a platne premenenie uskutoční.

Cekadova štúdia je však celkovo odborná, dôkladná, oči otvárajúca a presvedčivá. Nenecháva čitateľovi priestor, aby pochyboval o tom, že sa tvorcovia novej omše usilovali o propagáciu doktrín, ktoré sú v jednej línii s hnutím novej teológie a ekumenizmu. Napriek tomu, že jeho hlavná téza (A) nebola s potrebnou istotou a dôkladnosťou preukázaná, kniha dostatočne dobre dokazuje, že nová omša predstavuje teologickú novotu, doktrinálny rozchod s tradíciou a falošný návrat k jednoduchej, pôvodnej liturgii. Určite ju musia brať vážne súčasní teologickí špecialisti z obidvoch táborov.

PDF (formát pre tlač)