O závisti (2. časť): Môže byť aj milosťou? Čo jej pomáha v nás žiť a rásť, prečo jej vykoreňovanie chce čas a úsilie a čo ju ničí?

Jakub Tužinský
4. marca 2025   Cirkev Spoločnosť

predchádzajúca časť:
O závisti (1. časť): Chcete sa, čo najvernejšie, podobať diablovi? Oddávajte sa závisti. Že vás sa závisť netýka? Nuž…

***

Hoci nie každý to chce počuť, závisť sa týka každého z nás (čo sme si dokazovali v prvej časti). V tejto časti si ukážeme, ako je možné, že nám môže byť aj milosťou, čo jej pomáha v nás žiť a rásť, s kým sa jej dobre býva a ako ju ničí sebapoznanie, sebaprijatie či usilovnosť.

V závere článku nájdete aj niekoľko citátov na zamyslenie o vďačnosti, o ktorej som už písal, ako dokáže likvidovať závisť v nás.

Čím dlhšie žije, tým ťažšie ju zabiť

„Nechcem kráčať s nivočiacou závisťou, lebo ona nie je spoločníkom múdrosti.“ (Múd 6,23). Keď sme mohli lepšie spoznať ošklivosť nivočiacej závisti, tak je potrebné, aby sme s ňou začali zápasiť čím skôr, pretože ako hovorí sv. Ján Mária Vianney: „Čím dlhšie niekto zotrvá v neprávosti, tým silnejšia bude neprávosť a tým ťažšie obrátenie.“

A ďalej hovorí aj konkrétne o závisti: „Tento hriech sťahuje do čoraz hlbšej priepasti, vzďaľuje od Boha, zaslepuje a zatvrdzuje čoraz viac – preto obrátenie závistlivého je každým dňom ťažšie. Ách, drahí bratia, s akou horlivosťou sa treba starať, aby sa táto slepá vášeň nezakorenila v našom srdci! Lebo keď raz prenikne dušu, nie je ľahké ju odtiaľ odstrániť!“

Preto aj v tomto prípade naozaj nemáme priestor strácať čas, ale čím skôr sa dať na pokánie, kým ten čas ešte máme, aby sme mohli byť spoločníkmi múdrosti.

Spojenci závisti

Závisť nezápasí sama, ale má ďalších spojencov. My si spomenieme aspoň niektorých z nich. Prvým je pýcha. Tá je koreňom všetkých hriechov, ale zároveň ich aj všetky podporuje. Inak to nie je ani pri závisti. Pýcha nám totiž bráni si vôbec priznať, že máme problém so závisťou alebo sme jej otrokmi a keď si to aj priznáme, tak pri počiatku bojov a pri ich vytrvaní jej prichádza na pomoc ďalší spojenec – lenivosť. To ona v nás zapaľuje nechuť, oslabuje nás a odrádza od akéhokoľvek boja. Alfonso Aguilo vo svojej knihe Citová výchova píše:

„Nemali by sme zabúdať ani na to, že lenivosť – so všetkou vnútornou záťažou, ktorou môže vyplývať na náš život – sa nás snaží viesť k zákonu najmenšieho úsilia. Preto, keď pociťujeme nechuť čeliť úlohe, ktorá sa nám zdá náročná, musíme jasne identifikovať jej zdroj a rozpoznať, čo to je: skutočná únava, ktorá si vyžaduje odpočinok, alebo lenivosť, ktorú musíme prekonať. Nechuť si však nesmieme vysvetliť mylne ako nedostatok schopností, ani obyčajné ťažkosti ako nahromadenie nešťastia alebo zlomyseľné sprisahanie proti nám, pretože to by bola smutná forma sebaklamu.“ Čo nás následne vedie k nachádzaniu výhovoriek najrôznejšieho druhu: „Pretože hľadať výhovorky, keď sa nechceme pozrieť do svojho vnútra, je tá najjednoduchšia vec na svete. Vždy môžeme hodiť vinu na vonkajšie príčiny, a preto si vyžaduje určitú odvahu prijať, že vina či zodpovednosť je možno na našej strane, alebo aspoň jej veľká časť.“

A potom, keď sa nad tým hlbšie zamyslíme, tak tu môžeme nájsť predsa aj jeden úžitok, ktorý závistlivému či žiarlivému človeku prináša závisť – nemusí prebrať zodpovednosť za svoj život, ale stále môže všetko „váľať“ na druhých ľudí, na okolnosti, či dokonca na diabla alebo na Boha a to je neraz veľmi pohodlné, pretože to od nás naozaj nič nevyžaduje. Nemusíme nič robiť a vina je aj tak na každom inom len nie na nás.

Táto možnosť váľania všetkého na iných je skrytým, ale veľmi dôležitým spojencom závisti. Takže si dajte pozor a hlavne nepreberajte zodpovednosť za svoj život, lebo tým by ste závažne uškodili závisti. Ale teraz vážne. Práve tento bod nás privádza k niečomu veľmi dôležitému.

