Posledné štádium demokracie: Európske mimovládky sa sťažujú, že v 15 krajinách EÚ mentálne postihnutí nemôžu kandidovať. Prečo ich je potom toľko v parlamentoch?

Branislav Michalka
13. januára 2024   Politika   Komentár

Nielen v Cirkvi, ale aj na úrodných pokrokových nivách Európskej únie sa v poslednom čase odohrávajú veci, ktoré by si ešte pred cca 40 rokmi nikto nevedel v reáli ani len predstaviť. Okrem tých, čo ich plánovali, samozrejme. Tí ostatní poznali podobné obrazy len z rôznych satirických románových anti-utópií.

Avšak doba napreduje a európska civilizácia, za ktorú údajne niektorí bojujú až pri Čiernom mori, či dokonca v Palestíne, sa rozkladá s rýchlosťou a smradom vajca, zapadnutého a zabudnutého za chladničkou. Nezostáva nám nič iné, len tempo svojich predstáv prispôsobiť tempu deštrukcie.

Najnovšou radovánkou progresívnych živlov, ktorá úzko korešponduje s článkom publikovaným na našom portáli Christianitas.sk len niekoľko týždňov pred novým rokom: https://christianitas.sk/povera-vseobecneho-volebneho-prava/, je totiž boj za volebné práva mentálne postihnutých, ale čo viac, aj za ich právo kandidovať vo voľbách.

Celá situácia ohľadom tejto témy pripomína surrealistické, hašišoidno-psychedelické filmy z druhej polovice 60. rokov minulého storočia, keď bolo za najhlbšiu myšlienku považované spievanie Paula McCartneyho o bláznovi na kopci, cestovanie magickým autobusom, alebo velemúdro sa tváriace bľabotanie vo filmoch Juraja Jakubiska, evokujúce dojem pestrofarebného „hlbokého posolstva“.

Aj dnes máme pocit, že sme súčasťou podobného filmu a odovzdane očakávame, spoza ktorej kulisy na nás vyskočí ďalšia figúrka s naspídovaným pohľadom, tancujúca a vlniaca sa v rytme tolerancie, vykrikujúc maoisticko-trockisticko-neomarxistické frázy a bonmoty, nárokujúc si na obdiv za svoje namáhavé vynášanie duchovných pokladov spod príkrovu zeme.

Myšlienka, za ktorú by pred 70 rokmi jej nositeľ ešte aj v anglosaskej pramatke všetkej demokracie skončil v špecifickom zariadení, spolu s tými, ktorých chce inkorporovať do parlamentu, je dnes natoľko seriózna, že tí, ktorí ju odmietajú, sú vystavovaní na pranier. Vysvetlenie môže byť len jedno – celá Európska únia je jeden kolosálny ústav národného zdravia pre mentálne postihnutých, a preto tých, ktorí presadzujú pre mentálne postihnutých možnosť kandidovať vo voľbách, netreba zatvárať do špeciálnych ústavov. Otázkou však zostáva: Čo robíme v tomto megablázinci my?

Najnovšia ofenzíva progresívnych európskych mimovládok sa však rozhodne podobnými paradoxmi príliš netrápi. A to ani takými, pri ktorých je každému jasné, že volebné právo a právo byť zvolený pre mentálne postihnutých občanov je vykonateľné len za asistencie nejakého ďalšieho – mentálne nepostihnutého občana!

Ale kto tu potom vlastne volí? A kto je potom vlastne zvolený?

Nedávna správa z portálu Euractiv.sk (https://euractiv.sk/section/rovnost-sanci/news/ludom-s-mentalnym-postihnutim-sa-v-siedmich-krajinach-eu-upiera-volebne-pravo/) nás prenesie ako lietajúci koberec zo Šeherezádiných rozprávok do sveta, kde si podobné otázky nikdy nekladú, resp. kde kladenie podobných otázok vedie pred súd. Sledujete len boj inkluzívnych rytierov s drakom diskriminácie.

Zoči-voči tmárskym predsudkom vedie statočná organizácia Inclusion Europe kampaň za práva ľudí s mentálnym postihnutím, ktorých počet sa podľa údajov organizácie v Európe odhaduje na približne 20 miliónov. Na aké problémy naráža? Tu je jeden z nich:

„Osoba s mentálnym postihnutím potrebuje počas odovzdávania volebného hlasu asistenta. V Bulharsku, Dánsku, Estónsku, Maďarsku, Litve, Portugalsku a Slovinsku môže ale do volebnej miestnosti vstúpiť len jedna osoba, čím je ľuďom s mentálnym postihnutím následne odopreté právo voliť, napríklad aj v európskych voľbách, ktoré sa uskutočnia začiatkom júna.“

Odhliadnuc od faktu, že voľba s asistentom, predsa nie je voľbou, pretože asistent aj pri najlepšej vôli musí mentálne postihnutého manipulovať, už len z toho dôvodu, aby ho vôbec presvedčil, že má ísť voliť a následne ho dotlačil k urne, tak ako k tomu prídu ostatní, mentálne nepostihnutí, že niekto má právo vziať si so sebou do volebnej miestnosti poradcu a iní nie?

A koľko poradcov by vlastne mal mať mentálne postihnutý? Stačí jeden? Nemala by tam byť rovno celá mimovládka?

A vôbec, je nutné obťažovať mentálne postihnutého s cestou k urne? Nebolo by nakoniec lepšie, keby to za neho celé vykonala mimovládka a správne odvolila takú stranu alebo kandidáta, ktorí sú pre Európsku úniu najlepší?

