Pán je Dobrý pastier, ktorý pozná cestu z hrobu

Matej Gavlák
16. apríla 2025   Cirkev Spoločnosť

Svet ponorený v zúfalstve, smútku a beznádeji dnes nepotrebuje ani tak nové politické reformy, či daňové bonusy, ale predovšetkým potrebuje počuť Dobrú Novinu Ježiša Krista.

Mestečko Swindon

Je to už pár dní, čo britský konzervatívny podcaster a youtuber Carl Benjamin zverejnil video, na ktorom ukazuje smutný úpadok svojho rodného mesta, Swindonu (grófstvo Wiltshire, juhozápad Anglicka). Zavreté obchodíky, schátrané historické budovy, nedokončené novostavby, maľby oslavujúce multikulti „diverzitu“, no žiadny pomník lokálnemu spisovateľovi, či básnikovi – to je dnešný Swindon.

Carl, hoci si je vedomý a uznáva nesmierny prínos, ktorý dalo Anglicku kresťanstvo, predsa je podľa vlastných slov „zarytým ateistom“ a niet v ňom „štipky viery“. Vo viacerých svojich videách prejavuje znaky úzkosti a smútku, nevidiac cestu von z priepasti, do ktorej sa dostala jeho rodná krajina a vlastne celá západná civilizácia, ktorá mu je (ako úprimnému konzervatívcovi) nesmierne drahá. Jeho hrôza je o to väčšia, že má rodinu a malé deti, a zvlášť kvôli nim sa desí budúcnosti, ktorá už je akoby za rohom. Ako hovorí staré príslovie: „Čo je v úpadku, skončí v prachu.“

Benjamin nie je jediný, kto vníma súčasnosť takýmto spôsobom. Briti dnes vo všeobecnosti vykazujú známky nesmiernej frustrácie z desivého úpadku, ktorým si ostrovné kráľovstvo za posledných 20 rokov prešlo – dnes, akoby sa písala posledná kapitola tohto tragického príbehu. Ľudia v komentároch dokonca sami volajú po potrebe ozbrojenej revolúcie, pýtajúc sa: „Čo horšie sa nám môže stať ako to, čo sa nám deje teraz?“

Hoci je zvyšok Európy o čosi pozadu, nálada sa hýbe tým istým smerom: čosi je veľmi zle. Každý deň počuť slová o nutnosti takej či onakej reformy; každé zoskupenie z politického spektra zväčša navrhuje presne opačné kroky, ako ich oponent – a vždy je situácia napokon horšia, ako bola pred reformou. Vidíme to aj na Slovensku, aj keď tu sa aspoň (slovami jedného môjho priateľa z Francúzska) môžeme za tmy prechádzať po meste bez toho, aby nás niekto fyzicky ohrozoval (zatiaľ).

Výsledok duchovného úpadku

V inak pomerne priemernej poviedke Hrôza v Dunwichi (kvázi okultné poviedky H. P. Lovecrafta odporúčam čítať len na vlastné nebezpečie!) sa nachádza táto veľavravná veta:

„Nikto nevedel, odkiaľ sa úpadok Dunwichu vzal. Ale zrejme zaň mohli tajné satanské rituály, ktoré sa v meste po nociach diali.“

Toto je veľká pravda o svete, v ktorom žijeme: fyzický úpadok dneška je výsledkom duchovného úpadku včerajška. Náš svet totiž nie je čisto fyzický; je metafyzický. Slovami slovenského historika Emila Vontorčíka z jeho knihy Bitka pri Viedni 1683, „žiadna bitka nie je vopred vyhratá. Okrem ľudského činiteľa pôsobia aj sily, ktoré presahujú ľudské vedomie“.

O akých „silách“ to teda vlastne hovoríme? Hovoríme o duchoch – o anjeloch a démonoch, Bohu a diablovi –, ktorí majú reálny vplyv na udalosti v našom fyzickom svete.

Ak sa teda zoberie skupina čarodejníc (áno, sú skutočné), či satanistov a robia nejaké rituály, nejde o nejaký folklór, či o nejaký „lokálny kultúrny zvyk“, ale ide o skutočné zvolávanie duchov/duchovných bytostí – známych pod označením démoni. Démoni sú Bohom stvorení anjeli, ktorí odmietli svojmu Stvoriteľovi slúžiť a stali sa Jeho absolútnymi nepriateľmi zúrivo nenávidiac nielen Boha, ale aj Božie stvorenie – človeka.

Nepredstavujme si však čarodejníkov ako dáke nepochopené starenky – bylinkárky. Sú to (napríklad) vplyvní politici, ktorí cez deň pripravujú zákony na obmedzovanie kresťanov (doslova vyháňajú Boha z našich ulíc) a v noci privolávajú démonické entity – aby mali úspech a boli znovuzvolení. Privolaný démon však nikam neodchádza; zostáva v meste a koná si svoju vlastnú prácu. Jej výsledky zachytil Carl Benjamin vo svojom videu.

Ako odvrhnutý psík

Lenže ak je frustrovaná spoločnosť, potom sú v prvom rade frustrovaní jednotlivci. Nuž, nečudujme sa: ak je náš hmotný svet metafyzickej povahy, čo potom my, ľudia – ktorí sme boli stvorení na obraz Boží a máme nesmrteľné duše? Nás sa metafyzická realita dotýka omnoho viac ako neživých vecí, hoci pohľad na schátranú budovu je veľavravný.

