Pápež prekročil Rubikon – uznal požehnávanie homosexuálnych párov za možné z dôvodov „pastoračnej lásky“. Pokrytci sa však tvária, že sa ešte stále nič nedeje
Branislav Michalka
4. októbra 2023
Cirkev
Komentár
Katastrofa synodálnej cesty speje do finále a radosť liberálnych médií z odpovede pápeža Františka na dubia piatich kardinálov dáva tušiť, akú eufóriu zažívajú momentálne LGBT kruhy, keď hlava katolíckej Cirkvi otvorene pripúšťa možnosť požehnávania homosexuálnych párov:
https://dennikn.sk/minuta/3603936/
Nemýľme sa, tieto médiá nie sú až také hlúpe, aby netušili, čo sa v Cirkvi deje a aby nevedeli, kedy začal fúkať vietor do ich plachiet. Čítať dokážu a základnú logiku, keď je treba brániť vlastné záujmy dokonale ovládajú, aj keď ju zázračne strácajú, akonáhle dôjde na pre nich nepríjemné kauzy.
zdroj: wikimedia commons
Trápne výhovorky „konzervatívnych“ médií,
že pápež vlastne nič presne nepovedal, sa rozbijú pri čítaní o text pápeža Františka, ako vlny na skalisku. V texte sa totiž jasne píše:
„d) Pri kontaktoch s ľuďmi však nesmieme stratiť pastoračnú lásku, ktorá by mala prenikať do všetkých našich rozhodnutí a postojov. Obrana objektívnej pravdy nie je jediným prejavom tejto lásky, ktorá pozostáva aj z láskavosti, trpezlivosti, porozumenia, nehy a povzbudenia. Preto sa nemôžeme stať sudcami, ktorí len odmietajú a vylučujú.
e) Pastoračná opatrnosť musí preto správne rozlíšiť, či existujú formy požehnania, o ktoré jedna alebo viaceré osoby žiadajú, ktoré so sebou nenesú falošnú predstavu o manželstve. Keď prosíme o požehnanie, je to prosba o pomoc od Boha, prosba o schopnosť žiť lepší život, dôvera v Otca, ktorý nám môže pomôcť žiť lepšie.“
Vidíme jasne tri podstatne body:
– nemôžeme vylučovať kvôli obrane objektívnej pravdy;
– musíme hľadať vhodné formy požehnania;
– žiadosť o požehnanie je legitímna.
Zhrňme si to: to, že homosexuálne akty sú objektívne hriešne a zvrátené, nás neoprávňuje odmietať legitímnu požiadavku homosexuálnych párov o požehnanie, len preto musíme nájsť vhodné formy.
Na denníku Postoj sa snažia toto potvrdenie možnosti požehnávania homosexuálnych párov zľahčiť zavádzaním, že „pri komplexnejšom pohľade je zjavné, že hovorí len o požehnaní individuálnych osôb za predpokladu, že to žiadnym spôsobom nebude pripomínať požehnanie manželského zväzku.“
Lenže v texte pápeža Františka sa jasne píše – „formy požehnania, o ktoré jedna alebo viaceré osoby žiadajú…“
Určite sa tu nemyslia „viaceré“ v chronologickom poradí, čiže individuálne požehnanie viacerých individuálnych osôb idúce po sebe. Potom by text pápeža Františka nedával zmysel. Načo by spomínal jednu a viaceré osoby, pokiaľ by mal na mysli len individuálne požehnávanie? Určite nie preto, aby naznačil nejaký ohraničený počet homosexuálov (jeden alebo viacerí), ktorých možno požehnávať individuálne a chronologicky. To by predsa zaváňalo nedostatočnou otvorenosťou. On predsa vždy deklaroval, že individuálne je ochotný požehnávať s pastoračnou láskou homosexuálov hocikedy a všetkých. Dávno pred dubiami.
Navyše pokryteckí redaktori dobre vedia, na akú otázku kardinálov reaguje pápež. Týkala sa práve požehnávania homosexuálnych párov, nie individuálnych požehnaní. Všetko, čo je v texte odpovede napísané, sa logicky vzťahuje k tejto otázke. Preto je v odpovedi slovo „viacerí“. Pápež úplne zrejme chce, aby bol správne pochopený v tom zmysle, že považuje požehnávanie homosexuálnych párov za možné z dôvodu pastoračnej lásky.