Riaditeľ organizácie Inclusion Europe Milan Šveřepa s nevinnosťou, ktorá možno naznačuje, čo ho v boji za volebné a kandidátske práva mentálne postihnutých občanov motivuje, bez akejkoľvek lesti oznamuje: „Niektorí ľudia potrebujú pomoc pri rozhodovaní (!), a preto im bol pridelený opatrovateľ.“

Výborne, tomu sa hovorí – voliť. Apropo, nebolo by vôbec najlepším riešením, keby dostali takého asistenta, ktorý by občanom EÚ pomáhal pri rozhodovaní, všetci občania sladkej únie? Tým pádom by už nemuseli mentálne postihnutí vysvetľovať, prečo idú k urne s asistentom, pretože by mali asistenta úplne všetci. Pomyslime len na všetky klady tejto inovácie:

Ľudia by pod rozumným dozorom asistentov nevolili rôznych populistov a dezolátov, absolventi vysokých škôl sociálnej práce by našli konečne všetci uplatnenie zodpovedajúce ich kvalifikácii, a polícia by sa nemusela zaoberať konšpirátormi, dezinfo-scénou a nenávistníkmi, pretože akúkoľvek odbočku tohto typu u zvereného občana by asistent riešil priamo na mieste. Najlepšie paralyzérom.

Jedinou, zatiaľ nevyriešenou otázkou zostáva – kto by robil asistentov asistentom? Avšak, ruku na srdce: potrebuje taký uvedomelý, Európskej únii, demokracii a pokroku oddaný asistent asistenta?

Avšak, dosť bolo nezáväzného žartovania. Situácia je vážna. Milan Šveřepa vie, a tak sa aj vyjadril, že tieto krajiny porušujú Dohovor OSN o právach osôb so zdravotným postihnutím, ktorý prijalo 27 členských štátov EÚ. Následkom môže byť súdny proces: „V týchto siedmich krajinách môže prípad skončiť na súde, kde sudca rozhodne, či daná osoba môže alebo nemôže voliť.“

Vďaka Pokroku za demokratické súdy!

Volebná tragédia však, má ešte širšie rozmery. Šveřepa informuje: „V ďalších 15 krajinách ľudia s mentálnym postihnutím nemôžu kandidovať.“

A tu je tabuľa hanby: toto obmedzenie platí konkrétne v Belgicku, Bulharsku, Chorvátsku, Česku, Dánsku, Estónsku, Grécku, Maďarsku, Litve, Malte, Portugalsku, Rumunsku, Slovinsku a tiež vo Švajčiarsku. No a správa najhoršia – do tejto skupiny krajín patrí aj Slovensko!

Avšak bratia, občania, Rimania! Tu ma nutká zvolať v spravodlivom rozhorčení: Nekrivdí sa tu opäť Slovensku? Mali ste pri pohľade na slovenský parlament niekedy dojem, že je v ňom málo osôb, ktoré by potrebovali akútny lekársky zákrok a odvoz v sanitke, za asistencie dvoch zodpovedných Arnoštov, a to priamo do ústavu národného zdravia? Bolo málo osobností slovenského parlamentu, ktoré by sa stali (ak by dostali tú možnosť) ozdobou každého sanatória a perlou každej vedeckej práce z oblasti aplikovanej psychiatrie? Nie je povinnosťou slovenských europoslancov, ktorí sa v Európskom parlamente tešia ohľadom práv mentálne postihnutých poslancov tým najširším právam, aby vysvetlili tak v tamojšom zhromaždení, ako aj v kuloároch mimovládkam, že v tomto smere nemajú Slovensku čo vyčítať?

No a posledná výčitka, či skôr návrh Milana Šveřepu, je podľa môjho skromného a neodborného názoru rovnako neopodstatnená. Dožaduje sa, žeby „inštitúcie mali vytvoriť jednoduché a ľahko čitateľné materiály, ktoré obsahujú zjednodušené informácie o tom, ako voliť, manifesty politických strán a prezentácie kandidátov.“

Môj ty všemohúci Pokrok! Či by to nebolo nosenie dreva do lesa? Veď v EÚ máme stovky, ba tisíce periodík vychádzajúcich na dennej báze, ktoré prinášajú práve to, čo súdruh riaditeľ požaduje: jednoduché a ľahko čitateľné materiály, ktoré obsahujú zjednodušené informácie o tom, ako voliť! Stačí ich len rozdať mentálne postihnutým občanom a vec je vyriešená!

Je potrebné plytvať zdrojmi? Nebolo by lepšie za tie peniaze zaplatiť už uvedených asistentov, alebo napríklad vyhľadávačov dezinformácií a nahlasovačov popieračov? Alebo ešte lepšie, nedala by sa z takto ušetrených zdrojov nakúpiť munícia, aby sme ju mohli poslať tam, kde je to najpotrebnejšie?

A keď sme už pri tom nahlasovaní popieračov, nemala by si EÚ radšej namiesto očierňovania slovenského parlamentu, posvietiť na organizáciu Liga za duševné zdravie? Čo chce táto organizácia s podozrivým názvom „liga“, ktorý evokuje najtemnejšie pravicovo extrémistické bahno, vlastne naznačiť týmto údajným bojom za údajné „duševné zdravie“? Že na tých, ktorí majú duševnú poruchu alebo mentálne postihnutie, na tých, ktorí majú právo voliť a byť volení je potrebné niečo meniť? Vylepšovať?

Nechcem šíriť zbytočnú paniku, ale – pozor na diskrimináciu!

A predovšetkým – neľakajme sa tmárov. Pokrok nezastavia. Ako povedal už starosta Peppone Botazzi, blahej pamäti: Neprejdú!

PDF (formát pre tlač)