O závisti (1. časť): Chcete sa, čo najvernejšie, podobať diablovi? Oddávajte sa závisti. Že vás sa závisť netýka? Nuž…

Jakub Tužinský
25. februára 2025   Cirkev Spoločnosť

„… závisťou diabla prišla na svet smrť“ (Múd 2,24). Keby nám diabol nezávidel, tak by nám nechcel ukradnúť dobro, ktoré on už nikdy nemôže získať – večnú slávu. A keď sme smutní z úspechu či požehnania druhých, tak sa podobáme diablovi. Je až zarážajúce ako ľahko sa človek, ba aj kresťan, môže podobať diablovi. A zároveň, aké ťažké je nám prijať, že každý z nás sa musí pasovať so závisťou.

Tu si možno poviete, že vy problém so závisťou nemáte alebo aspoň nie nejako zásadný. No pozrime sa predtým najprv na Božiu náuku a potom si skúsme odpovedať ešte raz.

Závisť sa týka každého z nás

Sv. Ján Mária Vianney píše: „Ako veľmi je tento hriech rozšírený vo svete! Preniká všetkých a všetko. A predsa ho ľudia nechcú v sebe vidieť, a tým viac, nechcú sa z neho polepšiť.“ Silné vyjadrenie svätého patróna spovedníkov, ktorému prešli cez ruky státisíce, ba možno milióny duší. No aj tu si ešte stále človek môže povedať, že práve jeho sa to predsa netýka. Potom taký človek môže skončiť ako ten, ktorý si pri téme o pýche, vo svojej nevedomosti a domnení určitého duchovného pokroku, povedal: „Pýcha? To už mám za sebou.“ Treba dodať, že pri pýche si ešte zvykneme aspoň povrchne uznať, že sme pyšní (hoci vnútri srdca zmýšľame v skutočnosti inak), ale pri závisti sa akosi už ani toto povrchné priznanie neobjavuje.

Čo nás však učí katolícka náuka? Učí nás náuku o siedmich hlavných hriechoch. A prečo hlavných? „Volajú sa hlavné, lebo plodia iné hriechy, iné neresti.“ (KKC 1866). Volajú sa aj kardinálne alebo kapitálne (lat. caput – hlava), teda tie, z ktorých vychádzajú všetky ostatné. V podstate krásne definujú našu hriešnu prirodzenosť. A je tu niekto z nás, kto ju nemá? Prípadne ju už tak skrotil, že s ňou už nemusí bojovať? Ak si teda niekto myslí, že nejaký z hlavných hriechov sa ho netýka, tak to len preto, lebo to ešte jednoducho nevidí alebo v horšom prípade ho ani nechce vidieť. No to je práve miesto, kde sa môže začať skutočná zmena – odvaha pozrieť sa na svoju temnú stránku a prijať skutočnosť, že ju máme. Inak sa z miesta nepohneme a môžeme to zaobaliť najkrajšie znejúcimi teóriami, vysvetleniami, filozofiami, vyznaniami, modlitbami, ba dokonca aj sviatosťami a všeličím iným možným aj nemožným, ale pokiaľ neprijmeme nepríjemnú pravdu o sebe, nikdy sa nepohneme, pretože Boh nám bude odporovať. Totiž, ako píše v katechizme František Spirago: „Závisť vedie k reptaniu proti Božiemu riadeniu.“ A predsa milosť dáva Boh pokorným, no pyšným odporuje. (Jak 4,6; 1Pt 5,5)

Alfonso Aguilo vo svojej výbornej knihe Citová výchova cituje taliansku spisovateľku Susannu Tamarovú, ktorá napísala: „Naše srdce je ako zem, ktorá je sčasti v tme. Zostúpiť, aby sme ho dobre spoznali, je veľmi zložité, veľmi bolestivé, pretože je vždy ťažké prijať, že časť nás (pozn. red.: nášho ja) žije v temnote. Navyše, proti tomuto bolestnému zisteniu sa v nás aktivuje mnoho obranných mechanizmov: pýcha; domnienka, že sme konečnými pánmi svojho života; presvedčenie, že na vyriešenie všetkého stačí rozum. Pýcha je azda najväčšou prekážkou: preto je na hlboké preskúmanie samých seba potrebná odvaha.“ Teda aktivuje sa v nás neraz všetko možné len, aby sme si nemuseli priznať pravdu o našej hriešnosti. Pretože chceme vyzerať dobre pred ľuďmi, sami pred sebou a v podstate dokázať, že si vystačíme bez Boha. A vidíte, už aj pýcha je na scéne. No postavme sa čelom tejto tme v nás.