Navyše kontext všetkých odpovedí nenechá nikoho na pochybách, ako si on a liberálni preláti predstavujú praktické riešenie tohto problému. Postačia im na to dve finty:
1) tvrdenie, že požehnanie, ku ktorému dôjde, nie je v žiadnom prípade manželstvom;
2) decentralizácia v rozhodovaní kléru o morálnych kauzách.
K finte číslo 1) sa asi najlepšie vyjadril jeden africký prelát, ktorý povedal na margo požehnávania homosexuálnych párov: „Keď to vyzerá ako kačka, chodí to ako kačka, kváka to ako kačka – tak to je kačka.“
Bazírovanie na údajnej odlišnosti požehnávania pri sviatostnom manželstve a požehnávania pri homosexuálnych pároch je založené len na hraní sa so slovíčkami, ktorému chýba v prístupe liberálnych priaznivcov požehnávania reálna dištinkcia. K obom druhom párov sa totiž pristupuje pastoračne rovnako, odlišná je len následná interpretácia toho, k čomu došlo.
Aby sme totiž správne pochopili perverznosť požiadavky požehnávania homosexuálnych párov, na pozadí sviatostného manželstva, je treba si uvedomiť to podstatné, čo uniká tak neveriacim, ktorí podliehajú vizuálnemu dojmu, že sviatosť manželstva vysluhuje kňaz, ako aj veriacim, ktorí nie sú o podstate, matérii a forme sviatostného manželstva dostatočne informovaní.
Sviatosť manželstva si totiž vysluhujú manželia navzájom. Kňaz ich len požehnáva. A ako si ju vysluhujú? Uzavretím zmluvy o doživotnom partnerstve a – následnou konzumáciou, čiže pohlavným aktom:
„Keďže manželstvo je zmluvou, jeho vysluhovateľom nie je kňaz, ktorý ho žehná, ako to s Melchiorom Canom tvrdili niektorí teológovia, lež sami snúbenci, ktorí uzavierajú zmluvu. Je to stará náuka. Už sv. Tomáš Akvinský napísal: Súhlas osôb, oprávnených uzavrieť zmluvu, vyjadrený slovne nimi samými, spečaťuje manželstvo… Všetko ostatné patrí k slávnostnosti sviatosti. Preto kňazské požehnanie nie je potrebné v manželstve ako jeho podstata (Suppl. qu. 45).“ (Alexander Spesz: Sviatosti, SSV, Trnava 1951, str. 198.)
Vidíme teda, že homosexuálny pár sa tu dožaduje presne toho istého privilégia ako manželia. A ich perverznosť domýšľa veci do dôsledkov: tak ako sa manželstvom legitimizuje pohlavný akt medzi manželmi, tak aj homosexuáli úplne zjavne očakávajú od tohto požehnania cirkevnú legitimizáciu svojho zvráteného pohlavného aktu. Je zbytočné uvažovať nad názvom toho, čo vznikne, keď sa tu plánuje v perverznej podobe úplne napodobniť matéria, forma aj podstata manželstva. To, že je to len diabolská paródia, ktorá je v rozpore s realitou a Bohom stvorenou prirodzenosťou, nemôže slúžiť ako ospravedlnenie, ale slúži skôr ako obžaloba.
Finta s rozlíšením požehnávania manželstva a požehnávania homo-zväzku, je len priehľadný manéver, ktorý má slúžiť na upokojenie šokovaných katolíkov.
A na čo poslúži finta číslo 2)? Na to, aby zmätení katolíci nemohli obviniť centrum, že takéto požehnávanie uzákonilo a stanovilo ako normu. Pápež František to v odpovedi na dubia otvorene oznamuje, stačí len čítať:
„g) Rozhodnutia, ktoré môžu byť za určitých okolností súčasťou pastoračnej obozretnosti sa nemusia stať normou. Inými slovami, nie je vhodné, aby diecéza, konferencia biskupov alebo akákoľvek iná cirkevná štruktúra trvalo a oficiálne schvaľovala postupy alebo pravidlá pre každý typ záležitosti, pretože nie čokoľvek, čo „je súčasťou praktického rozlišovania tvárou v tvár konkrétnej situácii, možno povýšiť na normu“, pretože – to by viedlo k neznesiteľnej kazuistike (Amoris Laetitia, 304).“
Čiže, realita bude taká, že miestny ordinár sa sám rozhodne, či bude alebo nebude požehnávať. Avšak, keď sa na neho budú v budúcnosti homosexuálni katolíci sťažovať do centra, že odmieta, vieme si predstaviť ten pastoračný a láskavý cirkus, ktorý vypukne.
