O tom, ako nečakaná smrť obľúbeného kňaza zaskočila neveriacich farníkov a čo dobré to prinieslo

Mária Magotsová
19. júla 2023   Spoločnosť

Nie je to práve príjemná téma, rozprávať sa uprostred leta o smrti a o tom, čo bude po nej. Ale ak vám nečakane zomrie niekto blízky, koho ste mali radi, potom je to téma nanajvýš aktuálna. Musím však začať pekne po poriadku. Pretože to, že zomrel obľúbený človek a kňaz, nie je pointa tohto článku. Oveľa dôležitejšie je, ako jeho nečakaný odchod donútil neveriacich farníkov k tomu, aby sa o to, čo bude „po tom“, začali viac zaujímať.

S kňazom vo farnosti, do ktorej som sa prisťahovala, som sa zoznámila naozaj netradične. V čakárni u lekára, ktorý nás oboch poslal na rehabilitácie. Kňaza s boľavým ramenom a mňa s lakťom. Počas nepríjemných procedúr zabával sestričky aj pacientov tým, že nám z hlavy vedel vypočítať podľa dátumu narodenia, aký bol v tom roku deň. Mal geniálnu pamäť, takže často pripojil aj nejaké zaujímavé historky, ktoré sa k tomuto dátumu viazali.

Druhýkrát sme sa stretli na futbale v našej obci, čo je, samozrejme, podujatie, ktoré nemôže žiaden obyvateľ vynechať. Nad susednou obcou sme vyhrali. Vďaka gólu, ktorý strelil náš farár a za ktorý ho miestni krčmoví štamgasti s nadšením a veľkými ováciami pozvali na pivo. Nasledujúcu nedeľu už stálo zopár jeho „pivných kamarátov“ pred kostolnými dverami a o pár týždňov už aj pred spovednicou.

Posledný odkaz nášho kňaza

O našom kňazovi sa často písalo v novinách, našlo si ho aj rádio, aj televízia, pretože taký veselý zjav ako on, bol pre mnohých veľmi zaujímavý. Mal dlhé vlasy, chodil oblečený vo futbalovom drese a milovali ho veriaci aj neveriaci. A keď nedávno nečakane zomrel, zasiahlo to celú obec. Plakali za ním aj tí, čo boli naposledy v kostole pri svojom krste.

A v dedine sa mimochodom doteraz debatuje o jeho úžasnej poslednej kázni. Mal ju totiž o smrti. O tom, ako pochovával dvoch mladých ľudí, ktorých kedysi krstil, ako žialia ich rodičia a ako „nevieme dňa, ani hodiny…“ A preto treba byť pripravený nato, že deň, kedy sa budeme musieť postaviť pred Sudcu, môže prísť hocikedy. To bola asi posledná vec, ktorú pripomenul svojim farníkom – a zrejme aj tá najdôležitejšia.

Už je to pár dní, odkedy náš kňaz zomrel, ale v dedine, aj na sociálnych sieťach sa o týchto jeho slovách debatuje doteraz. A zapájajú sa veriaci, aj neveriaci. Lebo téma smrti sa stala teraz akosi viac aktuálna a ako som si všimla, zrejme nikomu, ani neveriacim, nie je ľahostajná. My, katolíci, však máme niečo navyše. Patróna dobrej smrti – a podľa rád mnohých svätých by sme sa k nemu mali utiekať čo najviac – kým je čas.

Smrť patróna dobrej smrti

Patrónom dobrej smrti je, samozrejme, svätý Jozef, to naši čitatelia určite vedia. Možno však neviete prečo. Dôvodom je to, že on sám zomrel tou najlepšou smrťou, akú si asi človek vie predstaviť. Nijaký muž ani žena okrem neho totiž nemali milosť zomrieť v prítomnosti Ježiša a Márie, ktorí mu boli v tej chvíli zaiste najväčšou útechou a pomocou. Preto je úplne logické, že patrónom šťastnej smrti je práve svätý Jozef a práve jeho by sme mali prosiť o milosť, aby sme aj my raz poslednýkrát vydýchli v spoločenstve s Ježišom a Pannou Máriou.

Blahoslavená mystička a stigmatička, sestra Anna Katarína Emmerichová posledné chvíle svätého Jozefa v jednej zo svojich vízií opísala takto:

„Keď sa blížil čas Ježišovho verejného účinkovania, videla som ho stále viac osamelého a v meditácii. V tom čase, keď mal Ježiš tridsať rokov, začal Jozef chorľavieť. Videla som Ježiša a Máriu často s ním. Mária sedávala na zemi pri jeho posteli alebo na nízkej stoličke, ktorá slúžila aj ako stôl.

Zriedkakedy som ich videla jesť, ale keď sa chceli najesť, vždy priniesli nejaké občerstvenie aj k posteli sv. Jozefa. Boli to tri biele, podlhovasté kúsky chleba štvorcového tvaru hrubé asi ako dva prsty, ktoré ležali vedľa seba na malom tanieri. A videla som aj trocha ovocia v miske. Dali mu niečo vypiť z hrnčeka.

Keď Jozef zomrel, Mária sedela pri čele postele a držala ho v náručí. Ježiš stál tesne pri nej blízko Jozefovej hrude. Celá miestnosť bola plná svetla a anjelov. Po jeho smrti mu ruky prekrížili cez prsia, zabalili od hlavy až po nohy do bielej plachty, položili do úzkej rakvy a umiestnili do nádhernej hrobky, ktorú im daroval istý dobrý človek.

Jozef musel zomrieť pred Pánom, pretože by nemohol zniesť Jeho ukrižovanie. Bol príliš jemný, veľmi miloval Ježiša. Počas života veľmi trpel kvôli prenasledovaniu, ktoré jeho zverenec skusoval zo strany Židov.“

Čo ak predsa…

Ako som už spomínala vyššie, téma nečakanej smrti obľúbeného kňaza zaskočila celú našu dedinu, veriacich aj neveriacich. O smrti sa teraz u nás debatuje v potravinách, na zmrzline, v kostole, dokonca som niečo začula aj na benzínovej pumpe, kde jeden pán hovoril druhému, že tento kňaz je už určite v nebi a snáď to vymodlí aj nám ostatným. Zvlášť zaujímavé sú však debaty medzi veriacimi a neveriacimi. Vychutnávam si ich najmä preto, že aj tomu, kto neverí, môžete položiť otázky typu:

„A čo ak nie je pravda, že po smrti nič nie je? Čo ak život smrťou predsa len nekončí? Čo potom?“

Všimla som si, že veľa neveriacich z našej dediny z úcty a lásky k zosnulému kňazovi o tejto téme debatuje naozaj kultivovane a s veľkým záujmom – a kto vie – možno práve patrón dobrej smrti, ktorého meno nosil aj zosnulý kňaz, týmto ľuďom vyprosí milosť dobrej smrti. Môžete si na to spomenúť vo svojich modlitbách spolu so mnou.

A viete čo? Ak by vás niekedy niekto presviedčal, že smrťou všetko končí a potom už nič nebude, môžete mu pripomenúť, čo hovoril Sokrates:

„Ak by to aj bola pravda, že smrťou všetko končí a ja by som viere vo večnosť podriadil svoj život, o nič by som neprišiel, lebo môj život by bol naplnený a prežitý dôstojne.“

PDF (formát pre tlač)