Samozrejme nie každého sa závisť, či žiarlivosť týka rovnako, ale bojovať s ňou musí každý a kto si myslí, že nie, tak je pravdepodobne práve v jej zovretí a tak to platí aj o ostatných hriechoch.

Ošklivosť závisti

Farár z Arsu i František Spirago sa zhodujú, že ošklivosť závisti je taká veľká, že neprináša žiadny dočasný úžitok a ani chvíľkové potešenie ako je to pri iných hriechoch, pretože to, že niekto o niečo príde nám nič nepridá. A ak toto niekoho predsa len poteší, tak hovoríme o škodoradosti, ktorá nevychádza z ničoho iného ako zo závisti. „Lebo, kde je žiarlivosť a sváry, tam je nepokoj a každé možné zlo.“ (Jak 3,16)

Jej zlosť a absurditu ilustruje sv. Vincent Fererský, ktorý hovorí o tom, ako sa isté knieža dozvedelo, že v jeho meste žijú dvaja zvláštni ľudia – jeden z nich bol lakomec, a druhý závistlivec. Knieža ich prikázal zavolať k sebe a povedal, že urobí pre nich všetko, o čokoľvek ho poprosia, avšak pod tou podmienkou, že ten, ktorý prvý vysloví prosbu, dostane iba polovicu toho, čo druhý. Táto podmienka veľmi znepokojila obidvoch pánov. Lakomec chcel veľmi dostať peniaze, ale hovoril si: „Ak predložím svoju prosbu ako prvý, tak dostanem iba polovicu, čo tamten.“ Závistlivec chcel tiež prosiť, ale sa bál, že druhý dostane o polovicu viac ako on. Čas plynul, a žiadny z nich nepredložil žiadnu prosbu, lebo jedného zdržiavala lakomosť, druhého závisť. Knieža nechcel dlho čakať, prikázal, aby svoju prosbu vyslovil najprv závistlivec. A viete, čo tento vykríkol, unesený hrozným zúfalstvom? „Keďže vaša kniežacia milosť sľúbila, že urobí všetko, o čo poprosíme, chcem, aby mi vylúpili jedno oko.“ Lebo si myslel, že aspoň s jedným okom uvidí, ako tamtomu vylúpia obidve oči. A sv. Vincent dodáva, že nikdy nevidel rovnako zlostnú vášeň, ako závisť.

A tak aj tu vidíme, že naozaj „závistlivec je svojím vlastným katom“. (sv. Gregor Naziánsky). „Pošetilca ničí roztrpčenosť, blázna zasa žiarlivosť zabije.“ (Jób 5,2). „Závisť a hnevlivosť skracujú život.“ (Sir 30,26a). „Ako hrdza ničí železo, tak závisť ničí dušu nakazenú závisťou.“ (sv. Bazil). „Závisť sa nazýva vlastným hriechom, lebo zožiera a ničí vlastného pána.“ (sv. Gregor Naziánsky). „Prekliata závisť, vedie zaťatú, vnútornú vojnu proti človeku, v ktorého duši sa liahne!“ hovorí sv. Ján Mária Vianney. A na inom mieste píše: „Závistlivý človek nemá ani chvíle pokoja.“ a „Závisť kazí všetky sily duše.“

Ba dokonca závisť priviedla veľkňazov k tomu, aby ukrižovali svojho vlastného Mesiáša: „Lebo (Pilát) vedel, že ho veľkňazi vydali zo závisti.“ (Mt 27,18; Mk 15,10). Preto závisť či žiarlivosť ťažko k niečomu prirovnať ako to hovorí aj Božie Slovo: „Zúrivosť je ľúta a povodňou je hnev, ale kto zmôže žiarlivosť?“ (Prís 27,4)

Aby sme mohli viac porozumieť ošklivosti závisti, rozjímajme o tom. Ale poďme ešte o krok ďalej.