Istý bývalý okultista sa raz vyjadril, že na to, aby mohol vôbec existovať, musel „zmraziť svoje srdce na mínus sto stupňov“. Vieme, že taký cisár Caligula po nociach mátal po paláci nariekajúc, že jeho duša „nemá pokoja“. Všemocný človek – obklopený bohatstvom, priazňou a slávou – a jeho duša nemá pokoja?

Boli sme stvorení na to, aby sme putovali ku svojmu Stvoriteľovi. Kto Boha zavrhne, na takého aj Boh (do času) zabúda. Taký je ako psík odvrhnutý svojím majiteľom. Môže mať peknú búdku, novú misku, veľkú kosť…, ale lásku jeho Pána mu nič nedokáže nahradiť.

Tak je to aj medzi nami a naším Pánom.

Boh pomôže…

Obráťme však teraz pomyselnú kocku naopak. Ak dokáže diabol tak efektívne zruinovať prosperujúce a mocné národy v priebehu len pár rokov, o čo efektívnejšie ich dokáže Boh opätovne vybudovať? Moc Boha je nepredstaviteľná; „hoci diabol pôsobí ako génius, oproti Bohu je hlúpy ako mula,“ vyjadril sa americký exorcista, otec Joseph Iannuzzi. Rovnako tak aj moc démonov je iba tieňom oproti moci anjelov, ktorá pochádza od Boha.

Problém teda nie je v Bohu, ale v nás, ľuďoch – že sa k Nemu neobraciame už ani v zúfalých situáciách. Radšej si zúfame, prepadávame alkoholu, gamblerstvu, či dokonca samovražedným myšlienkam, než aby sme sa mali pokoriť pred Tým, ktorý nám dal život.

A pritom to je presne to, čo treba urobiť. Už dlhé roky vo mne rezonujú slová, ktoré kedysi vyriekol muž menom Israel Zolli. Zolli bol 35 rokov hlavným rabínom mesta Rím, keď sa prakticky znenazdania nechal spolu so svojou manželkou v roku 1945 pokrstiť do katolíckej Cirkvi a z rešpektu k pápežovi Piovi XII. (ktorého považoval za záchrancu Židov pred nacistami) prijal krstné meno Eugenio. Napísal:

„Stratili sme všetko, čo sa len materiálne stratiť dá. Musíme si hľadať prácu. Ale Boh pomôže… Dúfam, že mi Pán odpustí; ja Mu dôverujem.“

Toto je presne to, čo chýba súčasnému človeku – dôvera, že Boh zasiahne a zvráti situáciu, ktorá sa naším obmedzeným pohľadom a chápaním zdá byť beznádejná; dôvera, že nám Boh odpustí všetko. Má to však istú podmienku: keďže je to človek, kto odpadol od Boha, musí to byť človek, kto urobí prvý krok späť k Bohu. Náš Stvoriteľ nás k Sebe neustále volá, no my musíme učiniť prvý krok.

A keby sa Carl obrátil?

„Reforma“, ktorú treba začať, teda nie je politická, ale v prvom rade duchovná. „Diabol na púšti pokúšal Pána Ježiša slovami: začni ekonomikou! Zabudni na hriech!“ – všíma si biskup Fulton Sheen († 1979) vo svojej legendárnej knihe Život Krista. A rovnako pokúša diabol aj každého jedného z nás: „Urob to, urob tamto, len nezabíjaj svoj čas modlitbou a kostolom, to by bola strata času!“ V skutočnosti je stratou času robiť čokoľvek bez modlitby a bez cesty do kostola.

A výsledky sa dostavia; Boh už Svoj plán azda má pripravený, len čaká, kedy Ho oslovíme. „Nikdy neviete, čo Boh robí, je to ako sto ťahov vopred na šachovej partii,“ približuje skutočnú realitu ďalší americký exorcista, otec Daniel Reehil (mimochodom, súčasní americkí exorcisti sú absolútnou špičkou, počúvajte ich programy na youtube, ak môžete).

Boh má svoj plán zaiste prichystaný aj pre nešťastné mestečko Swindon. Možnože – keby sa zo „zarytého ateistu“ Carla stal „oddaný katolík“ Carl – Boh by mu pošepol, že má zažiadať o nejakú z voľných budov a podarovať ju komunite benediktínov. Tí by prišli, uprostred mesta by vztýčili veľký železný kríž, vykonali nad Swindonom ale poriadny exorcizmus, postupne začali obracať miestnych ateistov, sikhov, hinduistov, budhistov a moslimov na katolícku vieru, a následne by všetci spoločne začali obnovovať a renovovať schátrané pamiatky. Nebolo by to lepšie ako večná lamentácia nad pomalou skazou kedysi milého anglického mestečka?

Teraz je ten čas!

Kresťanstvo sa niekedy označuje ako „náboženstvo prázdneho hrobu“. Znamená to, že ak aj sme v hrobe, nemusíme v ňom nutne zostať. Ježiš Kristus bol predobrazom udatných rytierov stredoveku, keď na Veľkú noc podstúpil dobrovoľnú smrť na kríži, aby nás zachránil z pazúrov tyranských pekelných mocností. Potom, po troch dňoch, vstal z mŕtvych, čím nám dal jasné znamenie:

Pán je Dobrý pastier, ktorý pozná cestu z hrobu. Čaká len, kedy ho požiadame o pomoc. Zvlášť tento milostivý čas je na to ideálnou príležitosťou.

PDF (formát pre tlač)