Neveríte, že dôjde k takejto decentralizácii? Čítajte, čo dodáva pápež František v nasledujúcom odseku:
„Kánonické právo by nemalo a ani nemôže pokrývať všetko a biskupské konferencie to nemôžu predstierať prostredníctvom rôznych dokumentov a protokolov, pretože život Cirkvi ide mnohými cestami, aj mimo normy.“
Je to už dokonale jasné? Tu sa otvorene v súvislosti s požehnávaním homosexuálnych párov hovorí (nestrácajme zo zreteľa, že na toto konkrétne sa pýtajú kardináli v dubiách), že život Cirkvi sa bude uberať „mimo normy“. Nebude sa to zastrešovať oficiálnym striktným dokumentom z Vatikánu, akurát sa to bude v zmysle „pastoračnej lásky“ najprv odporúčať a praktizovať na báze „dobrovoľnosti“, ako napríklad v Nemecku, Rakúsku, Belgicku, Švajčiarsku, Taliansku etc. A podobne ako z prijímania na ruku, sa postupom času z dobrovoľnosti stane norma, a z tých, ktorí ju odmietnu – vyvrheli.
Toto všetko nevidia alebo nechcú vidieť len ľudia neskonale naivní alebo pokrytci. Tí pokrytci, ktorí v obave pred pravdou donekonečna omieľali, že k tomuto nikdy nedôjde, a ktorí sa ešte aj vtedy, keď už k tomu došlo tvária, že sa vlastne nič nedeje. Veď predsa manželstvo zostane nedotknuté!
Skutočne, požehnávanie perverznej paródie manželstva v katolíckom chráme – tomu hovorím „nedotknutosť“.
Teraz sa ešte len ukáže tá záplava pokrytectva a obracania kabátov. Rovnako ako ohľadom prijímania na ruku, keď tí biskupi, ktorí ho ešte pred pár rokmi vylučovali, teraz bojujú za jeho privilegovanú legitimizáciu.
Tí istí môžu teraz dokázať a splniť svoje sľuby, že na Slovensku sa nikdy nebudú požehnávať homosexuálne páry. Som zvedavý, ako to dokážu. Neviem, či dokonca na tento sľub nestavili svoju česť. Uvidíme ako ju obhája, keď sa nejaký dúhový kaplán alebo pán farár rozhodnú z dôvodu pastoračnej lásky požehnať dojímavý párik a posvätiť tak ich pohlavný akt! Aby náhodou po ich zákroku, ktorý však nepredpokladám, neputovala sťažnosť do Ríma a neohrozila sľubnú kariéru.
Na záver už len otázka, ktorú neustále odmietajú počúvať tí, ktorí sa boja toho, žeby museli po jej zodpovedaní reálne vyvodiť zo stavu v Cirkvi nejaké dôsledky:
„Čo by sa vlastne muselo stať, aby ste uznali, že v centre Cirkvi sa udomácnila skutočná heterodoxia? Čo bude tou hranicou?“
Požehnávanie homosexuálov to očividne ešte nie je. Tí, čo ešte pred niekoľkými rokmi bohorovne mávali nad týmito „konšpiráciami“ rukou, a tvrdili, že sa to nikdy nestane, tu teraz stoja, cudne špúlia pery, šibú očkami zo strany na stranu a tvária sa, že sa vlastne nič nedeje. Čo im môžeme zaželať? Len ešte viac pokryteckých úspechov na pracovisku, v spoločnosti, aj v rodine.
PODPORTE PORTÁL CHRISTIANITAS
Váš príspevok je životne dôležitý pre udržanie a ďalší rozvoj portálu.
Prosíme Vás, podporte nás sumou:
Bráňme spolu vieru, rodinu a vlasť!