Naozaj sa chceme podobať diablovi?

„Boh stvoril človeka pre neporušiteľnosť, urobil ho obrazom svojej podoby,závisťou diabla však prišla na svet smrť: skúsia ho tí, čo sú jeho korisťou.“ (Múd 2,23–24). Boh nás stvoril pre svätosť, lásku k nemu, sebe i blížnemu preto, aby sme mohli získať večnú slávu. No diabol nám tak nesmierne závidel, že urobil a robí všetko preto, aby sme skončili s ním v Pekle a pritom nám dáva všemožné ospravedlnenia pre naše hriechy, len aby sme si ich nezhnusili a nezanechali a stali sa tak jeho korisťou. Kto teda závidí, podobá sa diablovi ako to hovorí aj svätý Ján Zlatoústy. A sv. Vincent Fererský pridáva zarážajúcu, ale pravdivú úpravu Božieho slova o láske z pohľadu diabla: „Tak ako Kristus hovorí: „Potom všetci spoznajú, že ste moji učeníci, ak sa budete navzájom milovať“, tak aj diabol môže povedať: „Podľa toho spoznajú, že ste moji učeníci, ak si budete navzájom závidieť, ako som ja závidel vám.“

František Spirago vo svojom v katechizme uvádza aj ďalšie výstižné citáty: „Závisť, že tvor stvorený zo zeme zaujme ich miesto v nebi, spôsobuje diablovi väčšiu bolesť ako pekelný oheň. (sv. Tom. Akv.). „Keďže diabol nemôže proti Bohu nič urobiť, obracia svoj hnev proti ľuďom, ktorí sú obrazom Boha.“ (sv. Bazil).A celé to uzatvára slovami: „Stačí sa pozrieť na dejiny ľudstva a vidíme, že diabol chce ľuďom vyrvať všetko: pravé náboženstvo, slobodu, vzdelanie, blahobyt, pokoj, skrátka všetky dobrá.“

Preto pamätajme na to, že ten kto závidí, tak svoje myšlienky a pocity čerpá priamo z Pekla: „Bohužiaľ, závisť preklína a zlostí sa, keď sa blížnemu darí dobre – tak, akoby mu to malo priniesť úľavu v jeho smútku, ktorý pochádza z Pekla.“ (sv. Ján Vianney). Škodoradosť a závisť sú vlastnosti diabla a sú najistejším znamením toho, že človeku chýba láska k blížnemu. (František Spirago)

A čo bude mučiť zavrhnutých v Pekle? Po celom tomto výpočte vás iste neprekvapí, že v nemalej miere to bude závisť, pretože: „Zavrhnutých bude mučiť závisť, lebo budú závidieť vyvoleným ich slávu.“ (František Spirago). Preto „ak ťa zvádza na hriech tvoje oko, vylúp ho: je pre teba lepšie, keď vojdeš do Božieho kráľovstva s jedným okom, ako keby ťa mali s obidvoma očami vrhnúť do pekla, kde ich červ neumiera a oheň nezhasína.“ (Mk 9,47–48). A aký červ tam neumiera? Červ výčitiek svedomia. Tohto červa na nás posiela Pán už za života a často práve následkom závisti. Je to tiež trest, ale len dočasný a slúžiaci k uzdraveniu, no ak by sme s týmto červom išli aj na večnosť, tak tam nás už nikdy neopustí.

Tak nech nás aj toto vedomie privedie k tomu, aby sme si skutočne zhnusili hriech závisti a škodoradosti a mohli sa tak otvoriť pre pokoj, vďačnosť a dobroprajnosť.

(Pokračovanie)

PDF (formát pre tlač)