Prebratie zodpovednosti za svoj život a sebapoznanie

Miesto, kde sa pravdepodobne bude lámať náš boj so závisťou je práve prevzatie zodpovednosti za svoj život. Už vieme, že sebaľútosť (alebo melanchólia) je jeden z následkov závisti. A tá podľa Alfonsa Aguila „vedie ľudí ku skľúčenosti, spoločenskej izolácii a trápeniu pod ťarchou osamelosti alebo bezmocnosti, je však krutý a zraňujúci pocit, ktorý sa musíme naučiť prekonať.“ V pozadí je však práve neochota prevziať zodpovednosť, pretože to si vyžaduje odvahu, úsilie, pokoru, vytrvalosť, prijímanie reality a to nie je pohodlné. Opäť Alfonso Aguilo podotýka, že „existuje mnoho spôsobov, ako sa vyhnúť realite, a skoro vždy sa to deje tak, že si to hlavný hrdina takmer neuvedomuje.“ No zároveň dodáva: „Je pravda, že okolnosti iných ľudí nám vždy môžu pomôcť vyriešiť a prekonať naše problémy (pozn. aut.: alebo aj uškodiť), ale nemali by sme popierať , že za väčšinu toho, čo sa nám v živote stane, máme pomerne veľkú zodpovednosť.“

Opäť tu máme predostreté zrkadlo reality, no nebojme sa doňho pozerať, pretože v ňom môžeme nájsť aj cestu ku slobode a skutočnému obráteniu, pretože nám otvára dvere k sebapoznaniu, ktoré „ je bránou k pravde o sebe samom. Keď chýba, nemôžeme byť k sebe úprimní, bez ohľadu na to, ako veľmi to chceme. Rozhodujúce je chcieť vidieť, čo sa s nami deje – a chcieť to naozaj, s plnou úprimnosťou. Ak sa to nepodarí, môžeme žiť akoby zahalení v hmle, ktorou možno naša vlastná predstavivosť maskuje skutočnosti, ktoré nás trápia.“ Opäť výstižne uvádza Alfonso Aguilo.

Nevyhnutne preto potrebujeme poznávať seba samých, čo v nás naozaj je a aj v našich životoch a potom mať odvahu to aj prijímať, teda prijímať seba, takých, akí naozaj sme. Inými slovami to znamená reálne poznávať svoju hriešnosť a to riadne pokoruje, to riadne dráždi naše ego, či hriešnu prirodzenosť, ktorá sa tomu všemožne bráni. Rozhodne to však stojí za to.

Závisť či sebaľútosť ako milosť

Tento nadpis sa na prvý pohľad zdá ako oxymoron. Teda niečo nespojiteľné ako napríklad chudobný boháč. Avšak poďme opäť hlbšie. Každý hriech prináša trest. No Boh nás trestá len pre naše dobro. Keď nechceme preberať zodpovednosť za svoj život, tak sa dostávame do područia sťažovania a závisti. Keď sa dostávame do područia závisti, tak prichádza sebaľútosť. Keď si však toto všetko uvedomíme a prijmeme, že trpíme spravodlivo, ba dokonca začneme ďakovať Bohu, že je spravodlivý, že keby nebolo takýchto následkov, tak by sme možno nikdy nedokázali opustiť hriech, tak nám to razom dáva inú perspektívu. Veď červ výčitiek svedomia, zožieranie sebaľútosťou a závisťou je len dočasné a slúži nám na to, aby sme spoznali ohavnosť toho a mohli sa tak zachrániť pred večným stavom v takýchto trápeniach.

Opäť k vďačnosti

Ak si však nenecháme zastrieť myseľ a začneme sa pozerať na našu hriešnosť a život z Božej perspektívy, tak mu môžeme za toto všetko ďakovať a chváliť Boha podobne ako traja mládenci v ohnivej peci, ktorí boli schopní vidieť zodpovednosť aj u seba. Prečítajte si 3.kapitolu z knihy proroka Daniela. Osvojenie si takéhoto zmýšľania nám môže priniesť skutočnú zmenu života.

Citáty na rozjímanie o vďačnosti

Na záver ešte pripájam v úvode sľúbené citáty na rozjímanie:

„Navykni si vzdávať vďaky za každý dar. Pozorne pozoruj všetko, čoho sa ti dostáva, aby si nenechal bez príslušného vďaky vzdávania žiaden dar Boží, či už je malý, stredný alebo veľký. Veď sa nám prikazuje i drobky zbierať, aby nezahynuli, to jest, ani na najmenšie dobrodenie nemáme zabúdať.“ Svätý Bernard

„I najmenší dar pokladaj za niečo veľké, a budeš hodný, aby si prijal dary väčšie.“ Svätý Bonaventúra

„Vďačnosť sa pozerá do minulosti a láska na súčasnosť; strach, lakomosť, chlipnosť a ambícia sa pozerajú dopredu.“ Clive Staples Lewis, kresťanský spisovateľ

„Múdry je ten, kto nie je smutný pre to, čo nemá, ale raduje sa z toho, čo má.“ Epiktétos, starogrécky filozof

„Prijatie a vďačnosť sú kľúče k vyrovnanosti. Popieranie a strach sú kľúče k trápeniu. Dobrá správa znie: Vyberám si ja.“ (neznámy autor)

A na úplný záver ešte jedno Božie slovo skrze sv. Pavla apoštola o tom, že aj apoštoli či prví kresťania museli bojovať so závisťou, no dovolili, aby v nich mohla zvíťaziť Božia milosť:

„Aj my sme kedysi boli nerozumní a neposlušní. Blúdili sme, slúžili všelijakým žiadostiam a rozkošiam, žili sme v zlobe a závisti. Boli sme hodní opovrhnutia a vzájomne sme sa nenávideli. Ale keď sa zjavila dobrota Boha, nášho Spasiteľa, a jeho láska k ľuďom, spasil nás nie pre spravodlivé skutky, ktoré sme my konali, ale zo svojho milosrdenstva; kúpeľom znovuzrodenia a obnovy v Duchu Svätom, ktorého na nás hojne vylial skrze Ježiša Krista, nášho Spasiteľa, aby sme, ospravedlnení jeho milosťou, boli podľa nádeje dedičmi večného života.“ (Tít 3,3–7)

Kiež aj každý z nás sa započíta medzi tých, v ktorých zvíťazila Božia milosť.

PDF (formát pre tlač)